Anton Prídavok a jeho väzby na Sabinov

Anton Prídavok bol slovenský básnik, dramatik, osvetový pracovník a publicista, ktorého život a dielo sú úzko späté so Sabinovom, Prešovom, Košicami a širším kultúrnym prostredím východného Slovenska. Narodil sa 28. mája 1904 v Kežmarku a zomrel 12. mája 1945 v Ružomberku.

Sabinov formoval jeho detstvo a rané životné skúsenosti, Košice sa stali miestom jeho intenzívnej kultúrnej, publicistickej a rozhlasovej činnosti a Prešov priestorom, v ktorom vybudoval významné rozhlasové a divadelné zázemie. Prídavok patril k prvým priekopníkom rozhlasového vysielania na východnom Slovensku a počas Slovenského národného povstania sa aktívne zapojil do protifašistického odboja.

Život a rané pôsobenie

Anton Prídavok (* 28. máj 1904, Kežmarok - † 12. máj 1945, Ružomberok) bol slovenský básnik, osvetový pracovník a publicista. Používal pseudonymy Anton Kompánek, A.P. Umkin alebo K.Ž. Anton Prídavok sa narodil 28. mája 1904 v Kežmarku v rodine železničných zamestnancov, v dôsledku čoho sa často rodina sťahovala.

Jeho otec bol Jozef Prídavok, matka Zuzana rod. Okáľová a manželka Mária rod. Hájková, ktorá bola rozhlasová pracovníčka. Narodil sa v budove starej železničnej - dnes nákladnej stanice, kde býval jeho otec - železničný strážnik. Hoci sa narodil v Kežmarku, už v ranom detstve sa s rodinou presťahoval do Sabinova a neskôr do Prešova.

Z Kežmarku odišiel ako malé dieťa, lebo do ľudovej školy chodil už v Chrasti nad Hornádom. Sám v roku 1932 v Slovenskom literárnom almanachu uviedol: „Rodičov mám z Liptova (Gombáš, Stankovany), narodil som sa na Spiši (Kežmarok), vyrastal som v Šariši (Sabinov, Prešov) a teraz žijem v Košiciach."

Neskôr študoval na gymnáziu v Spišskej Novej Vsi a v Prešove. V roku 1918 prestúpil na učiteľský ústav a v roku 1922 zmaturoval na učiteľskom ústave v Prešove. Po maturite pôsobil najprv ako učiteľ v Nových Zámkoch (1922) a v Košiciach (1923 - 1927).

V rokoch 1927 až 1932 bol prvým, neskôr oblastným tajomníkom literárno-dramatického oddelenia Slovenskej ligy. Od študentských rokov literárne spolupracoval s časopismi Vatra a Slov. východ.

Rodina Prídavkovcov

Anton Prídavok pochádzal z uvedomelej slovenskej rodiny a mal ďalších štyroch bratov. Všetci piati sa významnou mierou zapísali do slovenských dejín.

Najstarší Peter Prídavok, politik a novinár, pôsobil v Londýne ako vedúci slovenského vysielania BBC. Bratia Prídavkovci Anton, Peter, Marián, Jozef a Ján patrili medzi vzdelanú slovenskú generáciu, mimoriadne publikačne a redakčne činnú.

Sabinov - mesto, ktoré formovalo Antona Prídavka

Sabinov leží v údolí Torysy, na pomedzí pohorí Čergova a Bachurne. Vedie ním cesta I/68 z Prešova do Starej Ľubovne, ako aj železničná trať Prešov - Plaveč. Prvá písomná zmienka o Sabinove, ako o v tom čase už značne rozvinutej kráľovskej obci, je z roku 1248.

Sabinov mal čisto slovenské obyvateľstvo do polovice 13. storočia, kedy sa tu usadili nemeckí prisťahovalci. O početnosti nových usadlíkov svedčia údaje zo 14. - 16. storočia.

Významným medzníkom v jeho ďalšom vývoji bol 28. január 1299, kedy mu uhorský kráľ Ondrej III. udelil spolu s Prešovom a Veľkým Šarišom spišské práva - právo voliť richtára a farára, právo súdu, lovu a rybolovu, oslobodenie od daní, mýta, cla a vojenskej služby. Od toho dňa sa mení právne postavenie Sabinova, ktorý sa stáva mestom.

