Antická filozofia a starostlivosť o dušu

Antická filozofia, vnímaná ako láska k múdrosti, odpradávna plnila úlohu nielen teoretického skúmania, ale aj praktickej starostlivosti o dušu. V najširšom slova zmysle možno všetko filozofické skúmanie chápať ako antický ideál starostlivosti o dušu (epimeleisthai sauton), hľadanie zmyslu, poznávanie seba samého a svojho miesta vo svete.

Starostlivosť o dušu v antickej filozofii znamenala formovanie človeka prostredníctvom sebapoznania, rozhovoru, výchovy, mravného úsilia a správneho životného postoja. Filozofovanie nebolo iba nadobúdaním poznatkov a bolo viac ako výkonom myslenia: bolo modusom existencie, teda spôsobom, akým človek myslí, koná, číta, píše a utvára svoj život.

Vznik gréckej filozofie a prechod od mýtu k rozumu

Naša filozofia sa zakladá na antickej tradícii. Aj v iných kultúrach vznikli počiatky filozofického myslenia, na súvislý vývoj európskej filozofie však nemali trvalejší vplyv. Staroveká grécka filozofia vzniká vo východných kolóniách Anatólie (dnešné Turecko) a postupne sa rozšírila do väčších gréckych miest a ďalších kolónií.

Časové rozpätie sa pohybuje od 7. storočia pred Kr. až po rok 529 n. l. Najdôležitejšou etapou jej vývoja je starogrécka filozofia, ktorá sa rozvíjala od konca 7. storočia pred Kr. až do roku 529 n. l., kedy bola zatvorená Platónska akadémia. Grécka filozofia, neoddeliteľná súčasť gréckej kultúry, má hlboký a trvalý vplyv na súčasné spoločensko-vedné odvetvia a modernú vedu.

Spolu s kresťanstvom a rímskym právom je považovaná za kľúčový pilier západnej civilizácie. Toto obdobie prinieslo nielen teoretické skúmanie univerza, ale aj hlboký záujem o človeka, jeho dušu a spôsob života.

Grécka filozofia sa začína rozvíjať v zložitej historicko-spoločenskej a kultúrnej situácii, charakterizovanej rozvojom remesiel, moreplavby a obchodu. Hospodársky rozmach súvisel najmä so zbohatnutím vrstvy remeselníkov a šírením medzimestského a medziostrovného obchodu v rámci Stredozemného a Čierneho mora.

Grécka kolonizácia znamenala aj kultúrny a náboženský konflikt gréckeho myslenia a homérskeho náboženstva s orientálnymi kultúrami iných etník, čo malo značný vplyv na vznik filozofie. Politický vývoj v gréckych kolóniách a metropolách (predovšetkým v Aténach) tiež ovplyvnil rozvoj filozofie.

Po zlomení rodovej aristokracie bola tyrania odstránená a napríklad v Aténach došlo k jej nahradeniu demokratickou ústavou. Obdobie aténskej demokracie od polovice 5. storočia pred Kr. znamenalo vzostup klasickej gréckej filozofie a jej antropocentrického zamerania.

Sloboda prejavu a stabilita ochrany osobných slobôd spolu s hospodárskym rozmachom zabezpečili priestor pre vyformovanie prvých filozofických škôl. Toto filozofické obdobie sa nerozvíja v Aténach, ale v mestách gréckych kolónií na maloázijskom pobreží.

Spoločenské predpoklady boli dané slobodným duchom gréckych polis v miestach, kde sa stretávala s niekoľkými orientálnymi civilizáciami - v pobrežných obchodných miestach Malej Ázie. Jej duševné predpoklady sú jednak v oblasti gréckeho mytologického náboženstva a jednak v akumulácii vedenia vo východných civilizáciách, z ktorých antika čerpala.

Na prudký rozvoj gréckej filozofie mali vplyv aj predfilozofické náboženské predstavy starovekých Grékov a ich mytológia. Hoci bolo mytologické videnie sveta pre Grékov závažným momentom, Grécko nemalo zriadenú pevnú a vplyvnú triedu či kastu kňazov, čo umožnilo slobodnejší rozvoj myslenia.

Mýtus ako predpoklad filozofického myslenia

U človeka hrozí neustále prepuknutie plného vedomia o ľudskej bezmocnosti, o našej vydanosti napospas svetu, prírode. Tento rozpor, aj keď sa nám dnes zdá byť čímsi prirodzeným, je v človeku pôvodne zakrytý mocou mýtu.

Mýtus pochádza z minulosti a viaže sa na ňu. Mýtus udržuje spojenie človeka s týmto minulým a veľmi silným svetom. Je čímsi nesmierne dôležitým, mocným pozostatkom prasveta, spomienkou naň v dnešnej dobe.

V jeho rámci sa pohybujú aj Homér a Hesiodos, tvorcovia gréckeho mytologického pohľadu na svet. Mýtický pocit sveta má však len slabú intelektuálnu zložku, nie je v ňom miesto pre samostatnosť a kritickosť.

Mýtus takisto nemá presného tvorcu, šíri sa anonymne. Má vždy sociálny charakter. Jeho organizátormi a zberateľmi sú pôvodne básnici.

Grécke náboženstvo bolo veľmi prístupné rôznym vplyvom a práve toto - neviazanosť gréckeho náboženského života - bolo príčinou otázok, na ktoré mýtické odpovede nepostačovali. Mýtus žiada podriadenie pod mocnosti prasveta - pod božstvá a sily prírody.

Ťažoba života a existenciálne rozhodnutia sú presunuté do hlbokej minulosti, rozhodujúce otázky sú odstránené z prítomnosti, v ktorej bezprostrednom dosahu potom ostáva len to, čo prináleží ku každodennej zamestnanosti a do čoho človek s praktickou istotou vidí.

