História starostlivosti o telesne postihnutých

História starostlivosti o telesne postihnutých predstavuje dlhodobý prechod od represívnych postojov, vylučovania a charitatívnej pomoci k rehabilitačnej, preventívnej a integračnej starostlivosti. Jej vývoj ovplyvnili zmeny spoločenského myslenia, rozvoj medicíny, pedagogiky, techniky, sociálnej práce a právnych noriem.

V priebehu dejín sa postupne presadzovalo chápanie postihnutého človeka ako rovnoprávnej ľudskej bytosti, ktorej treba zabezpečiť zdravotnú starostlivosť, vzdelávanie, pracovné uplatnenie, sociálnu podporu a možnosť začleniť sa do spoločnosti.

Vývojové obdobia starostlivosti o postihnutých

Dejiny starostlivosti o telesne postihnutých možno rozdeliť na represívne, charitatívne, humanistické, rehabilitačné a preventívne obdobie. Edelberger, Pudhauser a Štjgerle uvádzajú tri základné stupne, a to represívnu, rehabilitačnú a preventívnu starostlivosť, zatiaľ čo Kabele a Kracik rozlišujú obdobie represívnej a charitatívnej starostlivosti, humanitnú, rehabilitačnú a preventívnu starostlivosť.

Starostlivosť o telesne postihnutých v praveku a staroveku

V prvotnopospolnej spoločnosti u národov nenachádzame vôbec žiadne znaky starostlivosti o postihnutých. V prvotnopospolnej spoločnosti u ľudí rozhodovala materiálna životná stránka. Ak sa podstatnejšie zhoršili materiálne životné prostriedky, bolo treba v záujme zachovania rodu vylúčiť veľmi starých, slabých a hlavne postihnutých, ktorí zaťažovali a tým ohrozovali životaschopnosť kmeňa.

Aj osoby s ťažšími poruchami sluchu boli z kmeňa vylúčení alebo boli priamo zabíjaní. Represívne postoje sú charakteristické istými formami utláčania. Môžu mať podobu likvidácie či opúšťania, pričom úlohu hrajú existenčné zretele, očisťovanie spoločnosti, obvinenia zo spojenectva s temnými silami, prejavy vyhosťovania, znevažovanie a využívanie na zábavné účely.

Vznikom otrokárskej spoločnosti sa zmenila sociálna štruktúra a zmenili sa aj vzťahy človeka a spoločnosti. Už nevylučovali starších a chorých zo spoločnosti, ale postihnuté deti, najmä novorodenci, boli zabíjaní aj z toho dôvodu, aby nezaťažovali rodinný majetok a aby sa chránil štát proti preľudneniu.

V Lykurgových zákonoch aj v zákonoch rímskych bolo určené, že otec rodiny má právo ihneď zabiť novonarodené postihnuté dieťa. Toto sa udržalo až do stredoveku. V Sparte novorodené dieťa, ktoré rodinná rada uznala ako slabé alebo postihnuté, bolo pohodené dravým zvieratám do priepasti v pohorí Taygetu.

Rimania ich hádzali v košíku do rieky Tiber, Indovia do rieky Ganges, Kartáginci usmrcovali postihnuté deti utopením v mori a severské národy ich hádzali jednoducho do mora. Okrem toho treba poznamenať, že postihnuté deti boli ponechávané pri živote a odpredávané ďalej do otroctva.

Používali ich k najhrubším prácam, deti s nápadnými chybami boli posielané na žobrotu, ktorej výťažok museli odovzdať pánovi. Z dejín je známych niekoľko prípadov, keď práve ľudia s postihnutím boli upálení pre osočenie z bosoráctva. Ich telesné postihnutie malo byť dôkazom, že sa spojili s diablom.

Existujú však aj písomné záznamy o kladných postojoch k postihnutým ľuďom. V starovekom Egypte postihnutí ľudia dostali napríklad vždy vhodné zamestnanie. V Aténach zase poskytovali invalidným občanom štátnu podporu.

Vplyv antických mysliteľov

Významní filozofi tej doby, Sokrates, Platón a Aristoteles, boli aj pedagogickí myslitelia. Významným lekárom tej doby v Grécku bol Hippokrates. Hippokrates, Aristoteles a Plinius starší tvrdili, že hluchonemý je idiot, neschopný vzdelania, lebo kto nevie hovoriť, nemá rozum.

Platón vytvoril jednu z prvých teórií počutia a zmienil sa aj o posunkovej reči. Platónova Ústava sa okrem iného zaoberá problémami vyplývajúcimi z extrémnych rozporov medzi bohatými a chudobnými.

Prvé pokusy vzdelávať hluchonemých zaznamenali pravdepodobne Plinius starší, Archigenes a Galenos. Plinius starší opisuje, ako naučil hluchonemého mladíka maliarskemu umeniu. Archigenes v 1. storočí navrhuje, aby sa pri rozhovore s hluchonemými používala sluchová trubica.

Charitatívna starostlivosť v stredoveku

Charitatívna starostlivosť vznikla ako praktický prejav snáh pomôcť postihnutým a udržať ich pri živote. Azylové zariadenia vznikali pri kláštoroch. Kresťanské rády získavali dary a almužny a z týchto prostriedkov vykonávali charitatívnu činnosť.

