Sociálni pracovníci podľa Chytila: metódy, kompetencie, moc a výzvy sociálnej práce

Sociálni pracovníci zohrávajú kľúčovú úlohu v spoločnosti, poskytujúc pomoc a podporu tým najzraniteľnejším skupinám obyvateľstva. Ich práca je rozmanitá a vyžaduje si komplexnú sadu osobných vlastností, teoretických poznatkov a praktických zručností.

Štúdia O. Chytila z roku 2002 sa zaoberá problematikou využívania terminológie vo výučbe sociálnej práce. Táto štúdia je dôležitým príspevkom do diskusie o tom, ako efektívne komunikovať a vyučovať komplexné koncepty a postupy v sociálnej práci.

Obnovenie sociálnej práce a vysokoškolského vzdelávania

Nárast sociálnych problémov v spoločnosti koncom 20. storočia podnietil obnovenie študijného odboru sociálna práca na vysokých školách a univerzitách na Slovensku. Táto renesancia si vyžiadala prehodnotenie obsahu vzdelávania budúcich sociálnych pracovníkov, s cieľom vybaviť ich potrebnými vedomosťami a zručnosťami pre riešenie komplexných problémov súčasnej spoločnosti.

Jednou z kľúčových oblastí, ktorým sa vzdelávatelia venovali, boli metódy sociálnej práce. Štúdia Chytila z roku 2002 zohráva dôležitú úlohu v kontexte hľadania odpovedí na otázky súvisiace s vývojom, používaním a terminológiou metód sociálnej práce na Slovensku.

Po znovuotvorení študijného odboru sociálna práca sa slovenskí odborníci pôvodne orientovali na domácu literatúru, ktorá však pochádzala z obdobia krátko po druhej svetovej vojne, teda z čias, keď bola vysokoškolská príprava sociálnych pracovníkov v Československu prerušená. Neskôr sa pozornosť presunula na zahraničné zdroje, najmä nemecké a anglické, s cieľom zmapovať vývoj v oblasti metód sociálnej práce v zahraničí.

Tento proces odhalil významné zmeny, nielen kvantitatívne, ale aj kvalitatívne. Zatiaľ čo domáca sociálna práca stagnovala v teoretickej oblasti a obmedzovala sa na minimum odborných metód, v západnej Európe a v USA došlo k výraznému rozšíreniu počtu metód.

Okrem toho sa presadzuje názor, že by bolo prospešné nahradiť terminologické spojenie "metódy sociálnej práce" širším a výstižnejším označením "typy intervencie" (Barker). Táto zmena naznačuje posun od striktne definovaných postupov k flexibilnejším a kontextuálne relevantným prístupom.

Význam terminológie vo vzdelávaní

Chytilova práca analyzuje rôzne terminologické prístupy, ich silné a slabo stránky, a navrhuje odporúčania pre zlepšenie terminologickej jasnosti a konzistentnosti vo vzdelávaní budúcich sociálnych pracovníkov.

Interdisciplinárny charakter sociálnej práce

Sociálna práca je interdisciplinárny odbor, ktorý využíva poznatky z rôznych vedných disciplín, ako je psychológia, sociológia, právo a medicína. Okrem tradičných metód sa v slovenskom kontexte začali uplatňovať aj nové prístupy, ako napríklad komunitná práca a sociálna terapia.

Rigorózna práca Príhodovej sa venovala modelom a etapám komunitnej práce, zatiaľ čo interný materiál Haaga sa zaoberal sociálnou terapiou. Tieto prístupy zdôrazňujú význam spolupráce s komunitou a individuálneho prístupu k klientom, s cieľom dosiahnuť trvalé zmeny v ich životoch.

Prístup zameraný na silné stránky klienta

V kontexte modernej sociálnej práce sa prístup zameraný na silné stránky klienta (strengths-based approach) stáva kľúčovým. Tento prístup, rozvíjaný autormi ako Dennis Saleebey, Charles Rapp a Anne Weick, predstavuje posun od deficitného modelu k vnímaniu klienta ako človeka s vlastným potenciálom.

