Sociálni inžinieri za druhej svetovej vojny: štát, propaganda, perzekúcia a vojnová realita

Sociálne inžinierstvo za druhej svetovej vojny označuje snahy štátu násilne pretvárať spoločnosť podľa politických, rasových, hospodárskych alebo ideologických predstáv. Najvýraznejšie sa prejavilo v nacistickom Nemecku, kde sa štátna moc pokúsila vytvoriť rasovo definované spoločenstvo, odstrániť označených nepriateľov a podriadiť hospodárstvo i každodenný život politickým cieľom.

Podobné tendencie k silnému štátu boli viditeľné aj v iných krajinách, hoci ich podoba, rozsah a následky sa zásadne líšili. Vo Švédsku sa sociálni demokrati rozhodli vybudovať takzvaný domov ľudu - folkhem, zatiaľ čo nacistický režim v Nemecku premenil štát na vražedný stroj a sociálne opatrenia využíval na získanie politickej lojality.

Kríza ako živná pôda pre sociálne inžinierstvo

V období pred druhou svetovou vojnou a počas nej sa mnohé európske krajiny ocitli v hlbokej hospodárskej kríze, ktorá sa stala živnou pôdou pre radikálne zmeny. Podobne ako Adolf Hitler v Nemecku aj ľavica vo Švédsku presvedčila voličov, že cesta z mizérie vedie cez posilnenie štátu.

V Spojených štátoch prezident Franklin D. Roosevelt v roku 1933 predstavil program New Deal, ktorý mal Spojené štáty vyviesť z takzvanej Veľkej depresie. Posilňovanie vplyvu Washingtonu a zvyšovanie štátnych zásahov do ekonomiky pokračovalo, kým o desať rokov neskôr neprišlo k čiastočnej revízii a vyhláseniu častí Novej dohody za rozporné s ústavou.

Že myšlienky o silnom štáte pomáhajúcom prekonať hospodársku krízu neprekvitali len v Európe, ktorá mala bezprostrednú skúsenosť s fašizmom, svedčí príklad USA. V Nemecku sa hospodárska kríza, politická nestabilita a spoločenská frustrácia stali podmienkami, v ktorých nacisti získali podporu pre radikálnu premenu štátu.

Švédsky folkhem a pretváranie rodiny

Problémy sa vo Švédsku začali v roku 1932, keď zúrila veľká hospodárska kríza. Silnejší štát si mal poradiť s vtedajším problémom, ktorý bol živnou pôdou pre predvolebný populizmus - vymieraním populácie.

Sociálni demokrati sa tak rozhodli vybudovať takzvaný domov ľudu - folkhem. Nápad odpozeraný od fašistického Talianska. Cestovnú mapu pre Švédsko načrtla dvojica sociológov - Gunnar Myrdal s manželkou Alvou.

Odpozorovali, že problémy Švédska sa začali ešte v 19. storočí sériou sociálnych reforiem. Vtedy sa zaviedla povinná školská dochádzka, zakázala sa detská práca a zaviedol sa systém starobných dôchodkov.

Deti, ktoré boli dovtedy vnímané nielen ako finančné bremeno, ale aj ako ekonomický prínos do rodiny - či už ako pracovná sila v rodinnom podniku alebo „sociálna poistka“, ktorá opatrí rodičov v starobe, zostali čistým bremenom. Myrdalovci videli dve možnosti.

Prvú, návrat k starým poriadkom, keď rodina, nie štát, rozhodovala, ako majú deti tráviť čas a ako sa majú vzdelávať, zavrhli ako nemysliteľnú. Namiesto toho navrhli dokončiť sociálny štát.

S tézou, že Švédsko má na to výbornú štartovaciu pozíciu. Tvrdili, že ak sa sociálny štát nepodarí vybudovať práve tam, tak nikde. „Ich argument bol v podstate takýto: problémy, ktoré spôsobil štát čiastočným zasahovaním do rodinných väzieb, by mali vyriešiť totálne štátne zásahy,“ konštatuje americký sociológ Allan Carlson v eseji z roku 2003.

Švédsko, ktoré si vybralo cestu socializmu, počas dvoch generácií obrátilo mentalitu národa. Jednotlivcov hrdých na to, že nie sú pre nikoho príťaž, nahradila generácia totálne závislá od štátu.

