Demokratický sociálny a právny štát: princípy, hodnoty a ochrana slobody

Demokratický sociálny a právny štát je štát, v ktorom je verejná moc obmedzená ústavou a zákonmi, podlieha kontrole a zároveň aktívne chráni základné práva, ľudskú dôstojnosť, sociálnu spravodlivosť a podmienky slobodného života. Obyvatelia, rovnako ako aj štát a štátne orgány, nestoja nad právom a sú viazaní jeho pôsobením.

Charakteristickým znakom demokratického štátu je skutočnosť, že je tvorený zo slobodných a rovnoprávnych subjektov a úlohou štátnej moci je ochraňovať slobodu a práva občanov. Taktiež je pre demokratický štát príznačné, že dodržiavanie platného práva sa nevzťahuje len na občanov, ale platí pre všetkých. Štátna moc môže vykonávať svoje právomoci len na základe práva a v jeho medziach.

Čo znamená právny štát

Pri vymedzení pojmu právny štát sa názory právnych teoretikov zhodujú, že ide o štát, v ktorom vládne právo. Brȫstl charakterizuje právny štát nasledovne: „Moderne sa pojem právny štát často používa ako synonymum ústavnej alebo zákonnej vlády." To znamená, že to, či daný štát možno označiť ako právny, záleží na spôsobe, akým je spravovaný.

Štát, v ktorom je verejná moc vykonávaná v súlade s ústavou a zákonmi, možno označiť za právny štát. V tomto type štátu sú občanom garantované ich ľudské práva a základné slobody. Právny štát je fundamentálny koncept moderného práva a štátovedy, ktorý zabezpečuje, že štátna moc je obmedzená a vykonávaná v súlade so zákonom.

Definícia právneho štátu A. Gerlocha znie: „právní stát je možno vymedzit jako stát, ve kterém se uplatňuje legalita, a to i vůči orgánům státu a dalším orgánům veřejné moci (původní formální pojetí právního státu), resp. stát, ve kterém se metoda legality nedílně spojuje s jeho demokratickým charakterem, tj. s ideou suverenity lidu, principem dělby moci a koncepcí nezadatelných lidských práv (soudobé materiální pojetí právního státu)"

Ústavný súd sa k požiadavke právneho štátu vyjadril nasledovne: „V právnom štáte, v ktorom sú ako neoddeliteľné súčasti okrem iných stelesnené také princípy, ako sú právna istota a spravodlivosť (princíp materiálneho právneho štátu), čo možno spoľahlivo vyvodiť z čl. 1 ústavy, sa osobitný dôraz kladie na ochranu tých práv, ktoré sú predmetom jej úpravy. Povinnosťou všetkých štátnych orgánov je zabezpečiť reálnu možnosť ich uplatnenia týmito subjektmi, ktorým boli priznané."

K otázke právneho štátu V. Júda vyslovuje nasledovné: „Právny štát nielen formálne garantuje ľudské práva a slobody, ale anticipuje voči verejnej mienke a mysleniu spoločnosti, a tak zabezpečuje efektivitu práva prostredníctvom jeho dobrovoľnej akceptácie"

Historické korene právneho štátu

Myšlienka právneho štátu siaha až do antickej politickej filozofie, kde bol zákon považovaný za „neobmedzeného pána nad vládcami“. Výsledkom činnosti politického liberalizmu v kontinentálnej Európe, rovnako ako aj anglo-amerického liberalizmu, je myšlienka a teória právneho štátu.

Významnými predstaviteľmi prvej skupiny boli napríklad Charles-Louis de Secondat Montesguieu, Wilhelm von Humboldt a Imanuel Kant. Z anglo-amerického liberalizmu možno spomenúť Johna Locka, Lorda Actona, Alexisa de Tocquevilla alebo Johna Stuarta Milla.

Moderné základy tohto konceptu položil Immanuel Kant v 18. storočí, hoci on sám pojem „právny štát“ nepoužíval, namiesto toho hovoril o „občianskom stave“ alebo „právnom stave“. Carl Theodor Welcker prvýkrát použil termín „Rechtsstaat“ v roku 1813.

Koncepcia Rechtsstaat vznikla v Nemecku ako kompromis medzi liberalizmom a konzervativizmom, najmä po revolučných nepokojoch v roku 1848. Nemeckí právnici a ideológovia, ako Rudolf von Mohl, Friedrich Julius Stahl, Rudolf von Gneist a Otto Bähr, ju vnímali ako nevyhnutnú obranu pred príliš silnou mocou štátu. Ich spoločným menovateľom bola potreba sebaobmedzenia štátu právom.

Hlavnou požiadavkou koncepcie právneho štátu v 19. storočí bolo obmedzenie činnosti štátnej správy ústavou a zákonmi. Snahou koncepcie právneho štátu bola skutočnosť, aby občania mohli robiť všetko, čo nebolo obsahom obmedzení zakotvených v ústave alebo zákonoch.

Naproti tomu štátne orgány mohli vykonávať činnosť, ktorú ústava a zákony povoľovali. Pri tvorbe ideí právneho štátu zohrala významnú úlohu požiadavka deľby moci, rovnako ako myšlienka spoločenskej zmluvy a taktiež požiadavka zakotvenia a rešpektovania prirodzených práv, ktoré sa v súčasnosti označujú ako ľudské práva.

