Rímskokatolícka cirkev a sociálny hriech

Rímskokatolícka cirkev chápe sociálny hriech ako osobný hriech, ktorý poškodzuje medziľudské vzťahy, spoločnosť alebo vytvára nespravodlivé štruktúry, v ktorých sú ľudia podnecovaní k ďalšiemu zlu. Každý osobný hriech má sociálne dôsledky, pretože človek nežije izolovane, ale v rodine, práci, cirkevnom spoločenstve, štáte a širšej spoločnosti.

Sociálny hriech sa prejavuje napríklad korupciou, diskrimináciou, násilím, obchodovaním s ľuďmi, obchodovaním s drogami, podvodom, ohováraním, manipuláciou verejnej mienky, plytvaním potravinami a zanedbávaním núdznych. Jeho náprava si vyžaduje osobné obrátenie, pravdivosť, spravodlivosť, solidaritu, skutky milosrdenstva a premenu spoločenských vzťahov.

Čo je hriech podľa katolíckej náuky

Hriech je „skutok alebo slovo, alebo túžba proti večnému zákonu“. Je to urážka Boha. Stavia sa proti Bohu neposlušnosťou, ktorá je opakom Kristovej poslušnosti. Hriech je čin, ktorý protirečí rozumu. Zraňuje prirodzenosť človeka a narúša ľudskú solidaritu.

Hriech je previnenie proti rozumu, proti pravde a proti správnemu svedomiu. Je to priestupok proti opravdivej láske k Bohu a k blížnemu, zapríčinený zvráteným lipnutím na určitých dobrách. Zraňuje prirodzenosť človeka a narúša ľudskú solidaritu.

Hriech je urážka Boha. „Proti tebe samému som sa prehrešil a urobil som, čo je v tvojich očiach zlé“ (Ž 51,6). Hriech sa stavia proti láske Boha k nám a odvracia od neho naše srdce. Podobne ako prvotný hriech, je neposlušnosťou, vzburou proti Bohu, pretože človek chce byť „ako Boh“, a teda poznať a určiť, čo je dobro a zlo.

Hriech je teda „láskou k sebe až po opovrhnutie Bohom“. Pre toto pyšné vyvyšovanie seba je hriech pravým opakom Ježišovej poslušnosti, ktorá uskutočnila spásu. Každý hriech je neposlušnosťou voči Bohu a nedostatkom dôvery v jeho dobrotu.

Osobný pôvod hriechu a jeho dôsledky

Koreň všetkých hriechov je v srdci človeka. Rozhodnutie pre hriech je fakt výsostne ľudský, má osobný rozmer. Hriech sám od seba neexistuje a nemohol by byť účinný, keby ho neurobil človek - ja.

Keď hreším, dávam sa do diablových služieb. Pôvodcom hriechu je diabol, ktorý nás klame, že bez Boha získame šťastie. Had začne s človekom rozprávať, nakoniec ho presvedčí o svojej pravde a zvedie ho.

Boh stvoril ľudí ako slobodné bytosti, a preto im musel dať možnosť, aby túto slobodu mohli prejaviť. Boh podrobil prvých ľudí skúške poslušnosti voči Nemu. Vo chvíli, keď Adam a Eva podliehajú Pokušiteľovi, páchajú osobný hriech, ktorý zasahuje ľudskú prirodzenosť.

Je to dedičný hriech, ktorý sa prenáša na celé ľudstvo. Je to stav viny, v ktorom sa narodí každý človek. Dedičný hriech sa človeku odpúšťa krstom. Hriech má dvojaký rozmer: človek sa obracia proti Bohu; a obracia sa proti sebe samému, čo spôsobuje vnútornú rozorvanosť a odporuje Božiemu plánu s ním.

Hriech kazí môj život. Zabraňuje mi vnímať čistotu, krásu a lásku. Nie je však len súkromnou záležitosťou. Zamoruje celé okolie, v ktorom žijem. Spôsobuje bolesť tým, s ktorými sa stretávam. Má dopad na celú spoločnosť.