Sociálny pracovník v tomto procese vystupuje ako profesionál, ktorý podporuje klienta pri uvedomovaní si jeho vlastných zdrojov na prekonávanie náročných životných situácií, ako je napríklad bezdomovectvo.

Náplň práce a rozsah pôsobnosti

Práca sociálneho pracovníka zahŕňa široké spektrum činností, od terénnej práce s komunitami až po špecializované služby pre rôzne cieľové skupiny. Ponúkané pozície v oblasti sociálnych služieb ukazujú široké spektrum ich pôsobenia a zároveň poukazujú na dôležitosť ich profesie v rôznych oblastiach života.

Terénna práca

• Aktívne vyhľadávanie a kontaktovanie osôb v núdzi, napríklad ľudí bez domova, či v postavených príbytkoch alebo opustených chatrčiach.
• Mapovanie potrieb komunity, plánovanie a realizácia komunitných aktivít.

Práca s klientmi

• Poskytovanie sociálneho poradenstva, voľnočasových aktivít, spolupráca s úradmi.
• Analyzovanie individuálnych a skupinových potrieb prijímateľov sociálnych služieb.
• Pracovná činnosť s klientmi - manuálne vyhotovovanie rôznych predmetov, ručné práce, výchovno-vzdelávacia činnosť s klientmi, hudobno.

Odborná činnosť

• Sociálna práca zameraná na získavanie a spracúvanie informácií o sociálnej situácii občana v zariadeniach.
• Odborná činnosť s cieľom sociálneho začlenenia a zamestnanosti klientov alebo s cieľom podpory odborných činností v oblasti sociálneho.

Práca s deťmi a rodinou

Vykonávanie sociálnej práce so zameraním na prácu s dieťaťom a jeho rodinou počas výkonu opatrení SPODaSK v CDR.

Špecializované služby

Inštruktor sociálnej rehabilitácie pracuje v špecializovanom zariadení Bezpečný prístav pre dospelých ľudí s poruchou autistického spektra. Sociálna rehabilitácia zameraná na podporu samostatnosti, nezávislosti a sebestačnosti.

Vykonávanie činností v oblasti získavania, udržania a obnovy zručností a návykov sebestačnosti pri bežných denných úkonoch. Sociálna rehabilitácia, tvorba, realizácia a vyhodnocovanie individuálnych plánov, rozvoj sociálnych, pracovných a sebaobslužných schopností.

Terénna sociálna práca

Hlavným cieľom NP TSP a TP II. je motivácia a aktivizácia jednotlivcov a rodín na riešenie problémov a nepriaznivých životných situácií. Zároveň sa terénni sociálni pracovníci a terénni pracovníci v obciach venujú klientom so zámerom definovať prevenčné opatrenia sociálneho vylúčenia a rôznych ďalších sociálne rizikových javov.

Činnosť TSP/TP je zameraná na zmierňovanie nerovností, nerovného prístupu k službám a v neposlednom rade na zvyšovanie sociálnych kompetencií klientov. Všetky opatrenia vykonávajú pracovníci po konzultáciách a dohode s klientom, prípadne sa navrhne riešenie iným odborníkom.

Národný projekt je pokračovaním realizovaného národného projektu Terénna sociálna práca a terénna práca v obciach s prítomnosťou marginalizovaných rómskych komunít, ktorý bol implementovaný MV SR/ÚSVRK v období 6/2017-10/2019.

Druhá fáza tohto národného projektu prináša rozšírenie užívateľov v podobe zapojenia cca 44 nových obcí, vrátane možnosti k zapojeniu sa pre mimovládne alebo neziskové organizácie pôsobiace v sociálnej oblasti a vykonávajúce činnosti charakterom blízke terénnej sociálnej práci.

Ďalej sa v II. fáze zavádza niekoľko nových komponentov pri implementovaní národného projektu: realizovanie preventívnych aktivít v obciach, koordinovanie spolupráce s ostatnými pomáhajúcimi profesionálmi, poskytovanie odborných konzultácií pre TSP a TP v právnej a sociálnej oblasti a v neposlednej rade využitie kvalifikačnej výnimky podľa zákona č. 448/2008 Z. z o sociálnych službách v znení neskorších predpisov.