Rechtsstaat a Rule of Law

Poznáme dve koncepcie právneho štátu, ktoré vznikli v kontinentálnej Európe a v Anglicku, a to nemeckú teóriu Rechtsstaat a anglo-americkú koncepciu rule of law. Obe sa vyznačujú niektorými podobnými znakmi, avšak rozdiely vznikajú najmä z dôvodu odlišnosti právnych systémov, v ktorých tieto koncepcie vznikli.

Kým Rule of Law sa vyvíjala storočia prostredníctvom praxe anglických súdov a bojov medzi panovníkom a parlamentom, Rechtsstaat vznikol neskôr v Nemecku proti režimu policajného štátu. Rule of Law nemá výslovný vzťah k štátu ako právnemu pojmu, keďže anglické ústavné právo nikdy nechápalo štát ako absolutistickú moc.

Dôraz je kladený na vládu práva a predvídateľnosť konania štátnej moci. Rechtsstaat má zrejmú snahu podriadiť štát právu. Ide o výkon štátnej moci na základe ústavou vydaných zákonov, ktorých cieľom je ochraňovať slobodu, spravodlivosť a právnu istotu (Klaus Stern).

Napriek historickým rozdielom sa v súčasnosti oba pojmy opierajú o rovnaké princípy a súvisia nielen s formálnymi znakmi, ale aj s ich praktickým uplatňovaním a zaručením v štátoch. Dôležitá je ich obsahová stránka, ktorá v moderných štátoch nepredstavuje také rozdiely, aby sa nedali považovať za podobné či rovnocenné ideály.

Formálny a materiálny právny štát

Pred klasifikáciou modelov právneho štátu je kľúčové pochopiť rozdiel medzi formálnou a materiálnou právnou štátnosťou. Formálny právny štát je spojený so zakotvením určitých princípov alebo znakov, ktoré charakterizujú štát navonok.

Friedrich Julius Stahl ho definuje ako štát, ktorý má „právnym spôsobom presne určiť a nezlomne zabezpečiť dráhy a hranice svojej pôsobnosti, ako aj sféru slobody svojich občanov“. Materiálny právny štát okrem formálnych princípov vyžaduje aj dodržiavanie obsahových hodnôt, ako sú základné práva, spravodlivosť a právna istota.

Materiálna právna štátnosť je podmienkou, aby sa o akomkoľvek štáte dalo hovoriť ako o právnom štáte; nestačí len splnenie formálnych požiadaviek. Tieto koncepcie nie sú konkurenčné, ale skôr komplementárne.

Výsledkom uskutočňovania princípu zákonnosti (legality) je právny štát. Pokiaľ dochádza k dodržiavaniu výhradne princípu zákonnosti ide o tzv. minimálnu koncepciu právneho štátu, ktorá vyjadruje skutočnosť, že štát dodržiava iba vlastné právo.

Zadefinovať právny štát je veľmi náročné, pretože právny štát je určitý ideál, ku ktorému sa jednotlivé štáty pokúšajú priblížiť. Podľa toho, do akej miery sa štáty vyznačujú základnými znakmi právneho štátu, možno hovoriť o právnych štátoch.

Demokratický právny štát

Demokratický právny štát predpokladá ústavu založenú na demokracii a základných právach, no okrem toho vyžaduje aj aktívnu a nezávislú občiansku spoločnosť. Tento model výslovne spája základné práva s požiadavkou demokracie.

Kaarlo Tuori zdôrazňuje, že v demokratickom právnom štáte sa „ľud z myšlienky osvieteneckého princípu suverenity ľudu zmenil na aktívnu a diskutujúcu pluralistickú občiansku spoločnosť“. Vyžaduje si to decentralizáciu a delegovanie normotvornej právomoci.

Princíp suverenity ľudu, hoci sa o ňom diskutuje už od stredoveku (Marsilius z Padovy), bol jasne vyjadrený až v americkej vojne za nezávislosť (Virginia Bill of Rights, 1776): „Všetka moc patrí ľudu a ten ju primerane vykonáva.“

Jürgen Habermas konštatuje, že v suverenite ľudu sa stretáva subjektívne právo na účasť s možnosťami inštitucionalizovanej praxe štátoobčianskeho sebaurčenia. Hoci je demokracia chápaná ako samovláda ľudu, nemožno ju stotožňovať s identitárnou demokraciou (totožnosť vládnucich a ovládaných).

Každá demokracia je vládou väčšiny nad menšinou. Kritici ako Alexis de Tocqueville a John Stuart Mill upozorňujú na riziko „tyranie väčšiny“, ktorá môže utláčať menšiny a vytvárať ovzdušie konformity.

Slobodná legitimácia vlády prostredníctvom väčšiny ľudu predpokladá nielen slobodný priebeh legitimácie, ale aj možnosť slobodnej voľby medzi viacerými politickými skupinami, pluralitný systém a rovnosť šancí pre menšiny stať sa väčšinou.

Sociálny právny štát

O sociálnom právnom štáte sa začína uvažovať v 20. storočí v spojitosti so štátom blahobytu. Základný zákon Spolkovej republiky Nemecko z roku 1949 ho priamo deklaruje ako „demokratický a sociálny štát“.