Žiť v mýte znamená mať životné otázky rozriešené a to ešte skôr, než sa začnú klásť. V mýtoch každého starého národa sa nachádzajú jeho životné úzkosti, nádeje a záujmy.

Zmysel všetkých gréckych mytologických výtvorov je podobný: u Homéra a Hesioda je to usporiadanie života a chaosu Olympijskými božstvami. Mytologické rozprávanie poskytovalo Grékom akýsi kontext, vďaka ktorému dokázali pochopiť svoje miesto v celku sveta.

Mýtom sa začínali grécke „učebnice dejepisu“, od mytologických postáv, héroov a bohov Gréci odvodzovali svoj pôvod a rodokmeň, mýty boli súčasťou náboženstva, každodenných rituálov a v neposlednom rade boli súčasťou výchovy.

Za najväčšieho gréckeho vychovávateľa a tvorcu mýtov sa považuje Homér, o túto pozíciu sa niekedy delí s Hésiodom. Nositeľmi homérskej výchovy boli homeridi, potulní speváci, ktorí prednášali konkrétne verše z Iliady alebo z Odysey.

Podmanivosť hexametra, zanietený prednes interpretátora či familiárny kontext - toto všetko napomáhalo internalizácii hodnôt a najmä prijatiu paideutických ideálov, ktoré so sebou mytologická tradícia prinášala. Mladí aristokrati chceli byť odvážni ako Achillés alebo múdri a výreční ako Odyseus.

Filozofia určitým spôsobom rastie z mýtu. Má s ním spoločný obsah, problém postavenia človeka v celku bytia a ľudského osudu.

Snaží sa však svet a jeho zákonitosti vykladať z rozumu, hľadá dôkazy a príčiny, neuspokojuje sa s hotovými odpoveďami. Tak prví filozofovia nešpekulujú toľko o nekonečne, ale sú skôr spoluzakladateľmi vedy.

Ich problémom je preniknúť do všeobsiahleho celku bytia, pochopiť ho. Práve v tomto prechode od mýtického vysvetlenia k rozumovému skúmaniu vzniká priestor aj pre otázku, čo je človek, čo je duša a ako sa o ňu treba starať.

Obdobia antickej filozofie

Kozmologické obdobie, ranná grécka filozofia alebo predsokratovské obdobie rieši vznik sveta a jeho usporiadanie. Typické je tým, že filozofi tohto obdobia hľadajú akúsi pralátku arché, z ktorej všetko ako z prvého vzniklo a do ktorej všetko ako do posledného zaniká.

Klasická grécka filozofia 5. - 4. storočia pred Kr. predstavuje antropologické alebo sokratovské obdobie. Ide o kolísku gréckej filozofie, nachádzajú sa tu skutočné filozofické učenia a centrom sú Atény.

Do popredia sa dostáva antropologická otázka, otázka človeka, ako aj metafyzické a gnozeologické otázky. Predstaviteľmi sú najmä Sókratés a Platón.

Helenistická filozofia 4. storočia pred Kr. až 6. storočia n. l. je poklasická filozofia. Mení sa téma, postavenie človeka v neistých časoch a etické problémy.

Rozvíja sa na troskách Alexandrivej ríše, je ovplyvnená kresťanstvom a centrom sa stáva Alexandria. Koniec antickej filozofie sa tradične spája s rokom 529, keď Justiniánov dekrét nariadil zatvorenie Platónovej akadémie a ďalších filozofických škôl.

Predsokratovské hľadanie arché

Najstarší filozofi hľadali odpovede na otázky prírody, snažili sa nájsť základné prírodné deje. Poznatky čerpali z pozorovania živlov, z ich vlastností a vzájomných vzťahov - búrky, prehánky, vyparovanie a zrieďovanie, vzťah života k vode, vznik ohňa, blesku - a tieto všetky im slúžili ako analógie k výkladu vzniku hviezd, bohov, zvierat aj človeka.

Tieto analógie sú prvou, primitívnou fyzikou. Prvá filozofická škola, ktorá vznikla v Grécku približne 650 rokov pred n. l., sa preto nazýva škola prírodnej filozofie alebo podľa miesta, kde vznikla, milétska škola.

Miléťania sa nesnažili nájsť nejakú „substanciu“, niečo udržujúce sa mimo zmenu, ale niečo, čo samo je zmenou a ustavične v zmene. Nešlo im o látku alebo hmotu, ale o niečo, čo je samo zmenou, ale pritom samo trvalé a nemenné.

Snažili sa nájsť akúsi arché, pralátku, ktorá je za všetkými vecami. Ich pralátka nie je hmotou v prírodovedeckom zmysle. Nešlo im ani o to, aby určili základný stavebný kameň súcna, ako sú atómy, ale o to, čo je najživšie, z čoho celý proces života vychádza.

Každý z prírodných filozofov má svoje hľadisko, z ktorého vychádza a v ktorom vidí najväčšiu živnosť. Kto kládol za základ vodu, videl možno všetky procesy prírody pod obrazom vegetatívnym - výživa, vyparovanie, usadzovanie, zrážanie a tuhnutie.

Kto kládol za základ vzduch, videl pravdepodobne proces dýchania, výdychu a nádychu, studeného a teplého, stúpajúceho a klesajúceho vzduchu, a obzvlášť prenikanie a oživovanie vzduchom.

Život je tu pohybom, procesom zmeny. Preto zaujímal starých mysliteľov a neupínali svoju pozornosť k hmote, substancii či látke, ktoré považovali len za výsledok, ale nie za pôvodcu.

Táles z Milétu: svet ako oduševnený celok

Za zakladateľa západnej filozofie je považovaný Thales z Milétu. Tháles, ktorý sa narodil okolo roku 640 pred n. l., neveril v nadprirodzené vysvetlenia a namiesto toho hľadal fyzikálne vysvetlenia prírodného diania.