A obyvateľstvo si začalo užívať socialistickú predstavu o slobode. Seniori boli oslobodení od potenciálnej závislosti od potomstva. Deti boli oslobodené od závislosti od rodičov.

Dospelí boli oslobodení od ekonomických záväzkov voči deťom i rodičom. A takisto manželia boli oslobodení od záväzkov jedného k druhému. Všetko ekonomické bremeno vzal na seba štát.

Rozšírenie štátu a hospodárske dôsledky

V druhej polovici 19. storočia naštartovali rozsiahle reformy, v ktorých dali voľnú ruku slobodnému trhu. Vďaka tomu sa mohli zviezť na vlne priemyselnej revolúcie.

V rokoch 1870 až 1950 malo Švédsko najrýchlejší rast bohatstva na jedného obyvateľa na svete. Firmy ako Ericsson, Skanska, Electrolux, Volvo alebo Scania vznikli práve v tomto období.

Verejné výdavky vďaka sociálnemu inžinierstvu narástli do obrovských rozmerov. Od nástupu ľavice k moci do roku 1950 sa zdvojnásobili na 20 percent HDP.

No stále boli nižšie ako verejné výdavky v USA a Švédsko sa radilo medzi najslobodnejšie ekonomiky. I keď jeho hospodárstvo už nerástlo nadpriemerne, ale len priemerne, pripomína švédsky analytik Stefan Karlsson.

Počas nasledujúcich 25 rokov došlo k nárastu, ktorý nemal v čase mieru precedens: v roku 1975 cez verejné rozpočty pretiekla viac ako polovica HDP. A aby to bolo z čoho zaplatiť, predseda vlády Olof Palme si „vyšľapol“ na firmy.

Presadil tvrdú reguláciu podnikania a prudké zvýšenie sociálnych odvodov pre zamestnávateľov. K tomu sa pridali rastúce nároky odborov na zvyšovanie miezd a výsledok nenechal na seba dlho čakať.

Firmy strácali konkurencieschopnosť na medzinárodných trhoch. A roztočila sa špirála. V snahe pomôcť ekonomike vláda devalvovala korunu.

Čo potešilo exportérov, no na druhej strane to cez dovozy urýchlilo rast cien. Inflácia zvýšila tlak odborov pri vyjednávaní o mzdách, čo zasa škodilo firmám.

A tak prišla ďalšia devalvácia, ďalší rast cien. Znechutené obyvateľstvo v roku 1976 poslalo k moci pravicu. No tri koaličné strany sa nevedeli dohodnúť na zásadnejších trhových reformách a ďalej točili kolotoč.

V roku 1981 znehodnotili korunu o desatinu a rok nato sa k moci vrátili socialisti. A okamžite devalvovali menu o ďalších 16 percent.

V roku 1985 vláda deregulovala oblasť bankových úverov. Bola to síce potrebná reforma, no nešťastne načasovaná. Po zohľadnení inflácie boli v tom čase reálne úroky pod nulou, čo vyvolalo boom pôžičiek.

Nemecký model štátu a nacistické sociálne inžinierstvo

Podobné tendencie k silnému štátu boli viditeľné aj v Nemecku. Nacistický režim premenil štát na vražedný stroj, aby vyriešil chronickú finančnú krízu, pričom si zaväzoval Nemcov novými sociálnymi výhodami a daňovými úľavami.

Historik Rainer Zitelmann tvrdí, že Hitler bol prívržencom modernej priemyselnej spoločnosti a socialistické alebo antikapitalistické prvky hrali v jeho svetonázore veľkú rolu. Štát mal hospodárstvu veliť a priemyselníci mali robiť to, čo im štát prikáže.

Nacistické sociálne inžinierstvo nebolo iba systémom sociálnych výhod. Spájalo sociálnu politiku s propagandou, rasovou klasifikáciou, vylučovaním celých skupín obyvateľstva a s násilím, ktoré napokon prerástlo do masového vyvražďovania.

Rasová politika nacistického štátu vytvárala hierarchiu obyvateľstva podľa ideologicky skonštruovaných predstáv o pôvode, biologickej hodnote a politickej spoľahlivosti. Zákony a administratívne registre premieňali ľudí na kategórie, ktoré bolo možné sledovať, izolovať, deportovať a likvidovať.