Tento model už nie je „štátom - nočným strážcom“, ale aktívne riadi, zaručuje a vytvára podmienky aj v oblastiach, ktoré boli predtým chránené pred štátom. Cieľmi sociálneho štátu sú:

• Materiálna istota
• Individuálna nezávislosť
• Spoločenská solidarita

Medzi jeho úlohy patrí riešenie sociálnej otázky, vytváranie sociálnej spravodlivosti a starostlivosť o existenciu a rozvoj. Sloboda musí byť konštituovaná tak, aby zaručovala ľudskú dôstojnosť a štát musí vytvárať sociálne príležitosti pre rozvoj osobnosti.

Nebezpečenstvom je premena na všemocný opatrovateľský štát, ktorý ničí slobodu jednotlivca (kritika F. A. von Hayeka). Sociálny charakter štátu preto nemôže znamenať neobmedzené zasahovanie verejnej moci do života občanov.

Model liberálneho právneho štátu

Model liberálneho právneho štátu, spojený s obdobím voľnej súťaže, je založený na prísnom oddelení súkromnej a verejnej sféry. Vyžaduje zakotvenie základných práv a slobôd, ktoré vymedzujú priestor súkromnej autonómie a hranice viazanosti štátnej moci na právo.

Zákony musia byť všeobecné a abstraktné, aby zaisťovali rovnosť a predvídateľnosť. William Blackstone definoval občiansku slobodu ako „prirodzenú slobodu obmedzenú ľudskými zákonmi len do tej miery, ako to je potrebné pre všeobecné blaho verejnosti“.

Kľúčovými sú princípy proporcionality a zákazu nadmernosti. Carl Schmitt spája s liberálnou teóriou pojem občianskej slobody, ktorá zahŕňa negatívny (sloboda od štátu) aj pozitívny stav (účasť na politickom živote).

Klasické základné práva vymedzujú sféry, pred ktorými sa štát zastavuje, ale zároveň zaručujú účasť na politickom procese prostredníctvom slobody prejavu, tlače, zhromažďovania a združovania.

Princípy právneho štátu

Jednu z vymožeností právnej kultúry bezpochyby predstavujú právne princípy. Bez ohľadu na to, či sú, alebo nie sú vyjadrené v platných právnych normách, tvoria súčasť právneho štátu.

Už klasickí rímski právnici formulovali viacero z týchto princípov. Iné sú výsledkom vývoja práva od začiatku konštitucionalizmu, od formovania právneho štátu a od zakotvenia zásady rovnosti občanov pred zákonom a verejnou mocou.

Skutočnosť, že ide o pravidlá, ktoré sú spoločné pre práva rôznych zemí, je typickým znakom právnych princípov. Ich univerzálny dosah je možné badať najmä v metódach porovnávacej právnej vedy.

V teórií práva neexituje striktná zhoda na tom, ktoré princípy tvoria zložky právneho štátu. Eva Ottová považuje za najdôležitejšie nasledovné:

• princíp vlády práva,
• princíp ústavnosti a zákonnosti,
• princíp deľby a kontroly moci,
• nezávislosť súdnictva,
• garancie základných práv a slobôd,
• právna istota.

Napriek tomu, že právne princípy tvoria významnú zložku právneho štátu, nie sú jeho jedinou súčasťou. Ekonomické a politické podmienky života, prostredie demokracie a ekonomickej súťaže, ako aj ďalšie faktory majú taktiež výrazný podiel na existencií právneho štátu.

Právo netvorí uzavretý okruh právnych vzťahov v spoločnosti. Enormný vplyv na právo majú aj spomínané faktory. Docieliť existenciu právneho štátu je možné iba vtedy, ak budú dané faktory v harmonickej koexistencií s princípmi právneho štátu.

Pokiaľ budú ekonomické záujmy štátu v rozpore s právnymi princípmi, a tieto záujmy prevážia, nebude možné dosiahnuť požadovaný efekt právneho štátu. Princípy právneho štátu nám slúžia na vyjadrenie znakov právneho štátu.

Princíp obmedzenej vlády

Daný princíp je zakotvený v ústave Slovenskej republiky, konkrétne v čl. 2 ods. 2, ktorý znie: „štátne orgány môžu konať iba na základe ústavy, v jej medziach a v rozsahu a spôsobom, ktorý ustanoví zákon", a v čl. 2 ods. 3: „Každý môže konať, čo nie je zákonom zakázané, a nikoho nemožno nútiť, aby konal niečo, čo zákon neukladá."

Harvánek o princípe obmedzenej vlády hovorí, že: „Jde o princip sebelimitace státni moci právem, kdy povaha právního státu vyžaduje, aby všechny formy státní moci byly limitovány ústavou a zákony."

Rovnako to platí pre všetky zložky moci, tak moc výkonnú, ako aj zákonodarnú a súdnu. Samotná požiadavka, aby v danom štáte existovala vláda práva je nedostatočná.

Zásahy štátnej moci do sféry slobody občanov a ich ľudských práv musia byť upravené právnymi normami. Právny štát je teda akousi liberálnou snahou o minimálny štát, ktorý nepotláča občiansku slobodu, ale naopak, garantuje verejné záujmy občanov a spoločnosti.

