Byť odkázaný na milosť: význam a pôvod

Výraz „byť odkázaný na milosť“ znamená nachádzať sa v situácii, keď človek sám nemá rozhodujúcu moc ani prostriedky a jeho ďalší osud závisí od priazne, súcitu, odpustenia alebo pomoci niekoho iného. V bežnom jazyku môže ísť o závislosť od milosti človeka, ktorý má vyššie postavenie alebo rozhoduje o treste a odpustení; v náboženskom význame ide najmä o závislosť človeka od Božej milosti potrebnej na spásu.

Slovník definuje milosť ako blahosklonnosť, priazeň k nižšie postavenej osobe, súcit, milosrdenstvo, zľutovanie, odpustenie trestu, omilostenie a nadprirodzený Boží dar na dosiahnutie večnej blaženosti. Spojenie „byť odkázaný na niečiu milosť“ preto vyjadruje stav bezmocnosti, v ktorom človek očakáva, že mu druhý odpustí, prejaví súcit alebo poskytne pomoc.

Čo znamená výraz „byť odkázaný na milosť“

V slovenskom jazyku slovo milosť označuje viacero významových odtieňov. Môže znamenať priazeň mocnejšieho voči slabšiemu, súcit s človekom v núdzi, odpustenie trestu alebo omilostenie. V náboženskom kontexte označuje Božiu pomoc potrebnú na spasenie a súhrn nadprirodzených darov.

• Byť odkázaný na niečiu milosť znamená závisieť od jeho priazne, súcitu alebo rozhodnutia.
• Dostať milosť znamená prijať odpustenie alebo úľavu od trestu.
• Udeliť milosť znamená odpustiť niekomu alebo zmierniť jeho trest.
• Vydať niekoho napospas znamená ponechať ho bez ochrany a pomoci do rúk niekoho, kto o ňom rozhoduje.
• Božia milosť znamená nadprirodzený Boží dar a pomoc, ktorú si človek nemôže zaslúžiť vlastným úsilím.

Výraz teda v prvom rade pomenúva nerovnovážnu situáciu: jeden človek je slabý, ohrozený alebo vinný a druhý má možnosť rozhodnúť, či mu pomôže, odpustí alebo ho potrestá. V kresťanskom chápaní sa tento obraz prehlbuje, pretože človek je odkázaný na Boha nielen v jednotlivých ťažkých chvíľach, ale aj vo svojej túžbe po spáse a v každodennom živote viery.

Pôvod slova milosť a jeho základný význam

Slovo milosť súvisí s významovým okruhom milosrdenstva, priazne, súcitu a odpustenia. V bežnom spoločenskom alebo právnom prostredí označuje rozhodnutie mocnejšej osoby, panovníka alebo autority, ktorá odpustí trest či zmierni jeho následky. V náboženskom jazyku sa význam slova rozšíril na Božiu priazeň a nadprirodzený dar, ktorý človeku umožňuje smerovať k Bohu a k spáse.

Slovník uvádza tieto významy slova milosť:

1. blahosklonnosť a priazeň k nižšie postavenej osobe;
2. súcit, milosrdenstvo a zľutovanie;
3. odpustenie trestu alebo omilostenie;
4. Božia pomoc potrebná na spasenie a súhrn nadprirodzených darov;
5. oslovenie panovníkov, šľachticov alebo cirkevných hodnostárov, napríklad „Vaša milosť“.

V spojení „byť odkázaný na milosť“ sa najvýraznejšie uplatňuje druhý a tretí význam: človek potrebuje súcit, zľutovanie alebo odpustenie od niekoho, kto má nad ním moc. V kresťanstve sa táto závislosť vzťahuje na Boha, od ktorého človek prijíma odpustenie, silu, pomoc a spásu.

Byť odkázaný na milosť v kresťanskom chápaní

Božia milosť je „darom“ od Boha, ktorú si nijako nemôžeme zaslúžiť. Je „nadprirodzeným darom“, lebo je od Boha, vedie k Bohu a prevyšuje našu ľudskú prirodzenosť. Milosť nie je iba vonkajšia priazeň Boha voči človekovi, ale nadprirodzená realita v ňom.

Božia milosť je teda vnútorný nadprirodzený dar, ktorý je Bohom daný našej duši k spáse. Z vlastnej sily nemôžeme byť spasení. Šiesta hlavná pravda našej viery hovorí: Božia milosť je na spásu potrebná.