Rómovia a rasová perzekúcia v Nemecku

Sociálne postavenie Rómov v Európe na začiatku 20. storočia nebolo priaznivé. Štáty prijímali opatrenia na zamedzenie kočovania, ktoré sa v politických, ale aj laických kruhoch považovali za hlavnú príčinu vylúčenia, marginalizácie a kriminality nomádov - Rómov.

V Mníchove roku 1899 vznikla Rómska informačná služba, ktorú ako výskumnú inštitúciu založil Alfred Dillman. Informačná služba sa neskôr stala základom pre vznik Ústavu pre rasovú hygienu a genetický výskum.

Riaditeľom ústavu bol Dr. Robert Ritter, ktorý dostal poverenie na evidenciu všetkých Rómov v Nemecku. Podľa Bessonova ústav k februáru 1941 vypracoval 20 000 kartoték a na jar roku 1942 konečný počet predstavoval celkovo 30 000 spisov.

Dáta sa získavali pomocou vypočúvania, niekedy aj za účasti polície a pod hrozbou táborovej koncentrácie. Získané údaje boli zosumarizované a premietnuté v genealogických tabuľkách, ktoré slúžili na určovanie etnicity.

V zozname okrem kočovných figurovali aj trvalo usadení Rómovia, ako aj tí, ktorí slúžili v armáde a dosiahli vojenské zásluhy a hodnosti. Rovnako sa na zoznam dostali aj Rómovia - „miešanci“ a deti z detských domovov.

Nacionálno-socialistická politika rasovej diskriminácie a perzekúcií sa voči Rómom začala hneď po nástupe Hitlera k moci. Zákon o ríšskom občianstve a zákon o ochrane nemeckej krvi a cti, ktoré boli prijaté v Norimbergu 15. septembra 1935, postavili Rómov na najnižšie pozície vykonštruovanej rasovej hierarchie.

Za „rasovo čisté“ v intenciách ideológie boli považované iba niektoré kočovné rodiny zo skupiny Sintov a Lallerov, Rómovia s balkánskou historickou genézou boli označení za geneticky menejcenné a škodlivé skupiny obyvateľstva.

Výkon štátnej moci sa voči Rómom v Nemecku realizoval na základe troch hlavných praktík. R. Ritter a E. Jutinová vypracovali metodiku sterilizácie, ktorá sa najprv považovala za najschodnejšie „riešenie rómskej otázky“.

Sterilizácie sa na území Nemecka praktizovali ešte v predvojnovom období, neskôr aj v koncentračných táboroch a v okupovaných častiach ríše. Na jar roku 1941 dostali poverenie „riešiť rómsku otázku“ špeciálne oddiely - Einsatzgruppen.

Vojenské jednotky často využívali spoluprácu s domácim obyvateľstvom. Tretím a konečným zámerom nacistickej moci boli deportácie Rómov z územia Nemecka.

Otázka „rómskych asociálov“ sa v ríši riešila táborovou koncentráciou a následným vyhladzovaním. Rómovia boli prenasledovaní a rasovo diskriminovaní v každej oblasti života.

Najrazantnejšie boli upravované hlavne pracovnoprávne vzťahy, návšteva školských zariadení, sloboda pohybu, cestovania a uzatváranie manželstiev. V koncentračných táboroch, ale i mimo nich, boli Rómovia tvrdo prenasledovaní a vyvražďovaní.

Sú známe prípady lekárskych experimentov, ktoré taktiež sprevádzali nepredstaviteľné utrpenie a končili smrťou. V októbri 1942 úrad ríšskej bezpečnosti poveril „zástupcov geneticky čistých“ Sintov a Lallerov, aby spísali zoznamy „dobrých miešancov“, ktorí mali byť ušetrení pred deportáciami.

Tieto pokusy o sčítanie skončili fiaskom a 16. decembra 1942 vydal H. Himmler rozkaz na nútenú koncentráciu „cigánských miešancov, rómskych Cigánov a nenemeckých príslušníkov cigánskych skupín balkánskeho pôvodu“.

Na základe tohto rozkazu boli deportovaní aj Rómovia zo Sudet a protektorátu. Vo väčšine koncentračných táborov boli vymedzené budovy, ktoré boli striktne určené iba pre Rómov.

Slovenský štát a odlišná podoba perzekúcie

14. marca 1939 na našom území vznikol štátny útvar, ktorý mal vonkajšie a vnútorné charakteristiky štátneho útvaru. Sociálne postavenie Rómov v Slovenskom štáte bolo kvalitatívne lepšie ako v Nemecku a protektoráte.