Cieľom je poskytovanie terénnej sociálnej práce a terénnej práce, ktoré budú prispievať k zamestnateľnosti a zamestnanosti príslušníkov marginalizovaných rómskych komunít. Táto časť obyvateľstva má sťažený prístup k službám zamestnanosti a ďalším verejným službám a tiež čelí rôznym bariéram pre vstup na trh práce.

Pôsobenie terénnych sociálnych pracovníkov a terénnych pracovníkov má pomáhať tieto bariéry prekonávať, najmä prostredníctvom riešenia sociálnych problémov jednotlivcov a rodín žijúcich v marginalizovaných rómskych komunitách, zlepšovaním informovanosti, zvyšovaním finančnej gramotnosti, pomocou pri riešení problémov súvisiacich s exekúciami a pri oddlžovaní, pri rôznych sociálnych problémoch súvisiacich s prevenčnými aktivitami a elimináciou príčin sociálneho vylúčenia.

Činnosť terénnych sociálnych pracovníkov a terénnych pracovníkov bude zameraná na zmierňovanie nerovností, nerovného prístupu k službám a v neposlednom rade na zvyšovanie sociálnych kompetencií klientov. Všetky opatrenia vykonávajú pracovníci po konzultáciách a dohode s klientom, prípadne sa navrhne riešenie iným odborníkom.

Dôjde ku skvalitneniu poskytovanej pomoci - terénna sociálna práca bude poskytovaná s ohľadom na posilnenie klientov, udržateľnú systémovú zmenu v ich životoch a najmä tak, aby boli schopní v budúcnosti riešiť svoje životné problémy sami.

Terénna sociálna práca bude vykonávaná štandardnými metódami a technikami sociálnej práce a dlhodobejšie. Pomoc bude poskytovaná na základe plánu práce vypracovaných spolu s klientmi, ktoré budú obsahovať ciele sociálnej intervencie.

Osobnostné predpoklady a profesionálne kompetencie

Na výkon profesie sociálneho pracovníka sú kladené vysoké nároky na osobnosť i odborné znalosti. Ideálna predstava sociálneho pracovníka je charakteristická komplexnou osobnostnou výbavou.

Kľúčové osobnostné vlastnosti

• Morálna bezúhonnosť: Je nielen prestížnou záležitosťou profesionálnych zväzov, ale aj legislatívnou požiadavkou.
• Humánnosť a zrelá osobnosť: Základom pre prácu s ľuďmi a pre ľudí s cieľom poskytnúť im pomoc na profesionálnej úrovni.
• Iniciatíva: Dôležitá v preventívnej sociálnej práci pri vyhľadávaní osôb, ktoré potrebujú pomoc.
• Sociálne cítenie: V žiadnom prípade nie je súcit, ale schopnosť empatie a pochopenia.
• Životný optimizmus a zmysel pre humor: Pomáhajú sociálnemu pracovníkovi zvládať každodennú rutinu a náročné situácie.
• Aktívna orientácia na vlastný odborný rast: Dôležitá pre dosiahnutie a udržanie kompetencií sociálneho pracovníka.

Profesionálne kompetencie

• Schopnosť sebainštrumentalizácie: Využívať sám seba ako pracovný nástroj - inštrument, svojimi schopnosťami, vedomosťami, zručnosťami narábať tak, aby ich sociálny pracovník využil v prospech klienta.
• Komunikácia a kooperácia: Veľmi dôležitá je schopnosť synchronizácie verbálnej a nonverbálnej stránky komunikácie.
• Iniciovať klienta k spolupráci: Vedieť sa v probléme zorientovať a dokázať plánovať potrebné riešenia v spolupráci s klientom.
• Podporovať klienta a viesť ho k samostatnosti: Asi najdôraznejšou profesionálnou schopnosťou sociálneho pracovníka.
• Zasahovať a poskytovať služby: Súčasťou profesionálnych kompetencií.