Smrteľný a všedný hriech

V Tradícii Cirkvi sa uplatnilo rozlišovanie medzi smrteľným a všedným hriechom, ktoré je naznačené už v Písme. Skúsenosť ľudí toto rozlišovanie potvrdzuje. Hriechy treba hodnotiť podľa ich veľkosti.

Smrteľný hriech

Smrteľný hriech - vážnym prestúpením Božieho zákona - ničí v srdci človeka lásku. Odvracia človeka od Boha, ktorý je jeho posledným cieľom a jeho blaženosťou, a to tým, že človek dáva prednosť nejakému nižšiemu dobru pred Bohom.

Smrteľný hriech predpokladá súčasne tri podmienky: jeho predmetom je vážna vec, je spáchaný s plným vedomím a s plným súhlasom. Vážna vec je spresnená v Božích prikázaniach. Závažnosť hriechov môže byť väčšia alebo menšia: vražda je závažnejšia ako krádež. Treba brať do úvahy aj to, aké osoby hriech postihuje: násilie spáchané na príbuzných je samo osebe závažnejšie ako násilie spáchané na cudzom človekovi.

Smrteľný hriech predpokladá poznanie, že čin je hriešny, že je v rozpore s Božím zákonom. Zahŕňa v sebe aj dostatočne uvážený súhlas, aby to bola osobná voľba. Predstieraná nevedomosť a zatvrdnutosť srdca nezmenšujú, ale naopak, zväčšujú dobrovoľný ráz hriechu.

Nedobrovoľná nevedomosť môže znížiť, ba aj zrušiť pričítateľnosť ťažkého previnenia. Citové popudy, vášne môžu takisto oslabiť dobrovoľný a slobodný ráz priestupku, podobne ako vonkajší nátlak alebo patologické poruchy. Najťažší je hriech spáchaný zo zlomyseľnosti, z uváženej voľby zla.

Smrteľný hriech má za následok stratu Božej lásky a zbavuje posväcujúcej milosti čiže stavu milosti. Ak nie je napravený ľútosťou a Božím odpustením, spôsobuje vylúčenie z Božieho kráľovstva a večnú smrť, pretože naša sloboda má moc robiť definitívne, nenávratné rozhodnutia.

Ale hoci môžeme usúdiť, že nejaký čin je sám osebe ťažkým previnením, musíme úsudok o ľuďoch ponechať Božej spravodlivosti a Božiemu milosrdenstvu.

Všedný hriech

Všedný hriech spácha človek vtedy, keď v nezávažnej veci nezachová mieru predpísanú morálnym zákonom alebo keď neposlúchne morálny zákon vo vážnej veci, ale bez plného poznania a úplného súhlasu.

Všedný hriech ponecháva v človekovi lásku, hoci ju uráža a zraňuje. Oslabuje čnosť lásky. Prezrádza nezriadenú náklonnosť k stvoreným dobrám. Prekáža duši v pokroku pri praktizovaní čností a pri konaní mravného dobra a zasluhuje časné tresty.

Všedný hriech neruší zmluvu s Bohom. S pomocou Božej milosti ho možno napraviť. Nepozbavuje posväcujúcej milosti, priateľstva s Bohom ani lásky, a teda ani večnej blaženosti.

Vedomý a dobrovoľný všedný hriech, ak ho neoľutujeme, nás pozvoľna disponuje na spáchanie smrteľného hriechu. Napriek tomu všedný hriech neruší zmluvu s Bohom. S pomocou Božej milosti ho možno napraviť.

Hriech, svedomie a rozlišovanie dobra

Prítomnosť hriechu niekto vidí, ale niekto aj nevidí. Všetci síce žijeme v jednom svete, ale každý z nás sa naň díva inak. To, čo jeden človek považuje za dobré, druhý pokladá za zlé.

Naše predstavy o dobre a zle sú ako okuliare, lebo ovplyvňujú náš pohľad na svet. To si vyžaduje správne vyformované svedomie. Potrebujem premýšľať nad svojím správaním, nesmiem sa snažiť hľadať výhovorky, lebo tak si postupne deformujem svedomie.