V útulkoch sa nachádzali jednotlivci s rôznymi druhmi postihnutia. Objavili sa aj snahy o medicínsku starostlivosť a výchovu. V stredoveku sa starostlivosť o postihnutých často spájala s kresťanskou charitou.

Kresťanstvo priznávalo právo na život postihnutým. Kláštory a cirkevné rády poskytovali útočisko a základnú pomoc ľuďom s rôznymi druhmi postihnutia. Tieto zariadenia, financované z darov a almužien, poskytovali charitatívnu činnosť a základnú starostlivosť jednotlivcom s rôznymi druhmi postihnutia.

Podobne ako v ostatnej časti Európy, aj na Slovensku sa postupne začala vytvárať sieť zariadení poskytujúcich starostlivosť sociálne odkázaným. Táto činnosť sa zameriavala predovšetkým na najcitlivejšie skupiny obyvateľstva, ktorými boli deti, zdravotne postihnutí, chorí, starí ľudia a ľudia žijúci na okraji spoločnosti.

Starostlivosť o chorých, starých a sociálne odkázaných

Starostlivosť o chorých a umierajúcich sa v minulosti odohrávala buď priamo v rodinách, alebo v zariadeniach, ktoré začali vznikať z podnetu miest či významných jednotlivcov pre ľudí bez domova, opustených a chorých.

Postupne začali vznikať rôzne útulne, chudobince, lazarety a špitály. Pravdepodobne prvú nemocnicu na území Slovenska založili antoniti v Bratislave v roku 1095. V roku 1192 bola nemocnica zasvätená svätému Ladislavovi.

Ďalšou zaujímavou inštitúciou bola trnavská Útulňa pre práce neschopných starcov, založená okolo roku 1363, ktorá pravdepodobne patrí k najstarším mestským útulniam svojho druhu na Slovensku. V útulni mohli opustení chorí alebo starí obyvatelia mesta dôstojne dožiť svoj život.

V 15. až 17. storočí začali väčšie mestá na Slovensku zriaďovať vlastné špitály a lazarety. Špitál bol svojím zameraním určený pre širšiu skupinu, napríklad pre siroty, vdovy, starých ľudí a žobrákov. Lazarety, ktoré boli v podstate predchodcami dnešných nemocníc, boli určené predovšetkým pre chorých.

Menšie mestá a obce, kde bol počet žobrákov alebo na pomoc obce odkázaných občanov zanedbateľný, mali vyhradené takzvané obecné domce. Išlo o najnúdznejšie chalúpky v obci, pričom ich obyvatelia mali aj prácu, ktorú mohli vykonávať za stravu alebo za finančnú odmenu.

Humanizmus a vznik požiadavky na vzdelávanie

S rozširovaním humanizmu sa začala objavovať požiadavka na výchovu a vzdelávanie postihnutých detí. Jej významným šíriteľom sa stal Ján Amos Komenský. Postihnuté deti pokladal za výchovy hodné a schopné.

Jeho názory na vzdelávanie možno nájsť v diele Pampaedia, ktorého druhá kapitola sa pokladá za prvú teoretickú prácu špeciálnej pedagogiky, a v diele Didactica magna. Nastoloval požiadavku špeciálnej výchovy o viac ako storočie predtým, než sa začalo s organizovanou výchovnou starostlivosťou v ústavoch.

Humanistické obdobie prinieslo presvedčenie, že aj človek s telesným alebo iným postihnutím je schopný rozvoja. Postihnutie sa postupne prestávalo chápať iba ako dôvod na izoláciu a začalo sa uvažovať o možnostiach výchovy, vzdelávania a pracovného uplatnenia.

Rehabilitačná starostlivosť

Rehabilitačná starostlivosť má svoje počiatky v ústavoch od konca 18. storočia. Išlo už o také zariadenia, ktoré vo svojej činnosti nepostupovali len opatrovateľským smerom, ale začali poskytovať komplexnejšiu starostlivosť.

Zahŕňala liečebnú, sociálnu, pracovnú a výchovno-vzdelávaciu zložku. Významnou súčasťou ústavnej starostlivosti sa stávala škola, ako aj dielne a pozemky. Pracovná činnosť mala význam nielen pre zamestnanie, ale prispievala aj k udržiavaniu daného ústavu.

Rehabilitačná starostlivosť sa zakladá na využívaní vedy a výdobytkov techniky. Zakladatelia týchto zariadení verili, že aj človek so zdravotným postihnutím môže byť svojou prácou spoločnosti užitočný.

V 18. a 19. storočí sa začali budovať prvé inštitúcie odbornej starostlivosti. Rozvoj medicínskych vied priniesol prácu priekopníckych lekárov, rozvoj techniky umožnil vznik prístrojov a pomôcok, humanizmus podporil akceptovanie postihnutého ako rovnoprávnej ľudskej bytosti a právne normy postupne upravovali jeho postavenie.

Preventívna starostlivosť

Preventívna starostlivosť je založená na podmienke zamedzovať vzniku postihnutia a narušenia a odstraňovať možné príčiny týchto stavov. Veľký význam tu má sústava poradenských služieb.