V roku 1405 bol Sabinov povýšený na slobodné kráľovské mesto, čo mu prinieslo rad ďalších privilégií. Koncom 15. storočia sa stal Sabinov členom Pentopolitany - združenia piatich východoslovenských miest, ku ktorému patrili ešte Košice, Prešov, Bardejov a Levoča.

Historické jadro a pamiatky Sabinova

Stavebný rozvoj Sabinova s typickým stredovekým šošovkovitým námestím sa začal prestavbou pôvodne roľníckej osady. Najstaršie zachované stavby pochádzajú z konca 14. storočia.

Najvýznamnejšou a súčasne najstaršou architektonickou pamiatkou a dominantou mesta je gotický kostol zasvätený sv. Jánovi Krstiteľovi. Pôvodný kostol v roku 1461 úplne vyhorel, pričom požiar roztavil aj zvony. V rokoch 1484 - 1518 bol kostol neskorogotický prestavaný.

Vnútorná výzdoba kostola je gotická, renesančná a baroková. Najcennejší je hlavný oltár, ktorého originál sa nachádza v národnom múzeu v Budapešti a pochádza z dielne majstra Pavla z Levoče.

Kostol bol niekoľkokrát poškodený požiarom. Posledné väčšie úpravy boli urobené v rokoch 1938 - 1939 a v 70. rokoch bol rekonštruovaný hlavný oltár. V roku 1992 bola vykonaná celková vonkajšia rekonštrukcia.

Zvonica pri kostole patriaca do tzv. východoslovenskej renesancie bola dokončená v roku 1657, zvon pochádza z roku 1470. Ďalšou stavebnou dominantou historického jadra mesta je bývalé lýceum, postavené v renesančnom slohu v roku 1530 a v 18. storočí prestavané.

Postavenie mesta navonok zdôrazňovali hradby pochádzajúce z 15. a 16. storočia, z ktorých sa dodnes zachoval súvislý pás. Celková dĺžka hradieb bola 1,4 km, boli 7 m vysoké, 2 m hrubé so strieľňami, s ochodzami, 9 vežami a 16 baštami.

Niektoré veže sa zachovali, z ďalších sú torzá, bášt zostalo 6 a takmer 500 m hradobného múra. V rokoch 2021 a 2022 prebehla jeho rozsiahla rekonštrukcia.

Školstvo a kultúrne prostredie

V období reformácie bol Sabinov známy svojím školstvom, viacerí vynikajúci učitelia tu uplatňovali najmodernejšie spôsoby výuky. Od októbra 1740 existovalo v Sabinove piaristické gymnázium, ktoré v roku 1784 presídlilo do vlastnej budovy, dnešného múzea.

V rokoch 1867 - 1877 žil v meste u svojho brata významný štúrovec Bohuš Nosák-Nezabudov, pôsobil tu tiež pokrokový učiteľ Samuel Fábry a slovenský básnik Ján Cuker.

V období po I. svetovej vojne tu žili a tvorili výtvarní umelci Bandy Cirbus a Ernest Stenhura, ako aj spisovateľka Jolana Cirbusová a Anton Prídavok. Neskôr v meste vznikli rôzne kultúrne krúžky a organizácie.

Hospodárske a spoločenské pomery

Obyvatelia Sabinova sa zaoberali prevažne roľníctvom, až neskôr sa začala rozvíjať remeselná výroba. Rozvíjali sa remeslá a dochádzalo k značnému rozkvetu obchodu. Obdobie 16.-18. storočia bolo v znamení rozkvetu, neskôr hospodárskeho úpadku mesta.

V 19. storočí bol Sabinov malým provinčným mestom so slabo rozvinutou priemyselnou výrobou. V tom istom storočí boli vybudované menšie podniky, ale Sabinov naďalej ostal mestom poľnohospodárstva a remeselníctva.

V roku 1919 bolo mesto na krátko okupované vojskami Maďarskej republiky rád. Aj v rokoch I. ČSR hospodársky vývoj naďalej zaostával a z väčších podnikov tu pracovala píla, garbiareň a konzerváreň.

Obyvateľstvo sa zaoberalo zväčša poľnohospodárstvom, ktoré bolo na nízkej úrovni. Život mesta, podobne ako celej Európy, bol v prvej polovici 20. storočia poznačený svetovou hospodárskou krízou, ktorá vyústila do druhej svetovej vojny.

Jej útrapy tvrdo dopadli aj na Sabinovčanov. Väčšina židovských obyvateľov, ktorých bolo v tom čase v Sabinove veľa, bola odvlečená do koncentračných táborov, z ktorých sa len málokto vrátil.