Základné hľadisko a kritérium právneho štátu tvorí rozsah slobody občanov. Na pozadí princípu obmedzenej vlády E. Ottová vymedzuje právny štát nasledovne: „právnym štátom bude taký štát, ktorý sám sebe prostredníctvom práva vymedzuje (alebo pod tlakom spoločnosti uzná) záväzné medze svojho mocenského zasahovania do života občanov a občianskej spoločnosti"

Ústavnosť a zákonnosť

Ústavnosť možno vymedziť z formálneho hľadiska ako dodržiavanie ústavy, ústavných zákonov, medzinárodných zmlúv. Taktiež sem zaraďujeme výkon moci, povinností a práv v súlade s ústavou.

Postup štátu na základe práva a v jeho medziach je nevyhnutnou zložkou ústavnosti a zákonnosti. Ústavnosť z materiálneho hľadiska predstavuje právo na ústavu. Úlohou ústavy je garantovať základné práva a slobody.

Pri zákonnosti vzniká všetkým subjektom práva povinnosť dodržiavať zákony a ostané právne predpisy. Ústavnosť, označovaná aj ako jadro zákonnosti, je pevne spätá s princípom zákonnosti.

Ústavnosť, okrem obdobného významu ku pojmu zákonnosť, prestavuje aj súlad zákonov a podzákonných predpisov s ústavou. Skutočnosť, že štátne orgány tvoria právo ich nijako nezvýhodňuje voči adresátom tohto práva.

Jedným z dôvodov je aj fakt, že sami štátne orgány sa po tom, ako vytvoria právnu úpravu, presúvajú z pozície tvorcov do pozície adresátov tejto právnej úpravy.

Deľba a kontrola moci

Princípy ústavnosti a zákonnosti, obmedzenej vlády sú zabezpečované významným spôsobom deľbou moci. Suverenita ľudu a koncentrácia moci v parlamente je obmedzovaná deľbou moci na zákonodarnú, výkonnú a súdnu.

Mnohí významní autori, už od obdobia antiky, sa zaoberali témou rozdelenia moci, aby sa tým zabránilo koncentrácií moci v rukách jednej osoby, resp. orgánu, ktoré by následne viedlo k jej zneužitiu.

Uznášanie sa, nariaďovanie a súdenie sú pojmy, ktoré rozpracoval Aristoteles v jeho diele Aténska ústava. Do popredia sa myšlienka deľby moci dostáva najmä vďaka skúsenostiam s absolutistickou monarchiou, kde sústredenie všetkej moci v rukách panovníka umožňovalo jej zneužitie.

Tak v 17. storočí došlo k zrodeniu koncepcie deľby moci. V súvislosti s ňou sa spomínajú najmä John Locke a Charles de Secondat Montesquieu.

Deľba moci je kľúčovým princípom, ktorý bráni koncentrácii moci a zneužívaniu autority. Hoci sa v západných demokraciách uplatňuje, nie je striktne v duchu klasického modelu.

V parlamentných štátoch musí vláda rátať so zásahmi zákonodarnej moci, keďže potrebuje dôveru parlamentu. Zákonodarná moc kontroluje rozpočtové prostriedky, no vládna iniciatíva sa prelieva do zákonodarstva prostredníctvom odbornej ministerskej byrokracie.

Dochádza aj k prelamovaniu klasického modelu, keď jedna moc preberá funkcie druhej (napr. vláda tvorí nariadeniami všeobecne záväzné právo). Kde zlyháva organizačná deľba moci, nastupuje rovnováha skutočných mocí prostredníctvom konkurujúcich si a obmedzujúcich sa mocenských skupín (odbory, združenia, cirkvi).

Prostredníctvom deľby moci sa najmä zabezpečuje jej nezávislosť. Jednotlivé zložky moci majú byť striktne oddelené. Nemajú zasahovať do iných zložiek, avšak majú plniť funkciu akéhosi orgánu dohľadu.

Jednotlivé zložky musia byť otvorené, nesmú vytvárať akýsi „štát v štáte". Na základe toho môže byť zabezpečené ich transparentné fungovanie.

Nezávislosť súdnictva

Nezávislosť pri rozhodovaní súdov je najpodstatnejším prejavom skutočnosti, že súdom patrí v sústave štátnych orgánov osobitné postavenie. Rovnako tak súdy plnia funkciu garanta súdnej ochrany práv a slobôd občanov.

Najčastejšie býva súdna ochrana zakotvená v ústave. Každý má právo, pokiaľ tak urobí zákonom stanoveným spôsobom, domáhať sa svojich práv na súde, ktorý musí byť nezávislý a nestranný.

Taktiež sa na súd môže obrátiť ten, kto sa domnieva, že bol rozhodnutím orgánu verejnej správy ukrátený na svojich právach a môže žiadať, aby bola preskúmaná zákonnosť tohto rozhodnutia.

Preskúmanie rozhodnutí týkajúcich sa ľudských práv musí byť taktiež v právomoci súdu. Jednou z ústavných zásad demokratických štátov je sudcovská nezávislosť, čiže nezávislosť sudcov pri výkone svojej funkcie.

Sudcovia sú viazaní iba ústavou a zákonmi alebo aj všeobecne záväznými právnymi predpismi. Môžu však byť viazaní aj medzinárodnou zmluvou, pokiaľ im táto povinnosť vyplýva z ústavy alebo zákona.

