Imunodeficiencia predstavuje stav, pri ktorom niektorá časť imunitného systému nefunguje primerane. Ošetrovateľská starostlivosť o pacientov s imunodeficienciou je komplexná a vyžaduje si špecifický prístup zameraný na prevenciu infekcií, včasnú diagnostiku a liečbu komplikácií, ako aj na podporu kvality života pacienta.
Imunitný systém je komplexná sieť buniek, tkanív a orgánov, ktorá chráni telo pred škodlivými látkami, ako sú baktérie, vírusy, chemikálie alebo toxíny. Imunodeficiencia predstavuje stav, kedy je imunitný systém oslabený alebo nefunkčný, čo zvyšuje náchylnosť pacienta na infekcie a iné ochorenia.
Čo je imunodeficiencia
Významnou, nie však jedinou úlohou imunitného systému je ochrana organizmu pred infekciou, rovnako dôležité je rozlíšenie vlastného a cudzieho, zdravého a chorého, ako aj tolerancia neškodného, respektíve pre život dôležitého. Z uvedených funkcií imunitného systému vyplývajú klinické prejavy imunodeficiencií: zvýšená náchylnosť k infekcii, a tiež zvýšený výskyt autoimunitných, alergických a malígnych prejavov alebo ochorení.
Infekcie sa v závislosti od typu a závažnosti poruchy vyskytujú významne častejšie ako u zdravých jedincov a môžu byť spôsobené aj neobvyklými mikroorganizmami, pričom priebeh býva väčšinou závažný, zdĺhavý a odpoveď na antibiotickú liečbu je často nedostatočná. Infekcie sa môžu vyskytnúť v ktorejkoľvek časti tela, obvyklé sú zápaly prínosových dutín, priedušiek, pľúc, infekcie kože a podkožia, močového alebo zažívacieho systému.
Primárna a sekundárna imunodeficiencia
Primárne imunodeficiencie
Primárne imunodeficiencie sú vrodené poruchy imunitného systému, ktoré sa prejavujú už v detstve alebo dospelosti. Ide o veľkú rôznorodú skupinu geneticky podmienených porúch štruktúry a funkcie jednej alebo viacerých zložiek imunity.
Primárne imunodeficiencie, ktoré sa dnes odborne označujú aj ako vrodené chyby imunity, zahŕňajú viac ako 450 geneticky definovaných ochorení, pričom niektoré odborné klasifikácie rozlišujú už vyše 500 ochorení. Tieto stavy ovplyvňujú vývoj alebo funkciu imunitného systému a môžu zvyšovať náchylnosť na infekcie, autoimunitné ochorenia a niektoré druhy nádorových ochorení.
Niektoré primárne imunodeficiencie sú relatívne mierne, iné sú vážne a potenciálne fatálne. Väčšinou sa diagnostikujú v detstve, môžu však byť rozpoznané až v dospelosti, napríklad bežná variabilná imunodeficiencia (CVID).
Prevalencia primárnych imunodeficiencií sa odhaduje na 1 z 1 200, pričom väčšina prípadov nie je diagnostikovaná. Incidencia primárnych imunodeficiencií sa v niektorých údajoch odhaduje na 1 prípad na 10 000 obyvateľov, pričom jednotlivé druhy nie sú zastúpené rovnako a mnohé patria medzi vzácne alebo raritné ochorenia.
Sekundárne imunodeficiencie
Sekundárne imunodeficiencie vznikajú u jedincov, ktorých imunitný systém bol spočiatku plne funkčný, ale následkom vonkajších vplyvov došlo k jeho oslabeniu. Vznikajú následkom inej základnej choroby alebo jej liečby.
Najčastejšou príčinou býva infekcia, najmä vírusová, typickým príkladom je HIV. Ďalej sa uplatňuje vek, stav výživy, podvýživa, výrazná obezita, chronické choroby, diabetes mellitus, chronické srdcové, obličkové alebo pečeňové zlyhávanie, imunosupresívna liečba, chemoterapia, niektoré biologické lieky a rádioterapia.
Sekundárne imunodeficiencie sa môžu vyskytnúť v ktoromkoľvek veku, častejšie však postihujú starších ľudí. Môžu úplne alebo čiastočne ustúpiť spontánne alebo po liečbe vyvolávajúcej príčiny, v niektorých prípadoch však môže byť poškodenie imunitného systému trvalé.