Spoznať a priznať si chybný krok nie je vždy a pre všetkých ľahké. No práve útek preč, túžba stať sa pre druhých neviditeľným, je nepriamym dôkazom, že sme urobili niečo zlé. Moderný človek sa môže stretnúť s veľkou ťažkosťou priznať si omyl.

Potrebujem poznať jasne pravidlá, ktorými sa mám riadiť. Prijať ako nutnosť života, že existujú zákazy a obmedzenia. Nie však v negatívnom zmysle, ale ako pomôcky, i keď ich zachovávanie je spojené s námahou. Nemôžem mať všetko, pretože nie som schopný mať a používať všetko.

Od osobného hriechu k sociálnemu hriechu

Hriech je osobný čin. Okrem toho nesieme zodpovednosť aj za hriechy spáchané inými, keď pri nich spolupracujeme: keď na nich máme priamu a dobrovoľnú účasť, keď ich nariaďujeme, radíme, chválime alebo schvaľujeme, keď ich neoznámime alebo im nezabránime vtedy, keď sme povinní to urobiť, a keď chránime tých, čo páchajú zlo.

Tak hriech robí z ľudí spoluvinníkov a spôsobuje, že medzi nimi vládne žiadostivosť, násilie a nespravodlivosť. Hriechy dávajú vznik takým sociálnym situáciám a zriadeniam, ktoré sa protivia Božej dobrote.

„Štruktúry hriechu“ sú prejavom a následkom osobných hriechov. Navádzajú svoje obete, aby aj ony páchali zlo. V analogickom zmysle vytvárajú „sociálny hriech“.

Každý osobný hriech má vždy sociálne dôsledky. To vedie k vzniku štruktúr hriechu - sociálnych konštruktov, v ktorých je človek podnecovaný k páchaniu hriešnych činov.

Podstata sociálneho hriechu

Rímskokatolícka cirkev, ako integrálna súčasť sveta, neustále prehodnocuje svoje poslanie a vzťah k súčasnej spoločnosti. V tomto kontexte sa téma sociálneho hriechu stáva čoraz relevantnejšou.

Súčasný svet je poznačený mnohými rozdeleniami, prejavujúcimi sa vo vzťahoch medzi jednotlivcami, skupinami a národmi. Od nerovnosti a ideologických bojov, až po diskrimináciu a porušovanie ľudských práv, tieto rozdelenia majú hlboké korene.

Cirkev si všíma tieto rozdelenia aj vo svojej vlastnej štruktúre, pričom ich koreň vidí v rane v najhlbšom vnútri človeka. Každý hriech má aj sociálny rozmer, ale pri niektorých hriechoch sa tento sociálny rozmer zvlášť zdôrazňuje.

Ide najmä o hriechy spáchané proti spravodlivosti vo vzťahoch k druhej osobe alebo k spoločnosti. Keď Cirkev pranieruje ako sociálne hriechy isté situácie alebo určité kolektívne správanie väčších sociálnych skupín, ide vlastne o plody a nahromadenie mnohých osobných hriechov.

Zodpovednosť za sociálne zlo

Zodpovednosť za vzniknutú situáciu nesú všetci tí, ktorí dovolili, alebo sami spôsobili, aby korupcia a nespravodlivosť presiakla hlboko do spoločnosti.

Ide o politikov, ktorí zneužili dôveru ľudí a premenili ju na honbu za vlastným obohatením, o štátnych úradníkov, ktorí nekonali v súlade s profesijnou etikou a nechali sa skorumpovať, ale podiel viny majú aj podnikatelia, ktorí v korupcii a sociálnej nespravodlivosti hľadali skratky na ceste k rýchlemu zbohatnutiu.

Zodpovednosť však môže niesť aj ten, kto sociálne zlo priamo nevytvoril, ale vedome ho podporuje, schvaľuje, zakrýva alebo mu nezabráni napriek povinnosti konať. Účasťou na hriechoch druhých sa aj my stávame účastnými na sociálnych štruktúrach hriechu.