Rozvoj preventívnej starostlivosti súvisel s rozvojom medicíny, psychológie, pedagogiky a sociálnej práce. Pozornosť sa začala venovať nielen následkom postihnutia, ale aj jeho príčinám, včasnej diagnostike, poradenstvu a podpore rodiny.

Vznik prvých ústavov pre postihnutých v Európe

Medzi prvé zariadenia, v ktorých sa postihnutí vyučovali, patrili ústavy pre nepočujúcich a nevidiacich. Vznikli v druhej polovici 18. storočia vo Francúzsku a neskôr aj v ďalších krajinách.

Prvé ústavy pre nevidiacich a nepočujúcich vznikli v Paríži v poslednej tretine 18. storočia. Praktické poznatky o výchove postihnutých sa šírili najmä z Francúzska a Nemecka.

Ústavy pre mentálne handicapovaných začali vznikať až v 19. storočí, aj z dôvodu, že mentálne postihnutí bývali často prijímaní do ústavov pre iný druh postihnutia a ťažším formám postihnutia sa svojou starostlivosťou venovali kláštory.

Významné osobnosti európskej špeciálnej pedagogiky

Karel Herford bol zakladateľom pražského ústavu Ernestínum. Študoval tu druhy, typy a klinické formy mentálneho a celkového postihnutia. Usiloval sa viesť chovancov k práci názorným vyučovaním, ručnými prácami a pracovnou výchovou.

Preto zriaďoval košikárske, stolárske a knihárske dielne. Pracovalo sa v záhrade a na poli. Vyzdvihoval dôležitosť telesnej výchovy a spevu pre rozvoj mentálne postihnutých.

V Belgicku David Ovid Decroly zriaďuje pozorovacie triedy, v ktorých sa uplatňuje komplexné výchovné pôsobenie, pomocou ktorého sa deti pozorujú pri hre a učení. Na základe toho sa deti zaraďujú do normálnych škôl, pomocných tried alebo azylových ústavov.

V európskej pedagogike významné miesto patrí Marie Montessori. Nadviazala na práce Itarda a Seguina a zostavila rozsiahly dodnes používaný súbor pedagogických pomôcok, známy pod názvom Montessoriovej výchovný materiál.

Je určený pre zmyslovú výchovu, rečovú výchovu, vyučovanie matematiky a vyučovanie pre praktický život. Tieto princípy ovplyvnili neskorší vývoj špeciálnej pedagogiky a rehabilitačných prístupov.

Začiatky starostlivosti o telesne postihnutých na Slovensku

Na území Slovenska sa začala inštitucionálna starostlivosť o jedincov so špeciálnymi výchovno-vzdelávacími potrebami realizovať v prvej polovici 19. storočia. Týkala sa najmä ťažko zmyslovo postihnutých.

Koncom 19. storočia sa inštitucionálna starostlivosť sústreďovala na mentálne postihnutých a psychosociálne narušených a v prvej polovici 20. storočia na telesne a zdravotne postihnutých. Všeobecný rozvoj špeciálnej pedagogiky u nás nastal až v druhej polovici 20. storočia.

Koncom 18. a začiatkom 19. storočia sa aj na Slovensku začína rozvíjať špecializovaná starostlivosť o ľudí so zdravotným postihnutím. Táto skupina obyvateľov, vrátane detí a starcov, bola predtým odkázaná na milosrdenstvo kláštorov a majetných jednotlivcov.

Veľká časť z nich sa živila žobraním. Niektorí, mimoriadne ťažko postihnutí, sa živili ako živé atrakcie v kočovných cirkusových spoločnostiach, alebo v lepšom prípade žili na dvore šľachticov ako ich módny doplnok.

Preto na otváranie špecializovaných zariadení pre ľudí s postihnutím môžeme pozerať aj ako na výraznú zmenu vo vedomí spoločnosti k tejto skupine občanov. Tieto zariadenia boli otvárané pre deti a mládež, ale aj pre dospelých.

V rámci zariadení sa poskytovala sociálna starostlivosť, teda ubytovanie, ošatenie a strava deťom a mládeži. Tieto inštitúcie sa ako jediné podieľali aj na ich vzdelávaní.

V zariadeniach určených dospelým sa vo väčšine ich vedenie usilovalo o pracovnú rehabilitáciu zdravotne postihnutých jednotlivcov. Zakladatelia týchto zariadení verili, že aj človek so zdravotným postihnutím môže byť svojou prácou spoločnosti užitočný.

Významné zariadenia na území Slovenska a v okolí

Podľa údajov Viliama Gaňa bolo na území Slovenska pred prvou svetovou vojnou päť takýchto zariadení, z toho tri pre hluchonemých, jedno pre slepých a jedna štátna polepšovňa.

Starostlivosť v období Rakúsko-Uhorska

V roku 1868 bol v Uhorsku vydaný zákon o ľudovom vzdelávaní. Na tomto právnom podklade sa mohli vzdelávať aj postihnuté deti. Osobitné právne normy pre ne však neexistovali a tieto deti neboli školopovinné.

Počiatky starostlivosti o postihnutých na Slovensku sa líšili od podmienok v Čechách, keďže v Rakúsko-Uhorsku platili odlišné zákony. Po vzniku Československej republiky v roku 1918 prešlo z Uhorska do československej správy na Slovensku iba päť ústavov pre postihnutých, všetky s vyučovacím jazykom maďarským.