Mocenský vzťah medzi sociálnym pracovníkom a klientom

Na prvý pohľad by sa mohlo zdať, že zaoberať sa problematikou mocenského vzťahu medzi sociálnym pracovníkom a klientom a používať pojem moc v takom odbore ľudskej činnosti ako je sociálna práca, nie je opodstatnené. Veď samotná povaha tohto odboru leží na princípoch rovnosti a solidarity s klientmi za účelom posilnenia ich plnoprávneho zapojenia sa do spoločnosti.

Napriek tomu však, rovnako ako v niektorých iných oblastiach ľudskej činnosti, tu vstupuje do hry veľké množstvo najrôznejších faktorov, ktoré zapríčiňujú vznik mocenských vzťahov. Problém moci považujeme za jeden z najdôležitejších aspektov práce s klientmi, ktorý významným spôsobom formuje proces spolupráce sociálneho pracovníka a klienta.

Je veľmi dôležité, aby boli sami sociálni pracovníci schopní o tomto probléme uvažovať a na jeho základných rovinách ho reflektovať. Predpokladom úspešnej práce s konkrétnym klientom je uvedomenie si tohto rozmeru vo vzťahu sociálneho pracovníka a jeho klienta.

Uplatňovanie moci je v rôznych pomáhajúcich profesiách rôzne. Pohľad na jej uplatňovanie sa podľa Schmidbauera (2008) postupne mení, ale stále platí, že k niektorým profesiám patrí viac a k niektorým menej.

V našom zamyslení budeme vychádzať z toho, že moc je veľmi podstatnou dimenziou vzťahu medzi sociálnym pracovníkom a klientom. Z pohľadu pôsobenia pracovníka na klienta môžu byť v sociálnej práci významné predovšetkým oprávnenia sociálneho pracovníka dané mu zákonom a jeho pozíciou v konkrétnej inštitúcii, pôsobenie odbornosti sociálneho pracovníka na klienta a tiež vplyv pracovného komplexu konkrétneho pracoviska.

Zdroje moci sociálneho pracovníka

Na začiatku je užitočné pozrieť sa na to, z čoho moc sociálnych pracovníkov vlastne vyplýva. Kopřiva (1997) rozlišuje dva základné zdroje moci - moc založená na autorite pracovníka a moc inštitucionálne pridelená.

Moc založená na autorite pracovníka je založená na fakte, že klient potrebuje niečo, s čím mu môže pracovník pomôcť. Disponuje totiž určitými informáciami, vedomosťami a skúsenosťami.

Pracovník rozhoduje o tom, či a do akej miery použije tieto svoje schopnosti v prospech klienta a aký mu dá priestor vo vzťahu a v rozhodovaní. Sociálny pracovník kvalitou svojej práce a svojou angažovanosťou rozhoduje o budúcnosti klienta.

Moc inštitucionálne pridelená premieta spoločenský záväzok sociálnej práce do situácie, v ktorej sociálny pracovník dohliada na schopnosti klientov dodržiavať záväzné normy a hodnoty. Z titulu nariadení právnych noriem sú sociálni pracovníci oprávnení zasahovať do života klientov.

K zdroju inštitucionálne pridelenej moci sociálnych pracovníkov Hejná (2000) uvádza, že existujú niektoré „objektívne skutočnosti“, ktoré robia sociálneho pracovníka „mocnejším“ než je jeho klient.

Jedná sa o to, že sociálny pracovník je väčšinou zástupcom štátu, predstaviteľom väčšiny a tiež reprezentantom väčšinovej kultúry. Sociálny pracovník je ten, kto predstavuje kritériá normality a kto rozhoduje o občianskych právach klienta.

Inštitucionálna moc sociálneho pracovníka je v tomto prípade vnímaná skôr negatívne. Úlehla (1999) vyslovuje domnienku, že je to iste dané i faktom, že pomáhajúci ako zástupca spoločnosti a prostredník medzi potrebami klientov a potrebami spoločnosti stojí na strane toho mocnejšieho, na strane zákona a štátu.

To ho síce zaväzuje k dodržiavaniu noriem, ale na druhej strane to sťažuje jeho kontakt s klientmi. I keď prvý pohľad tomu nenapovedá, sociálny pracovník je veľmi mocnou osobou práve voči konkrétnemu jedincovi, pretože je zástupcom väčšiny voči menšine.

