Svetová zdravotnícka organizácia a mentálne postihnutie

Svetová zdravotnícka organizácia (WHO) je orgán zodpovedný za riadenie a koordináciu medzinárodného zdravia v rámci systému Organizácie Spojených národov. WHO bola založená v roku 1948. Poslaním WHO je podporovať zdravie, chrániť svet a slúžiť zraniteľným osobám.

Mentálne postihnutie je trvalé zníženie intelektových a adaptívnych schopností, ktoré vzniká počas vývinového obdobia a ovplyvňuje poznávacie, jazykové, pohybové, komunikačné a sociálne fungovanie človeka. Mentálne postihnutie nie je choroba, ktorá sa vylieči, ale trvalý stav, pri ktorom môže vhodná podpora, učenie, rehabilitácia a odborná starostlivosť pomôcť rozvíjať schopnosti človeka do maximálnej možnej miery.

Pri posudzovaní mentálneho postihnutia nestačí hodnotiť iba výsledok inteligenčného testu. Dôležitá je aj schopnosť človeka samostatne fungovať v bežnom živote, komunikovať, učiť sa praktické zručnosti, orientovať sa v sociálnych situáciách a prispôsobovať sa požiadavkám prostredia.

Úloha Svetovej zdravotníckej organizácie

Svetová zdravotnícka organizácia (WHO) je agentúra OSN založená v roku 1948. Koordinuje celosvetovú reakciu na zdravotné núdzové situácie a podporuje univerzálne zdravotné pokrytie.

WHO poskytuje informácie založené na vedeckých dôkazoch o prevencii chorôb a podpore zdravia v každom veku, vrátane staršieho veku. Jej zdroje zahŕňajú prehľadové listy, publikácie, otázky a odpovede aj nástroje pre verejnosť a odborníkov.

WHO stanovuje normy a štandardy založené na zdraví, monitoruje a posudzuje trendy v oblasti zdravia, formuluje politické možnosti založené na dôkazoch a poskytuje podporu počas núdzových situácií.

Hlavnými oblasťami činnosti WHO sú: systémy zdravotnej starostlivosti, zdravie počas celého života, neprenosné a prenosné choroby, pripravenosť, dohľad a reakcia a napokon korporátne služby.

Témy WHO súvisiace s mentálnym postihnutím

• Starnutie a ageizmus
• Demencia a duševné zdravie
• Neinfekčné ochorenia, medzi ktoré patria srdcovo-cievne ochorenia, cukrovka a rakovina
• Výživa a zdravá strava
• Zneužívanie starších osôb
• Postihnutie a asistívne technológie

WHO podporuje krajiny pri koordinácii úsilia vlád a partnerov vrátane bilaterálnych a multilaterálnych organizácií, fondov a nadácií, organizácií občianskej spoločnosti a súkromného sektora.

Sídlo WHO sa nachádza v Ženeve vo Švajčiarsku. Zamestnanci WHO spolupracujú so 194 členskými štátmi v šiestich regiónoch vo viac ako 150 kanceláriách.

Regionálny úrad WHO pre Európu sa nachádza v Kodani (Dánsko) a Európske centrum WHO pre životné prostredie a zdravie (ECEH) sa nachádza v Bonne (Nemecko).

Tento zdroj je určený rodinným opatrovateľom, profesionálnym opatrovateľom, zdravotníckym pracovníkom a seniorom, ktorí potrebujú presné a aktuálne informácie o zdravotných otázkach a prevencii.

Čo znamená mentálne postihnutie

Mentálne postihnutie je závažná a nezvratná porucha, ktorá sa prejavuje počas vývinu dieťaťa a zahŕňa poškodenie schopností, patriacich k celkovej úrovni inteligencie (poznávacích, jazykových, pohybových a sociálnych) a zároveň obmedzenie v oblasti adaptívneho správania, čiže v schopnosti prispôsobovať sa a fungovať v bežnom sociálnom prostredí.