Človek povolaný k blaženosti, ale zranený hriechom potrebuje spásu od Boha. Božia pomoc mu prichádza v Kristovi prostredníctvom zákona, ktorý ho riadi, a milosti, ktorá ho posilňuje. „Ak sa otvoríme Božej milosti, nemožné sa stane skutočnosťou.“

V tomto zmysle byť odkázaný na Božiu milosť neznamená iba čakať na náhodnú priazeň. Znamená to uznať, že človek si sám nemôže zabezpečiť spásu, úplné uzdravenie svojho vnútra ani trvalé spojenie s Bohom. Potrebuje Boží dar, ktorý prijíma vierou a na ktorý odpovedá svojím životom.

Milosť ako nezaslúžená priazeň

Jedným zo základných významov milosti je nezaslúžená priazeň. V Liste Rimanom 3:24 Pavol hovorí: „[Sme] ospravedlňovaní zadarmo, jeho milosťou, vykúpením v Ježišovi Kristovi.“ Milosť je spôsob, akým Boh dáva hriešnikom dary, ktoré sú zadarmo a nezaslúžené.

V Liste Rimanom 5:15 sa píše: „S darom milosti to však nie je tak ako s priestupkom. Lebo ak pre priestupok jedného mnohí zomreli, oveľa viac sa v mnohých rozhojnila Božia milosť a dar z milosti jedného človeka, Ježiša Krista.“ Milosť je teda Božia vlastnosť, ktorá dáva bezplatné dary pre vinných hriešnikov pri spasení.

List Rimanom 11:5-6 uvádza: „Takto aj v tomto čase jestvuje zvyšok vyvolený z milosti. Ak však z milosti, tak už nie zo skutkov, veď inak by milosť už nebola milosťou.“ Milosť si teda nemôžeme zaslúžiť vlastným snažením. Je zadarmo a je nezaslúžená.

Nikto z nás by nebol spasený, keby milosť nebola nezaslúženou milosťou a nebola by Božou vlastnosťou, Božou prirodzenosťou. Takto chápaná milosť ukazuje, že spása nie je odmenou za ľudskú dokonalosť, ale darom, ktorý človek prijíma od Boha.

Milosť ako Božie sebadarovanie

Benedikt XVI. hovorí, že „milosť je dotyk Božej lásky“. Milosť nie je vec, ale Božie sebadarovanie človeku. V Katechizme Katolíckej cirkvi čítame, že milosť „je priazeň; nezaslúžená pomoc, ktorú nám dáva Boh, aby sme odpovedali na jeho pozvanie stať sa Božími deťmi, adoptovanými synmi, účastnými na Božej prirodzenosti a na večnom živote.“

V inej časti sa dozvieme, že „milosť je účasť na Božom živote“. Božia milosť je nadprirodzený duchovný dar, ktorý nám Boh dobrovoľne ponúka skrze zásluhy Pána Ježiša na naše posvätenie a spasenie.

Je to osobný a nezaslúžený Boží dar, ktorý nám pomáha rásť vo viere a žiť svätým životom. Človek nemá žiadne práva na Božiu milosť. Božiu milosť nám premárnili naši prarodičia svojou neposlušnosťou v raji.

Pán Ježiš nám ju znova nadobudol, získal a zaslúžil svojou poslušnosťou a Duch Svätý ju jednotlivým ľuďom udeľuje. Preto kresťanské chápanie milosti spája ľudskú odkázanosť na Boha s Kristovým vykupiteľským dielom a s pôsobením Ducha Svätého.

Milosť ako sila pôsobiaca v človeku

Milosť neznamená iba to, že Boh sa k človeku správa priaznivo napriek jeho vine. V biblickom jazyku označuje aj Božiu moc a pôsobenie, ktoré človeka mení a uschopňuje na život viery.

V Druhom liste Korinťanom 9:8 Pavol píše: „Veď Boh má moc rozhojniť vo vás všetku milosť, aby ste mali vždy a vo všetkom všetkého dostatok na každý dobrý skutok.“ Zdá sa, že Pavol predstavuje milosť ako silu, ktorá pôsobí v nás konanie dobrých skutkov.

V Druhom liste Korinťanom 12:9 Ježiš hovorí Pavlovi: „Stačí ti moja milosť, lebo sila sa dokonale prejavuje v slabosti.“ V Prvom liste Korinťanom 15:10 Pavol hovorí: „Z Božej milosti som, čo som, a jeho milosť voči mne nebola márna. Naopak, pracoval som usilovnejšie ako ktokoľvek z nich, hoci som to nebol ja, ale Božia milosť, ktorá je so mnou.“

Vo všetkých týchto textoch milosť nie je len vlastnosť alebo sklon k Božej prirodzenosti, ale je to vplyv, sila, moc alebo Božie pôsobenie, ktoré v nás pôsobí a mení naše schopnosti pracovať, trpieť a byť poslušní.