Konkrétne podoby sociálneho hriechu

Korupcia a zneužívanie moci

Korupcia premieňa verejnú službu na nástroj osobného obohatenia a oslabuje dôveru medzi občanmi a inštitúciami. Spája sa s nespravodlivosťou, pretože výhody získavajú tí, ktorí majú moc, peniaze alebo známosti, zatiaľ čo ostatní sú zbavení rovnakého prístupu k právam a službám.

Sociálnym zlom sa stáva aj mlčanie voči korupcii, jej ospravedlňovanie a ochrana ľudí, ktorí ju páchajú. Takéto konanie udržiava štruktúry, v ktorých sa nespravodlivosť môže opakovať.

Diskriminácia a porušovanie ľudských práv

Diskriminácia znižuje človeka na jeho pôvod, postavenie, majetok, názory alebo inú vlastnosť a odmieta jeho dôstojnosť. Základom sociálnej morálky je úcta ku každej osobe a prednosť osoby pred spoločnosťou.

Základom demokratického systému je rešpektovanie ľudských práv, z ktorých najdôležitejšie sú: právo na život, rodinu, formujúcu výchovu a vzdelávanie, možnosť vybrať si vlastnú životnú cestu, ako aj právo na zamestnanie a právo získať prostriedky na dôstojnú existenciu.

Násilie, vražda, krádež a podvod

Sociálnym hriechom je hriech proti jednotlivcovi na úrovni jeho spoločenskej interakcie, napríklad vražda, krádež, lúpež alebo podvod. Takéto činy priamo poškodzujú konkrétneho človeka a zároveň narúšajú dôveru, bezpečie a spravodlivosť v spoločnosti.

Vážnosť hriechu treba posudzovať aj podľa toho, koho postihuje. Násilie spáchané na príbuzných je samo osebe závažnejšie ako násilie spáchané na cudzom človekovi.

Obchodovanie s ľuďmi a drogami

Sociálnym hriechom je zároveň znak celej štruktúry hriechu, ktorá existuje v spoločnosti alebo v medzinárodnom spoločenstve, napríklad korupcia, obchodovanie s ľuďmi alebo obchodovanie s drogami.

Takéto štruktúry využívajú zraniteľnosť človeka a premieňajú ľudský život na predmet zisku, kontroly alebo vykorisťovania. Ich existencia je spätá s osobnými rozhodnutiami tých, ktorí ich organizujú, financujú, podporujú alebo tolerujú.

Plytvanie potravinami

Plytvanie potravinami a neúcta k pokrmu je jedným z najväčších sociálnych hriechov aj na Slovensku. Pán Ježiš prikázal apoštolom, aby pozbierali odrobiny, „aby nič nevyšlo nazmar.“

V súčasnej dobe, keď obrovské množstvo ľudí vo svete zápasí s nedostatkom základných potravín a chudobou, je to veľká výčitka do našich vlastných radov, ako zaobchádzame s darom jedla.

Zanedbávanie chudobných a núdznych

Zanedbávanie milosrdenstva je hriechom proti kresťanskej láske. „Čokoľvek ste neurobili jednému z týchto najmenších, ani mne ste to neurobili“ (Mt 25, 45).

Skutky milosrdenstva sú sociálnymi prejavmi kresťanskej lásky. Náboženský charakter skutkov milosrdenstva pochádza zo skutočnosti, že Ježiš Kristus sa stotožnil s každým núdznym človekom: „Čokoľvek ste urobili jednému z týchto mojich najmenších bratov, mne ste urobili“ (Mt 25, 40).

• radiť pochybujúcim;
• poučovať nevedomých;
• napomínať hriešnikov;
• utešovať zarmútených;
• úprimne odpúšťať krivdy;
• trpezlivo znášať krivdy;
• modliť sa za živých i mŕtvych;
• sýtiť hladných;
• dávať piť smädným;
• zaodievať nahých;
• poskytovať prístrešie bezdomovcom;
• slúžiť chorým;
• navštevovať uväznených;
• pochovávať mŕtvych.

Sociálna spravodlivosť

Právo na súkromné vlastníctvo a spravodlivé rozdeľovanie materiálnych dobier v spoločnosti sú podmienkami pre garantovanie dôstojnosti jednotlivca, ktorý žije v tejto spoločnosti, a zárukou prostriedkov, ktoré sú potrebné pre jeho plný rozvoj.