Pojem funkčná nezávislosť znamená nezávislosť sudcu, ktorý je pri výkone svojej funkcie povinný dodržiavať ústavu, zákony a iné predpisy, samozrejme za predpokladu, že sú v súlade s ústavou, zákonmi a medzinárodnými zmluvami.

Sudca nie je viazaný žiadnymi inými inštrukciami. Štát má povinnosť zabezpečiť také právne prostredie, ktoré umožňuje nezávislý výkon súdnictva.

Štát by nemal, najmä prostredníctvom výkonnej moci, zasahovať do kreácie sudcov. Pokiaľ sa tak deje, vystupuje do popredia politické pozadie kreácie sudcov.

Daný stav môže v spoločnosti vytvárať napätie, spojené s ohrozením nezávislosti súdnictva. Základná funkcia súdnej moci v demokratickej spoločnosti spočíva v kontrole moci výkonnej a zákonodarnej, aby pri svojej snahe vládnuť nezabúdali na dodržiavanie ústavy, zákonov a ľudských práv.

Nezávislá súdna moc môže odmietať nerešpektovanie týchto inštitútov priamo v súdnom konaní alebo ako občan - sudca. Sudcovia a všetky právne sektory musia na túto skutočnosť poukázať a vyviňovať sa majú tí, ktorí zákony porušujú.

Garancie základných práv a slobôd

Zabezpečenie individuálnej slobody, najmä pred štátnymi zásahmi, je hlavnou úlohou základných práv a slobôd. Existencia univerzálnych a neodňateľných ľudských práv a základných slobôd tvorí základ modernej koncepcie ľudských práv.

Bez ohľadu na štátne občianstvo patria všetkým ľudom. Prioritne sú dané prirodzeným právom štátu, nie pozitívnym právom.

Túto skutočnosť odôvodňuje prirodzené právo myšlienkou rovnakej slobody všetkých ľudí, ktorú musí štát uznať a zabezpečiť na základe spoločenskej zmluvy. Obsah a rozsah ľudských práv závisí od toho, aký stupeň demokracie dosiahol daný štát alebo od toho, do akej miery je rozvinutá jeho právna kultúra.

Úlohou štátu nie je len prirodzené ľudské práva obsiahnuť vo svojom právom poriadku, ale aj poskytnúť im účinnú ochranu. Sú právami najvyššieho stupňa, pretože skutočnosť, že ide o práva všeobecné, nemeniteľné a neodňateľné znamená, že by sa ich právne, respektíve ústavné zmeny nemali dotknúť.

Garancia základných ľudských práv a slobôd je elementárnou požiadavkou každého demokratického štátu. Občania sa môžu plnohodnotne podieľať na spravovaní štátu iba za predpokladu, že sú im tieto práva a slobody priznané.

Rovnako tak môžu vykonávať všetky činnosti, ktoré sú v súlade s právnym poriadkom daného štátu. Štát má povinnosť uskutočňovať legislatívnu činnosť, ktorej výsledkom je pevné zakotvenie daných práv na svojom území.

Nemenej dôležitá je jeho povinnosť zabezpečiť stav, aby sa občania mohli svojich práv účinne domáhať.

Historické dokumenty ochrany práv

Základné práva a slobody sú neoddeliteľnou súčasťou právneho štátu. Ich historický vývoj je spätý s rôznymi významnými dokumentmi:

• Magna Carta (1215): Článok 39 je historickým koreňom práva na riadny proces (due process of law) a práva na spravodlivý proces.
• Anglický Bill of Rights (1689): Zaviedol petičné právo.
• Bill of Rights of Virginia (1776): Deklaroval vrodené práva na život, slobodu, vlastníctvo a snahu o šťastie.
• Deklarácia práv človeka a občana (Francúzsko, 1789): Definoval prirodzené a neodňateľné ľudské práva ako slobodu, vlastníctvo, bezpečnosť a odpor proti útlaku, s tým, že platia iba v hraniciach stanovených zákonom opierajúcim sa o všeobecnú vôľu.
• Základný zákon SRN (Grundgesetz): Základné práva predstavujú hodnotový a nárokový systém, kde zákony platia podľa „výmery“ základných práv (čl. 19 ods. 4 zaručuje právne prostriedky proti poškodeniu práv verejnou mocou).
• Ústava SR (čl. 11-54): Vychádza z medzinárodných zmlúv a nadväzuje na prirodzenoprávne koncepcie, deklarujúc neodňateľnosť, nescudziteľnosť, nepremlčateľnosť a nezrušiteľnosť základných práv.

Z hľadiska procesných záruk Ústava SR zahŕňa právo na obhajobu, rovnosť účastníkov konania, verejnosť konania a právo na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov.

Sloboda, dôstojnosť a proporcionalita

Sloboda je cieľom všetkých právnych noriem a inštitúcií. Aristoteles rozlišoval medzi demokratickou slobodou (právo na spoluúčasť) a liberálnou slobodou (štátna moc nezasahuje do sféry jednotlivca).

Charles-Louis Montesquieu spájal slobodu s deľbou moci a bezpečnosťou. Článok 4 Deklarácie práv človeka a občana definuje slobodu ako „možnosť robiť všetko, čo neškodí inému“, pričom hranice sú stanovené zákonom.