Táto Božia vlastnosť sa prelieva v mocnej, praktickej Božej pomoci do nášho každodenného života tam, kde ju najviac potrebujeme. Táto pomoc sa nazýva aj milosť, pretože je zadarmo a je nezaslúžená.

Vzťah milosti a ľudskej slabosti

V živote sa často riadime princípmi, ktoré nám podsúva svet. Mnohé z nich sa na prvý pohľad zdajú neškodné, ba dokonca pozitívne. Avšak, ako kresťania, by sme mali byť ostražití a pripravení odmietnuť všetko, čo sa prieči Božiemu slovu.

Svet nás učí, že by sme mali byť vždy silní, nedovoliť, aby nás niečo zranilo, a bojovať o svoje miesto. Táto predstava je prítomná v rôznych aspektoch nášho života, od práce a spoločenských udalostí až po politiku a obchod.

Dokonca aj v kresťanskom kontexte sa s ňou môžeme stretnúť, napríklad v evanjeliu prosperity, ktoré odmieta vlastnú slabosť a limity, alebo v neautentickosti a strojenosti, ktorú občas pozorujeme medzi kresťanmi.

Menej nápadné formy skrývania slabosti môžu byť aj novoročné predsavzatia, ktoré sú prejavom snahy priniesť Pánovi niečo z vlastných síl, alebo neochota pustiť sa do služby, ktorá nás presahuje. V oboch prípadoch sa snažíme zaslúžiť si Božiu lásku a pozornosť a bojíme sa vykročiť z komfortnej zóny.

Božie slovo nám však ponúka opačný prístup. Pozýva nás odkrývať našu slabosť, v ktorej sa môže prejaviť Božia moc.

Slabosť je tu chápaná ako situácia, v ktorej si človek sám nedokáže pomôcť a je odkázaný na pomoc niekoho iného. A slovo sila (dynamis) je Božia sila, spojená so zázrakmi.

Vykročením do rizika odhalenia našej slabosti a kapituláciou pred Bohom mu dávame priestor, aby sa v našom živote prejavila jeho zázračná moc. Týmto spôsobom vstupujeme do nebeskej reality a sťahujeme nebo na zem.

Vianoce a Veľká noc ako obrazy Božej moci v slabosti

Vianoce a Veľká noc sú skvelým príkladom toho, ako to funguje v Božom kráľovstve. V oboch týchto sviatkoch sú momenty, v ktorých bol Ježiš najslabší, a následne prejavenie Božej zázračnej zachraňujúcej moci.

Slabosť dieťaťa Ježiša, ktorého život ohrozuje Herodes, a zázračná záchrana skrze Boží zásah. Totálna slabosť Ježiša na kríži a zázračná Božia moc Ježišovho vzkriesenia.

Ak máme živý vzťah s Pánom, spomenieme si, že práve ten moment, keď sme si dovolili odhaliť svoju slabosť a kapitulovať pred Bohom, bol bodom zlomu, nevyhnutným pre naše stretnutie sa s Božou zachraňujúcou mocou.

Milosť, hriech a potreba spásy

Aby sme pochopili silu milosti, najprv musíme pochopiť silu hriechu. Keď sme úprimní, musíme si priznať, že nie sme tým, kým by sme mohli a mali byť.

Koreň a prameň zla a hriechu je v srdci človeka. Nikdy by sme nemali zľahčovať účinky hriechu. Kamkoľvek pôjdeme alebo čokoľvek budeme robiť, vždy musíme rátať so silou hriechu.

Hriech človeka oddeľuje od Boha. Boh je dokonalosť sama a my sme často skrz-naskrz prerytí hriechmi a slabosťami. Boh je taký úžasný, že tú stenu, ktorá je medzi mnou a Ním, dá preč.

Prostredníctvom ospravodlivenia Boh symbolicky dáva preč stenu hriechu. Aby sa mohla táto stena zbúrať, bolo potrebné zaplatiť privysokú cenu. Boh musel zaplatiť životom svojho jediného syna.

Nechal sa pribiť na kríž len preto, aby mohol byť so mnou - hriešnikom a liečiť moje rany, ktoré som si spôsobil len ja sám. Ospravodlivení sme preto, aby sme mali spoločenstvo s Bohom, ktoré nás okrem iných darov vedie ku spáse.