Ochrana dôstojnosti a práv človeka stvoreného na Boží obraz a zabezpečenie pokoja a harmónie medzi ľuďmi a komunitami ako prejav sociálneho rozmeru kresťanskej lásky sú účelmi, ktorým slúžia všetky materiálne dobrá spoločnosti.

Spravodlivé spravovanie a rozdeľovanie materiálnych dobier nie je samo o sebe cieľom, ale prostriedkom na dosiahnutie komplexného rozvoja každého jednotlivca, ako aj celej spoločnosti.

Súkromné vlastníctvo a spoločné dobro

Súkromné vlastníctvo je formou osobnej kontroly dobier, ktoré sa vyžadujú pre plný a komplexný rozvoj človeka. Pomocou takéhoto vlastníctva každý človek získava „priestor“ pre individuálnu a rodinnú nezávislosť.

Pri obhajobe práva človeka na osobné vlastníctvo kresťanská tradícia toto právo neabsolutizuje, ale uvažuje o ňom v kontexte univerzálne určeného účelu všetkých materiálnych dobier. V tomto určenom účele spočíva sociálna funkcia súkromného vlastníctva.

Len Pán ako Stvoriteľ neba a zeme je pánom celého sveta, ktorý on stvoril. My sme len správcovia v Pánovej vinici. On nám ju zveril do starostlivosti.

Rozdeľovanie a výmena materiálnych dobier

Spravodlivosť ako sociálna čnosť spočíva v tom, že Bohu a každému človeku - každému členovi spoločnosti - dávame to, čo mu patrí. Takáto spravodlivosť v sociálnom živote sa uskutočňuje v dvoch základných podobách: v spravodlivom rozdeľovaní hmotných dobier na jednej strane a v ich férovej výmene na strane druhej.

Spravodlivé rozdeľovanie je zabezpečené vtedy, keď sa spoločné statky - v súlade so spravodlivými zákonmi - stali prístupnými pre všetkých príslušníkov spoločnosti. Príkladmi sú primerané sociálne zabezpečenie, zdravotná starostlivosť a dôchodkové zabezpečenie.

Férová alebo spravodlivá výmena sa dosahuje spravodlivou výmenou hmotných dobier medzi rôznymi príslušníkmi spoločnosti. Príkladom je, keď cena výrobku zodpovedá jeho kvalite.

Distributívna spravodlivosť zabezpečuje, že žiadnemu príslušníkovi spoločnosti nebude odopretý prístup k základným dobrám a službám, napríklad primeraná sociálna ochrana, zdravotná starostlivosť alebo dôchodkový príjem.

Zákonná spravodlivosť sa týka toho, čo občan v rámci spravodlivosti dlhuje spoločnosti, a zabezpečuje, aby všetci občania mali rovnakú ochranu pod zákonom bez ohľadu na ich postavenie alebo majetok.

Pravda, klamstvo a spoločenská komunikácia

Klamstvo je hriech a hriech má sociálne aj dlhodobé dôsledky. Lož má krátke nohy a pravda vždy po čase vyjde najavo.

Kristus o sebe povedal: „Ja som cesta, pravda a život“ (Jn 14, 6). Kresťan, ktorý žije v Kristovi, je služobníkom pravdy. Kresťanská pravdivosť má hlboko náboženský charakter: svedčiť o pravde, o Kristovi.

Ôsme prikázanie požaduje pravdivú reč: „Nebudeš krivo svedčiť proti svojmu blížnemu!“ Kresťan je zodpovedný za svoje slová: „Ľudia sa budú v deň súdu zodpovedať z každého daromného slova, ktoré vyslovia.“

Ku každému slovu treba pristupovať s osobitnou úctou, a preto by sa človek mal vyhýbať prázdnym rečiam, ohováraniu, osočovania a klamstvám. Každé takéto zneužitie slova je samo osebe hriechom. Ešte väčším zlom sa však stáva, keď škodí blížnemu.