Väčšinou ostávali postihnutí v domácej starostlivosti. Zlepšenie nastalo od polovice 20. storočia. Inštitucionálna starostlivosť sa rozvíjala pomaly a bola závislá od iniciatívy miest, cirkví, dobročinných spolkov a jednotlivcov.

Dobročinné spolky a organizovaná starostlivosť

V starostlivosti o postihnutých na Slovensku zohrali dôležitú úlohu dobročinné spolky. Zakladali ich odborníci, ktorých profesia privádzala do kontaktu s postihnutými deťmi a ktorí chápali ich potreby.

• Spolok pre pečlivosť o hluchonemých na Slovensku.
• Spolok pre pečlivosť o zmrzačelých na Slovensku.
• Zemský spolok pre starostlivosť o nevidomých na Slovensku.
• Spolok pre liečebnú nápravu.

Každý spolok mal svoje orgány, stanovy a program. Činnosť spolku sa každoročne vykazovala vo výročnej správe. Dôležitou súčasťou spolkovej činnosti bolo zakladanie a organizovanie ústavov a v nich špeciálnych škôl, ich rozširovanie, zveľaďovanie a organizovanie ich práce.

Spolky sa venovali aj vydavateľskej činnosti a odborným prácam zo špeciálnej pedagogiky. Budovali sa aj špeciálnopedagogické knižnice. Spolky mali podstatný podiel na zabezpečovaní prostriedkov a usilovali sa o využívanie rozličných zdrojov na ich získavanie.

Prostriedky získavali z členských príspevkov, podpôr od štátu, darov a nadácií, ako aj zo ziskov z prednášok, koncertov a dobročinných lotérií. Organizačnú pomoc spolkom poskytoval Zemský zväz sociálnych a sociálno-zdravotníckych spolkov pre Slovensko, ktorý sídlil v Bratislave.

Od 1. januára 1951 prevzal starostlivosť o spolky štát. V roku 1969 bola založená Spoločnosť pre špeciálnu a liečebnú výchovu na Slovensku, organizácia odborníkov v oblasti špeciálnej a liečebnej pedagogiky.

Činnosť spoločnosti sa zameriavala na ďalší rozvoj starostlivosti o postihnutých a na rozvoj špeciálnej a liečebnej pedagogiky vo vedných odboroch. Organizovala odborné podujatia a vydávala publikácie.

Starostlivosť o telesne postihnutých po vzniku Československa

Po vzniku ČSR ovplyvnili špeciálnu pedagogiku a starostlivosť o mentálne i telesne postihnutých najmä českí priekopníci. Boli to Herford, Čáda a Zeman.

František Čáda bol zakladateľom českej pedopatológie. Bol iniciátorom troch veľkých zjazdov, ktoré boli venované starostlivosti o mentálne postihnutých. Ich význam presahoval oblasť mentálneho postihnutia, pretože podporovali širší rozvoj odbornej starostlivosti o deti a mládež s rôznymi výchovno-vzdelávacími potrebami.

Na Slovensku sa začína inštitucionálna starostlivosť o mentálne postihnutých vznikom prvého ústavu pre slabomyseľných v Plešivci v roku 1898. Samuel Blum, riaditeľ parketárne, ustanovil 4. júla 1898 nadáciu pre starostlivosť o desať mentálne postihnutých detí.

Po smrti Rudolfa Bluma prevzala vedenie ústavu jeho manželka Flora Blumová. Po jej smrti sa vedenia ujal Ján Horák, ktorý zmenil aj názov ústavu na Ústav pre duševne chorých, slabomyseľných a epileptikov.

Prvé školy a špeciálne vzdelávanie

Prvá pomocná škola vznikla na Slovensku v roku 1923 v Petrovanoch pri Zdravotno-sociálnom ústave pod názvom Súkromná pomocná škola v Petrovanoch. Riaditeľom a zakladateľom bol Vladimír Pospíšil a učiteľom jedenástich žiakov bol František Pospíšil.

Najvýznamnejšiu úlohu medzi pomocnými školami zohrala pomocná škola v Trenčíne. Založil a viedol ju Vladimír Predmerský. Škola slúžila ako metodicko-odborné centrum slovenských pomocných škôl.

Toto vedúce postavenie si uchovala až do 60. rokov. V roku 1932 bol v Žiline zriadený Zemský spolok pre starostlivosť o slabomyseľných. Sídlom bola Trenčianska pomocná škola.

Prvým predsedom bol Viliam Gaňo a tajomníkom Vladimír Predmerský. Spolok vznikol ako praktický prejav snáh pomôcť postihnutým a udržať ich pri živote.

Pomocné školy pracovali podľa špeciálnej zákonnej úpravy, ktorou bol zákon č. 86/1928 Zb. o pomocných školách. Existovali len učebné osnovy a výchovné smernice pre školy pre deti úchylné.

Posledným predpisom v medzivojnovom období špeciálneho školstva bol Školský a učebný poriadok pre obecné a meštianske školy a pre pomocné školy z roku 1937.