Najčastejším klinickým prejavom sekundárnej imunodeficiencie je zvýšená frekvencia alebo neobvyklé komplikácie bežných infekcií, prípadne infekcie netypickými patogénmi a podmienene patogénnymi mikroorganizmami. Najčastejšie sú frekventné infekcie horných a dolných dýchacích ciest a zažívacieho traktu, opakované a komplikované infekcie však môžu postihovať ktorýkoľvek orgánový systém.
Prejavy a varovné príznaky
Nie každá zvýšená chorobnosť znamená imunodeficienciu, preto je dôležité odborné posúdenie celkového klinického obrazu. Na poruchu imunity môže upozorniť najmä kombinácia častých, závažných, nezvyčajných alebo ťažko liečiteľných infekcií.
- neobvykle časté infekcie;
- infekcie s komplikovaným alebo dlhotrvajúcim priebehom;
- opakované zápaly prínosových dutín, priedušiek alebo pľúc;
- opakované infekcie, ktoré si vyžadujú častú antibiotickú liečbu;
- neobvyklé alebo ťažko liečiteľné infekcie;
- opakované zápaly uší, bronchitídy alebo zápaly pľúc;
- pretrvávajúce kožné infekcie, abscesy, celulitída alebo plesňové infekcie;
- závažné bakteriálne infekcie, ako meningitída alebo sepsa;
- chronická alebo opakujúca sa hnačka;
- strata hmotnosti, neprospievanie alebo oneskorený rast a vývoj;
- autoimunitná hemolytická anémia, trombocytopénia alebo zápalové ochorenie čriev;
- nezvyčajné reakcie na očkovanie;
- zväčšené lymfatické uzliny alebo slezina;
- nevysvetliteľné alebo pretrvávajúce vyrážky a ekzémy;
- infekcie vyžadujúce dlhodobú hospitalizáciu alebo intravenózne antibiotiká;
- opakované infekcie u jedného alebo viacerých členov rodiny;
- úmrtie súrodenca v dôsledku nevysvetliteľnej infekcie v ranom detstve.
Rodinná anamnéza primárnej imunodeficiencie, najmä so závažnými a nevysvetliteľnými infekciami alebo úmrtiami v ranom detstve, môže naznačovať genetickú predispozíciu. Deti, ktoré nepriberajú na váhe alebo výške primeranej veku bez inej známej príčiny, potrebujú dôkladné lekárske posúdenie.
Najvýznamnejšie primárne imunodeficiencie
Závažná kombinovaná imunodeficiencia
Závažná kombinovaná imunodeficiencia (SCID) je vážny vrodený genetický stav s výrazne narušeným imunitným systémom. Vyznačuje sa závažným nedostatkom funkčných T- a B-lymfocytov, ktoré sú nevyhnutné v boji proti infekciám.
SCID predstavuje neonatálnu pohotovosť. Postihnuté deti nemajú prakticky žiadne funkčné T-bunky a bez definitívnej liečby umierajú na oportunistické infekcie v priebehu prvého roka života.
SCID môže byť spôsobená mutáciami v génoch IL2RG, ADA, JAK3, RAG1, RAG2, IL7R a ďalších. X-viazaná SCID je spôsobená mutáciami v géne IL2RG, ktorý kóduje zložku receptora interleukínu-2.
Skríning novorodencov na SCID prostredníctvom TREC testu umožňuje identifikovať postihnuté deti ešte pred prvou infekciou. Transplantácia hematopoetických kmeňových buniek pred 3,5 mesiacom veku bez predchádzajúcej infekcie vedie k prežitiu viac ako 95 percent pacientov.
Primárnym cieľom liečby SCID je obnovenie imunitného systému. Transplantácia hematopoetických kmeňových buniek je najúčinnejšou liečebnou možnosťou a pri včasnej diagnostike môže byť liečebná.
Chronická granulomatózna choroba
Chronická granulomatózna choroba (CGD) ovplyvňuje biele krvinky nazývané neutrofily, ktoré sú zodpovedné za ničenie baktérií a húb. Pacienti s CGD trpia opakujúcimi sa bakteriálnymi a hubovými infekciami.
Liečba zahŕňa celoživotné antibiotiká, antimykotiká a v indikovaných prípadoch transplantáciu krvotvorných buniek.
X-viazaná agamaglobulinémia
X-viazaná agamaglobulinémia (XLA) postihuje predovšetkým chlapcov a je spôsobená genetickou chybou, ktorá bráni vývoju B-buniek, čo vedie k nedostatku protilátok.