Príčiny tohto stavu treba hľadať v rozličnom historickom vývoji Rómov u nás a v západnej Európe. Sedentarizovaný spôsob života, relatívne stále zamestnanie a vzájomná ekonomická spätosť predstavujú hlavné historické aspekty, ktoré zachránili množstvo slovenských Rómov pred tragédiou II. svetovej vojny.

Slovenský štát bol pod silným nemeckým vplyvom. Legislatíva bola silne inšpirovaná ríšskym vzorom. Napriek tomu jej tvorba bola relatívne samostatná.

Slovenská štátna moc sa prioritne zamerala na „vyriešenie židovskej otázky“, ktorú zvládla „bravúrne“ - okolo 70 000 Židov deportovaných zo slovenského územia. Rómovia spočiatku ostali mimo centra jej pozornosti, pretože chýbal základný motív na prenasledovanie - hospodársko-ekonomické benefity.

Židovské obyvateľstvo pred vojnou a počas nej

Židovské obyvateľstvo pred vojnou tvorilo rovnakú súčasť politického, sociálneho ale taktiež kultúrneho života Československa. Spôsob života židov v tomto čase je rovnaký ako ho mala aj majoritná väčšina obyvateľstva.

Určitá časť patrila medzi nižšiu vrstvu, iná medzi strednú ale rozdelenie občanov v tomto čase malo len málo spoločné s ich náboženským presvedčením. Pred druhou svetovou vojnou bola veľká rôznorodosť povolaní, čo sa neskôr rapídne zmenilo.

Často sa spomínajú lekári, učitelia či obchodníci ale v tomto období nemôžeme hovoriť o neznášanlivosti, či dokonca o utláčaní minority, práve naopak stretávame sa s rešpektom a s pomocou.

Ak by sme chceli zhrnúť obdobie pred holokaustom zo spomienok respondentov nazvali by sme ho pokojným a pozitívnym. Toto obdobie predstavovalo určitú slobodu pre všetkých občanov bez ohľadu na vek, vzdelanie či náboženstvo.

Z historických dokumentov vieme, že začiatok 2. svetovej vojny sa datuje na 1. septembra 1939 avšak v spomienkach respondentov koluje dátum, už omnoho skôr. Niektorí spomínajú na rok 1938 ako na prelomový.

Jedna z najväčších zmien nastala 23.9.1938, tento dátum je spojený so všeobecnou mobilizáciou a taktiež 6.10.1938 v tento deň bola vyhlasená autonómia Slovenska.

Po vyhlásení autonómie nastalo obdobie agresie, nielen verbálnej ale taktiež aj fyzickej. Prejavy politikov, ktoré boli zamerané na zastrašovanie a verbovanie majority proti židom boli v mnohých mestách bežným javom.

Výsledkom týchto prejavov bolo zvýšenie nevraživosti voči židovskému obyvateľstvu. Po vzniku Slovenského štátu sa situácia ešte vyhrotila a nastalo prenasledovanie nielen židovského obyvateľstva ale aj odporcov režimu.

Nastalo rozdelenie chlapcov a dievčat a oddelenie katolíckej majority od židovského obyvateľstva. Zmena atmosféry nielen v politickom ale predovšetkým v každodennom živote obyvateľov sa prejavila v nekomunikácii väčšinového obyvateľstva s minoritou.

Rómovia na území Slovenského štátu v rokoch 1939 - 1942

Zákon o štátnom občianstve z 25. septembra 1939 rozdelil obyvateľov Slovenského štátu na dve skupiny - štátnych občanov a cudzie živly. Medzi neplnoprávnych občanov explicitne patrili iba Židia, u Rómov sa musel sekundárne zisťovať spôsob života, zamestnanie, politické a mravné postoje.

Pod pojmom „Cigán sa má podľa § 9 nariadenia s mocou zákona č. 130/1940 Sl. z. rozumieť iba ten príslušník cigánskej rasy, pochádzajúci z nej po oboch rodičoch, ktorý žije životom kočovným alebo usadlým síce, avšak vyhýba sa práci.“

Táto klasifikácia sa vnímala často subjektívne, čo sa odzrkadlilo najmä v súvislosti s profesiami, ktoré vyžadovali neustály presun. V začiatkoch sa štátna moc zamerala na tie oblasti života Rómov, ktoré majoritné obyvateľstvo považovalo za nežiaduce a neprijateľné.