Česť a dobré meno

Pre ľudského jednotlivca sú česť a dobré meno pokladom. Každý človek má nárok na česť, rešpekt a spoločenské prejavy takéhoto rešpektu. V kresťanskom chápaní je česť aj sociálnym vyjadrením dôstojnosti človeka stvoreného na Boží obraz.

Človek poškodzuje česť a dobré meno druhého človeka tak osobným konaním, ako aj štruktúrami hriechu, ktoré pôsobia v spoločnosti. Poškodzovanie dobrého mena druhého, osočovanie, klebety a ohováranie sú osobné hriechy proti cti druhého človeka.

Medzi osobné hriechy patrí aj účasť na hriechu druhého človeka: radenie niekomu, aby zhrešil, napomáhanie pri hriechu, obhajovanie hriechu, chválenie hriechu a mlčanie zoči voči hriechu.

Masmédiá a sociálne siete

Žijeme v informačnom prostredí, ktoré vytvárajú masmédiá. V tejto situácii sme my ako kresťania povolaní byť služobníkmi pravdy. Schopnosť hovoriť pravdu a byť verný pravde znamená aj schopnosť zachovávať mlčanlivosť a dôvernosť pre dobro blížneho.

Masmédiá sú pozitívnym znakom súčasnej doby. Tí, ktorí sa zaoberajú sociálnou komunikáciou, sú povolaní budovať občiansku spoločnosť a podporovať jednotu v spoločnosti.

Informačný obsah môže zjednocovať ľudí, uľahčovať vzájomné porozumenie v spoločnosti a zvyšovať sociálne povedomie, alebo, naopak, môže klamať a manipulovať verejnú mienku.

Treba sa vyhýbať takým metódam poskytovania informácií, ktoré skresľujú pravdu, zvyšujú pasivitu a depresiu ich príjemcov a znižujú ich schopnosť kritického úsudku.

Reklama a rôzne zábavné programy sú občas zamerané na umelé vzbudzovanie ľudských potrieb. Vzbudzujú konzumnú mentalitu a môžu sa stať mocným prostriedkom šírenia myšlienok, ktoré sú v rozpore s kresťanským svetonázorom.

Bezohľadná komercializácia masmédií, snaha o zisk a vytváranie rôznych technológií, ktoré sú určené na ovplyvňovanie a manipuláciu verejnosti - to všetko deformuje autentické hodnoty a ľudské potreby a podporuje umelé normy a príklady správania.

Pozitívny vplyv masmédií na verejnú mienku a spoločenské povedomie je možný len vtedy, keď činnosť tých, ktorí sa angažujú v masmédiách, je pevne založená na morálnych princípoch.

To znamená, že prioritou by malo byť šírenie informácií a rozmanitej mediálnej produkcie, ktorá podporuje rozvoj solidarity a pokoja a zároveň formuje svedomie a zmysel pre dôstojnosť v ľuďoch.

Kresťanská sloboda a sociálna zodpovednosť

Vzhľadom na svoju dôstojnosť stojí človek v centre spoločenského života. Preto základom sociálnej morálky je úcta ku každej osobe a prednosť osoby pred spoločnosťou. Tento dôraz na osobu neznamená individualistický pohľad na ľudský život, lebo človek je povolaný k slobode v rámci spoločenstva.

Táto sloboda je slobodou od hriechu a od všetkého, čo zotročuje človeka. Oslobodzuje ho od všetkého, čo človeka robí závislým od vonkajších a vnútorných nutkaní, vrátane sociálnych štruktúr hriechu.

Takáto sloboda je zároveň slobodou slúžiť Bohu a blížnemu v láske: „Lebo vy ste povolaní pre slobodu, bratia, len nedávajte slobodu za príležitosť telu, ale navzájom si slúžte v láske!“ (Gal 5, 13).

Sloboda je vždy spojená so zodpovednosťou človeka pred ostatnými ľuďmi. Vďaka skutočnosti slobody v spoločenstve je človek schopný prejavovať sociálne čnosti a budovať oblasti kultúrneho života, ktoré si vyžadujú úsilie celého spoločenstva.