Košice ako centrum kultúrnej a rozhlasovej práce

Anton Prídavok pôsobil vo viacerých mestách a obciach východného Slovenska, osobitný vzťah si však vybudoval ku Košiciam, kde pôsobil v rokoch 1923 až 1938. Prídavok popri učiteľstvu a iných odboroch pôsobil aj v Matici slovenskej a Slovenskej lige.

Od začiatku sa s veľkým nadšením zapájal do národného, kultúrneho a verejného života. V Košiciach sa Anton Prídavok stal v roku 1932 redaktorom a neskôr vedúcim literárneho oddelenia Rádiojournalu.

Dňa 17. apríla 1927 sa v Košiciach začalo prvé rozhlasové vysielanie a Prídavok bol jedným z prvých redaktorov. V Československom, respektíve Slovenskom rozhlase pracoval v rokoch 1932 - 1945.

Prídavok bol aktívnym členom vtedajšieho miestneho odboru Matice slovenskej. Bol hlavne ústrednou dušou divadelného odboru Matice slovenskej v Košiciach.

„Prídavok v matičnom divadelnom krúžku organizoval, režíroval, hral, ba písal aj divadelné hry a scénky, ktoré potom s matičnými divadelníkmi v rámci rozšírenej rozhlasovej družiny aj uvádzal v rozhlasovom vysielaní.“

Podieľal sa aj na Almanachu literárneho odboru Matice slovenskej v Košiciach v roku 1928. Prídavok vždy dbal na správne písanie a spisovnú slovenčinu vyžadoval aj od svojich spolupracovníkov.

Časopis Slovenská reč

V roku 1932 sa podieľal na založení prvého slovenského jazykovedného časopisu Slovenská reč a bol jeho prvým redaktorom, pričom vydavateľsky pokryl prvých 10 čísel prvého ročníka.

Redakcia časopisu sa nachádzala práve v dome na Štefánikovej 8 v Košiciach. Druhý ročník časopisu začala vydávať Matica slovenská v Martine.

Anton Prídavok často publikoval v časopisoch Slovenská reč a Slovenské pohľady. Jeho dôraz na správne písanie a spisovnú slovenčinu súvisel s jeho širším úsilím o kultivovanie slovenského verejného a kultúrneho života.

Presťahovanie rozhlasu do Prešova

Keď v roku 1938 Košice padli do horthyovských spár, Slováci museli z Košíc odísť. Po Viedenskej arbitráži v roku 1938 sa Košice pripojili k horthyovskému Maďarsku.

Odchodom Prídavka z Košíc zaniká divadelný odbor Matice slovenskej a svoju činnosť prerušil aj Miestny odbor Matice slovenskej v Košiciach. Miestna pobočka rozhlasu sa tak presťahovala do Prešova, ktoré zabezpečil Prídavok.

Prídavok celé technické zariadenie Slovenského rozhlasu presťahoval do Prešova. V Prešove musel začínať úplne odznova. V budove dnešného Divadla Jonáša Záborského sa začala budovať prešovská odbočka Slovenského rozhlasu.

Organizoval rozhlasové vysielanie v Košiciach, neskôr po okupácii južného Slovenska horthyovským Maďarskom vybudoval rozhlasové štúdio v Prešove a stal sa jeho riaditeľom v rokoch 1938 - 1944.

Divadelná činnosť v Prešove

Založil dramatickú družinu pri Slovenskom rozhlase v Prešove, ktorej aktérmi boli ochotníci z Košíc a postupne pribúdali ďalší členovia. V roku 1940 pri Miestnom odbore Matice slovenskej v Prešove Prídavok zakladá ochotnícky divadelný krúžok Záborský.

Pre zaujímavosť, na scéne Záborského účinkovali aj profesionálni herci. V roku 1943 bolo založené Družstvo Slovenského divadla v Prešove, čím vznikla profesionálna scéna Slovenské divadlo v Prešove.

Prídavok prispieval svojimi skúsenosťami a poznatkami. Jeho rozhlasová a divadelná práca prepájala ochotnícke aktivity, profesionálne herectvo, literatúru a technické možnosti nového média.

Anton Prídavok a Slovenské národné povstanie

Počas Druhej svetovej vojny sa Anton Prídavok postavil jednoznačne voči pangermanizmu a nastupujúcemu nemeckému fašizmu. Aktívne sa zapojil do príprav Slovenského národného povstania.