Zem sa podľa neho podobala polenu a spočívala na vode - pralátke všetkých vecí. Voda je podmienkou pre všetko živé, má schopnosť meniť sa a je látkou živou, pohybujúcou sa.

Tento názor nazývame hylozoizmus. Všetko oduševňoval, pretože aj magnetovec má dušu, keďže hýbe železom.

Tháles neveril v božské zásahy do ľudských osudov, spoliehal sa na rozumom poznateľné, nemenné zákonitosti vesmíru. Spoliehal sa na rozum a preto ho možno považovať za prvého západného osvietenca.

Napriek tomu však prijal myšlienku, že svet je plný bohov. Všetko bolo podľa neho preniknuté duchom a duchovnými silami. Všetko, dokonca aj svet ako celok, mal pre neho dušu a tým Táles odobral božstvu jeho výsadné postavenie.

Jeho geometrické poznatky boli významné pre námornú plavbu a stavebníctvo. Podal dôkaz, že priemer rozdeľuje kruh na dve rovnaké polovice a že v rovnoramennom trojuholníku sú uhly pri základni zhodné.

Mnohí verili, že v Egypte Táles zmeral výšku pyramíd v Gíze pomocou dĺžky ich tieňa. Tálesova veta určuje trojuholníky ako zhodné, ak sa zhodujú v jednej strane a v oboch k nej priľahlých uhloch.

Anaximandros: apeiron a hranica známeho sveta

Anaximandros je prvým, kto podal celkový nemytologický obraz sveta, prvú racionálnu kozmológiu. Jeho učenie sa zachovalo podstatne lepšie než správy o jeho živote.

Pokúsil sa o prvú mapu sveta, prvý vraj vztýčil gnóm, slnečné hodiny v Sparte. Vraj viedol milétsku kolóniu do Apollónie, čo by svedčilo o tom, že bol váženým občanom mesta.

Jeho pralátkou je apeiron. Apeiron znamená neobmedzenosť, neohraničenosť, niečo, čo je ustavične v pozadí vecí a diania.

Je to všeobklopujúci horizont. Preto sa veci z neho vynorujú a do neho zase zapadajú. Žiadny konečný jav nemožno vnímať samostatne bez protikladu.

Všetko sa nám vynoruje na základe protikladov, na základe určitého kontrastu. Všetko má zároveň časový charakter, ale apeiron vládne nad vznikom a zánikom a teda aj nad časom.

Je večné a nezničiteľné - teda je pravým opakom toho, čo je časové. Večný a bez starnutia sú bohovia a preto na niektorých miestach Anaximandros nazýva apeiron aj božským.

Vo svojej kozmológii opisuje tvar Zeme ako valcovitý, oblý a klenutý. Zem sa nehýbe, nie je ničím ovládaná a vznáša sa uprostred kozmu v rovnakej vzdialenosti od jeho hraníc.

Oproti starým názorom o postavení a tvare Zeme urobil Anaximandros krok vpred. Zem sa podľa neho nerozprestiera do nekonečna, ale má svoj tvar a vznáša sa uprostred vesmíru.

Pred naším svetom existovali iné svety a po ňom budú iné svety existovať. Zem je len jedným článkom stále trvajúcej rady vznikajúcich a zanikajúcich planét.

Anaximenes: vzduch, dych a duša

Anaximenes považoval za arché vzduch. Všetko, čo vnímame a vidíme, je zahustený alebo zriedený vzduch.

Zo zahusteného vzduchu vznikajú oblaky, z nich ďalším zhusťovaním voda - dážď a sneh. Pre Anaximena je skutočne podstatný mechanizmus zrieďovania a zhusťovania.

Anaximenes sa dotazuje po príčine, po procese, ktorý nás oživuje. Pre veľkú časť gréckej tradície tým, čo oživuje, bola duša, ktorou sa líši živé od neživého.

Čo je však duša iného než vzduch? A čo je oživovanie iného než dýchanie, prijímanie vzduchu do seba? Žijeme, kým dýchame.

Akonáhle nás opustí posledný dych, začína náš zánik, rozklad. Taký je zmysel Anaximenovho výroku: Ako naša duša, ktorá je vzduch, nám vládne, udržujúc nás pohromade, obklopuje aj celý vesmír dych a vzduch.

Vzduch je teda pre neho to, čo vládne vesmíru, čo ho udržuje pohromade. Všetok pohyb je koniec koncov pohybom vzduchu.

Taký je aj základný pohyb všetkých živých bytostí: vdychovanie a vydychovanie. Celý svet potom podľa Anaximena možno vysvetliť jednotne ako pohyb vzduchu.

Vzduch sa zároveň zhusťovaním a zrieďovaním stáva ako vietor, oblak, voda, zem, kameň a oheň prístupným našim zmyslom. Zhusťovanie je zároveň chladnutím, zrieďovanie otepľovaním.

Herakleitos: duša, zmena a logos

Herakleitos tvrdí: „Panta rei“, všetko plynie, a „Dvakrát do tej istej rieky nevstúpiš“. Svet je večný a nebol stvorený bohmi.

Arché je oheň, ktorý sa stále vzněcuje a uhasína. „Tento svet, ten istý pre všetkých, nevytvoril ani nikto z bohov, ani nikto z ľudí, ale vždy bol, je a bude večne živý oheň zapaľujúci a zhasínajúci sa podľa miery.“

Herakleitos tvrdil, že ľudská duša vznikla tiež z ohňa a mení sa na vodu, potom zem, a len duše najlepších ľudí splynú s večným ohňom. Duše opilcov a hlupákov ostávajú mokré.

Sformuloval učenie o jednote a boji protikladov. Vo všetkých veciach sú protiklady, ktoré sú hybnou silou vývoja, pretože z rovnakého nikdy nič nové nevzniklo.