Mentálne postihnutie nie je choroba, ale vrodený stav, ktorý sa vyznačuje obmedzením rozumových a adaptívnych schopností. Adaptabilitu chápeme ako schopnosť človeka samostatne konať na úrovni svojho veku a v rámci danej kultúrnej normy.

Mentálne postihnutie môžeme nazvať trvalé zníženie intelektuálnych schopností, vznikajúce následkom biologického poškodenia mozgu. Je to stav zastaveného alebo neúplného duševného vývinu, ktorý je charakterizovaný najmä narušením schopností, prejavujúcich sa v priebehu vývinového obdobia, prispievajúcich k celkovej úrovni inteligencie.

Zníženie schopností počas vývoja vytvára celkovú úroveň inteligencie. Znamená zníženie poznávacích, motorických, komunikačných a sociálnych schopností. Môže a nemusí byť spojené s inými telesnými alebo psychickými ťažkosťami.

Mentálne postihnutie a mentálna retardácia sa dotýkajú biologickej, psychickej aj sociálnej sféry ľudského bytia. Pojem mentálna retardácia je doslovne preložené ako oneskorenie, spomalenie mysle, ktoré postihuje rozumové schopnosti, ale aj celú ľudskú osobnosť vo všetkých jej zložkách.

V súčasnej odbornej komunikácii sa uprednostňuje označenie mentálne postihnutie alebo intelektové postihnutie, pretože označenie „mentálna retardácia“ môže pôsobiť zastaralo a znevažujúco.

Intelektové a adaptívne schopnosti

Podľa Warda má mentálne postihnutie dve hlavné charakteristiky: funkcie intelektu sú výrazne pod priemerom, znížená schopnosť adaptability.

Prvá charakteristika zahŕňa oslabenú koncentráciu, krátkodobú pamäť, problémy s učením a chápaním abstraktných myšlienok. Druhá charakteristika znamená zníženú schopnosť prispôsobiť sa kultúrnym požiadavkám spoločnosti.

Mentálne postihnuté dieťa sa v závislosti od stupňa mentálneho defektu viac či menej odlišuje od normálneho dieťaťa rovnakého veku. Dieťa s mentálnym postihnutím môže mať niektoré schopnosti vysoko vyvinuté, ale iné zasa oslabené.

Stupne mentálneho postihnutia

Mentálna retardácia alebo retardácia intelektového vývinu je postihnutie, pri ktorom z rôznych príčin dochádza k zníženiu rozumových schopností, zastaveniu, oneskoreniu alebo nedokončeniu vývinu intelektu.

Podľa toho, do akého stupňa je intelekt znížený, hovoríme o ľahkej, stredne ťažkej, ťažkej a hlbokej mentálnej zaostalosti - retardácii.

Stupeň zaostalosti sa meria pomocou inteligenčných testov a výsledok sa vyjadruje tzv. inteligenčným kvocientom - IQ. Hodnoty tohto kvocientu treba chápať len orientačne, s vedomím, že vyšetrením nikdy nezískavame presnú hodnotu IQ.

Kvantitatívne hodnotenie inteligencie je len hrubým odhadom schopností. Pri diagnostike sa preto posudzuje aj adaptívne fungovanie, vývinová anamnéza, komunikácia, praktické zručnosti a schopnosť človeka fungovať v rodine, škole alebo práci.

Ľahké mentálne postihnutie

Ľahká mentálna retardácia (IQ 69 - 50) je najmenej závažné postihnutie. Do 3 rokov veku dieťaťa je postihnutie ťažšie rozpoznateľné, môžu nastať len mierne problémy - zaostávanie v psychomotorickom vývine, oneskorený vývin reči či problémy so sebaobslužnými činnosťami.

V školskom veku je však odlišnosť zreteľnejšia a dieťa nezvláda nároky, ktoré sú naň kladené. Väčšina ľudí s týmto typom postihnutia neskôr dosiahne úplnú nezávislosť v starostlivosti o seba a v praktických zručnostiach, i keď vývin je u nich v porovnaní s normou pomalší.