Ako riaditeľ rozhlasu v Prešove odišiel už počas prvých dní Slovenského národného povstania do Banskej Bystrice. Pre potreby Slobodného Slovenského vysielača dal tajne do Banskej Bystrice premiestniť technickú aparatúru a rozsiahly literárny a hudobný archív.

Počas SNP sa mu podarilo tajne zaslať prostredníctvom Samuela Šubu rozhlasovú prenosovú aparatúru do Banskej Bystrice. Okrem technickej aparatúry bol v Banskej Bystrici uložený aj obsiahly literárny a hudobný archív.

Počas pôsobenia v Banskej Bystrici posielal správy a zaobstarával rozličný materiál pre partizánske skupiny. Aktívne sa zapájal do protifašistického odboja.

Funkcie bol zbavený po tom, čo tajne poskytol techniku pre potreby povstaleckého vysielača v Banskej Bystrici. Prídavok bol aktívnym účastníkom povstania.

Väznenie a tragický koniec

Po potlačení SNP a následnom krvavom pohone na príslušníkov povstaleckého hnutia bol v januári 1945 chytený nemeckým gestapom. Prídavok sa v januári 1945 dostáva do rúk gestapa.

Väznený, vypočúvaný a mučený sa dočkal oslobodenia partizánskou jednotkou majora Petrova. Z väzenia ho vyslobodila partizánska jednotka majora Petrova.

Trpel zápalom podhrudnice a zápalom pľúc a väznenie a vypočúvanie mu ešte viac podlomilo zdravie. Ťažko chorého ho previezli do nemocnice v Ružomberku, kde krátko po oslobodení umrel.

Tri mesiace sa liečil v ružomberskej nemocnici, ani to mu žiaľ nepomohlo. Zomiera mladý, 12. mája 1945 v Ružomberku, iba ako 40 ročný.

Na následky mučenia zomrel štyri dni po skončení vojny. Pochovaný bol v Ružomberku, ale v roku 1946 boli jeho ostatky slávnostne pochované na čestnom mieste verejného cintorína v Košiciach.

Roku 1947 dostal štátnu cenu in memoriam za rozhlasovú činnosť v národnooslobodzovacom boji.

Literárna tvorba Antona Prídavka

Anton Prídavok sa venoval poézii, próze a prekladateľstvu. Písal poéziu, prózu, drámu. Vlastnú tvorbu charakterizoval s istou dávkou irónie: „Spolkovej práce je veľa, pre ňu sa na literárne pole dostanem len zriedka, vtedy si zapytlačím."

Poézia

Autor básnickej zbierky Vrásky času (1926). Po r. 1938 sa vrátil k poetickej tvorbe v zbierkach Do videnia! (1940), Valaška a dukáty (1942), Kľúč od srdca (1943) a Duch a zbraň (1944).

V zbierke Podobizne (1943) vytvoril básnické portréty slov. poetov, spisovateľov a národných buditeľov, ku ktorým pridal aj portréty S. Petőfiho a B. Bjørnsona.

Do zbierky Svita (1944) zaradil verše z r. 1938 - 44 a pripojil k nim preklady z ruskej poézie. Okrem vlastnej tvorby sa venoval aj prekladom z ruštiny.

Próza a romány

Medzi jeho diela patria:

• Vrásky času (zbierka básní)
• Rozbité ministerstvo (politický román)
• Svitanie na Východe (pokus o vykreslenie vypuknutia slobody na východnom Slovensku)

Autor románov Rozbité ministerstvo, Svitanie na východe (oba 1928), Lamané drieky (1938) a i. Písal črty, rozprávky a literárne pásma.

Posmrtne vyšli jeho krátke prózy Takí a onakí (1947) a román pre mládež Poklad na Hradisku (1948). Skupinka chlapcov sa rozhodne hľadať poklad na neďalekom hradisku, ktoré je opradené mnohými povesťami.

Dráma a rozhlasová tvorba

Je autorom rozhlasovej hry Kríž nad Nitrou (1940) a historickej divadelnej hry Pribina (1941). Autor hry zo súčasnosti Nové časy idú (1933, s E. Ruskom) a historickej drámy Pribina (1941).

Historická dráma v troch dejstvách Pribina sa odohráva v časoch Veľkomoravskej ríše. Prídavok písal aj divadelné hry a scénky, ktoré uvádzal s matičnými divadelníkmi v rámci rozšírenej rozhlasovej družiny.