Celý proces vzniku a zániku riadi logos. Svet je dej, ale nemení sa náhodne, nýbrž podľa poriadku, ktorý dáva zmysel zmenám a protikladom.

Pytagoras: harmónia, číslo a nesmrteľnosť duše

Pytagoras chápal život ako akési zhromaždenie, na ktoré prišli jedni bojovať, druhí obchodovať a tí najlepší pozorovať dianie. Keď sa ho pýtali, čím je, odpovedal hrdo: „Som filozof“.

Narodil sa okolo roku 575 pred n. l. na ostrove Samos. Je ťažké dospieť k faktom o jeho živote, ale takisto aj o jeho učení, pretože ho obklopuje veľa povestí a jeho žiaci z jeho učenia spravili takmer náboženstvo.

Pytagorejská škola bola založená v Krotóne a bola zároveň školou aj náboženským rádom. Na Pytagorove prednášky mali prístup všetci záujemcovia, pretože Pytagoras bol presvedčený, že všetci ľudia potrebujú mravné vedenie.

Predpokladom pytagorejstva je milétsky základný princíp, že apeiron je pôvod a vláda všetkého. Apeiron je niečo, čo vymedzuje všetko ostatné, ale samo je beztvaré, bez hraníc.

Čím sa však určuje tvar? Tvar sa dá určiť počítaním. Počítame číslami. A takto v číslach, ktoré Gréci brali ako základ všetkého utvárania, je potom aj základ všetkého konečného, tvarom obmedzeného, teda aj bytia.

Jadrom, v ktorom sú všetky pytagorejské mathematy spojené, je posvätná tetraktys - desiatka, ktorá je súčtom 1, 2, 3 a 4. Tetraktys predstavuje pre pytagorejcov absolútno.

Skrýva v sebe poriadok sveta, obsahuje štruktúru súcna a základy hudobnej teórie. Vesmír je podľa Pytagora rozčlenený podľa presných, číslami vyjadriteľných pomerov.

Tieto pomery sa nikdy nemenia a znázorňujú harmóniu v pohybe hviezd a planét. Všetky veci vydávajú harmonické tóny, no ľudia ich neustálym počúvaním už nevnímajú.

Planéty vydávajú zladené zvuky, ktoré pytagorejci nazývali harmónia sfér. Svet je krásny a harmonický, pretože je usporiadaný podľa číselných vzťahov.

Pytagorejci verili v prevteľovanie a nesmrteľnosť duše. Ľudská duša je nesmrteľná, jej sídlo je vo vnútorných orgánoch, a preto nemohli jesť vnútornosti ani bôby.

Duša je vlastne žiara slnka a má tri zložky: chápavosť, ktorú majú ľudia aj zvieratá, srdnatosť, ktorú majú ľudia aj zvieratá, a rozumnosť, ktorú majú iba ľudia.

Eleáti: bytie, pravda a zdanie

Eleáti sú nazývaní podľa gréckeho mesta Elea. Patria sem Xenofanes, Parmenides a Zenón z Eleje.

Xenofanes sa preslávil ako kritik antického mýtického sveta. Jeho postoj bol postojom človeka nedôverčivého k tradíciám a špekuláciám, postojom typicky osvietenského myslenia.

Ľudia si myslia o bohoch, že rodia sa ľudskí, že majú šaty a reč aj postavu ľudskú. Aithiopovia svojim bohom nos tupý a čiernu pleť pririekli, Thrákovia svojim oči modré a vlasy dávajú ryšavé.

Keby však voly a levy a kone tiež dostali ruky alebo vedeli kresliť a vyrábať tak ako ľudia, kone by podobné koňom a voly podobné volom kreslili podoby bohov a práve také telá ich by robili, akú i sami postavu majú.

Obdiv u Xenofana vzbudzuje jeho duševná sloboda a sila protestu proti mýtickým fantáziám. Je to jediný starý mysliteľ, o ktorom je doložené, že neuznával orákulá a proroctvá.

Parmenides sa zaoberal problémom bytia. Jeho najvlastnejším vynálezom je ontológia - náuka o bytí, o tom, čo „je“.

Vo svojej básni sa zaoberá otázkou bytia a nebytia. Hovorí o troch cestách: cesta pravdy a presvedčenia, ktorá znie „bytie existuje a nebytie neexistuje“, cesta úplne neschodná, ktorá hovorí „nebytie existuje“, a cesta smrteľníkov, ktorá sa zdá byť schodná a hovorí „bytie a nebytie je aj nie je“.

Parmenides chce vyjasniť zmysel „je“, teda bytia, a „nie je“, teda nebytia. Bytie znamená prítomnosť niečoho, čo pozitívne musí byť tu, čo sa nám ukazuje a odhaľuje.

Nebytie neznamená nič takto daného, prítomného a v prítomnosti sa ukazujúceho. Byť preto znamená byť prítomný. Vedieť, že niečo je, znamená zachytiť to v tom, aké to je, v jeho prítomnosti.

Zachytiť niečo takýmto spôsobom znamená chápať. Chápať a byť patria preto nerozlučne k sebe.

Zenón z Eleje obhajoval Parmenidovo učenie. Vytvoril štyri paradoxy, aporie, ktorými dokazuje, že pohyb nie je jednoduchým predmetom poznania.

Jeho argumenty nastolili problematiku vzťahu času, priestoru a pohybu a ukázali rozpor medzi zmyslovým vnímaním a rozumom.

Atomisti: duša ako pohybujúce sa atómy

Atomisti predstavujú materialistickú školu. Leukippos a Démokritos považovali za základ sveta atómy a prázdno.

Atómos znamená nedeliteľné. Atómy sú podľa Démokrita nedeliteľné, je ich veľa a sú večné. Líšia sa tvarom, veľkosťou, povrchom, polohou a postavením.