Ospravodlivenie a odpoveď človeka

Človek povolaný k blaženosti, ale zranený hriechom potrebuje spásu od Boha. Božia pomoc mu prichádza v Kristovi prostredníctvom zákona, ktorý ho riadi, a milosti, ktorá ho posilňuje.

Teraz je rad na človeku. Vierou treba vyznať, že tomu veríme, a ako potvrdenie viery treba to, čo vyznávame, aj žiť a uskutočňovať skutkami.

Duch Svätý človeku aj pri tomto vyznaní a žití pomáha. Vykúpení sme všetci, ale či budeme aj spasení, to už záleží aj od každého jedného z nás.

Totiž od toho, ako sa pričiníme a privlastníme si ovocie vykúpenia. Svätý Augustín aj nám hovorí: „Boh nás stvoril bez nás, ale nespasí nás bez nás.“

Milosť ako zmena životných hodnôt

Keď v Biblii vidím takéto rady, má to spôsobiť zmenu mojich hodnôt. Nepoviem: „To nemôže byť pravda, pretože moje hodnoty sú iné.“ Nie, núti nás to zmeniť svoje zmýšľanie.

Ak som si kedysi myslel, že milosť je len Božia charakterová črta alebo Božia povaha, ktorá ho poháňa k tomu, aby s hriešnikmi zaobchádzal lepšie a láskavejšie, než si zaslúžia, teraz, keď vidím všetky tieto texty, mením svoje chápanie milosti tak, ako to vysvetľuje Biblia.

Slovo milosť sa v Pavlovom ponímaní nevzťahuje len na Božiu povahovú vlastnosť alebo sklon zaobchádzať s ľuďmi láskavejšie, ako si zaslúžime, ale vzťahuje sa aj na pôsobenie, moc, vplyv alebo silu tejto vlastnosti.

Táto sila spôsobuje skutočné, praktické výsledky v mojom živote, ako napríklad silu konať dobré skutky, trpezlivo znášať svoje bremená alebo ochotne pracovať pre Pána, ako to Pavol vzťahuje na svoju vlastnú apoštolskú činnosť.

To však neznamená, že sa musíme vzdať milosti ako najcennejšej hodnoty nezaslúženej priazne. Je to pravda a je to dobrá definícia. Znamená to však aj to, že Božia priazeň pôsobí ako praktická pomoc v každodennom živote.

„Mať sa dobre“ ako kritérium úspešného života

V súčasnej kultúre sa hodnota „mať sa dobre“ stala veľmi dôležitou. Žijeme v dobe, ktorá má pre žiadaný životný stav vlastný pojem „well-being“, čo znamená stav, keď sa človek nachádza v životnej pohode, je zdravý a šťastný.

Pre mnohých kresťanov sa však „well-being“ stal pascou. Svet totiž dáva na trón človeka a z „well-beingu“ spravil hlavný životný cieľ a kritérium úspešného života.

Ako Ježišovi učeníci, ktorí nie sú zo sveta, sa potrebujeme neustále obnovovať premenou zmýšľania skrze Božie slovo v postoji viery, aby sme nenasiakli myslením sveta.

Aby sme zistili, či nie sme na šikmej ploche, môžeme si položiť jednoduchú otázku: Zredukoval sa Ježiš prostriedkom na dosiahnutie „well-beingu“, uzdravenia, vyslobodenia, bohatstva, šťastia…? Alebo je cestou k Otcovi?

Ježiš hovorí, že z perspektívy večnosti je naším skutočným cieľom naučiť sa milovať (Mt 25, 31n). Toto zostane, toto je to, na čom skutočne záleží.

Ježiš prišiel, aby sme mali život v plnosti (Jn 10, 10), tak ako ho má aj on v plnosti. Tiež vraví, že jeho nasledovanie zahŕňa vziať každý deň svoj kríž (Lk 9, 23), tak ako aj on dokázal svoju lásku skrze ten svoj.

Meradlom úspešného života nie je náš „well-being“, ale ovocie, ktoré nesieme. Konkrétne ovocie Ducha (Gal 5), čo je premena nášho charakteru.

Ak sme si vo svojom živote postavili túto výšinu, jej zhodenie prinesie radikálnu zmenu. Napríklad, prestaneme skúšať meniť svoju manželku a svoje deti na nám milú a pohodlnú podobu, alebo hľadáme a nachádzame útechu u Pána a nesnažíme sa ju naháňať sami.