Lord Acton zdôrazňuje, že „národu, ktorý má odpor voči inštitútu súkromného vlastníctva, chýbajú tie najzákladnejšie prvky slobody“. Právo, vlastníctvo a sloboda tvoria nerozlučnú trojicu.

Ak ospravedlníme porušovanie ľudských práv preto, aby vládna moc napríklad ušetrila finančné prostriedky, stávame sa spolupáchateľmi zániku demokracie a právneho štátu. Iba v prípade hroziacej najhoršej nespravodlivosti môže byť táto zásada korigovaná inou zásadou summum ius, summa iniuria (najväčšia spravodlivosť býva najväčším bezprávím).

Právna istota

Právna istota je alfa a omega právneho štátu. Podľa Jeremyho Benthama je jej hlavným účelom zabezpečiť istotu občana, že sa vo vzťahu k nemu bude zachovávať právo.

Štát nemá meniť zákony, pokiaľ to nie je nevyhnutné, a ich výkon musí byť ustálený a pevný. Pre právnu istotu je dôležité, aby konanie štátnych orgánov bolo pre občana predvídateľné a zákony dostatočne jasné.

Právna istota zahŕňa:

• Orientačnú istotu (certitudo): Vedieť, aké správanie sa od nás vyžaduje a čo môžeme očakávať od iných. Vyžaduje jasnú, jednoznačnú, prehľadnú a kontinuálnu úpravu. Ohrozená je vágymi normami, neurčitými pojmami alebo infláciou predpisov.
• Realizačnú istotu (securitas): Spoliehať sa na to, že existujúce normy sa budú uznávať a presadzovať, zmluvy zachovávať a rozsudky vykonávať. Ohrozená je, ak sa napriek platným zákonom nemožno spoľahnúť na ich dodržiavanie v praxi.

V oblasti správy je nevyhnutná ochrana dôvery. Dôležité je tiež stanoviť hranice retroaktivity zákonov a nájsť mieru v právnej úprave, aby sa predišlo inflácii noriem.

Kontinuita právneho poriadku je kľúčová pre bezpečnosť orientácie, ale musí byť citlivo korigovaná potrebou prispôsobovať právo meniacim sa spoločenským vzťahom. Právna istota však neznamená iba formálnu existenciu predpisov, ale aj dôveru, že právo bude uplatňované stabilne, rovno a predvídateľne.

Legalita a legitimita

Legitimita a legalita sú kľúčové pre fungovanie právneho štátu. Akceptovateľnosť štátnej moci občanmi je dôležitým sociologickým a psychologickým základom jej uskutočňovania.

Legitimita môže znamenať súhlasné hodnotenie štátnej moci (normatívna) alebo jej skutočné schvaľovanie (sociologická). Legalita znamená, že určitá funkcia štátnej moci sa nadobúda a vykonáva podľa práva.

V najširšom zmysle znamená existenciu zákonov a ich súlad so správaním podriadených. V kontexte právneho štátu a demokracie legalita zdôvodňuje legitimitu.

V Nemeckej tretej ríši sa napríklad aj napriek Hitlerovej diktatúre udržiavalo zdanie legality, čo ukazuje, že legalita bez materiálnej legitimity nestačí. Demokratický právny štát podľa Habermasa nezakladá svoju legitimitu na čistej legalite, a preto nemôže od občanov vyžadovať bezpodmienečnú poslušnosť.

V mimoriadnych prípadoch, ak legálne úpravy sú nelegitímne alebo pri porušovaní ústavy, môže legitimita pôsobiť aj proti holej legalite. Samotná existencia zákona preto ešte neznamená, že jeho obsah je spravodlivý alebo v súlade s materiálnymi hodnotami právneho štátu.

Zvrchovanosť ústavy a zákona

K pojmovým prvkom právneho štátu patrí existencia ústavy vo formálnom zmysle, ideálne písanej ústavnej listiny. Zvrchovanosť ústavy a zákona znamená, že žiadny právny akt nesmie byť v rozpore s ústavou a zákonodarstvo je viazané ústavným poriadkom.

Zákon je hlavným a základným prameňom práva, záväzným pre všetky štátne orgány. Hans Kelsen podrobne rozpracoval stupňovitú výstavbu právneho poriadku.

Aby bola viazanosť štátnych orgánov právom dokonalá, je potrebná kontrola dodržiavania práva orgánmi, ktoré nerozhodujú vo veci samej (napríklad ústavnými súdmi).

Právny štát zaručuje rozsiahlu súdnoprávnu ochranu proti všetkým aktom verejnej moci, čím chráni jednotlivca a zabezpečuje viazanosť štátnej moci ústavou a zákonom.

Právny štát a policajný štát

Opozitum právneho štátu tvorí policajný štát. Ide o štát, v ktorom dominuje absolutistická monarchia, v ktorom sa občan proti zásahom štátnej moci nemohol účinne brániť a v ktorom všetka moc bola sústredená v exekutíve.

Fašizmus, nacizmus a stalinizmus do výraznej miery zasiahli do legalistického poňatia právneho štátu. Tieto ideológie, napriek ich určitým rozdielom, spája ich odpor k hodnotovému základu právneho štátu, ktorý vychádza z prirodzeného práva.