Príznaky sa môžu začať prejavovať približne od 6 mesiacov veku. Deti trpia opakovanými infekciami uší a infekciami hrudníka vrátane zápalu pľúc. Pravidelná substitučná liečba imunoglobulínmi pomáha predchádzať infekciám.
Bežná variabilná imunodeficiencia
Bežná variabilná imunodeficiencia (CVID) sa vyznačuje nízkymi hladinami protilátok a príznaky sa nemusia objaviť až do dospievania alebo dospelosti. CVID je najčastejšia symptomatická primárna imunodeficiencia u dospelých.
CVID sa v minulosti považovala za diagnózu vylúčenia s neznámym genetickým základom. Genomické štúdie identifikovali monogénne príčiny u 25 až 30 percent pacientov s CVID vrátane génov TNFRSF13B, NFKB1, CTLA4, PIK3CD, PIK3R1 a LRBA.
Na liečbu CVID sa používa substitučná imunoglobulínová liečba a antibiotiká. U niektorých pacientov môže byť po identifikácii konkrétnej genetickej príčiny prínosná aj cielená liečba.
Ďalšie poruchy
Deficit adhézie leukocytov zhoršuje schopnosť bielych krviniek dosiahnuť miesta infekcie, čo vedie k závažným bakteriálnym infekciám, najmä v koži a slizniciach.
Kombinovaná imunitná nedostatočnosť zahŕňa skupinu porúch s nízkymi hladinami protilátok a zhoršenou funkciou T-buniek, čo vedie k rôznym symptómom a závažnosti.
Pacienti so syndrómom hyper IgM majú normálne alebo vysoké hladiny IgM, ale nízke hladiny iných imunoglobulínov, čo zvyšuje náchylnosť na infekcie, najmä v pľúcach, pečeni a črevách.
Diagnostika imunodeficiencie
Imunologické vyšetrenie môže lekár odporučiť pri neobvykle častých infekciách, infekciách s komplikovaným alebo dlhotrvajúcim priebehom, opakovaných zápaloch prínosových dutín, priedušiek alebo pľúc, pri infekciách vyžadujúcich častú antibiotickú liečbu a pri neobvyklých alebo ťažko liečiteľných infekciách.
Vyšetrenie je vhodné aj pri podozrení na poruchu protilátkovej alebo bunkovej imunity a pri potrebe zhodnotiť imunitný systém v súvislosti s iným základným ochorením.
Rozsah laboratórnych vyšetrení určuje imunológ podľa príznakov a dostupnej zdravotnej dokumentácie. Základné vyšetrenia môžu zahŕňať krvný obraz, bežné markery zápalu, celkovú hladinu imunoglobulínov, imunologický profil a ďalšie cielené testy.
Hladiny imunoglobulínov a podskupiny lymfocytov umožňujú identifikovať imunodeficienciu, nie však vždy jej genetickú príčinu. Pri podozrení na primárnu imunodeficienciu môže byť potrebná molekulárna diagnostika.
Po vyhodnotení výsledkov lekár odporučí ďalšie sledovanie, doplňujúce vyšetrenia alebo individuálny liečebný postup. Diagnostika a liečba primárnych imunodeficiencií je komplexná a vyžaduje si úzku spoluprácu medzi lekármi, pacientmi a pacientskymi združeniami.
Molekulárna diagnostika a genetické vyšetrenie
Viac ako 450 génov spojených s primárnymi imunodeficienciami nie je možné zistiť pomocou jediného imunologického testu. Sekvenovanie celého genómu umožňuje súčasné vyhodnotenie génov zodpovedných za primárnu imunodeficienciu a môže poskytnúť molekulárnu diagnózu.
Konkrétny gén zodpovedný za SCID môže ovplyvniť výber darcu, optimálny režim kondicionovania pred transplantáciou krvotvorných kmeňových buniek a možnosť využitia génovej terapie. Tieto rozhodnutia vyžadujú rýchlu molekulárnu diagnostiku, najmä v novorodeneckom období.
Molekulárna diagnostika môže byť významná aj pri CVID, pretože identifikácia monogénnej príčiny môže umožniť výber špecifickej cielenej liečby. Pri niektorých geneticky podmienených poruchách sa uplatňuje biologická liečba, génová terapia alebo liečba zameraná na konkrétnu poruchu imunitnej signalizácie.
Hlavné ciele ošetrovateľskej starostlivosti
Ošetrovateľská starostlivosť o pacienta s imunodeficienciou zahŕňa širokú škálu intervencií zameraných na minimalizáciu rizika infekcií, podporu adekvátnej výživy, monitorovanie zdravotného stavu a edukáciu pacienta a jeho rodiny.