Začala sa politika segregácie a sedentarizácie, ktorá sa v praktickej podobe realizovala odoberaním živnostenských a kočovných listov. Vyhláška z 20. apríla 1941 „potulným Cigánom“ zrušila kočovné listy a nariadila, aby sa všetci Rómovia na území štátu do ôsmich dní vrátili do domovských obcí.

Ak nemali domovskú príslušnosť ustálenú, mali sa vrátiť do obce, kde sa obvykle zdržiavali v zime. Ťažné zvieratá a povozy, ktoré Rómovia vlastnili, sa mali do 14 dní od vydania vyhlášky odpredať a získané prostriedky sa mali použiť na výstavbu rómskych osád.

Týmto opatrením mnoho Rómov stratilo tradičný zdroj obživy, ktorý bol viazaný na neustály presun z miesta na miesto. Príkladom sú rómski zberači odpadu, ktorí boli explicitne závislí v rámci svojej práce od neustáleho pohybu.

Všetci Rómovia sa museli hlásiť v obci, kde mali svoju domovskú príslušnosť. Tento postup sa v praxi stretol s nesúhlasom, obce nariadenia všemožne obchádzali a odmietali Rómov prijať.

Predpis Ministerstva vnútra z 2. septembra 1942 sa už týkal trvalo usadených Rómov. Prikazoval im odstrániť svoje obydlia od obecných a štátnych ciest.

Obec sa mala postarať o nový pozemok, náklady spojené s výstavbou obydlia si Rómovia mali uhrádzať sami. Presné počty presídlených Rómov nie sú známe.

Pracovné útvary pre „rómskych asociálov“

Od roku 1942 sa perzekučná politika v Nemecku sprísnila, čo sa prirodzene odzrkadlilo v koncepčných otázkach našej legislatívy. Na našom území boli tendencie vytvárať pracovné útvary ešte v čase autonómie.

Podnety na výstavbu pracovných útvarov inicioval minister vnútra Alexander Mach, ktorý sa nechal inšpirovať nemeckým vzorom „riešenia rómskych asociálov“.

Pracovné útvary podľa C. Nečasa boli „miesta táborovej koncentrácie s povinným pobytom a prinútením k práci. Ich úlohou bolo karantenovať a trestať osoby z politických, mravných a rasových dôvodov.“

Medzi hlavné dôvody vzniku pracovných táborov radíme aj resocializačné a reedukačné motívy. 2. a 8. apríla 1941 Ministerstvo vnútra rozhodlo o zriaďovaní pracovných útvarov a predložilo ich základný organizačný rámec.

V kontexte týchto vyhlášok a so zreteľom na cieľ boli zriaďované dva typy donucovacích útvarov - pre Židov a ostatných asociálov. Prvé pracovné útvary na území Slovenského štátu boli otvorené v lete 1941 v Očovej (okr. Zvolen) a Moste na Ostrove (okr. Senec).

Na pracovnú koncentráciu Rómov bolo treba zmeniť legislatívne ponímanie asociálnosti. Do týchto útvarov mali byť zaraďované osoby, ktoré narušujú pokoj a mravnosť slušného a vzdelaného človeka, opakovane porušujú verejný poriadok a svojím správaním vzbudzujú odpor majoritného obyvateľstva.

Napriek výslovnému zákazu zo strany Ministerstva vnútra takto široký výklad asociálneho správania spôsoboval jeho subjektívne hodnotenie a zneužívanie. Na území Slovenského štátu existovalo viacero pracovných útvarov, ktoré boli sekundárne, ale aj primárne zamerané na donucovanie Rómov k práci.

Medzi najväčšie radíme pracovné útvary v Ilave, Revúcej, Hanušovciach nad Topľou a Dubnici nad Váhom. Všetky pracovné útvary boli zriaďované na využitie pracovného potenciálu „asociálov“ na najťažšie práce pri výstavbe vodných diel, čistení a regulácií tokov, úprave ciest a verejných priestranstiev.

Východoslovenské pracovné útvary

V prvej polovici roku 1942 pristúpilo Ministerstvo vnútra k zriadeniu komplexu východoslovenských pracovných útvarov s administratívnym ústredím v Hanušovciach nad Topľou.