V košickom a neskôr v prešovskom štúdiu režíroval vyše 200 dramatických relácií. Pre rozhlasové vysielanie upravoval divadelné hry, ako napríklad I. Stodolu: Bačova žena (1935), J. W. Goetheho: Ifigénia na Tauride (1941), J. B. Molièra: Scapinove šibalstvá (1941) a W. Shakespeara: Kupec benátsky (1942).

Taktiež zdramatizoval prózy významných spisovateľov, napríklad B. Prusa: Kolovrátok (1934), A. Kuprina: Sulamit (1936) a A. P. Čechova: Konské priezvisko (1939).

Publicistika a osvetová práca

Venoval sa aj publicistike, o. i. bol autorom príručiek Slovenská liga v službách národa (1928) a Príručka pre činovníkov Slovenskej ligy (1932). Publicistická činnosť dopĺňala jeho literárne, redakčné, divadelné a rozhlasové pôsobenie.

Anton Prídavok často publikoval v časopisoch Slovenská reč a Slovenské pohľady. V roku 1932 sa podieľal na založení prvého slovenského jazykovedného časopisu Slovenská reč a bol jeho prvým redaktorom.

Význam pre rozhlas a kultúru východného Slovenska

Okrem osvetovej, literárnej, dramatickej a básnickej činnosti, Anton Prídavok patril k prvým priekopníkom, ktorí položili základy rozhlasového života na východnom Slovensku.

Jeho činnosť spájala niekoľko oblastí: tvorbu literárnych diel, úpravu a preklad dramatických textov, organizovanie ochotníckych súborov, režijnú prácu, redigovanie časopisov a budovanie rozhlasovej infraštruktúry.

V Košiciach vytváral priestor pre slovenské kultúrne aktivity a po roku 1938 preniesol svoje skúsenosti do Prešova. Tam vybudoval rozhlasové štúdio, založil dramatickú družinu a podporil vznik divadelného života, ktorý neskôr vyústil do profesionálnej scény Slovenského divadla v Prešove.

Pamätné miesta a pripomínanie osobnosti

Anton Prídavok bol talentovaný a všestranný umelec, ktorý zanechal hlbokú stopu v slovenskej kultúre. Pripomienkou na jeho pôsobenie v Sabinove je pamätná tabuľa na Štefánikovej ulici č. 8, na dome, v ktorom v rokoch 1929-1938 žil a tvoril.

Pamätná tabuľa na bývalej Gottwaldovej ulici (dnes Štefániková) bola osadená v roku 1970 Miestnym odborom Matice slovenskej v Košiciach, Odborom kultúry MNV v Košiciach a Čs. rozhlasom v Košiciach. Jej zhotoviteľom bol akademický sochár Vojtech Löffler.

V tomto roku uplynulo 120 rokov od narodenia básnika, dramatika, osvetového pracovníka a publicistu Antona Prídavka. Na deň Prídavkovho narodenia 28.5.2024 košickí matičiari na čele s predsedom Miestneho odboru Matice slovenskej Košice-Staré Mesto Michalom Matečkom k jeho pamätnej tabuli na znak úcty a vďaky za jeho prínos pre slovenskú kultúru zavesili nový veniec.

Osobnosť Antona Prídavka si Miestny odbor Matice slovenskej Košice-Staré Mesto pripomenul ešte raz, a to prednáškou historika Juraja Vrábla, ktorá sa uskutočnila 18. júna 2024. Vrábel sa vo svojom referáte zameral na niekoľko etáp Prídavkovho života.

Referát rozobral literárnu, novinársku a dramatickú činnosť A. Prídavka. Pre prítomných bolo najzaujímavejšie košické pôsobenie A. Prídavka. Podrobnejšie sme sa venovali jeho pôsobeniu v Košiciach, v Prešove a Banskej Bystrici.

Hrob Antona Prídavka v Košiciach

Na košickom verejnom cintoríne zmizla plastika s reliéfom tváre Antona Prídavka. Autorom náhrobného pomníka je akademický sochár František Gibala.

Ako uviedol Marián Gladiš z Filozofickej fakulty Univerzity Pavla Jozefa Šafárika (UPJŠ) v Košiciach, ktorý sa dlhodobo venuje životu a dielu tejto osobnosti, daný incident môže pomníku paradoxne pomôcť.