Kresťania odmietajú hriešne činy a odvážne svedčia o dobre a spravodlivosti, aby prekonali štruktúry hriechu a vybudovali spoločnosť.

Demokracia a sociálne čnosti

Demokraciu - ako sociálny systém zameraný na ochranu dôstojnosti každej ľudskej osoby a jej práv a zároveň chrániaci spoločné dobro ako kritérium pre politický život - možno považovať za súladnú s kresťanským svetonázorom.

Cirkev si váži demokratický systém, lebo demokratický systém zabezpečuje účasť občanov na politickom rozhodovaní, garantuje ovládaným možnosť voliť a brať na zodpovednosť tých, ktorí im vládnu, a v prípade potreby ich pokojnými prostriedkami nahradiť.

Existencia formálnych demokratických inštitúcií ešte nie je dôkazom, že demokracia bola zavedená. Naozajstná demokracia reflektuje rozmanitosť záujmov, ktorá je evidentná v spoločnosti.

Keď sa demokratický poriadok zredukuje na súbor egoizmov, spoločnosť stráca svoje vysoké morálne jadro: v takejto spoločnosti je človek považovaný predovšetkým za spotrebiteľa a objekt pre manipuláciu.

Tam, kde demokratické systémy slúžia len záujmom tých najmocnejších, a to len preto, že oni sú efektívnejší pri manipulácii s pákami moci, tam sa demokracia stáva prázdnym slovom.

Morálnymi kritériami politického života v demokratickej spoločnosti by sa mali stať takéto sociálne čnosti: zodpovednosť, čestnosť, spravodlivosť, vzájomná úcta, pracovitosť, pravda, zmysel pre povinnosť, solidarita a starostlivosť o spoločné dobro.

Čnosti ako odpoveď na sociálny hriech

Dobro a zlo sú jasne vymedzené od seba odlišné pojmy. Nemôžem stáť niekde uprostred. Každým svojim skutkom sa pridávam na jednu alebo druhú stranu. Môžem sa dať do služieb dobra alebo zla.

Podľa toho kam sa častejšie prikláňam si vytváram návyky. Môžem získavať neresti alebo cnosti. Čnosť je návyk konať dobro. Snažím sa o konanie dobra trvalo, nie iba chvíľkovo, ale až tak, že sa mi táto snaha stane dobrým zvykom.

Mám aj zlozvyky, čiže neresti, ktoré sa nadobúdajú podobne ako čnosti: stálym opakovaním a konaním zla. A tak každá čnosť má aj svoj opak neresť.

Jednotlivý dobrý alebo zlý skutok však ešte nehovorí o charaktere človeka, lebo môže vybočovať z rámca zvyčajného konania. Až séria dobrých alebo zlých skutkov odhaľuje mravný profil človeka.

Ak človek nemieni konať dobro len „jednorazovo“ alebo príležitostne, ale chce, aby sa dobro stalo jeho trvalým postojom, hovoríme o čnosti. Správny kresťan si má osvojovať čnosti a usilovať sa o vykoreňovanie nerestí.

Čnosť teda dáva človekovi silu, aby konal dobro, ľahšie prekonával prekážky, vládol nad sebou a bol príkladom pre iných. Neresti nás zväzujú a zbavujú slobody. Robím to, čo nechcem. Je ťažké sa ich zbaviť.

Základné ľudské čnosti

Okolo štyroch ľudských čností sa zoskupujú aj ostatné, preto ich nazývame základnými čnosťami.

• Rozvážnosť: schopnosť konať rozumne, schopnosť rozoznať, čo je dobré, a zvoliť aj správne prostriedky.
• Spravodlivosť: schopnosť rešpektovať práva druhého a vnášať do ľudských vzťahov súlad.
• Statočnosť: zabezpečuje nepoddajnosť v ťažkostiach a vytrvalosť v úsilí o dobro.
• Miernosť: správne usmerňuje žiadostivosť človeka a dáva rovnováhu pri používaní stvorených dobier.