Riziko neomylnosti a manipulácie

Moc však neovplyvňuje negatívne len klienta, ale pôsobí negatívne i na samotného sociálneho pracovníka. Tohto nežiaduceho vplyvu si v prevažnej miere nie je ani vedomý.

Situácia, v ktorej je pomáhajúci voči klientovi v postavení experta, môže ľahko viesť k pocitu neomylnosti. Tento pocit je dosť zavádzajúci a v rámci profesionálneho vzťahu sociálny pracovník - klient môže byť veľmi nebezpečný.

Pomáhajúci totiž môže aplikovať zjednodušujúce schémy a úsudky, ktoré v plnej miere nevystihujú skutočnú situáciu klienta, čo vedie k jeho nesprávnemu smerovaniu na ceste k účinnej pomoci.

Sociálny pracovník si musí v prvom rade svoju moc nad klientom uvedomiť a byť si vedomý toho, že jeho úsudok a rozhodnutie ovplyvňuje nielen dobré a čisté úmysly, ale tiež motívy, ktoré sú odrazom jeho „temnej“ stránky.

Vedomie tejto duality je prvým krokom pomáhajúceho k úprimnému a skutočnému prístupu ku klientovi a jeho problémom. V opačnom prípade príde ľahko zo strany pomáhajúceho k nežiaducej manipulácii s klientom, ktorá sa môže prejaviť všade tam, kde nie je rešpektovaná sloboda človeka.

Mechanizmus manipulácie si najskôr vyžaduje určenie cieľov, ku ktorým chce sociálny pracovník klienta priviesť. Trojan (1993) uvádza, že tie sú výlučne projekciou vôle aktéra manipulácie, „obeť“ nemá priamy podiel na ich určení.

Pozícia oboch strán totiž nie je rovnovážna, moc je na strane pomáhajúceho. Ten môže pri jednaní s klientom využívať k presadzovaniu svojich zámerov autoritu spojenú s jeho funkciou.

Klient sa tak ľahko dostáva do podriadenej roly, pretože mu chýbajú dostatočné informácie i právomoc, ktorou vládne pomáhajúci. Do vecnej roviny problému tak preniká rovina mocenská, čím vzniká priestor k manipulácii.

Zásah proti vôli klienta

Keď sa však nad týmto problémom zamyslíme dôkladnejšie, zisťujeme, že manipulácia nemôže byť vnímaná výlučne ako jav čisto negatívny. Je nutné si uvedomiť, že moc pomáhajúceho je daná určitým všeobecným súhlasom, ktorý jej zaisťuje legitimitu.

V niektorých prípadoch je moc pomáhajúceho voči klientovi dokonca žiaduca. Tieto situácie sú však veľmi náročné na posúdenie, vyžadujú značnú dávku odbornosti, informácií o probléme a predovšetkým empatie.

Sociálny pracovník sa musí znova sám seba pýtať, či opatrenia, ktoré navrhuje, sú naozaj v záujme klienta. Nesmie byť ovplyvnený, ani nevedome, vlastnými záujmami či egoistickými motívmi.

Na otázku, kedy je teda postup proti vôli klienta oprávnený, nám odpovedá Guggenbühl-Craig (2007, s. 10): „Postup proti vôli klienta vyžaduje presvedčenie. Človek musí byť presvedčený, že to, čo chce, je správne.“

Musíme si však uvedomiť, že vždy dochádza k zložitým dilemám. Základnou otázkou, ktorú si má sociálny pracovník položiť pri riešení dilemy, zostáva otázka, či má právo zasahovať do slobody klienta.

Za každých okolností musí brať do úvahy fakt, že riešiteľom problémov zostáva klient.

Mocenské prostriedky a normalizácia

V nadväznosti na myšlienku, že moc je v pomáhajúcom vzťahu sociálneho pracovníka a klienta neoddeliteľná, je zrejmé, že moc je v takomto vzťahu obojstranná.