Oneskorenie intelektu vidieť už v prvých mesiacoch života: dieťa sa posadí, chodí, hovorí a dodržiava telesnú čistotu oveľa neskôr ako jeho normálni rovesníci. Časté problémy bývajú aj s ich zvýšenou pohyblivosťou, neposednosťou alebo naopak spomalenosťou a ťarbavosťou.

Stav vedie k problémom pri školskej výučbe. Hlavným prejavom je oslabená schopnosť narábať s abstraktnými pojmami, ktoré často v slovnej zásobe úplne chýbajú.

Prítomná je znížená chápavosť, je teda potrebné opakovať požiadavky, zhoršený úsudok s neschopnosťou korekcie. Mnoho dospelých je schopných pracovať a úspešne udržujú sociálne vzťahy.

Výchovné prostredie má u týchto ľudí veľký význam. Vhodne prispôsobené vzdelávanie, jasné pravidlá, opakovanie a praktický nácvik môžu podporiť samostatnosť v každodennom živote.

Stredne ťažké mentálne postihnutie

Stredná mentálna retardácia (IQ 49 - 35) zodpovedá mentálnemu veku 6 - 9 rokov. U dieťaťa býva oneskorenie zjavné už v dojčenskom veku.

Oneskoruje sa vývin motorických zručností, hlavne reč, i keď si dokáže osvojiť základy dorozumievania sa. Dieťa začína veľmi neskoro sedieť a chodiť, pohybovo ostáva neobratné.

Naučí sa jesť a udržiavať čistotu, poznávať osoby zo svojho okolia. Reč sa vyvíja veľmi oneskorene a dospeje rovnako ako myslenie na úroveň konkretizačnú.

Slovník je chudobný, vyjadrovanie nanajvýš na úrovni jednoslovných viet. Jedinec je vychovávateľný, t. j. možno u neho vypestovať podmienené prepojenie rôznych návykov a jednoduchých schopností, nie je však vzdelávateľný.

Sú to jedinci nesamostatní, odkázaní na dozor a riadenie iných osôb. Môžu vykonávať rôzne pomocné práce, avšak len pod vedením a za kontroly.

Retardácia psychického vývoja je často kombinovaná s epilepsiou, neurologickými, telesnými a ďalšími duševnými poruchami. Veľmi časté sú poruchy v podobe stereotypných pohybov, sebapoškodzovania, afektov a agresie.

Jedinec však býva často nestály, nespoločenský, útočný a má málo spoločenských zábran. Ľuďom so strednou mentálnou retardáciou sa len zriedkakedy podarí žiť samostatne.

Ťažké mentálne postihnutie

Ťažká mentálna retardácia (IQ 34 - 20) zodpovedá mentálnemu veku 3 - 6 rokov, čo je zjavné už pri narodení. Často sa pridružia iné postihnutia.

Väčšina detí sa naučí len pár slov. Pri kvalitnej starostlivosti sa môžu rozvinúť aspoň základné schopnosti.

Ťažká mentálna retardácia znamená celkové obmedzenie neuropsychického vývoja a zároveň aj významné oneskorenie pohybu. Pohyby sú hrubé a nekoordinované.

U niektorých detí bývajú automatické kývavé pohyby hlavy a trupu. Jedinec sa nenaučí udržiavať čistotu.

Reč sa nevytvára, ostávajú len hlasové prejavy pudové z afektívnych pohnútok. U tohto dieťaťa prevládajú funkcie pudové, afektívne a vegetatívne a je trvale odkázané na starostlivosť druhých, a to v rodine či v ústave.

Chôdza i reč sa u nich prejavujú okolo 6. roku, prípadne aj neskôr, pritom však reč obsahujúca len niekoľko slov často nie je ani dostatočne artikulovaná.