- predchádzať vzniku a šíreniu infekcie;
- včas rozpoznať príznaky infekcie alebo inej komplikácie;
- dodržiavať bezpečný aseptický postup pri ošetrovateľských výkonoch;
- monitorovať vitálne funkcie a celkový stav pacienta;
- podporovať dostatočnú výživu a hydratáciu;
- zabezpečiť správne podávanie predpísanej liečby;
- sledovať účinky a možné nežiaduce účinky liekov;
- edukovať pacienta a rodinu o režimových opatreniach;
- poskytovať psychickú a sociálnu podporu;
- podporovať čo najvyššiu mieru samostatnosti a kvalitu života.
Prevencia infekcií
Hygiena rúk a prostredia
Dôkladné umývanie rúk, používanie dezinfekčných prostriedkov a vyhýbanie sa kontaktu s chorými osobami sú základné opatrenia na prevenciu infekcií. Hygiena rúk je dôležitá pred kontaktom s pacientom, po kontakte s pacientom, po kontakte s telesnými tekutinami a po kontakte s predmetmi v okolí pacienta.
Pri hospitalizácii je potrebné udržiavať čisté prostredie, pravidelne dezinfikovať pomôcky a obmedziť zbytočný pohyb osôb v okolí pacienta. Návštevy by nemali prichádzať v prípade príznakov infekcie.
Aseptický postup
Pri invazívnych výkonoch, ako sú zavedenie katétra, injekcie, odber biologického materiálu alebo ošetrenie rany, je nevyhnutné dodržiavať prísne aseptické postupy.
Ošetrovateľský personál musí používať vhodné ochranné pomôcky, pripraviť sterilný materiál a dodržiavať správnu dezinfekciu kože. Každý invazívny vstup predstavuje možné miesto vstupu mikroorganizmov, preto sa jeho potreba pravidelne prehodnocuje.
Izolačné opatrenia
V prípade hospitalizácie pacienta s imunodeficienciou je často potrebná izolácia, aby sa minimalizovalo riziko prenosu infekcie. Rozsah izolácie závisí od typu imunodeficiencie, aktuálneho zdravotného stavu, prítomnosti infekcie a miestnych hygienicko-epidemiologických pravidiel.
Rodina a návštevy by mali byť poučené o správnej hygiene rúk, používaní ochranných pomôcok a potrebe vyhnúť sa kontaktu s pacientom pri vlastnom ochorení.
Očkovanie
Očkovanie je dôležitou súčasťou prevencie infekcií, avšak u pacientov s imunodeficienciou je potrebné zvážiť typ vakcíny a individuálne riziko. Živé vakcíny môžu byť pri určitých poruchách imunity kontraindikované a ich podanie musí posúdiť lekár.
Inaktivované vakcíny možno v zásade bezpečne podávať pri vrodených aj získaných poruchách imunity pri rešpektovaní všeobecných zásad správnej aplikácie vakcín. Otázkou môže byť stupeň dosiahnutej ochrany a jej trvanie.
Len zriedka je imunitný systém pri poruchách imunity poškodený natoľko, že aktívna imunizácia je úplne neefektívna. Aj u pacientov s poruchami tvorby protilátok môže očkovanie viesť k rozvoju špecifickej bunkovej imunity.
Výživa, hydratácia a hygiena potravín
Pacienti s imunodeficienciou majú často zvýšené nároky na príjem živín, preto je dôležité zabezpečiť vyváženú stravu bohatú na bielkoviny, vitamíny a minerály. Adekvátny príjem živín podporuje regeneráciu, hojenie a zvládanie infekcie.
Dôkladná hygiena potravín je nevyhnutná na prevenciu alimentárnych infekcií. Pacient a rodina by mali byť poučení o správnej manipulácii s potravinami, ich skladovaní a príprave.
V prípade nedostatočného príjmu potravy je potrebné zvážiť nutričnú podporu formou enterálnej alebo parenterálnej výživy. O potrebe a spôsobe nutričnej podpory rozhoduje ošetrujúci tím podľa klinického stavu pacienta.
Vyvážená strava bohatá na vitamíny a minerály môže podporiť imunitné funkcie, nenahrádza však diagnostiku ani špecifickú liečbu imunodeficiencie.
Monitorovanie zdravotného stavu
Vitálne funkcie
Pravidelné monitorovanie vitálnych funkcií, teda teploty, pulzu, krvného tlaku a dýchania, je dôležité na včasné rozpoznanie infekcie alebo iných komplikácií.