„Náhrobok Antona Prídavka bol už dlhší čas v nevyhovujúcom stave, a to napriek tomu, že ide o hrob významnej osobnosti a zároveň aj vojnový hrob - a ako takému by mu mala byť zo zákona venovaná osobitná starostlivosť.“

„Na náhrobnom kameni chýbali alebo boli poškodené viaceré písmená. Možností na nápravu bolo v ostatnom čase niekoľko, napr. pri príležitosti 110. výročia narodenia Antona Prídavka v roku 2014 či 70. výročia jeho predčasného úmrtia v roku 2015. Žiaľ, k zlepšeniu stavu pomníka napriek viacerým upozorneniam a apelom nedošlo. Teraz sa otvára priestor na jeho celkovú obnovu s cieľom prinavrátiť mu podobu, akú pôvodne mal a akú si zaslúži,“ doplnil Gladiš.

Anton Prídavok v širšom kontexte východného Slovenska

Prídavkov život a tvorba sú neoddeliteľne spojené s literárnymi tradíciami východného Slovenska. Hoci sa narodil v Kežmarku, jeho život a dielo sa rozvíjali predovšetkým v Sabinove, Prešove a Košiciach.

Keď sa prechádzame po starých mestách, po ich kľukatých uličkách a romantických zákutiach, často sa pýtame, ako to tu vyzeralo kedysi a akí ľudia tu žili. Historické knihy sa snažia mapovať minulosť a odpovedať na tieto otázky.

Mestá priam volajú po spisovateľoch, aby zo suchých stránok histórie, legiend a ľudového podania vytvorili pútavé príbehy, ktoré by strhávali čitateľa a podnietili jeho záujem o poznanie dejín. Prídavkova tvorba vyrastala z prostredia, v ktorom sa historická pamäť, národná kultúra, literatúra, divadlo a rozhlas navzájom dopĺňali.

Kežmarok a jeho literárne tradície

Kežmarok má bohatú literárnu históriu, ktorá je spojená najmä s miestnym lýceom. Školské tradície v Kežmarku sú veľmi staré, siahajú až do 13. storočia.

V roku 1531 vzniklo v Kežmarku gymnázium, z ktorého sa v roku 1787 vytvorilo lýceum s katedrou filozofie, teológie a práva. Na lýceu študovali študenti rôznych národností, ktorí sa v 19. storočí začali združovať v národných literárnych spoločenstvách.

V roku 1824 tu vznikol prvý slovenský samovzdelávací spolok na území Slovenska - Slovenská spoločnosť. Medzi významných absolventov kežmarského lýcea patrí Pavol Országh Hviezdoslav, ktorý tu študoval v rokoch 1865 až 1870.

Literárny Kežmarok, súťaž pre mladých začínajúcich autorov, sa koná od roku 1966 a prispieva k rozvoju literárneho života v regióne.

Osobnosti späté s Kežmarkom

Nora Baráthová (1944) je spisovateľka, ktorá zviazala svoju tvorbu s dejinami Kežmarku. Roky pracovala ako historička na Kežmarskom hrade a z rozprávania rodičov, známych, ale aj štúdia archívnych dokumentov vyťažila námety pre svoje knihy, v ktorých priblížila dejiny tohto mesta.

Napísala trilógiu Muž, ktorý kráčal za smrťou, Aj zradcom sa odpúšťa a Nepokojné mesto, v ktorej zachytáva dejiny Kežmarku v čase panovania Thökölyovcov i v období protihabsburských povstaní.

Medzi jej ďalšie knihy patria Nad Kežmarkom vietor veje, Kežmarský hrad, Kežmarské lýceum, Osobnosti Kežmarku a román Meč a srdce o storočnej vojne medzi Kežmarkom a Levočou o právo skladu.

V Kežmarku sa narodil aj režisér a herec Juraj Herz (1934 - 2018). V meste prežil len rané detstvo. Ako dieťa židovského pôvodu bol v roku 1944 deportovaný do koncentračného tábora.

Diela Antona Prídavka

Anton Prídavok bol jednou z najvýraznejších osobností prvej polovice 20. storočia. Rodák z Kežmarku pôsobil vo viacerých mestách a obciach východného Slovenska, osobitný vzťah si však vybudoval ku Košiciam, kde pôsobil v rokoch 1923 až 1938.

Jeho odkaz je stále živý a inšpiruje nás k hrdosti na našu históriu a k úcte k pamiatke tým, ktorí bojovali za slobodu a demokraciu.

tags: #anton #pridavok #sabinov