Pod hlavnú administratívnu správu spadali pracovné útvary v Bystrom nad Topľou, Nižnom Hrabovci, Ptičom a v Jarabej na strednom Slovensku. Podľa P. Šafranka v týchto útvaroch bolo koncentrovaných viac ako 3 000 osôb, z toho väčšia polovica boli Rómovia.

Najvýznamnejšou stavbou, na ktorej pracovali Rómovia z týchto útvarov, bola železničná trať Prešov - Strážske. Trať s dĺžkou takmer 62 kilometrov bola pre vnútroštátnu dopravu strategická, hlavne po odstúpení Košíc v prospech Maďarska.

Komplex pracovných útvarov zanikol likvidáciou, ktorá bola ukončená koncom júna 1943 pre dokončenie prác na spomínanej trati. Pracovné podmienky v tábore boli veľmi tvrdé.

Najviac problematickou oblasťou činnosti útvaru bolo stravovanie zaradencov. Nespokojnosť vyvolávali problémy v zásobovaní, známe sú prípady krádeží potravín.

V dôsledku nedostatku stravy a namáhavej práce boli zaradenci fyzicky vyčerpaní. Pokles pracovného výkonu viedol firmu, ktorá práce vykonávala, k rozdeleniu zaradencov do dvoch platových kategórií.

Prvá, silnejšia a práceschopnejšia skupina, pracovala v režime hodinového vyplácania mzdy. Druhú skupinu tvorili slabší jedinci, ktorých odmeňovanie bolo viazané na výkon.

Tieto dve skupiny sa podľa výkonnosti dopĺňali a menili. V takomto režime vyplácania zaradenci, ktorí nezvládali udržať vysoké pracovné tempo, si sotva vyrobili na pokrytie vlastných režijných nákladov.

Bytové podmienky zaradencov taktiež neboli uspokojivé. Veľmi zlá hygiena, nedostatok pitnej vody a slabé oblečenie viedli k vysokej chorobnosti a úmrtnosti zaradencov.

Ubytovne boli zahmyzené, zavšivavené a špinavé. V dôsledku týchto neuspokojivých životných podmienok mnohí zaradenci z útvarov utekali.

Pracovný tábor v Dubnici nad Váhom

Krátko po otvorení východoslovenských pracovných útvarov vznikol pracovný tábor v Dubnici nad Váhom. Hlavným účelom vzniku bola výstavba vodného diela v tomto meste.

Podľa K. Janasa zaradenci mali pracovať na zemných prácach. Pôvodne v pracovnom útvare malo byť zaradených maximálne 300 „asociálov“, avšak tento počet počas jeho existencie bol viackrát prekročený.

Zo zaradencov približne polovicu tvorili vždy Rómovia, spolu za celé obdobie existencie tábora tu bolo zaradených približne 2 000 mužov. Vzhľadom na to, že tento útvar bol neustále kapacitne podhodnotený, ubytovacie podmienky boli katastrofálne.

Najviac citeľný bol nedostatok postelí. Lôžka, ktoré zaradenci mali k dispozícii, boli zamorené hmyzom, čo prakticky nedovoľovalo pokojný spánok.

Medzi najväčšie problémy v čase existencie útvaru radíme nedostatok oblečenia a obuvi pre zaradencov. Zdravotný stav zaradencov bol taktiež nevyhovujúci.

Úrady a zamestnávateľ sa najviac obávali rozšírenia epidémie škvrnitého týfusu. Pracovné tábory tak spájali rasové a sociálne označovanie s nútenou prácou, izoláciou a neľudskými životnými podmienkami.

Genocída Rómov v rokoch 1944 - 1945

Sociálne postavenie Rómov sa na našom území zmenilo až po vstupe nemeckých vojenských jednotiek na potlačenie Slovenského národného povstania a konečného „riešenia židovskej otázky“.

Podľa názoru K. Janasa sa zároveň zostrili aj represívne opatrenia štátu proti Rómom. V tomto období možno sledovať dve hlavné línie, s ktorými sme sa v predchádzajúcom období nemohli stretnúť.

Prvou je otvorenie tzv. zaisťovacieho tábora pre Cigánov, ktorý vznikol transformáciou pracovného útvaru v Dubnici nad Váhom koncom roka 1944.

V priebehu transformácie mali byť všetci zaradenci „bielej rasy“ prepustení na slobodu, prísne sa zakazovalo prepúšťanie Rómov. Základným motívom násilnej koncentrácie Rómov v zaisťovacom tábore bola etnická príslušnosť.