U imunokompromitovaného pacienta nemusí byť infekcia vždy sprevádzaná výraznou horúčkou. Zmeny správania, únava, zhoršenie dychu, zrýchlené dýchanie, znížený príjem tekutín, zmätenosť alebo náhla slabosť môžu byť významnými varovnými príznakmi.
Sledovanie príznakov infekcie
Sestra sleduje stav kože a slizníc, prítomnosť začervenania, opuchu, bolesti, výtoku, kašľa, dýchavičnosti, hnačky, vracania, zmien močenia a ďalších príznakov.
Pri podozrení na infekciu je dôležité bezodkladne informovať lekára, zabezpečiť odber biologického materiálu podľa ordinácie a sledovať reakciu pacienta na liečbu.
Laboratórne vyšetrenia
Pravidelné laboratórne vyšetrenia, najmä krvný obraz a imunologické testy, sú dôležité na monitorovanie stavu imunitného systému. Podľa typu ochorenia sa sledujú aj zápalové parametre, hladiny imunoglobulínov, funkcia orgánov a ďalšie vyšetrenia.
Výsledky je potrebné hodnotiť v súvislosti s klinickým stavom pacienta, predchádzajúcimi výsledkami a aktuálnou liečbou.
Substitučná liečba imunoglobulínmi
Pre mnohých pacientov s primárnou imunodeficienciou predstavuje základ liečby substitučná liečba imunoglobulínmi. Táto liečba dopĺňa chýbajúce protilátky a pomáha organizmu bojovať proti infekciám.
Liečba môže byť podávaná v zdravotníckom zariadení alebo v mnohých prípadoch aj doma, čo pacientom umožňuje väčšiu nezávislosť a komfort. Ošetrovateľská starostlivosť zahŕňa kontrolu správnej aplikácie, sledovanie tolerancie, poučenie o režime a rozpoznanie možných nežiaducich reakcií.
Pri nedostatočnej tvorbe protilátok je základom liečby imunoglobulínová substitučná liečba. Svoje nezastupiteľné miesto má stále antibiotická profylaxia, ak je indikovaná lekárom.
Problémy s dostupnosťou imunoglobulínov
Pacienti s primárnou imunodeficienciou často čelia problémom s nedostatočnou distribúciou liekov, najmä imunoglobulínov. Zmena liečby je zložitá, pretože jednotlivé lieky nie sú z klinického hľadiska úplne vzájomne nahraditeľné a identické a spôsob ich podania je rôzny.
Ak je pacient edukovaný na jednu formu aplikácie, nie je jednoduché edukovať ho na inú formu a okamžite mu zmeniť liečbu. Pri každej zmene je potrebné zabezpečiť nové poučenie, praktický nácvik a kontrolu správnej techniky.
Celosvetové dodávky plazmy nepostačujú neustále rastúcemu dopytu po imunoglobulínoch. Viac ako 80 percent celosvetového objemu liekov z krvnej plazmy je vyrobených z plazmy z USA.
Riešenie si vyžaduje spoločný postup lekárov, pacientskych združení, výrobcov a štátnych autorít. Kľúčová je aferetická plazma a legislatívna podpora darovania plazmy.
Ošetrovateľská starostlivosť podľa prostredia
Starostlivosť v nemocnici
V nemocničnom prostredí sa ošetrovateľská starostlivosť sústreďuje na prevenciu nozokomiálnych infekcií, dodržiavanie izolačných opatrení, bezpečné vykonávanie invazívnych výkonov a pravidelné hodnotenie zdravotného stavu.
Sestra sleduje vitálne funkcie, stav vedomia, príjem a výdaj tekutín, príjem potravy, stav kože a slizníc, toleranciu liečby a vývoj príznakov. Dôležitá je presná dokumentácia všetkých zmien.
Starostlivosť v domácom prostredí
Domáca starostlivosť môže zahŕňať dohľad nad podávaním liekov, imunoglobulínovú liečbu, kontrolu hygienických opatrení, sledovanie príznakov infekcie a edukáciu pacienta alebo rodiny.
Pacient a jeho rodina by mali vedieť, ktoré príznaky vyžadujú bezodkladný kontakt so zdravotníckym pracovníkom. Súčasťou edukácie je aj plánovanie kontrol, zabezpečenie liekov a vedenie záznamov o infekciách a liečbe.