V ťažších prípadoch sú schopní vydávať len neartikulované zvuky. Často nedokážu zachovávať ani telesnú čistotu a hygienické návyky si osvojujú veľmi dlho.

Hlboké mentálne postihnutie

Hlboká mentálna retardácia (IQ je pod 20) je typ postihnutia, pri ktorom človek nedosiahne mentálny vek viac ako 3 roky. Dieťa je najčastejšie imobilné, nedokáže si osvojiť reč ani jej porozumieť.

Takéto dieťa vyžaduje neustálu pomoc a starostlivosť opatrovateľa. Ľudia s ťažkým mentálnym postihnutím, ktorí nie sú schopní naučiť sa písať, čítať, dodržiavať základné hygienické návyky, s poruchami správania alebo výraznými autistickými črtami potrebujú veľkú pomoc rodičov a ďalších odborníkov.

Príčiny mentálneho postihnutia

Príčiny mentálneho postihnutia sú rôznorodé a odborníci ich zvyčajne delia do niekoľkých kategórií. Mentálne postihnutie môže siahať do prenatálneho obdobia.

Ide o rôzne faktory, ktoré poškodzujú normálny vývin plodu v období tehotenstva. Konkrétne to môžu byť fyzikálne, chemické a biologické vplyvy.

Mentálne postihnutie je podmienené pôsobením teratogénnych vplyvov v prenatálnom období. Medzi možné príčiny patria:

• infekčné ochorenie u matky počas raného tehotenstva, napríklad rubeola či toxoplazma,
• poškodenie plodu počas ťažkého pôrodu,
• nedostatok kyslíka,
• predčasný pôrod a nízka pôrodná hmotnosť dieťaťa,
• nadmerné užívanie alkoholu alebo iných omamných látok počas tehotenstva,
• vrodené a dedičné faktory,
• chromozómové poruchy, napríklad Downov syndróm,
• poškodenie centrálnej nervovej sústavy,
• meningitída v ranom detstve,
• zápal mozgu,
• úrazy hlavy a iné postnatálne poškodenia mozgu.

Mentálne postihnutie môže byť podmienené aj vrodenými faktormi - dedičné faktory majú svoj pôvod pred počatím a dedíme ich od svojich predkov.

Chromozómové aberácie sú náhodné a vznikajú v čase počatia. Mentálne postihnutie môže vzniknúť kvôli poruche v štruktúre alebo vo funkcii genetického aparátu.

Mentálne postihnutie, ktoré vzniká na základe postnatálneho poškodenia mozgu, súvisí s narušením rozvoja rozumových schopností, napríklad po poškodení centrálnej nervovej sústavy alebo po prekonaní meningitídy v ranom detstve.

Sociálne podmienené obmedzenie vývinu

Existuje aj tzv. sociálne podmienená mentálna retardácia, ktorá vzniká na základe nedostatočných, dlhodobo nevhodných sociálnych, výchovných a kultúrnych podmienok.

Mentálne postihnutie sa delí na vrodenú mentálnu retardáciu, demenciu a výchovnú zanedbanosť. Demencia vzniká kedykoľvek po druhom roku veku, pri ktorej dochádza k rozpadu alebo postupnému úpadku už nadobudnutých rozumových schopností.

Výchovná zanedbanosť sa týka jedincov pochádzajúcich z kultúrne nepodnetného a znevýhodneného prostredia. Zdravé dieťa sa môže zanedbaním výchovy, vzdelania a sociálnych návykov stať v staršom veku v rôznych oblastiach odkázaným na pomoc iného človeka.

Prejavy a špecifiká osobnosti

Prejavy mentálneho postihnutia sa líšia v závislosti od stupňa postihnutia a individuálnych charakteristík dieťaťa.

• oneskorený vývin reči a motorických zručností,
• problémy s učením a zapamätávaním si nových informácií,
• ťažkosti s abstraktným myslením a riešením problémov,
• obmedzená schopnosť prispôsobiť sa novým situáciám,
• problémy so sociálnou interakciou a nadväzovaním vzťahov,
• znížená sebestačnosť,
• potreba podpory pri bežných činnostiach.