Aby bola sociálna práca efektívna a vykazovala výsledky, musí podľa Epsteinovej (1999, s. 8) „ovplyvňovať ľudí, motivovať ich k prijatiu normatívnych pohľadov vlastných zámerom sociálnych pracovníkov.“

To znamená, že sociálny pracovník na to, aby dosiahol svoje ciele, musí byť vo vzťahu ku klientovi dominantným. A to aj napriek tomu, že teórie interpersonálnych vzťahov s klientmi požadujú demokratické a rovnostranné vystupovanie.

Zároveň s tým však musí sociálny pracovník konať bez použitia sily a nepriamo kvôli zachovaniu dobrovoľnosti klientov. V cieľoch je badateľná zrejmá dvojzmyselnosť a nejednoznačnosť.

Podľa niektorých autorov, najmä postmodernistov a zástancov Foucaultovej teórie, je jedným z cieľov sociálnej práce normalizácia klienta. Normalizovať v podaní Epsteinovej (1999) znamená primäť niekoho podriadiť sa alebo prijať normu či štandard, urobiť normálnym premenou prvkov osoby či situácie.

Normalizácia je procesom, ktorý delením na normálne a nenormálne, štandardné a neštandardné, prípustné a neprípustné nesie zreteľné znaky mocenského pôsobenia.

Foucault (2000) hovorí o moci normy, ktorou moderná spoločnosť doplnila a ohraničila moc zákona, moc slova a textu, moc tradície. Normalizácia a spolu s ňou dozeranie sa stáva jedným z veľkých nástrojov moci.

Foucault je presvedčený, že normalizačná moc je dodnes výrazne prítomná vo všetkých sférach spoločenského života. Foucault (2003) sa však nazdáva, že mocenské vzťahy nie sú samé osebe zlé a svojim tvrdením, že moc je pozitívna, prevracia naruby ďalší z predsudkov v chápaní moci.

Foucault nehovorí, že moc nie je vôbec represívna alebo že by sa represívna stránka moci z modernej spoločnosti navždy vytratila. Svojim tvrdením o pozitívnosti moci chcel Foucault jednak poukázať na príliš zjednodušený a jednostranný pohľad všetkých tých, ktorí pristupujú k moci výlučne z negatívneho hľadiska, a jednak ním chcel upriamiť pozornosť na jej tvorivý potenciál.

Ak má byť totiž moc, zvlášť v podmienkach modernej spoločnosti, dostatočne účinná, ak má bezprostredne vplývať napríklad na správanie jednotlivcov a ak ich má meniť, nemôže sa spoliehať výlučne na zákazy, obmedzenia alebo na potlačovanie.

Moderná moc musí predovšetkým tvoriť - riadiť, organizovať, racionalizovať ľudí, stimulovať a kontrolovať ich aktivity, produkovať a formovať ich poznanie, pravdy, túžby, rozširovať a intenzifikovať ich sily a schopnosti.

Sociálna práca ako nástroj sociálnej zmeny

Cieľom stati je odpovedať na otázku, zda môže byť česká a slovenská sociální práce nástrojem podpory sociální změny. Komentář ke globální definici sociální práce uvádí, že nutnou podmínkou dosahování sociální změny je rozvoj kritického vědomí o strukturálních zdrojích útlaku.

Prostředkem odpovědi na otázku, zda může být česká a slovenská sociální práce nástrojem podpory sociální změny, je analýza českého a slovenského diskurzu sociální práce s cílem zjistit, zda diskurz sociální práce kriticky reflektuje vliv proměn společnosti na sociální práci a analyzuje proměny společnosti s cílem identifikovat strukturální zdroje útlaku.

Teoretickým východiskem analýzy je teorie modernizace autorů Becka, Baumana a Kellera. Metodou obsahové analýzy byly analyzovány odborné statě publikované v časopise Sociální práce / Sociálna práca v číslech 1/2012 až 5/2017.

Autoři statě dospěli k závěru, že pouze 29 ze 166 odborných statí publikovaných českými a slovenskými autory kriticky analyzuje proměny společnosti a diskutuje jejich vliv na sociální práci.

Autoři dospěli k závěru, že diskurz sociální práce vedený v odborných statích časopisu Sociální práce / Sociálna práca převážně akademiky nedostatečně kriticky analyzuje proměny společnosti s cílem identifikovat strukturální zdroje útlaku.