Pomáhajúca milosť

Boh nás nenecháva napospas a udeľuje nám milosť pomáhajúcu, lebo chce, aby všetci boli spasení. Pomáhajúca milosť je nadprirodzený vplyv a pomoc.

Boh pomáhajúcou milosťou osvecuje náš rozum, aby sme spoznali pravdu a správne rozlíšili dobré od zlého, posilňuje a pohýna našu vôľu k dobrému, zušľachťuje celú našu bytosť a zjemňuje našu povahu.

Lieči nás z rán po hriechu a dáva nám schopnosť konať spasiteľné úkony, ktoré nás vedú k spáse. Bez pomáhajúcej milosti nemôže človek ani v Boha veriť, ani jeho prikázania zachovávať, ani ľutovať svoje hriechy.

Každý náš spasiteľný úkon pomáhajúca milosť predchádza, sprevádza a dokonáva. Spasiteľný úkon je vlastne každý náš záslužný skutok, ale zvlášť viera, modlitba a ľútosť.

Boh chce udeliť každému človekovi „dostatočnú“ pomáhajúcu milosť, lebo „chce, aby boli všetci ľudia spasení a poznali pravdu“ (1 Tim 2,4). Bez pomáhajúcej milosti nie sme schopní urobiť niečo pre svoje spasenie.

Slobodná odpoveď človeka

Milosť pomáhajúca nenúti človeka konať dobro a chrániť sa zlého, ale ponecháva ľudskej vôli slobodu, aby sa dobrovoľne rozhodla konať tak, ako ju pomáhajúca milosť povzbudzuje.

Preto sa môže stať, že človek koná v rozpore s pomáhajúcou milosťou, že jej odporuje a odmieta spoluprácu. Pomáhajúca milosť sa stáva „účinnou“ len pre toho, kto ju ochotne prijíma a verne s ňou spolupracuje.

Odmietnuť jedinú pomáhajúcu milosť neraz znamená odmietnutie celej série pomáhajúcich milostí. Je to ako s reťazou, keď sa pretrhne jediné jej ohnivko, celá reťaz stráca svoju funkčnosť.

Posväcujúca milosť

Milosť posväcujúca je Boží život v nás, ktorý sme prijali v krste. Milosť posväcujúca je nadprirodzená kvalita, Boží život v nás.

Milosť posväcujúca posväcuje človeka, robí ho dieťaťom Božím a dedičom neba. Milosť posväcujúca robí človeka milým Bohu a podľa Pána Ježiša je „svadobným rúchom“ (porov. Mt 22,1-14), ktoré zaodieva nahotu ľudského srdca a duše, čo znázorňuje aj krstná košieľka.

Posväcujúca milosť je nadprirodzený dar, ktorým Duch Svätý spôsobuje svätosť človeka. Od krstu máme teda podiel na Božom živote a na milosti Pána Ježiša.

Milosť posväcujúca nás očisťuje od hriechu, robí nás Božími deťmi a dedičmi neba. Milosť posväcujúca tvorí z nás chrám Ducha Svätého.

„Len smrteľným hriechom možno stratiť božský život, život milosti v nás, nie nedokonalosťami,“ hovorí svätý František Saleský.

Skutočným a jediným nešťastím pre človeka je spáchanie ťažkého hriechu, lebo spôsobuje vyhasnutie Božieho života v duši človeka, čiže stratu posväcujúcej milosti.

Kto spácha ťažký hriech, stratil nadprirodzenú krásu svojej duše a premárnil svadobné rúcho svätosti. Po spáchaní ťažkého hriechu môže pokrstený človek získať posväcujúcu milosť prijatím sviatosti zmierenia.

Milosť a spojenie s Kristom

Pri Poslednej večeri boli apoštoli spolu s Ježišom spojení v jedno. Ježiš povedal: „Ja som pravý vinič a môj Otec je vinohradník… Ako ratolesť nemôže prinášať ovocie sama od seba, ak neostane na viniči, tak ani vy, ak neostanete vo mne… Kto ostáva vo mne a ja v ňom, prináša veľa ovocia“ (Jn 15, 1-5).

Len vtedy môžeme robiť skutočne dobro, ak sme s Ježišom jedno v láske. Len vtedy sa môžeme páčiť Bohu, keď žijeme v Ježišovi a Ježiš žije v nás.

Každý deň si uvedomujeme, že chrániť v sebe Boží život a rozvíjať ho, je nad ľudské sily. Človek je veľmi slabý a vo všetkom je odkázaný na Božiu pomoc.