Prázdno je priestor, v ktorom sa atómy pohybujú. Pri náraze sa môžu spojiť a tak vznikajú jednotlivé veci.

Proces vznikania a zanikania vecí riadi logos. Tento proces sa deje na základe zákona príčinnosti, pretože všetko je navzájom podmienené a Démokritos neuznával náhodu.

Veci zanikajú rozkladom jednoty atómov. Myslenie je tvorené atómmi, pričom ľudská duša nie je nesmrteľná.

Démokritos však navádzal na etické správanie. V živote sa máme snažiť o eudaimoniu, blaženosť, a ataraxiu, neotrasiteľnosť a pokoj duše.

Sofisti a obrat k človeku

Sofisti tvoria prechod ku klasickej filozofii. Ako prví upriamili pozornosť na človeka a prestali hľadať arché ako základ prírody.

Boli to platení učitelia múdrosti, ktorí pripravovali mládež do spoločenského života a politiky. Učili rétorike, argumentovať a správne sa vyjadrovať.

Sústredili svoj záujem na poznávacie schopnosti človeka a problematiku jazyka a prispeli k rozvoju rétoriky, gramatiky a pripravili pôdu pre vznik logiky.

Ich dôraz na presviedčanie však viedol aj k relativizmu. Objektívna pravda podľa nich nejestvuje a dôležité je vedieť obhájiť stanovisko.

Protagoras tvrdil: „Mierou všetkých vecí je človek, jestvujúcich, že sú, nejestvujúcich, že nie sú.“ Pravda je teda subjektívna a relatívna.

Gorgias rozvinul metódu vyhrocovania sporov a jeho triáda znela: „Nič nie je“, „ak niečo je, nemožno to poznať“ a „ak to možno poznať, nemožno o tom povedať blížnemu“.

Sókratés: starosť o seba ako poznanie a formovanie duše

Už pri zrode antického filozofovania Sókratés považoval celé filozofické úsilie za formovanie a staranie sa o seba samého. Svoje filozofické názory prezentoval vlastným spôsobom života, podľa ktorého vstupoval do rozhovorov a diskutoval.

Usiloval sa ukázať pravú múdrosť a to, že múdry človek si uvedomuje svoju nevedomosť. Jeho heslom je: „Viem, že nič neviem.“

Od bežných ľudí sa odlišuje iba uvedomením si svojej nevedomosti. Sókratés pokladal za svoje poslanie výraz: „Poznaj seba samého.“

Sebapoznávanie sa preňho stalo privilegovaným spôsobom zušľachťovania vlastnej duše a dosahovania cnosti. Hlásal potrebu starať sa o svoju dušu.

K povahe duše patrí schopnosť byť dobrý. Tam, kde vládne rozum, napĺňa sa duša cnosťou, tam, kde je nevedomosť, dochádza k mravnému úpadku.

Pri hľadaní dobra pomáha človeku akýsi vnútorný orgán, ktorý nazýva daimonion, riadiaci jeho skutky podľa poznania dobra. Sókratés bol presvedčený, že človek sám od seba chce činiť dobro a ak koná zle, je to z nevedomosti.

Sókratés bol terapeut, ktorý dokázal ku každému človeku pristupovať individuálne, vedel vycítiť a vypozorovať, ako k človeku prehovárať tak, aby dokázal prijať svoje nedostatky a chyby.

Bol príkladom toho, že „z krásnych rečí vzniká v duši sófrosyné“, teda rozumnosť a umiernenosť, inými slovami sebareflexia.

„Sókratovská therapeia vyjadruje bytostný záujem o seba samého, a tým aj o druhých ľudí, ktorí vstupujú do nášho života.“ Starosť o seba preto neznamenala uzavretie sa do súkromia, ale zodpovednosť voči sebe, druhým ľuďom a obci.

Sókratovská metóda

Sókratova výchovná metóda mala dve fázy: negatívnu, spojenú s výrokom „viem, že nič neviem“, a pozitívnu, ktorá ponúkala konkrétne poznatky.

V prvej fáze Sókratés využíval elenchos, spochybňoval a vyvracal názory spolubesedníkov a viedol ich k negatívnemu poznaniu.

Táto forma výchovy bola protreptická, nabádajúca k istému spôsobu života, myslenia a konania. Žiak vedel, čo cnosť, dobro a spravodlivosť nie sú, ale táto špecifická nevedomosť jednoducho nestačila.

Druhá fáza sa zameriavala na praktický život a snažila sa podať odpoveď na otázku, aký paideutický vzor Sókratés ponúka svojim žiakom.

Zatiaľ čo prvá časť Sókratovej výchovy kladie dôraz na argumentačnú schopnosť žiaka, druhá fáza sa zameriava skôr na praktický život a na formovanie charakteru.

Platón, Xenofón, ale aj Antisthenés zasadzujú ideál sókratovského mudrca do tradičnej predstavy epického héroa, akými boli Héraklés, Odyseus či Achillés.

Sókratés ako lekár duše

V antickom Grécku bola prepojená telesná a duševná krása prostredníctvom konceptu kalokagatie, a tak bolo prepojené lekárstvo s pedagogikou, respektíve s jej filozofickou podobou.

V jednej verzii sa medicína vnímala ako liečenie tela, praktická manuálna činnosť odstraňujúca rôzne telesné choroby. V druhej verzii sa pracovalo s medicínou v zmysle, ktorý je v súčasnosti podobný psychoterapii, teda ako so starostlivosťou o dušu, ako s therapeiou.

Zatiaľ čo najznámejší homérsky vychovávateľ Cheirón učí svojich žiakov, ako pracovať rukami, pripravovať liečivé nápoje a ošetrovať telesné rany, Sókratés lieči svojich žiakov prostredníctvom logotherapeie, teda prostredníctvom dobre zvolených rečí.