Pri mentálnej retardácii sú narušené aj iné zručnosti - kognitívne, rečové, pohybové a sociálne. Deti s mentálnym postihnutím si osvojujú všetko nové veľmi pomaly, len po mnohých opakovaniach, rýchlo zabúdajú osvojené a hlavne nedokážu včas využiť získané vedomosti a zručnosti v praxi.

Zatiaľ čo zdravému dieťaťu stačí podmienený spoj jeden až dva razy navodiť, býva u dieťaťa s mentálnym postihnutím nutné navodzovať reakciu 100 až 300-krát.

Pozornosť, vnímanie a učenie

Ak dieťa s mentálnym postihnutím dobre počuje a dobre vidí, nedokáže dobre a správne počúvať ani pozorovať. Pozornosť neúmyselná i úmyselná je nedostatočne vyvinutá, zameriava sa najviac na pudové potreby alebo na životné situácie.

Deti majú spomalené tempo zrakového vnímania a potrebujú dlhší čas sledovania podnetu na vytvorenie adekvátneho vnemu. Oblasť hmatového vnímania je u mentálne retardovaných najmenej postihnutá, výkony sa najviac približujú výkonom normálnych.

Mentálne postihnuté dieťa má zníženú schopnosť produkcie predstáv a trpí stratou originality. Predstavy môžeme charakterizovať ako „bezfarebné“.

Emócie a sociálna zraniteľnosť

Deti si oneskorene a obtiažne vytvárajú city. Charakteristický je nedostatočný rozvoj vyšších citov, slabá diferencovanosť citových prejavov, značná impulzívnosť citových reakcií a znížená schopnosť neprejaviť navonok aktuálny citový stav.

U mentálne postihnutých sa len oneskorene a s veľkou námahou formujú vyššie city ako svedomie, cit povinnosti, zodpovednosti, zvedavosti.

U mentálne postihnutých jedincov do popredia vystupuje ovplyvniteľnosť, nekritické prijímanie pokynov a rád okolitých ľudí a absencia pokusov overiť si tieto pokyny a rady.

Ľudia s intelektovým hendikepom nedokážu vždy rozoznať, kedy sa s nimi manipuluje, a vo svojej dôverčivosti sú ľahko zneužívaní rôznymi formami.

Komunikácia s človekom s mentálnym postihnutím

Takto hendikepovaní ľudia môžu mať problém dohovoriť sa vzhľadom na spomalené chápanie. Môže to spôsobiť oneskorenú reakciu a pomalšie odpovede.

Mali by ste byť trpezliví, nezvyšovať hlas a neurážať, aj keď je komunikácia náročná. Často je potrebné prispôsobiť výrazové prostriedky intelektu osoby s hendikepom a používať jednoduchšie a jednoznačné výrazy.

Pri komunikácii je vhodné ponechať človeku dostatok času na pochopenie otázky a vytvorenie odpovede. Pokyny majú byť krátke, konkrétne a podávané postupne.

Deti so stredne ťažkou až ťažkou mentálnou retardáciou často nerozprávajú alebo hovoria málo a komunikujú pomocou obrázkov, ťahania za ruku alebo kriku.

Komunikačné prejavy preto nemožno posudzovať iba podľa množstva hovorených slov. Dôležité je všímať si aj gestá, mimiku, pohyby, obrázky, predmety a ďalšie spôsoby dorozumievania.

Mentálne postihnutie a ADHD

U detí s mentálnou retardáciou sa objavujú najmä prejavy porúch pozornosti, ale tiež zvýšená agitácia a impulzívnosť. Technicky vzaté môže byť u týchto detí diagnostikované ADHD, ak sú ich prejavy výraznejšie, než by zodpovedalo mentálnej retardácii.