Bez milosti pomáhajúcej nemôžeme nasledovať Ježiša. V tomto zmysle byť odkázaný na milosť znamená zostať napojený na Krista ako ratolesť na vinič a prijímať život, ktorý človek nemôže vytvoriť iba vlastnými silami.

Milosť a sviatosti

„Vďaka sviatostiam nás Boh neprestajne sprevádza na našej ceste, dáva nám milosť, čím nás začleňuje do svojho života.“ Sviatosť krstu nás spojila s Ježišom, ako vinič s ratolesťou.

Ježiš sám účinkuje vo všetkých sviatostiach neviditeľným spôsobom, ako povedal: „Bezo mňa nič nemôžete urobiť“ (Jn 15, 5). Za riadnych okolností Pán Ježiš udeľuje ľuďom svoju milosť prostredníctvom svätých sviatostí.

On však nie je viazaný iba na sviatosti, ľuďom udeľuje svoju milosť i cestami, ktoré sú známe iba jemu samému. Z Kristovho ustanovenia ľudia dosahujú spásu „len v Cirkvi a prostredníctvom Cirkvi“.

Ako je k spáse nevyhnutná Božia milosť, takisto k spáse ľudí je potrebná aj Cirkev. Za riadnych okolností ľudia dosahujú spásu prostredníctvom svätých sviatostí.

Za počiatok spásy sa pokladá svätý krst. Pán Ježiš ustanovil a zveril svojej Cirkvi sedem sviatostí, ktorých cieľom je oslava Boha, posväcovanie jednotlivých ľudí a budovanie Cirkvi.

Ako sviatosti sprostredkujú milosť

Na rozdiel od znakov v bežnom živote, ktoré len čosi naznačujú, ale naznačené nespôsobujú, pri sviatostných znakoch sa aj uskutočňuje to, čo sa naznačuje.

Prijatím sviatostného znaku, ak len v prijímateľovi alebo vo vysluhovateľovi nie sú prekážky, sa udeľujú určité milosti, sviatosťou naznačené.

Napríklad pri krste sa obmytie nielen naznačuje, ale sa aj uskutočňuje. Z duše sa skutočne zmýva dedičný hriech a udeľuje sa milosť posväcujúca.

Po skrúšenom vyznaní hriechov sa prostredníctvom kňazových slov odpúšťajú hriechy, vracia sa milosť posväcujúca alebo sa rozmnožuje spolu s milosťami pomáhajúcimi.

Pri svätej omši sa slovami kňaza chlieb a víno mení na pôvodcu všetkých milostí, na Krista. Mazaním čela krizmou sa pri birmovaní získava sila Ducha Svätého pri vyznávaní viery.

Výslovne upozorňujem, že tieto milosti sa udeľujú len pri platnom spôsobe vysluhovania sviatosti podľa pokynov Cirkvi, ktorá je rozdávateľkou a správkyňou Božích tajomstiev, ako nás upozorňuje svätý Pavol: „Nech nás takto každý pokladá za Kristových služobníkov a správcov Božích tajomstiev“ (1 Kor 4,1).

Matéria a forma sviatostí

Sviatosti sa nazývajú aj „tajomstvami viery“. To poznáme aj zo svätej omše, keď kňaz pri pozdvihovaní hovorí: „Hľa, tajomstvo viery!“ Nie je totiž možné pochopiť ľudským rozumom veľkosť ani jednej sviatosti.

Aby sme správne pochopili vznik a účinok sviatosti, musíme rozlišovať matériu a formu sviatosti. Socha Mojžiša vznikla tak, že do matérie, látky, teda mramoru, vytesal Michelangelo formu, tvar a podobu Mojžiša, ktorého mal predtým vo svojej fantázii a predstave.

Účinnosť sviatosti závisí nielen od matérie a formy, ale aj od stavu, v akom sa nachádza ten, kto sviatosť prijíma alebo vysluhuje, a to od stavu dokonalosti lásky k Bohu.

Čím je láska k Bohu dokonalejšia, tým je aj účinnosť pôsobenia sviatosti väčšia. Sú sviatosti, ktoré môžeme prijímať v stave smrteľného hriechu.

Sviatosti mŕtvych a sviatosti živých

Je to krst a sviatosť zmierenia, lebo nimi sa hriechy odpúšťajú a získava sa milosť posväcujúca, ktorá je zdrojom nadprirodzeného života v nás. Prijímateľ si však musí vzbudiť ľútosť nad svojimi hriechmi.