Neskúmala sa „miera škodlivosti“ pre okolie alebo asociálne správanie, ako to bolo v prípade zaradenia do pracovných útvarov. Zaisťovací tábor v Dubnici nad Váhom bol zriadený ako koncentračný tábor iba pre Rómov.

Rómska genocída tak predstavovala prechod od sociálneho označovania a nútenej práce k otvorenej etnickej perzekúcii. Zároveň ukazuje, že administratívne registre, policajná evidencia a pracovné tábory mohli vytvoriť infraštruktúru, ktorú bolo možné v podmienkach vojny využiť na radikálnejšie formy násilia.

Druhá svetová vojna a vojnová realita

Druhá svetová vojna je dodnes najväčší ozbrojený konflikt v dejinách ľudstva. Ako zámienku použili Nemci prepad retranslačnej stanice v Gliwiciach 31. augusta 1939.

Nemeckí predstavitelia podpísali kapituláciu 7. mája v Remeši. Keďže nebol prítomný žiadny oficiálny vyšší predstaviteľ Sovietskeho zväzu, akt podpísania bol ešte raz 8. mája.

Obrovské obete

Najoptimistickejšie odhady hovoria najmenej o 50 miliónoch mŕtvych, tie najhoršie až o 80 miliónoch. Celkové straty na životoch obyvateľov Československa dosahovali asi 350 000 osôb.

V koncentračných táboroch zahynulo približne 235 000 ľudí, z toho asi 149 000 židovského pôvodu. Počas vojny bolo umučených a zavraždených asi 15 000 detí.

Sovietsky zväz bol krajinou, ktorá počas druhej svetovej vojny v Európe utrpela najťažšie ľudské straty, o život prišlo približne 26,6 milióna ľudí, z toho asi 8,7 milióna vojakov na fronte.

Spravodajské hry, odboj a vojenské zlyhania

Zatiaľ čo sociálni inžinieri projektovali ideálnu spoločnosť, svet sa rúcal do najväčšieho konfliktu v dejinách. Druhá svetová vojna si vyžiadala najmenej 50 až 80 miliónov obetí.

V zákulisí tohto chaosu prebiehala intenzívna spolupráca spravodajských služieb. Spolupráca medzi britskou SOE (Special Operations Executive) a československými spravodajcami, ako bol plukovník František Moravec, bola často spojenectvom z núdze.

Význam operácií, ako bol atentát na Reinharda Heydricha, dlhodobo zatieňuje ďalšie výsadky, ako boli Silver A, Silver B či Zinc. Tieto skupiny spoluorganizovali s Britmi nielen odboj, ale aj záchranu spojeneckých letcov či prípravy na povstania.

Paradoxom zostáva, že aj napriek totálnym snahám o spoločenské inžinierstvo na oboch stranách barikád, dejiny nakoniec formovali primárne vojenské a politické zlyhania, nie plány sociálnych architektov.

Dôsledky vojny pre židovské obyvateľstvo

Aj keď sa Židia vrátili do svojich pôvodných miest či dedín nezotrvali na tomto mieste dlho. Bolo viacero dôvodov prečo odchádzali.

Jednak to bol postoj majoritného obyvateľstva, nežidovské obyvateľstvo sa dostalo bez väčšej námahy k majetku, ktorý samozrejme nechcelo vrátiť pôvodným majiteľom a tak sa Židia nemali kde usadiť.

Ďalším dôvodom bola stála nevraživosť majority, avšak dôležitejšia bola zmena režimu, ktorá znovu nepodporovala nielen židovské náboženstvo ale náboženstvo ako také.

Po prevzatí moci komunistami tisícky Židov opustilo Slovensko a snažilo sa dostať do novovzniknutého štátu Izrael ale taktiež do krajín ako Kanada, USA, Austrália a ďalšie. Počet Židov na Slovensku sa blížil k jednocifernému číslu.

Rôznorodosť kultúry, jazykov, náboženstiev a samotného obyvateľstva je dôležitou súčasťou dnešného sveta. Druhá svetová vojna priniesla množstvo negatív a na minoritu židovského obyvateľstva to malo takmer zničujúci dopad.

Avšak pomaly sa začína obnova priestoru a možnosti aby sa aj táto časť obyvateľstva mohla ďalej rozvíjať a nadobudnúť zašlú slávu.

tags: #socialni #inzinieri #za #2 #sv #vojny