Rozvoj ústavnej starostlivosti pred druhou svetovou vojnou

V medzivojnovom období nastal na Slovensku väčší rozvoj ústavnej starostlivosti. Podľa sídiel významných ústavov sa vytvorili štyri odborné centrá pre otázky starostlivosti o chybnú mládež.

• Trenčín pre slabomyseľných.
• Kremnica pre hluchonemých.
• Levoča pre slepých.
• Bratislava pre telesne chybných.

V roku 1938 bolo podľa Viliama Gaňa na Slovensku 23 špeciálnych škôl a v nich 1 468 žiakov. Počas vojny boli ústavom spôsobené značné škody. Potreba špeciálnej výchovy sa po skončení vojny ešte zvýšila, pretože mnoho detí utrpelo zranenia alebo ochorelo.

Právne postavenie špeciálnych škôl po roku 1945

Postavenie špeciálnych škôl riešil zákon č. 95/1948 Zb. V tomto zákone boli špeciálne školy označené ako školy pre mládež vyžadujúcu osobitnú starostlivosť.

Podľa § 60 mali tieto školy slúžiť telesne chybnej mládeži, mládeži s chybami zmyslov a reči, duševne a mravne chybnej mládeži, mládeži postihnutej chorobami a mládeži umiestnenej v liečebných ústavoch.

Týmto zákonom boli špeciálne školy zrovnoprávnené s bežnými školami. Používal sa viac ako 40 rokov. V tomto čase boli všetky školy štátne.

Ústavy slúžiace senzoricky, telesne a mentálne postihnutým, pri ktorých špeciálne školy pôsobili, boli 1. januára 1951 poštátnené. Transformovali sa na internátne školy alebo školy s dennou starostlivosťou.

Zákonom č. 186/1960 Zb. o sústave výchovy a vzdelávania vznikli nové typy špeciálnych stredných škôl, zriadili sa školy pre deti s kombinovanými chybami a materské školy.

Školy pre mládež vyžadujúcu osobitnú starostlivosť pôsobili ako internátne školy alebo školy s dennou starostlivosťou. Štruktúra škôl zahŕňala zariadenia pre mentálne postihnutú mládež, zrakovo postihnutú mládež, sluchovo postihnutú mládež, mládež s chybami reči, telesne postihnutú mládež, chorú a zdravotne oslabenú mládež a ťažkovychovateľnú mládež.

Význam ústavov pre vzdelávanie a pracovnú prípravu

Prijatie do ústavu a špeciálnej školy znamenalo pre postihnuté dieťa, že dostalo príležitosť vzdelávať sa a pripravovať sa na vykonávanie produktívnej činnosti. Predtým mnohé deti ostávali v izolácii, negramotné, vo svojich rodinách.

V zariadeniach pre dospelých sa vedenie usilovalo o pracovnú rehabilitáciu zdravotne postihnutých jednotlivcov. Pracovná činnosť mala význam pre rozvoj schopností, získanie pracovných návykov aj pre spoločenské uplatnenie.

Rehabilitačný model tak spájal liečbu, vzdelávanie, pracovnú prípravu, sociálnu podporu a výchovu k čo najväčšej samostatnosti. Postupne sa rozvíjali aj dielne, pracoviská, pozemky a ďalšie priestory, v ktorých sa mohli rozvíjať praktické schopnosti.

Poradenská starostlivosť a diagnostika

V špeciálnopedagogickej starostlivosti má význam poradenská činnosť. V roku 1947 vznikol v Bratislave Štátny pedagogický ústav a na jeho pôde sa vytvorila defektologická poradňa.

Poskytovala poradenskú pomoc postihnutým deťom, ich rodičom a učiteľom. Do roku 1960 pôsobili psychologicko-výchovné kliniky, ktoré plnili úlohy poradenstva a riešili problémy a ťažkosti pri výchove a výučbe.

Od roku 1978 ich funkcie prevzali pedagogicko-psychologické poradne. Zahrnovali poradenskú činnosť, riešenie výchovných a výučbových ťažkostí a porúch, odborné psychologické vyšetrenie a pomoc pri profesijnej orientácii.

Poradenská činnosť mala dôležité poslanie pri integrácii postihnutých a narušených detí vo výchove. Pomáhala rodičom a učiteľom lepšie porozumieť potrebám detí a hľadať vhodné postupy výchovy a vzdelávania.

Vývoj špeciálnej pedagogiky ako vedného odboru

Špeciálna pedagogika ako vedný odbor sa rozvíjala na báze praxe. Vznikom špeciálnych inštitúcií sa vytvárali aj možnosti pre bádanie v oblasti vznikajúcich problémov, teda čo učiť, čo formovať, ako v tom postupovať a ako organizovať špeciálnopedagogickú činnosť.

Cieľom bolo rešpektovať odlišnosti jednotlivca v somatickej, psychickej a senzorickej oblasti a pripraviť ho na vhodné pracovné a spoločenské začlenenie.

Špeciálna pedagogika je vedný odbor, ktorý sa zaoberá teóriou a praxou výchovy a vzdelávania jedincov s mentálnym, senzorickým a somatickým postihnutím, narušenými komunikačnými schopnosťami, psychosociálnym narušením, poruchami učenia alebo správania, ale aj jedincov s výnimočným nadaním a talentom.