Hovoríme, že sú to „sviatosti mŕtvych“. Nijakou inou sviatosťou sa milosť posväcujúca nezískava, ale len rozmnožuje a udeľujú sa iné pomáhajúce milosti.

Pred pomazaním nemocných sa spravidla vysluhuje sviatosť zmierenia, ktorou sa odpúšťajú hriechy. Ak nie je možné vyslúžiť najprv sviatosť zmierenia, pomazaním nemocných sa odpúšťajú aj hriechy, ak chorý prejavil znak ľútosti.

Ak teda prijmeme birmovanie, sväté prijímanie, pomazanie nemocných, kňazstvo alebo manželstvo v stave smrteľného hriechu, milosť posväcujúca sa nemôže rozmnožiť, lebo v nás nie je, a nezískavame ani iné milosti, lebo milosť posväcujúca je predpokladom toho, aby mohli v nás tieto milosti pôsobiť.

Hovoríme, že tieto sviatosti sú „sviatosťami živých“. Je to podobne ako v prirodzenom živote. Mŕtvemu nepomáhajú ani lieky, ani pokrmy, ktoré do neho niekto napcháva.

Každé prijatie sviatosti živých v stave smrteľného hriechu je zneužitím sviatosti, a preto smrteľným hriechom. Ak sa po takomto nehodnom prijatí úprimne vyspovedáme, získame milosť posväcujúcu.

Aj sviatosti, ktoré sme predtým získali, v nás ožívajú a začínajú účinne pôsobiť. Ak napríklad svätokrádežne prijmeme sviatosť manželstva, milosť manželstva môže v nás začať pôsobiť až po tom, keď sa vyspovedáme z tejto svätokrádeže a z predchádzajúcich hriechov.

Milosť ako každodenná pomoc

Milosť je každodenným dobrodružstvom. Milosť, ktorú dostávame, je určená pre všetko, čím žijeme.

Čiže milosť sa týka aj môjho osobného života, všetkého, čo prežívam, nejakým spôsobom ma teší alebo trápi. S milosťou idú veci ľahšie.

Teda keď dostávame milosť za milosťou (Jn 1,16), náš život zrazu nie je nudou a všednosťou, ale každodenným dobrodružstvom. Milosť je Božím zásahom do nášho života.

Boží zásah znamená zázrak. Tieto malé zázraky - milosti - mi majú pomáhať na každodennej ceste žitia povolania kresťanstva.

Milosť mi má pomáhať približovať sa bližšie k Bohu a viac ho spoznávať. A to nemyslím vôbec teoreticky, ale práve naopak, mierim na to praktické.

Keď budem v modlitbe čerpať milosť, začnem spoznávať, aký Boh je. Keď budem často čerpať milosť, zistím, že sa mi v živote dejú samé dobré veci a s radosťou a úžasom zistím, že to, čo sa mi deje, je odraz Boha.

Milosť môžem čerpať každý deň a nemusím sa báť čerpať milosť za milosťou. Na púti kresťanstva dostávam ako posilu milosť, ktorá mi dáva silu nevzdať to, vytrvať a šťastne prísť až na koniec.

Okrem toho milosť nám dáva nový pohľad na cestu alebo aj na svet. Cesta sa nezdá byť taká náročná a uvedomíme si, že aj svet okolo nás nie je len čierny, ale hrá miliónmi pestrých farieb.

Odrazu sa vieme radovať aj z jednoduchých vecí a svojím pohľadom a prístupom vnášať do sivého sveta svetlo. Svetlom myslím prítomnosť Ježiša, teda ako kresťania máme povinnosť dávať svetu to, čo potrebuje na vyliečenie mnohých rán.

„Stačí ti moja milosť“

V Druhom liste Korinťanom 12:9 sa nachádza veta: „Stačí vám moja milosť, lebo moja moc sa dokonáva v slabosti.“ Tento výrok spája všetky základné významy milosti: nezaslúženú priazeň, Božiu pomoc, silu pôsobiacu v človeku a Božiu moc zjavujúcu sa v ľudskej slabosti.

Ak človek uzná svoju slabosť, nemusí to znamenať rezignáciu. Znamená to prestať sa spoliehať výlučne na vlastnú silu a otvoriť priestor Božiemu pôsobeniu.

Milosť je sila Ducha Svätého, ktorá je človeku k dispozícii, aby s ľahkosťou urobil to, čo nemôže urobiť tým, že sa bude snažiť vlastnou silou. Milosť je Božia sila, ktorá prichádza do našich životov a slobodne nám umožňuje urobiť čokoľvek, čo potrebujeme.