Edukácia pacienta a rodiny
Diagnóza primárnej imunodeficiencie môže byť pre pacienta aj jeho rodinu náročná a často prináša mnoho otázok, obáv a neistoty. Je prirodzené cítiť strach alebo neistotu, najmä na začiatku. Každý pacient je však iný a plán starostlivosti musí zohľadňovať konkrétny typ poruchy, vek, komorbidity a sociálne podmienky.
Informácie o ochorení
Pacient a jeho rodina by mali byť informovaní o povahe ochorenia, jeho príčinách, príznakoch a možnostiach liečby. Mali by rozumieť tomu, prečo je potrebné pravidelné sledovanie, laboratórne vyšetrenia a dodržiavanie liečebného režimu.
Prevencia infekcií
Pacient a jeho rodina by mali byť poučení o dôležitosti hygienických opatrení a vyhýbania sa kontaktu s chorými osobami. Edukácia má zahŕňať správne umývanie rúk, starostlivosť o rany, bezpečnú manipuláciu s potravinami a postup pri vzniku príznakov infekcie.
Užívanie liekov
Pacient a jeho rodina by mali byť poučení o správnom užívaní liekov a možných vedľajších účinkoch. Pri antibiotickej, imunoglobulínovej, imunosupresívnej alebo inej špecifickej liečbe je dôležité dodržiavať ordinovaný režim a neupravovať dávky bez konzultácie s lekárom.
Očkovanie a cestovanie
O vhodnosti očkovania rozhoduje lekár podľa typu imunodeficiencie. Pred plánovanou cestou, pobytom v kolektíve alebo návštevou oblastí s vyšším infekčným rizikom je potrebné individuálne posúdenie zdravotného stavu a preventívnych opatrení.
Psychosociálna podpora a kvalita života
Pacienti s imunodeficienciou a ich rodiny čelia mnohým psychosociálnym výzvam, ako sú úzkosť, depresia, izolácia a finančné ťažkosti. Ošetrovateľská starostlivosť by mala zahŕňať aj podporu a poradenstvo v týchto oblastiach.
Poskytovanie psychologickej podpory a poradenstva pacientom a ich rodinám je kľúčové pre zvládanie psychickej záťaže. Pomoc môže byť potrebná aj pri získavaní sociálnej podpory a dávok.
Navedenie pacientov a ich rodín na pacientske organizácie môže zlepšiť dostupnosť podpory a informácií. Mnohým pacientom pomáha kontakt s inými pacientmi, ktorí majú podobné skúsenosti.
Pre rodičov detí s imunodeficienciou môže byť diagnóza obzvlášť náročná. Podpora rodiny, pochopenie a otvorená komunikácia pomáhajú pacientovi cítiť sa bezpečne a sebavedomo.
Úloha sestry v multidisciplinárnom tíme
Keďže sekundárne imunodeficiencie sa vyskytujú naprieč všetkými medicínskymi odbormi, pacientov so sekundárnou imunodeficienciou by mali vedieť rozpoznať všetci zdravotnícki pracovníci.
Okrem klinických imunológov sa so sekundárnymi imunodeficienciami častejšie stretávajú lekári z odborov hematológia a transfúziológia, klinická a radiačná onkológia, reumatológia, dermatovenerológia, gastroenterológia, pneumológia a ftizeológia.
Nezastupiteľnú úlohu pri vyhľadávaní pacientov so sekundárnou imunodeficienciou má všeobecný lekár. Sestra môže významne prispieť k zachyteniu opakovaných infekcií, nedostatočnej odpovede na liečbu, problémov s výživou, nedodržiavania liečebného režimu a psychosociálnej záťaže.
Ošetrovateľský tím spolupracuje s imunológom, všeobecným lekárom, pediatrom, infektológom, hematológom, onkológom, nutričným terapeutom, psychológom, sociálnym pracovníkom a ďalšími odborníkmi podľa potrieb pacienta.
Imunodeficiencia a každodenný život
Vďaka pokroku v medicíne, lepšej diagnostike a modernej liečbe majú dnes pacienti s imunodeficienciou výrazne lepšie vyhliadky ako v minulosti. Pacienti s imunodeficienciou môžu viesť aktívny život, pracovať, študovať, športovať a venovať sa bežným aktivitám.
Najdôležitejšie je vedieť, že pacient s imunodeficienciou nie je definovaný svojou diagnózou. Pri správnej liečbe, pravidelnom sledovaní, prevencii infekcií a podpore rodiny môže dosiahnuť dobrú kvalitu života.
tags: #imunodeficiencia #osetrovatelska #starostlivost