Štátna moc robí zo zákona svojho sluhu a jeho úlohou je potláčať základné ľudské práva. Požiadavka zákonnosti je v týchto režimoch deklarovaná, avšak dochádza k rozporu medzi účelnosťou a legalitou.

Samotná legalita nie je spojená s demokratickou tvorbou práva. Právny formalizmus je preto narúšaný z dôvodu „záujmu štátu".

Hranice štátnej moci a trestné konanie

Je potrebné dosiahnuť stav spoločnosti, v ktorej nebude tolerovaný prístup - „spravodlivosť sa dá nastoliť aj nespravodlivými prostriedkami“. V právnom štáte má aj darebák právo na spravodlivý proces a zachovanie ľudskej dôstojnosti.

Iba skutočnosť, že sa štát ocitol v kríze, alebo že v mene verejného blaha vedie boj s korupciou, nedáva štátnym orgánom právo porušovať ľudské práva, ústavu a zákony.

V zmysle zásady fiat iustitia, pereat mundus (nech sa stane spravodlivosť, aj keby mal zahynúť svet), má zákon z dôvodu zachovania právnej istoty prednosť pred všetkým. To znamená, ak striktná aplikácia zákona môže viesť k najhoršej nespravodlivosti.

Jedná sa o takzvanú Radbruchovu formulu. Za určitých okolností je možné aj v demokratickej spoločnosti ospravedlňovať porušovanie ľudských práv.

Ak právnik chápe rozdiel medzi právom a zákonom (ius et lex), nemal by mať vnútorný problém vzoprieť sa. Ak vládna moc schváli zákon, ktorého obsahom je naopak bezprávie, právnici musia nájsť spôsob, ako ho odmietnuť.

Zvlášť, ak takéto bezprávie je v rozpore s prirodzeným právom, ktorého produktom sú ľudské práva, demokracia a právny štát. Právnici, sudcovia, prokurátori a akademická obec sú povinní upozorňovať na porušovanie ústavy, zákonov a ľudských práv.

Nezávislé rozhodovanie a verejný tlak

Deštrukcia právneho štátu môže mať pôvod v snahe výkonnej a zákonodarnej moci ovládnuť súdnu moc. Snaha ovládať súdnu moc v Slovenskej republike nie je iba súčasný jav.

S týmto fenoménom sa stretávajú všetky spoločnosti, viac či menej demokratické. Je to akýsi test demokracie. Čím má demokracia a právny štát slabšiu pozíciu, tým je snaha o ovládanie justície väčšia, lebo je prekážkou totalitných praktík.

Chceme, aby politici alebo novinári podľa svojich preferencií určovali vinníkov, ukladali im tresty a sudca bude iba štatista? Alebo chceme mať nezávislú súdnu moc, ktorá každý prípad spravodlivo posúdi a rozsúdi?

Rovnako treba začať pracovať na tom, aby politikmi a novinármi neboli porušované základné zásady právneho štátu, ako sú prezumpcia neviny a nezávislosť justície. Mediálna moc je v každom režime veľmi dôležitá.

V demokratickej spoločnosti je nevyhnutné, aby sa novinári nespreneverovali pravde. Mali by byť medzi prvými, kto bude dodržiavať prezumpciu neviny a nezavádzať.

Mali by túžiť po objektivite. Osobne si myslím, že v súčasnej dobe, pri rozhodovaní veľkých káuz, musí mať sudca veľmi silnú osobnostnú výbavu na to, aby rozhodol v rozpore s verejnou mienkou a tlakom médií, ak to považuje za spravodlivé.

Ústavné mechanizmy ochrany demokracie

Degradovať právny štát iba na voľby a referendum, a medzitým nič, je veľmi nebezpečné. Demokracia a právny štát si vyžadujú každodenné uplatňovanie ústavných pravidiel, kontrolu verejnej moci a ochranu základných práv.

Snaha o odstránenie rozhodovacej imunity sudcu je ďalším spôsobom, ako sa podlamujú základné princípy právneho štátu. Na zabránenie ohýbania práva sudcom existuje v Slovenskej republike viacinštančný systém a systém opravných prostriedkov, ktoré takýto prípad vychytajú.

Okrem toho existuje v právnom poriadku Slovenskej republiky trestný čin zneužívania právomoci verejného činiteľa. Nebezpečenstvom pre právny štát a narušenie rovnováhy mocí je aj zbavenie ústavného súdu možnosti vyjadrovať sa k prijatým ústavným zákonom v parlamente.

To znamená, že ktokoľvek bude mať v parlamente ústavnú väčšinu, môže meniť základný zákon štátu ako sa mu zachce. Čiže aj zmeniť demokraciu a právny štát na totalitu.

Aj schvaľovanie množstva zásadných právnych predpisov v skrátenom konaní je znakom rozkladu demokracie a právneho štátu. Zo strany výkonnej a zákonodarnej moci ide o demonštráciu sily a jasné porušovanie princípov právneho štátu.

Nie náhodou má proces schvaľovania zákonov svoj štandardný priebeh. Právna istota, demokratická legitimita a ústavnosť vyžadujú, aby tvorba práva bola transparentná, predvídateľná a kontrolovateľná.