Medzi špeciálnopedagogické disciplíny patria somatopédia, tyflopédia, surdopédia, logopédia, etopédia, psychopédia a pedagogika nadaných a talentovaných.

• Somatopédia: pedagogika telesne postihnutých, chorých a zdravotne oslabených.
• Tyflopédia: pedagogika zrakovo postihnutých.
• Surdopédia: pedagogika sluchovo postihnutých.
• Logopédia: pedagogika detí s narušenou komunikačnou schopnosťou.
• Etopédia: pedagogika psychosociálne narušených.
• Psychopédia: pedagogika mentálne postihnutých.

Príprava odborníkov a učiteľov

Príprava špeciálnych pedagógov sa spočiatku uskutočňovala priamo v špeciálnych zariadeniach. Ten, kto pracoval s postihnutými v ústave alebo ako učiteľ pomocnej školy, sa musel vzdelávať sám, na vlastné náklady a prevažne samoštúdiom.

V Rakúsku v roku 1875 a v Uhorsku v roku 1877 ministerstvo školstva uložilo školským radám urobiť opatrenia, aby sa kandidáti učiteľstva poučili o výchove abnormálnych detí.

Neskôr absolvovali školenia a kurzy, ktoré mali charakter nadstavbového štúdia. Dvojročné štúdium zabezpečoval budapeštiansky Liečebno-pedagogický učiteľský ústav, ktorý pripravoval poslucháčov na vyučovanie hluchonemých, slepých a slabomyseľných a na nápravu chýb reči.

Aj na Slovensku spolky realizovali rôzne kurzy. Zemský spolok pre pečlivosť o slabomyseľných na Slovensku uskutočnil 10. až 16. októbra 1932 prvý kurz pre učiteľov pomocných škôl v Trenčíne. Druhý kurz sa konal o rok neskôr v Banskej Bystrici.

Učitelia vyučujúci postihnuté deti museli od roku 1886 vykonávať skúšky učiteľskej spôsobilosti. Do nich boli zahrnuté aj špeciálne skúšky pre vyučovanie slepých, hluchonemých, slabých na duchu a mravne spustlých.

Významným opatrením pre skvalitnenie práce učiteľov bol učebný poriadok pre odborné skúšky spôsobilosti učiteľstva v školách a ústavoch pre úchylnú mládež z roku 1937.

Vysokoškolské vzdelávanie v špeciálnej pedagogike

V roku 1904 v Budapešti vznikol Liečebnopedagogický učiteľský ústav, ktorý poskytoval učiteľom nadstavbové vzdelávanie. Z neho sa neskôr vyvinula vysoká škola liečebnej pedagogiky.

Po vojne v roku 1946 bola do zväzku Univerzity Komenského v Bratislave inkorporovaná Pedagogická fakulta UK ako prvá povojnová pedagogická fakulta na Slovensku.

Pedagogická fakulta UK v Bratislave zabezpečovala najskôr vzdelávanie pre učiteľov škôl pre mládež vyžadujúcu osobitnú starostlivosť ako dvojsemestrálne nadstavbové štúdium. Toto štúdium sa otvorilo v akademickom roku 1949/1950.

Štúdium sa realizovalo ako štúdium defektológie. Jedna skupina sa pripravovala na prácu s mládežou duševne alebo sociálne chybnou a druhá skupina na prácu s mládežou telesne alebo zmyslovo chybnou.

Významným medzníkom v príprave špeciálnych pedagógov bolo zriadenie Inštitútu pre špeciálnu a liečebnú pedagogiku na Filozofickej fakulte UK v Bratislave 1. októbra 1967.

Štúdium špeciálnej a liečebnej pedagogiky sa od akademického roka 1967/1968 realizovalo ako päťročné denné štúdium v špecializáciách somatopédia, tyflopédia, surdopédia, logopédia, psychopédia a liečebná pedagogika.

Prvé dva ročníky štúdia boli spoločné a v treťom ročníku si študenti zvolili špecializáciu. Štúdium bolo odborné a zlučovalo v sebe vychovávateľské aj učiteľské zameranie s výnimkou liečebnej pedagogiky.

Absolventi špeciálnej pedagogiky mali byť uplatniteľní v rezorte školstva, sociálnej starostlivosti, zdravotníctva, spravodlivosti, vnútra a kultúry.

Inštitút v roku 1972 zanikol a jeho úlohy prebrala znovuotvorená Pedagogická fakulta UK v Bratislave so sídlom v Trnave. Od roku 1986 sa štúdium opäť realizovalo v Bratislave.

V akademickom roku 1977/1978 došlo k zmene štúdia špeciálnej pedagogiky na pedagogických fakultách v Československu. Štúdium sa realizovalo ako štvorročné integrované štúdium učiteľstva a vychovávateľstva pre školy a zariadenia pre mládež vyžadujúcu osobitnú starostlivosť.

V akademickom roku 1980/1981 sa vysokoškolské štúdium špeciálnych pedagógov začalo realizovať v dvoch odboroch, a to učiteľstvo pre mládež vyžadujúcu osobitnú starostlivosť a vychovávateľstvo pre osoby vyžadujúce osobitnú starostlivosť.