Pre čnosti je charakteristické, že spočívajú uprostred dvoch krajností. Sú zlatou strednou cestou. Štedrosť stojí v strede medzi lakomstvom a márnotratnosťou, zdravé stravovanie medzi odmietaním jedla a prejedaním, odvaha medzi bojazlivosťou a opovážlivosťou, vernosť medzi nevernosťou a žiarlivosťou.

Medzi sebou navzájom súvisia - ak sa človek usiluje o jednu čnosť, získava aj ďalšie, ak sa prestane o niektorú snažiť, stratí aj iné. Nie sú u človeka stále v rovnakom stupni - zodpovedajú jeho mravnému vývoju a jeho osobnej snahe.

Božské čnosti

Božské čnosti sú tri.

• Viera: čnosť, ktorou veríme v Boha, ale aj Bohu, teda tomu, čo povedal a zjavil.
• Nádej: čnosť, ktorou túžime po nebeskom kráľovstve a po večnom živote.
• Láska: čnosť, ktorou milujeme Boha nadovšetko pre neho samého a blížneho z lásky Bohu ako seba samých.

Treba chápať lásku ako mravný čin, nie spontánny cit alebo vášeň. Zlaté pravidlo znie: Čo chceš, aby robili tebe, rob aj ty iným.

Rodina, výchova a spoločenská zodpovednosť

Kresťanská rodina je nielen najdôležitejším prostredím pre prijatie daru nového života, ale aj primárnou sférou jeho rozvoja. Keď rodina vychováva a formuje deti, rozvíja a vzdeláva ich v celej škále rozmerov.

Rodičia sú primárnymi, hoci nie jedinými vychovávateľmi svojich detí a nikto ich nemôže zbaviť tejto zodpovednosti. Kresťanskí rodičia majú právo i povinnosť vychovávať svoje deti po kresťansky.

Rodičia sú zodpovední za odovzdávanie pokladu viery svojim deťom a sú povolaní priviesť svoje deti k „plnosti Krista“ (Ef 4, 13). Človek, ktorý sa podieľa na výchove detí, je vysoko poctený.

Štát a spoločnosť by mali na základe princípu subsidiarity pomáhať rodičom plniť ich rodičovské povinnosti, ale nemôžu prevziať rolu rodiny pri výchove detí.

Spoločnosť môže prevziať zodpovednosť za výchovu mládeže len vtedy, keď rodičia nedokážu plniť svoje rodičovské povinnosti. Štát by mal vytvárať podmienky potrebné pre výchovu a vzdelávanie v súlade s prianím a vôľou rodičov.

Cesta k zmiereniu a premene spoločnosti

Napriek rozdeleniam existuje aj silná túžba po zmierení u ľudí dobrej vôle a opravdivých kresťanov. Cirkev sa usiluje rozpoznať znaky rozdelenia, ale aj úsilia o zmierenie.

Synodálny pohľad nezanedbáva ani úkony zmierenia, ktoré v rozličnej miere pomáhajú riešiť napäté situácie, prekonávať rozličné konflikty a odstraňovať malé i veľké roztržky a znova obnovovať jednotu.

Osobné obrátenie je nevyhnutná cesta k svornosti medzi osobami. Cirkev ohlasuje radostnú zvesť zmierenia a poukazuje na koreň rozdelení, vlieva nádej na prekonanie napätí a konfliktov a dosiahnutie bratstva a pokoja.

Proti šíreniu zla sa najlepšie bojuje šírením dobra. Častá svätá spoveď a sväté prijímanie je najúčinnejší prostriedok boja s hriechom. Boh mi odpustí každý hriech, pokiaľ ja prejavím záujem.

Problém nastáva vtedy, keď človek nevníma svoj hriech, alebo nemá záujem o odpustenie. Evanjelium je zjavením Božieho milosrdenstva v Ježišovi Kristovi voči hriešnikom.

Aby však milosť mohla vykonať svoje dielo, musí odhaliť hriech, aby tak obrátila naše srdce a udelila nám „spravodlivosť pre večný život skrze Ježiša Krista, nášho Pána“ (Rim 5,21).

tags: #rimskokatolicka #cirkev #socialny #hriech