Občianska spoločnosť a ochrana právneho štátu

Demokratický právny štát predpokladá aktívnu občiansku spoločnosť, ktorá sleduje výkon verejnej moci a podieľa sa na verejnej diskusii. Občania sa môžu plnohodnotne podieľať na spravovaní štátu iba za predpokladu, že sú im základné práva a slobody priznané a účinne chránené.

Hlavným cieľom Združenia je ochrana a rozvoj právneho štátu, demokracie, prispievanie k rešpektovaniu práva a ľudskej dôstojnosti a zasadzovanie sa za ochranu základných ľudských práv a slobôd.

Združenie chce byť aktívnym účastníkom spoločenskej diskusie o právnych otázkach trestného práva, prispieť k šíreniu osvety a právneho povedomia, poskytovať nestranný a apolitický pohľad k aktuálnym témam spoločnosti súvisiacich s trestným právom.

Ide najmä o zákonnosť stíhaní, problematiku väzby, najmä kolúznej väzby, inštitútu „kajúcnikov“, poukazovanie na pochybenia, nečinnosť OČTK, pochybenia prokuratúry či súdov, monitorovanie kvality práce súdov a OČTK, tak vyšetrovateľov ako aj prokuratúry.

Úlohou je tiež právne analyzovať „nekvalitné“ rozhodnutia súdov, prokuratúry či vyšetrovateľov a naopak poukazovať na „kvalitné“ rozhodnutia a prispieť k legislatívnej zmene inštitútov trestného práva, najmä aby boli v súlade so „zdravým rozumom“ a v súlade s judikatúrou ESĽP.

Občianska neposlušnosť

Občianska neposlušnosť (civil disobedience) vzniká v demokratickom štáte, ktorý rešpektuje ústavu. Podľa Jürgena Habermasa ide o konflikt povinnosti riadiť sa zákonmi a právom na obhajobu slobody a odpor voči nespravodlivosti.

Habermas zdôrazňuje, že sa pohybuje medzi legitimitou a legalitou. John Rawls ju vníma ako „verejné, nenásilné, svedomím motivované, politické, ale konanie v rozpore s právom“, ktorého cieľom je zmena zákonov alebo vládnej politiky.

Stanovuje tri podmienky odôvodnenej občianskej neposlušnosti:

1. Protest musí smerovať proti dostatočne opísaným prípadom ťažkej nespravodlivosti.
2. Možnosti legálneho pôsobenia musia byť vyčerpané.
3. Aktivity nesmú ohrozovať fungovanie ústavného poriadku.

Reinhold Zippelius polemizuje s chápaním občianskej neposlušnosti ako porušenia práva, ak sa konanie pohybuje v rámci ústavnoprávnych záruk slobody. Ak je väčšinovo prijatý zákon v rozpore s ústavou, je neplatný, a preto konanie v súlade s ústavou nie je neposlušnosťou.

Právo na odpor

Právo na odpor (ius resistendi, Widerstandsrecht) sa chápe ako nástroj na znovunastolenie spravodlivosti v autoritatívnych, totalitných a neprávnych štátoch. Zahŕňa použitie násilia až po tyranobijstvo.

V Nemecku je zakotvené v čl. 20 ods. 4 Základného zákona SRN a v Ústave SR (čl. 32): „Občania majú právo postaviť sa na odpor každému, kto by odstraňoval demokratický poriadok základných ľudských práv a slobôd, ak činnosť ústavných orgánov a účinné použitie zákonných prostriedkov sú znemožnené.“

Na rozdiel od občianskej neposlušnosti, ktorá usiluje o zdokonalenie štátu, právo na odpor slúži na jeho záchranu pred zánikom. Podľa článku 32 Ústavy Slovenskej republiky majú občania právo postaviť sa na odpor proti každému, kto by odstraňoval demokratický poriadok a ľudské práva, ak činnosť ústavných orgánov a účinné použitie zákonných prostriedkov sú znemožnené.

Úcta k človeku a demokratická kultúra

Žijeme v dobe absencie úcty k človeku a vulgarizácie spoločnosti. Úcta k človeku znamená viac ako štatistiky alebo peniaze.

Chrániť demokraciu nedemokratickými prostriedkami znamená likvidovať ju. Obmedzovanie slobody slova tým, že slobodu po prejave majú iba prisluhovači, nie je nič demokratické.

V tom sa práve odlišuje demokracia a právny štát od totality, že slobodu slova bez ponižovania, zosmiešňovania a šikanovania majú aj oponenti. Kto nerešpektuje slobodu slova u svojho nepriateľa, nerešpektuje slobodu vôbec.

Treba si uvedomiť, že Európa stojí na postulátoch, ktoré nám tu zanechala Rímska ríša: republika, právo, poriadok, mier, bezpečnosť, grécka kultúra, kresťanstvo, moderná infraštruktúra.

Rimanom vďačíme za povolanie právnika a rímske právo sa stalo základom európskeho práva a vyučuje sa na všetkých právnických fakultách. Ideu demokracie ani zásady právneho štátu sme nevymysleli my a sme povinní ich dodržiavať, aj keď nám to nevyhovuje.

Úcta k ľudskej dôstojnosti, ochrana menšín, sloboda prejavu, nezávislosť súdnictva a rovnosť pred zákonom predstavujú praktické prejavy demokratickej právnej kultúry. Bez nich zostáva právny štát iba formálnou deklaráciou.

tags: #demokraticky #socialny #a #pravny #stat