Odborné časopisy a vedecké pracoviská

V šírení špeciálnopedagogických poznatkov mali významnú úlohu odborné časopisy. Časopisectvo sa u nás rozvinulo za vzniku prvej Československej republiky.

Celoštátne vychádzali časopisy Úchylná mládež, Pedagogické rozhledy a Nápravná pedagogika. Za prvé slovenské periodikum z odboru špeciálnej pedagogiky sa pokladá Abnormálna mládež, ktorá bola prílohou sociálno-zdravotníckeho časopisu Sociálne rozhledy.

V rokoch 1957 až 1958 vychádzal časopis Špeciálna škola a v Českej republike Mládež vyžadujúca špeciálnu péči. Oba časopisy sa zlúčili do celoštátneho časopisu Otázky defektológie, ktorý sa neskôr zmenil na Teorie a praxe špeciálnej pedagogiky.

V rokoch 1973 až 1988 vydávala Spoločnosť pre špeciálnu a liečebnú výchovu na Slovensku časopis Špeciálna pedagogika. Vychádzal dvakrát ročne.

Vznikali výskumné, teoretické a metodické pracoviská, kde sa rozvíjala psychopedická problematika. V roku 1947 vzniklo oddelenie špeciálnej pedagogiky a oddelenie defektológie pri Štátnom pedagogickom ústave v Bratislave.

Výskumný ústav pedagogický v Bratislave bol pracoviskom, kde sa riešili otázky špeciálnej pedagogiky. Miroslav Bažány viedol Výskumný ústav detskej psychológie a patopsychológie, ktorý vo svojom programe uvádzal výskumy z oblasti psychologickej problematiky detí so zmyslovými a pohybovými chybami, chorých detí s mentálnymi poruchami a poruchami učenia a správania.

Rozvoj starostlivosti po druhej svetovej vojne

Na Slovensku po druhej svetovej vojne nastal rozvoj starostlivosti o mentálne a telesne postihnutých. Kým v roku 1946 bolo na Slovensku šesť osobitných škôl, v roku 1989 ich bolo 181.

Neskôr sa tieto školy premenovali na špeciálne základné školy. Vznikali výskumné, teoretické a metodické pracoviská, kde sa rozvíjala psychopedická problematika a ďalšie oblasti špeciálnej pedagogiky.

Po prijatí do ústavu alebo špeciálnej školy získavali deti možnosť vzdelávania, pracovnej prípravy a sociálneho začlenenia. Systém však zostával prevažne inštitucionálny a často sa spájal s internátnou starostlivosťou.

Od segregácie k integrácii

V minulosti boli deti s postihnutím často vzdelávané oddelene od ostatných detí alebo zostávali v domácej izolácii. Prijatie do špeciálnej školy však pre mnohé z nich znamenalo prvú skutočnú príležitosť na vzdelávanie a prípravu na produktívnu činnosť.

V súčasnosti je aktuálne vytvárať kombinovanú výchovu s integrovanou v bežných školách. S požiadavkou integrácie sa vytvárajú špeciálne triedy pri bežných základných školách.

Moderná starostlivosť sa zameriava na individualizovaný prístup, inklúziu, podporu samostatnosti a rešpektovanie práv človeka so zdravotným postihnutím. Dôraz sa kladie na to, aby telesné postihnutie nebolo dôvodom na vylúčenie zo vzdelávania, práce, kultúrneho života ani spoločenských vzťahov.

Organizované hnutie nevidiacich a slabozrakých

Počiatky organizovaného slepeckého hnutia na našom území siahajú do konca 19. a na začiatok 20. storočia, keď sa na území bývalého Rakúska-Uhorska zakladali prvé slepecké spolky.

Nevidiaci a slabozrakí na Slovensku sa od roku 1919 organizovali v Podpornom spolku samostatných slepcov pre Československú republiku. Po roku 1948 boli všetky organizácie zdravotne postihnutých zlúčené do jednotnej organizácie, po niekoľkých zmenách sa jej názov ustálil na Zväz invalidov.

S výnimkou obdobia rokov 1969 až 1974, keď sa našim predchodcom podarilo založiť ČSNS - Československý zväz nevidiacich a slabozrakých, nemohli mať zrakovo postihnutí občania v bývalom Československu svoju organizáciu, v ktorej by sami mohli riešiť svoje problémy.

Hneď po zmene politických pomerov v roku 1989 vznikli iniciatívy na založenie samostatnej organizácie. Tie vyústili do ustanovujúceho zjazdu Únie nevidiacich a slabozrakých Slovenska, ktorý sa uskutočnil 7. apríla 1990 v Bratislave.

Uvedomovali sme si skutočnosť, že účinné riešenie problémov jednotlivých typov zdravotného postihnutia si vyžaduje špecifické prístupy a priamu účasť ľudí s konkrétnym zdravotným postihnutím.

Zároveň sme uznávali potrebu koordinovaného konania všetkých organizácií osôb so zdravotným postihnutím, čo vyvrcholilo v roku 2003 založením Národnej rady občanov so zdravotným postihnutím.