ADHD je považované za trvalú poruchu správania u detí a adolescentov. Na celom svete ňou trpí približne 5 % detí a adolescentov.

Prvými indikátormi u malých detí sú nepokoj, rýchle a často nepredvídateľné zmeny aktivít a správania. Tieto prejavy zahŕňajú problémy s udržaním pozornosti pri individuálnych alebo skupinových aktivitách a prejavy odporu a behaviorálnych problémov.

V škole tieto deti počas hodiny vyrušujú, majú problémy sledovať inštrukcie alebo dokončiť úlohu, sú ľahko rozptýliteľné a frustrované.

Nie všetky deti s ADHD sa stále vrtia a sú hyperaktívne. Deti so subtypom ADHD sú označované ako „denní snílkovia“, teda deti s prevažne nepozorným typom.

Niektorými symptómami sú kolísanie nálad, smútok, nedostatok organizačných schopností a zabúdanie. ADHD môže byť diagnostikované, ak sa u dieťaťa prejavuje nedostatok pozornosti a impulzívne správanie s alebo bez zjavnej hyperaktivity, ak nie je vývin dieťaťa primeraný veku a tým pádom vedie k problémom v rôznych sociálnych oblastiach.

Symptómy musia byť prítomné minimálne po dobu šiestich mesiacov a musia sa objaviť pred dovŕšením siedmeho roku veku.

Diagnostika ADHD a pridružených ťažkostí

Presná anamnéza je najdôležitejším diagnostickým nástrojom. Je nevyhnutné podrobne preskúmať rodinnú anamnézu, choroby v rodine, tehotenstvo, pôrod, vývin dieťaťa, existujúce poruchy a ďalšie aktuálne problémy.

V rámci diagnostiky je nevyhnutné uskutočniť dôkladné fyzické, neurologické a motoskopické vyšetrenie, aby bolo možné vylúčiť prítomnosť akejkoľvek ďalšej poruchy.

Hoci farmakoterapia je pre deti s ADHD a mentálnym postihnutím najefektívnejšia forma terapie, existuje mnoho ďalších psychoedukačných intervencií, vrátane trvalého vedenia, behaviorálnej terapie, psychomotorickej terapie, muzikoterapie, svojpomocných skupín a vzdelávania pre rodičov a učiteľov.

Jednou z možností je aj Snoezelen. Zatiaľ nie je možné overiť efektivitu týchto terapií.

Snoezelen a zmyslová stimulácia

Terapia v Snoezelen miestnosti začína menším počtom podnetov, napríklad tlmeným osvetlením a vodnou posteľou, jemnou hudbou a bublinkovým valcom.

Deti musia dostať príležitosť miestnosť preskúmať a vždy pri uvedení nového podnetu, napríklad pri zmene farby bublinkového valca, by mali presmerovať pozornosť.

Diagnostika a odborná pomoc

Rodič, ktorý má podozrenie, že vývin intelektových schopností jeho dieťaťa nezodpovedá celkom bežnému štandardu, by mal čo najskôr vyhľadať odbornú pomoc.

Čím skôr sa začne s terapiou, tým je väčšia pravdepodobnosť, že dieťa bude úspešne napredovať, samozrejme, v rámci svojich možností. Dieťa sa môže lepšie socializovať či učiť novým zručnostiam.

V terapii spolupracuje odborný tím - lekár, psychológ, špeciálny pedagóg, rehabilitačný pracovník, asistent učiteľa.

Psychológ poradenského centra pomocou testov zhodnotí mentálny vek dieťaťa a odborne rodičovi poradí, ako čo najlepšie a najúčinnejšie rozvíjať schopnosti dieťaťa do maximálne možnej miery.

Intelektové schopnosti sa vplyvom cvičení, učenia či rehabilitácie môžu časom meniť, aj zlepšiť. Špeciálny pedagóg po odbornej diagnostike poradí, ako ďalej postupovať vo vzdelávaní dieťaťa a spolu so školským zariadením nastaví efektívny individuálny vzdelávací program.