Sókratés vychováva svojich žiakov v zhode so známym delfským pravidlom gnothi seauton, spoznaj seba samého. Filozof vedie žiakov k tomu, aby spoznali samých seba, svoje silné aj slabé stránky, a stali sa tak lepšími občanmi aténskej polis.

Sokrates zdôrazňoval, že skutočným úžitkom filozofie je jej vplyv na spôsob života. Vyzýval k starostlivosti o dušu a nazýval sa aj lekárom duše, ktorý prostredníctvom irónie pomáhal ľuďom poznať samých seba.

Cieľom tohto úsilia bolo dosiahnutie eudaimónie - blahobytu duše. Eudaimónia nebola iba príjemným pocitom, ale životom, v ktorom človek koná rozumne, mravne a v zhode so sebou.

Antisthenés a kynická starostlivosť o seba

Aj Antisthenés bol aktívnym filozofom, ktorý vychovával svojich spoluobčanov svojím osobným príkladom. Svoje myšlienky vyjadroval prostredníctvom homérskych predstáv, čím dokázal priblížiť filozofické ideály širšiemu publiku.

Oproti Platónovým ideám postavil silu konkrétneho charakteru, ktorý sa nesmie spoliehať na večne pravdivé ideály vzdialené každodennému životu.

Antisthenova filozofická výchova spočívala na stotožnení „námahy“ s „dobrom“. Skutočnú zmenu svojho života človek dosiahne len vtedy, ak sa ako Héraklés rozhodne bojovať s najsilnejšími netvormi sveta - so svojimi neresťami, s pohodlnosťou, so strachom a samoľúbosťou.

Starostlivosť o dušu tu získava podobu každodenného zápasu so sebou. Človek sa neformuje iba prijímaním poučiek, ale námahou, sebadisciplínou a osobným príkladom.

Diogenés zo Sinópé: sloboda, sebestačnosť a pravda

Diogenés zo Sinópé, známy filozof, ktorý žil namiesto domu vo veľkom sude priamo na očiach verejnosti, bol veľkým provokatérom.

Jeho životný štýl spočíval v troch hlavných zásadách: všetkým pohŕdať, nič nevlastniť a pred ničím sa nehanbiť. Jedinú výnimku predstavuje skutočné dobro, za ktoré Diogenés považoval sebestačnosť ako formu tej najdokonalejšej slobody.

Týmto dokonalým stavom bola preňho autarkia, nezávislosť v zmysle sebestačnosti. Celoživotné úsilie spočívajúce v osvojovaní si životných zásad, prostredníctvom ktorých sa stávame čoraz viac slobodnými, demonštrujú anekdoty o Kratétovi, Diogenovom žiakovi.

Ďalšou typickou črtou kynickej filozofie bola sloboda v zmysle vedieť povedať každému pravdu priamo do očí - parrhésia.

Parrhésia musí byť priama a úprimná, pravdivá, nebezpečná pre toho, kto ju praktizuje, kritická voči adresátovi, ktorý ju prijíma, a povinná.

Kynický život v pravde je performatívna múdrosť, viažuca sa na konkrétny čas a miesto, neprenosný poznatok, ktorý nemá univerzálnu platnosť, ale vzniká vždy idiosynkraticky.

V tomto zmysle sa filozofia nestáva súborom abstraktných tvrdení, ale spôsobom existencie, ktorý človek ukazuje vlastným životom. Diogenés sa stará o dušu tak, že odmieta závislosť od majetku, spoločenského uznania a falošných potrieb.

Platón: duša medzi svetom ideí a telesným životom

Platón používal sokratické dialógy a sokratovský elenchos. Otázka naruší zdánlivé vedenie, dochádza k jeho vyvráteniu a k poznaniu nevedomosti.

Nové vznesenie otázky vedie k úsiliu o vedenie a k poznaniu. Fázy tohto procesu možno opísať ako falošné sebavedomie, rozpačitosť, pripravenosť učiť sa a sebapoznanie.

Platón bol prvým veľkým metafyzikom a svet prísne rozdelil na ideálny a materiálny, teda bol dualistom. Duše prechádzajú týmito dvoma svetmi.

Duša, nús, má podľa Platóna tri zložky, ktoré znázorňuje alegória vozataja s koňmi: rozum, srdnatú myseľ a žiadostivosť. Rozumná duša je nesmrteľná, kým ostatné zložky sú späté s telesným životom.

Duše lpějúce na žiadostiach sa musia odčiniť, obdržia nový životný los a reinkarnujú sa. Rozumná duša sa po smrti dostáva do ríše ideí.

Idea je niečo všeobecné, netotožné s vecami a nezávislé od nich. Duša je schopná rozpomínať sa, teda uskutočňovať anamnézu, na ríšu ideí.

K pravde ju pobáda éros, filozofický pud umožňujúci povznést sa k poznaniu ideí ako cieľu poznania. Starostlivosť o dušu je preto u Platóna zároveň oslobodzovaním od vlády telesných žiadostí a obracaním duše k pravde a dobru.

Platónove najvyššie cnosti sú múdrosť, statočnosť, umiernenosť a spravodlivosť. Duša je dobrá vtedy, keď sú jej zložky usporiadané a keď rozum vedie ostatné schopnosti.

Aristotelés: duša, cnosť a uskutočnenie človeka

Aristotelés bol najvýznamnejším filozofom antiky, žiakom Platóna, zakladateľom školy peripatetikov a mnohých vied vrátane logiky a prírodných vied.

Podľa Aristotela je nemožné, aby podstata existovala oddelene od toho, čoho ona je podstatou. Snaží sa myšlienkovo dopátrať podstaty a vysvetliť veci pomocou pojmov látky a formy.