Preto české a slovenské sociální práci chybí důležitý nástroj podpory sociální změny.

Spoločenské zmeny a nové výzvy

Výskumy ukazujú, že sa solidarita vo spoločnosti vytráca, a celý odbor sociálnej práce tak stojí pred nejednou výzvou. Vplyvom neoliberálnej ideológie sa na obete štrukturálnych problémov, napríklad nezamestnanosti alebo chudoby, pozerá ako na vinníkov vlastnej situácie.

Klade sa dôraz na individuum, každý je za seba zodpovedný a je tiež povinný sám riešiť svoje problémy. V médiách sa prezentuje obraz mladých a úspešných, vytráca sa úcta k starobe, ktorá bola súčasťou tradičných hodnôt spoločností.

To všetko vedie k tomu, že ľudia nie sú schopní vnímať, že niekto môže mať problémy, ktoré si nezavinil a ktoré nie je schopný riešiť. Príkladom môžu byť matky samoživiteľky a seniori, ktorí sú najviac ohrození chudobou.

Ďalším problémom je, že vplyvom neoliberálnej ideológie sa na obete štrukturálnych problémov napríklad nezamestnanosti alebo chudoby pozerá ako na vinníkov svojej vlastnej situácie. A preto je treba vzdelávať sociálnych pracovníkov - aby boli schopní politikom oponovať.

Ekonomizácia a privatizácia sociálnych služieb

To, čo dnes sociálnu prácu významne premenuje v celej Európe, je vplyv neoliberálnej ideológie. Dá sa to nazvať ekonomizáciou sociálnej práce, teda zavádzaním ekonomických a manažérskych prvkov.

Čo v tejto oblasti, kde ide o pomoc ľuďom, je veľmi problematické. Ďalšou veľkou témou je privatizácia sociálnych služieb.

Problémom spojeným s manažérskym prístupom je neustála kontrola sociálneho pracovníka. Sociálni pracovníci sú tak pod obrovským tlakom ako zo strany zamestnávateľa, tak zo strany klienta.

Sociálni pracovníci sa tak ocitajú medzi dvoma mlynskými kameňmi a prežívanie bezmocnosti často vedie k syndrómu vyhorenia.

Riziká povolania a infekčné ochorenia

Sociálni pracovníci sú často vystavení rôznym rizikám, vrátane nákazy infekčnými chorobami, ako ukázala pandémia COVID-19. Štatistiky Ústavu zdravotných informácií a štatistiky (ÚZIS) z konca januára ukazujú, že sociálni pracovníci patrili medzi profesie s vysokým podielom nakazených.

Na každých 1000 pracovníkov v sociálnych službách pripadá zhruba 146 pozitívne testovaných. Pravdepodobnosť, že sa nakazili v práci, činí u týchto profesií zhruba 66 percent.

Tieto údaje zdôrazňujú potrebu zvýšenej ochrany a podpory pre sociálnych pracovníkov, ktorí sú v prvej línii pomoci a často pracujú v náročných a rizikových podmienkach.

Úlohy vzdelávania a odbornej prípravy

Pre výkon sociálnej práce je potrebné prepájať teoretické poznatky, praktické zručnosti, etickú reflexiu a schopnosť vnímať širšie spoločenské súvislosti. Sociálni pracovníci musia vedieť pracovať s jednotlivcom, rodinou aj komunitou a zároveň rozumieť vplyvu sociálnych, ekonomických a inštitucionálnych podmienok na život klienta.

Vzdelávatelia môžu informovať o sociálnych problémoch a o tom, že sa veľmi často týkajú aj ľudí, ktorí celý život pracovali. Dôležité je pripravovať kvalitných absolventov, ktorí môžu v praxi rozvíjať nové metódy a postupy pri pomoci klientom.

Významnú úlohu má aj aplikovaný výskum, ktorého výsledky môžu pomôcť zlepšovať prax sociálnej práce. Odborná príprava by preto mala podporovať nielen technické zvládnutie postupov, ale aj kritické myslenie, rešpektovanie klienta a schopnosť reflektovať mocenské vzťahy.

tags: #socialny #pracovnici #chytil