Vzdelávanie dieťaťa s mentálnym postihnutím

Dieťa s mentálnym postihnutím sa môže vzdelávať v špeciálnej škole pre žiakov s mentálnym postihnutím, v špeciálnej triede pre žiakov s mentálnym postihnutím zriadenej v bežnej škole alebo v každej bežnej škole formou školskej integrácie, ak škola dokáže vytvoriť na vzdelávanie konkrétneho žiaka primerané, jemu potrebné podmienky.

V špeciálnej škole má dieťa do vzdelávania automaticky zaradené jemu potrebné špecifické predmety podľa stupňa mentálneho postihnutia. Pri školskej integrácii je podmienkou, že škola musí mať školského špeciálneho pedagóga.

Pri vzdelávaní dieťaťa s mentálnym postihnutím je vždy dôležitá a rozhodujúca najmä aktuálna úroveň jeho intelektu - teda či sa jedná o ľahký, stredný, ťažký alebo hlboký stupeň mentálneho postihnutia.

Z toho potom vychádza nastavenie vzdelávacieho programu, podľa ktorého sa bude dieťa vzdelávať.

Varianty vzdelávacích programov

• Variant A - vzdelávací program pre žiakov s ľahkým stupňom mentálneho postihnutia pre primárne vzdelávanie.
• Variant B - vzdelávací program pre žiakov so stredným stupňom mentálneho postihnutia pre primárne vzdelávanie.
• Variant C - vzdelávací program pre žiakov s ťažkým alebo hlbokým stupňom mentálneho postihnutia pre primárne vzdelávanie.

Ak sa žiak s mentálnym postihnutím vzdeláva v bežnej základnej škole formou integrácie, vzdeláva sa podľa príslušného vzdelávacieho programu, na základe ktorého má vypracovaný individuálny vzdelávací program (IVP).

Pri ťažších stupňoch mentálneho postihnutia je vzdelávanie formou integrácie náročné - najmä na organizáciu vzdelávania zo strany školy aj na personálne zabezpečenie.

Nie vždy musí byť práve takáto forma pre dieťa tou najlepšou možnosťou. Niekedy práve prvotné vzdelávanie v špeciálnej škole môže byť veľmi dobrým východiskom pre ďalšiu integráciu dieťaťa do bežného života, medzi bežnú, intaktnú populáciu.

Pracovné vyučovanie a praktické zručnosti

Vyučovací predmet pracovné vyučovanie patrí medzi hlavné vyučovacie predmety. Plní aj dôležitú rehabilitačnú funkciu a najmä vedie žiaka k nadobúdaniu pracovných návykov a motorických zručností, ktoré majú pre jeho ďalší život rozhodujúcu úlohu.

Má tri základné zložky: práce v dielni, pestovateľské práce a práce v domácnosti. Vo vyšších ročníkoch je tento predmet predprofesionálnou prípravou na budúce povolanie.

Ďalšie vzdelávanie a pracovná príprava

Ukončením posledného ročníka základnej školy žiaci s mentálnym postihnutím nadobúdajú primárne vzdelanie - nie nižšie sekundárne, ako ostatní bežní žiaci základnej školy.

Preto v ďalšom vzdelávaní nemôžu pokračovať - a to ani formou integrácie - v bežných stredných školách, pretože v týchto je predpokladom prijatia už nadobudnuté nižšie stredné vzdelanie.

Žiaci s mentálnym postihnutím môžu však pokračovať vo svojej ďalšej profesionálnej príprave vzdelávaním v špeciálnom odbornom učilišti alebo v praktickej škole.

Špeciálne odborné učilište poskytuje odbornú prípravu na výkon nenáročných pracovných činností a žiaci sa uplatnia v ďalšom bežnom živote na pozíciách pomocných kvalifikovaných pracovných síl.