Forma a látka na seba pôsobia večne. Základná forma, čirá forma, je dokonalá a môže byť len jedna - Boh, prvý hybateľ.

Aristotelés rozlišuje potenciu, teda možnosť, a energiu, teda uskutočnenie. Človek sa stáva tým, čím môže byť, prostredníctvom vlastnej činnosti a formovania.

Človeka chápe ako bytosti spoločenskú. Politika má byť užitou etikou, ktorá hľadá dobro pre obec alebo štát.

Aristotelovská starostlivosť o dušu sa prejavuje v kultivovaní cností. Cnosť nevzniká iba poznaním, ale opakovaným konaním, návykom a usmerňovaním žiadostí rozumom.

Antická výchova, paideia a starostlivosť o dušu

Paideia označuje formovanie človeka prostredníctvom výchovy, vzdelania, kultúry a mravného vedenia. Antická výchova nebola iba odovzdávaním informácií, ale celkovým utváraním človeka a občana.

Vzdelávanie v antike kládlo dôraz na výchovu prostredníctvom dialógu, priateľstva a diskusie. Vzťah medzi žiakom a učiteľom bol v sókratovskej tradícii výchovy akoby zrkadlovo obrátený oproti väčšine súčasných modelov výchovy.

Kým dnes si rodičia alebo žiaci sami vyberajú zo širokej ponuky škôl tú, ktorú chcú navštevovať, v antike si naopak Sókratés sám vyberá z množstva žiakov tých, ktorých chce vzdelávať.

Kým dnes sa učiteľ väčšinou prezentuje ako nespochybniteľná autorita, ktorá žiakom predáva istú pravdivú sumu poznatkov, v antike Sókratés vyhlasuje, že sám nič nevie.

Antickí vychovávatelia často odkazovali na príbehy známych postáv či na reálne alebo mytologické historky, ktoré poskytovali Grékom kontext, vďaka ktorému dokázali pochopiť svoje miesto v celku sveta.

Prostredníctvom symbolu a obrazotvornosti sú v týchto príbehoch vyjadrené myšlienky, ktoré nabádajú k istému spôsobu konania a k istým hodnotám.

Aj keď boli rozličné aspekty mytologickej výchovy neskôr zo strany filozofov kritizované, filozofi sa od nej nikdy nedokázali úplne odpútať. Tak ako hovorí Thalés, že všetko je plné bohov, rovnako bolo v Grécku všetko plné mýtu.

Prepojenie medicíny a pedagogiky

V antickom Grécku bola prepojená telesná a duševná krása prostredníctvom konceptu kalokagatie. Antickí filozofi verili, že zdravé telo je nevyhnutne prepojené s dobrou dušou a tá je dobrá len vtedy, keď je správne „vyformovaná“ výchovou.

O množstve gréckych filozofov sa nám zachovali zmienky, že pôsobili ako lekári. Empedokles svojím učením ovplyvnil hippokratovskú medicínu, Pythagoras vraj liečil žiakov prostredníctvom hry na lýre a Aristotelés ako člen významnej lekárskej rodiny zasvätil svoj život okrem iného aj biológii.

V Platónovom dialógu Faidón sa hovorí, že duša vzniká „dobrým naladením“, respektíve „harmóniou“ telesných orgánov. To pripomína ľudovú múdrosť „v zdravom tele, zdravý duch“.

Antickí filozofi by túto múdrosť povedali aj v opačnom poradí - zdravý duch vedie k zdravému telu. Ak sa nedokážeme ovládať, ak nepotlačíme svoje malicherné ciele a nebudeme myslieť na prospech celej spoločnosti, v konečnom dôsledku ohrozíme svoje zdravie.

V jednej verzii sa medicína vnímala ako liečenie tela, praktická manuálna činnosť odstraňujúca telesné choroby. V druhej verzii bola medicína starostlivosťou o dušu, therapeiou, teda činnosťou podobnou psychoterapii.

Sókratés lieči svojich žiakov prostredníctvom logotherapeie, prostredníctvom dobre zvolených rečí. Filozofické vedenie sa tak stáva duchovnou liečbou, pretože pomáha človeku spoznať vlastné slabosti, rozlíšiť dobro od zdanlivého dobra a zmeniť spôsob života.

Filozofia ako spôsob života

Slovo filozofia pochádza z gréčtiny a bežne sa prekladá ako láska k múdrosti. Múdrosť pre starých Grékov nepredstavovala súhrn vedomostí, zručností alebo informácií o určitom pozorovanom objekte.

Bola najvyššou formou vedenia, porozumenia svetu a ľudského miesta v ňom. Filozofia predstavovala teoretický spôsob života, spôsob nazerania a vhľadu do toho, ako veci skutočne sú, nie ako si ich človek predstavuje alebo chce, aby boli.

Bola sústredením sa na skúsenosť pravdy, smerovaním k dobru a uskutočňovala v človeku areté, cnosť. Bola túžbou logu, myslenia po pravde, ktorú človek vyjadroval v reči a dialógu.

Sokrates zdôrazňoval, že skutočným úžitkom filozofie je jej vplyv na spôsob života. Filozofovanie sa musí neustále vpisovať do nášho individuálneho života a nemôže ostať intelektuálnou hrou.

Starosť o dušu preto neznamená iba premýšľanie o duši ako o predmete. Znamená premenu vlastného života prostredníctvom poznania, sebareflexie, rozhovoru, cnosti a konania.

Helenistické školy a pokoj duše

V helenistickej filozofii sa mení téma a do popredia sa dostáva postavenie človeka v neistých časoch a etické problémy. Filozofia sa stáva umením života a návodom, ako čeliť utrpeniu, strachu, nestálosti a smrti.