Božia milosť je vždy dostupná, ale musíme ju najprv prijať vierou a odmietnuť robiť veci svojou vlastnou silou bez Boha. Duch Svätý nám udeľuje milosť od Boha Otca.

Milosť je v skutočnosti sila Ducha Svätého prúdiaca od Božieho trónu smerom k ľuďom, aby ich zachránila a umožnila im žiť svätý život a naplniť Božiu vôľu.

Pristúpiť k trónu milosti

List Hebrejom 4:16 hovorí: „Pristúpme teda s dôverou k trónu milosti, aby sme dosiahli milosrdenstvo a našli milosť a pomoc v pravý čas.“

V tomto verši je milosť predstavovaná ako trón, ktorý má vlastnosť zaobchádzať s nami lepšie, ako si zaslúžime, kde môžeme získať potrebnú pomoc, keď to potrebujeme. K takému trónu máme prichádzať.

Je veľmi povzbudzujúce, že Božia milosť je jednak vlastnosťou Božieho srdca zaobchádzať s nami lepšie, ako si zaslúžime, a jednak je rozšírením tejto vlastnosti ku praktickej pomoci.

Byť odkázaný na milosť teda v kresťanskom zmysle neznamená stáť pred Bohom iba ako bezmocný vinník, ktorý čaká na rozhodnutie. Znamená to aj mať otvorený prístup k Božiemu súcitu, odpusteniu, sile a pomoci.

Slobodná iniciatíva Boha a slobodná odpoveď človeka

Slobodná iniciatíva Boha vyžaduje slobodnú odpoveď človeka, lebo Boh stvoril človeka na svoj obraz a dal mu spolu so slobodou schopnosť ho poznať a milovať.

Duša môže vstúpiť do spoločenstva lásky len slobodne. Boh sa dotýka srdca človeka bezprostredne a hýbe ním priamo.

Vložil do človeka túžbu po pravde a dobre a môže ju plne uspokojiť len on sám. Prisľúbenia „večného života“ odpovedajú na túto túžbu nad každé očakávanie.

Božia milosť teda neodstraňuje ľudskú slobodu. Boh človeka pozýva, osvecuje jeho rozum, posilňuje jeho vôľu a dáva mu pomoc, človek však môže túto pomoc prijať alebo odmietnuť.

Ako rozpoznať pôsobenie milosti

Keďže milosť patrí do nadprirodzeného poriadku, vymyká sa z našej skúsenosti a možno ju poznať iba vierou. Nemôžeme si teda zakladať na našich citoch alebo skutkoch a vyvodzovať z toho, že sme ospravodlivení alebo spasení.

Keď podľa Pánových slov „po ich ovocí ich poznáte“ (Mt 7,20) uvažujeme o Božích dobrodeniach v našom živote a v živote svätých, dáva nám to záruku, že milosť v nás pôsobí a pobáda nás k stále väčšej viere a k postoju dôveryplnej chudoby.

Jedno z najkrajších vysvetlení takéhoto postoja nachádzame v odpovedi svätej Jany z Arcu na úskočnú otázku jej cirkevných sudcov: „Keď sa jej pýtali, či vie, že je v Božej milosti, odpovedala: ,Ak v nej nie som, nech ma Boh do nej uvedie. Ak v nej som, nech ma v nej Boh zachová.‘“

Čo znamená byť odkázaný na milosť v každodennom živote

V každodennom živote môže človek svoju odkázanosť na milosť rozpoznať v situáciách, ktoré presahujú jeho schopnosti, v zápase s hriechom, v potrebe odpustenia, v utrpení aj v službe, do ktorej sa bojí vykročiť.

Vykročením do rizika odhalenia našej slabosti a kapituláciou pred Bohom mu dávame priestor, aby sa v našom živote prejavila jeho zázračná moc. Človek tak neprestáva konať, ale prestáva si pripisovať všetku silu a zásluhu.

Vďaka Božej milosti v našich životoch sa môžeme každý deň radovať a byť plní pokoja, radosti a spokojnosti. Je to jeho milosť, ktorá nám umožňuje žiť v blízkom spoločenstve s ním.

S Božou milosťou sa dá život žiť s ľahkosťou, ktorá prináša odpočinok a spokojnosť. Naša odkázanosť na milosť sa tak stáva nielen priznaním slabosti, ale aj cestou k dôvere, vytrvalosti, poslušnosti a láske.

tags: #byt #odkazany #na #milost