Špeciálne odborné učilište môže mať aj prípravný ročník, v ktorom sa žiak vyprofiluje na určitý učebný odbor.

Praktická škola poskytuje prípravu na jednoduché pracovné činnosti, pripravuje na život v rodine, učí práce v domácnosti, učí sebaobsluhe a zaučí žiakov tak, aby mohli vykonávať jednoduché pracovné činnosti zväčša pod dohľadom inej osoby.

Politiky WHO v oblasti postihnutia a duševného zdravia

Hlavnými oblasťami činnosti WHO sú systémy zdravotnej starostlivosti, zdravie počas celého života, neprenosné a prenosné choroby, pripravenosť, dohľad a reakcia a napokon korporátne služby.

Svetová zdravotnícka organizácia pracuje v zložitom a rýchlo sa meniacom prostredí. Hranice aktivít v oblasti verejného zdravia sa stále viac prelínajú s inými sektormi, ktoré ovplyvňujú príležitosti a výsledky v oblasti zdravia.

WHO reaguje na tieto výzvy šesťbodovou agendou:

1. Podpora zdravia
2. Podpora zdravotnej bezpečnosti
3. Posilňovanie zdravotníckych systémov
4. Prepojenie výskumu, informatiky a štatistiky
5. Podpora partnerstiev
6. Zlepšenie implementácie

Medzi priority WHO patrí zníženie chorobnosti, zdravotného postihnutia a predčasnej úmrtnosti v dôsledku chronických neprenosných ochorení, duševných porúch, ako aj podpora zdravého životného štýlu.

V Európskom pracovnom programe (2020 - 2025) „Zjednotená akcia pre lepšie zdravie v Európe“ sa stanovujú priority a vízia, ako môže Regionálny úrad WHO pre Európu podporiť zdravotnícke orgány v členských štátoch.

WHO/Európa určila štyri hlavné iniciatívy na doplnenie Európskeho pracovného programu:

• Paneurópska koalícia pre duševné zdravie
• Digitálne zdravie
• Imunizácia
• Behaviorálne a kultúrne poznatky

Trinásty všeobecný pracovný program WHO na roky 2019 - 2023 sa zameriava na tri vzájomne prepojené strategické priority:

• prechod k univerzálnemu zdravotnému krytiu,
• lepšia ochrana ľudí pred mimoriadnou zdravotnou núdzou,
• zabezpečenie zdravého života a pohody pre všetkých v každom veku.

Tieto kľúčové priority sú zakotvené v agende cieľov trvalo udržateľného rozvoja do roku 2030 a sú spojené s tromi odvážnymi cieľmi pre zdravotný sektor.

Organizácia WHO

WHO je špecializovaná medzivládna organizácia systému OSN zaoberajúca sa problematikou zdravia.

Štruktúru WHO tvoria Sekretariát so sídlom v Ženeve, Regionálny úrad pre Európu so sídlom v Kodani, kancelárie WHO v približne 150 krajinách a spolupracujúce centrá, ktorých je vyše 800 vo viac ako 80 krajinách.

Svetové zdravotnícke zhromaždenie je vrcholným rozhodovacím orgánom WHO. Zasadá každoročne v máji v Ženeve za účasti delegácií všetkých členských krajín.

Hlavnou úlohou Svetového zdravotníckeho zhromaždenia je určovať politiky Organizácie. Zhromaždenie menuje generálneho riaditeľa, pripomienkuje a schvaľuje návrh programového rozpočtu.

Výkonná rada WHO je zložená z 34 členov, ktorí sú volení na trojročné obdobie. Zasadá každoročne na hlavnom zasadnutí v januári, kedy je schvaľovaný program a rezolúcie nadchádzajúceho májového Svetového zdravotníckeho zhromaždenia.

Sekretariát WHO tvorí viac než 8000 zamestnancov pracujúcich v sídle organizácie v Ženeve a v šiestich regionálnych úradoch.

tags: #svetova #zdravotnicka #organizacia #mentalne #postihnutie