Stoicizmus

Stoicizmus bol najvýznamnejším smerom helenistickej filozofie a mal grécku aj rímsku etapu. Medzi jeho predstaviteľov patria Zenón z Kitia, Seneca, Epiktétos a Marcus Aurélius.

Vrcholom stoického systému je etika. Stoici hovorili o adiafore, o ľahostajnosti voči vonkajšiemu svetu, a o apatheii a ataraxii, ktorými možno dospieť k blaženosti.

Svet je podľa stoikov živým telesom. Existuje len to, čo je telesné, a svet je živým bohom, nesmrteľným a dokonalým.

Nič sa nedeje náhodou. Riad je daný bohom a pneuma, pôvodne vzduch alebo vanutie, je synonymom pre boha a svetového ducha.

Človek nemôže ovládať všetko, čo sa deje mimo neho, ale môže ovládať svoj postoj, úsudok a konanie. Starostlivosť o dušu preto spočíva v rozlišovaní medzi tým, čo od nás závisí, a tým, čo od nás nezávisí.

Stoici vyzdvihovali pokoj duše a vyrovnanosť. Smýšľanie, a nie iba čin, je kritériom mravného jednania človeka.

Epikureizmus

Epikuros chápal filozofiu ako umenie žiť. Etika epikureizmu spočíva v hedonizme: cieľom človeka je získavanie slasti a vyhýbanie sa strastiam.

Epikurejci hľadali blaženosť v hedoné, apatheii a ataraxii. Slast však nechápali ako neobmedzené hromadenie pôžitkov, ale ako oslobodenie od bolesti, strachu a nepotrebných túžob.

Epikuros doplnil atomistické učenie o odchýlky v páde atómov, ktoré spôsobujú ich zrážky. Aj ľudská duša je zložená z atómov, preto nie je nesmrteľná.

Bohovia sú zložení z najjemnejších atómov, ale nezasahujú do ľudského sveta. Človek sa teda musí o vlastný pokoj postarať sám, prostredníctvom rozumného rozlišovania túžob a odstránenia strachu.

Skepticizmus

Skepticizmus chápe filozofiu ako hľadanie pravdy, ktoré nemusí viesť k nájdeniu istoty. Medzi jeho predstaviteľov patria Pyrrhón z Elidy, Ainesidémos a Sextus Empiricus.

Skeptici zdôrazňovali nemožnosť absolútneho poznania a používali epoché, teda zdržanie sa súdov ako výraz nemožnosti dosiahnuť všeobecne platné poznanie.

Antitetická metóda skeptikov ukazuje rozpor medzi skúsenosťou a jej racionálnym vyhodnotením. Skúsenosť je nepopierateľná, ale ako taká nemusí byť úplne poznateľná.

Zdržanie sa konečného súdu má viesť k duševnému pokoju. Človek sa oslobodzuje od nepokoja, ktorý vzniká z presvedčenia, že musí vlastniť úplnú a nezvratnú istotu.

Novoplatonizmus

Novoplatonizmus predstavuje most medzi Platónom a kresťanstvom. Plotinos sa pýta, ako z jednej ideje vznikajú mnohé veci.

Bytie podľa neho preteká, emanuje do sveta súcien. Extázou, teda zrením, môžeme preniknúť do sveta ideí.

Starostlivosť o dušu sa tu stáva návratom k vyššiemu princípu. Duša sa má oslobodzovať od rozptýlenosti v mnohosti a obracať sa k jednote, z ktorej všetko vychádza.

Starosť o dušu ako celoživotná prax

Nielen Sókratés a Platón, ale aj rímski stoici, ktorí vyzdvihovali pokoj duše a vyrovnanosť, či epikurejci, ktorí hľadali blaženosť v hedoné, apatheii a ataraxii, sú dôkazom toho, že život je plný utrpení a problémov, ktoré má filozof riešiť správnym životným postojom.

Téma zdravého a správneho životného postoja, charakteristická pre antický svet, sa ďalej rozvíjala v neskoršom myslení, ktoré sa zameralo na eschatologické ciele človeka a trvalé dobro.

Antická filozofia so svojím dôrazom na sebareflexiu a hľadaním zmyslu života ponúka aj v dnešnej uponáhľanej dobe cenné podnety pre osobný rozvoj a starostlivosť o dušu.

Myšlienky Sókratésa, Antisthena, Diogena zo Sinópé a ďalších antických mysliteľov rezonujú aj v súčasnom myslení a môžu byť inšpiráciou pre moderného človeka.

Filozofovanie nie je iba nadobúdaním poznatkov a je viac ako výkonom myslenia: je modusom existencie. Antická predstava o filozofii ako spôsobe života, spôsobe, akým myslíme, konáme, ale aj čítame či píšeme, si stále zachováva svoj význam a hodnotu.

Pri skúmaní toho, ako filozofiu premeniť na podobu života - práve to pre nás vystihuje „starostlivosť o dušu“ - sa filozofia ukazuje ako neustále sebavzdelávanie, duchovné cvičenie, zápas s vlastnými neresťami a hľadanie pravdy v konkrétnom živote.

Antropotechnika a súčasná starostlivosť o seba

Sloterdijkova koncepcia filozofickej antropológie sa zameriava na takzvanú antropotechniku ako techné tú biú, čo predstavuje „autoformatívnu činnosť“ založenú na sebavýchove a asketickom sebatréningu.

Tento prístup má veľmi blízko k Diogenovej a Sókratovej filozofii, pretože zdôrazňuje potrebu neustáleho zdokonaľovania a formovania samého seba.

Je dôležité, aby sa humanitné vedy stali zrkadlom nielen spoločnosti, ale aj sebe samým, podnecujúc k uvedomovaniu si a prehodnocovaniu potrieb a k starostlivosti o seba samého v neustále sa meniacom svete.

tags: #atnicka #filozofia #starostlivost #o #dusu