Medzníky v histórii Únie nevidiacich a slabozrakých Slovenska

Rozvoj sociálnej rehabilitácie a kompenzačných pomôcok

V roku 1991 v rámci vtedajšieho Ústredného sekretariátu vzniká CETIS - prvé odborné pracovisko zamerané na podporu vývoja kompenzačných pomôcok a sprístupňovanie informačných technológií nevidiacim a slabozrakým ľuďom.

V regiónoch bolo ustanovených sedem oblastných rád a organizácia mala v tom čase 4 200 členov v 52 základných organizáciách. V roku 1992 ÚNSS začína s profesionálnym poskytovaním sociálnych služieb formou terénnej sociálnej rehabilitácie.

V Košiciach bolo otvorené prvé Oblastné stredisko sociálnej rehabilitácie, ktoré bolo predchodcom dnešného Domu aktívneho videnia. V roku 1993 bol na Slovensku vycvičený prvý vodiaci pes a následne vznikla Výcviková škola vodiacich psov.

V rokoch 1996 až 2000 ÚNSS prispôsobovala svoju štruktúru novému územno-správnemu členeniu štátu. Vznikali nové základné organizácie, sedem oblastných stredísk sa transformovalo na osem krajských stredísk ÚNSS a prebiehal proces zvyšovania odbornosti pracovníkov.

V roku 2000 bolo v ÚNSS organizovaných viac ako 6 000 členov v 69 základných organizáciách. Po dobudovaní štruktúry organizácie a systému sociálnych služieb sa ÚNSS venovala nielen ich rozvoju, ale aj ich dlhodobej udržateľnosti.

Prístupnosť prostredia, dopravy a informácií

Po roku 2009 sa ÚNSS mohla intenzívnejšie venovať presadzovaniu prístupnosti výstavby, dopravy a informácií na základe postupne prijímaných legislatívnych opatrení, na príprave ktorých sa zúčastňovala.

Postupne, aj keď veľmi pomaly, sa darí zvyšovať prístupnosť webových sídiel najmä verejnej správy aj na základe auditov prístupnosti a súťaže Zlatý erb, pre ktorú sa každoročne hodnotí prístupnosť webových sídiel obcí, miest a samosprávnych krajov.

Podobne sa organizácia usiluje o zvyšovanie prístupnosti dopravy, najmä podporou implementácie nariadení Európskej únie o právach cestujúcich v leteckej, železničnej a autobusovej doprave.

Podieľala sa napríklad na vypracovaní výcvikového manuálu pre vodičov autobusov a pracovníkov autobusových staníc. Najnáročnejšie je presadzovanie prístupnosti v oblasti výstavby.

Posudzovanie projektov a stavieb z hľadiska ich prístupnosti prináša pokrok napriek veľmi obmedzeným kapacitám. Hlavným a pretrvávajúcim problémom je časté ignorovanie požiadaviek prístupnosti zo strany projektantov a stavebníkov.

Legislatíva a práva osôb so zdravotným postihnutím

V roku 2009 nadobudol účinnosť zákon o sociálnych službách a zákon o peňažných príspevkoch na kompenzáciu ťažkého zdravotného postihnutia. Oba zákony priniesli významné zmeny legislatívneho prostredia pre činnosť organizácií zdravotne postihnutých.

Najmä zákon o sociálnych službách zásadne zvýšil nároky na profesionálne poskytovanie sociálnych služieb. Tým sa značne zvýšili nároky na pracovníkov aj na finančné zabezpečenie poskytovania týchto služieb.

V roku 2010 ratifikovala Slovenská republika Dohovor o právach osôb so zdravotným postihnutím, čím vznikol významný nástroj na obhajobu a presadzovanie ich práv.

Od začiatku roku 2014 bol v platnosti Národný program rozvoja životných podmienok osôb so zdravotným postihnutím na roky 2014 až 2020, ktorý vychádzal z Dohovoru a obsahoval mnohé opatrenia týkajúce sa priamo osôb so zrakovým postihnutím.

Dôležitou súčasťou moderného systému starostlivosti je prepojenie právnej ochrany, sociálnych služieb, zdravotnej rehabilitácie, vzdelávania, pracovného uplatnenia, kompenzačných pomôcok a odstraňovania architektonických, dopravných a informačných bariér.

Súčasné chápanie starostlivosti o telesne postihnutých

Moderná starostlivosť o telesne postihnutých vychádza z presvedčenia, že postihnutie nesmie byť dôvodom na vylúčenie človeka zo spoločnosti. Cieľom je podporovať jeho samostatnosť, dôstojnosť, vzdelávanie, pracovné uplatnenie a aktívnu účasť na spoločenskom živote.

Starostlivosť sa už neobmedzuje na ubytovanie, stravu a základnú opateru. Zahŕňa liečebnú rehabilitáciu, sociálnu rehabilitáciu, pedagogickú podporu, psychologické poradenstvo, pracovnú prípravu, kompenzačné pomôcky, bezbariérovú dopravu, prístupné informácie a ochranu práv.

Vývoj od represívnych postojov cez charitatívnu pomoc, humanistické idey a ústavnú rehabilitáciu až po integráciu a inklúziu ukazuje, že kvalita starostlivosti závisí od toho, ako spoločnosť chápe človeka so zdravotným postihnutím.

tags: #historia #starostlivosti #o #telesne #postihnutych