Nie. Na Slovensku neexistuje pevne stanovený vek, od ktorého by sa dieťa mohlo samo a záväzne rozhodnúť, s ktorým rodičom bude žiť. Dieťa sa však v konaní, ktoré sa ho týka, musí primeraným spôsobom vyjadriť a súd na jeho názor prihliada podľa veku a rozumovej vyspelosti.
Hoci právne predpisy neumožňujú dieťaťu priamo rozhodovať o tom, s ktorým rodičom bude bývať, jeho názor má v konaní pred súdom značnú váhu. Súd však nie je názorom dieťaťa viazaný a rozhoduje podľa všetkých okolností prípadu, pričom prvoradý je najlepší záujem dieťaťa.
Neexistuje hranica 13 rokov ani iný vek, od ktorého si dieťa vyberá rodiča
Je len mýtus, že dieťa sa od nejakého veku môže na súde vyjadriť, s kým chce žiť. Zvyčajne sa medzi ľuďmi hovorí, že od 13 rokov. Je to fáma. Správne a zákonne je to inak.
Dieťa sa nie môže, ale musí vyjadriť ku všetkým sporom, ktoré sa ho dotýkajú, a jeho názor sa zisťuje spôsobom, ktorý je veku primeraný. Citlivo, tak, aby naozaj rozumelo, čo od neho dospelí chcú.
V slovenskej legislatíve platí, že dieťa sa nie len môže, ale musí vyjadriť ku všetkým sporom, ktoré sa ho dotýkajú. Jeho názor sa pritom zisťuje spôsobom, ktorý je primeraný jeho veku a psychickej vyspelosti.
Hoci názor staršieho dieťaťa má väčšiu váhu, súd musí pri rozhodovaní prihliadať na všetky okolnosti prípadu a na najlepší záujem dieťaťa. Názor dieťaťa je dôležitým faktorom, ale nie jediným rozhodujúcim kritériom.
Čo súd pri rozhodovaní posudzuje
Účelom rodičovských práv a povinností je zabezpečiť vyvážený vývoj a pohodu dieťaťa v súlade s jeho individuálnymi potrebami a želaniami. Deťom sa musí zaistiť náležitá starostlivosť a výchova, ako aj dozor a ochrana, ktoré zodpovedajú ich veku a štádiu vývoja.
Deti musia byť vychovávané s porozumením, istotou a citom. Nesmú byť vystavované telesným trestom ani iným spôsobom zneužívané. Deti by mali byť podporované a povzbudzované, aby dosiahli nezávislosť, zodpovednosť a dospelosť.
Rozhodnutie sa musí zakladať na najlepších záujmoch dieťaťa. Najlepší záujem dieťaťa nemožno posudzovať od stola ani vyvodzovať len z vyjadrení dospelých.
Vyžaduje si individuálne posúdenie každej situácie a skutočný záujem o to, ako ju prežíva samotné dieťa. Ochrana práv detí totiž nespočíva len v prijímaní rozhodnutí v ich mene, ale aj v tom, že im dávame priestor byť súčasťou rozhodovania o veciach, ktoré sa ich bezprostredne týkajú.
Kto rozhoduje o tom, s kým bude dieťa žiť
Nositeľ rodičovských práv a povinností má právo rozhodovať o starostlivosti o dieťa, výchove, mieste pobytu a iných osobných záležitostiach.
Rodičovské práva a povinnosti a právo styku musia byť vždy usporiadané s ohľadom na najlepšie záujmy dieťaťa tak, aby sa tieto práva a povinnosti mohli v budúcnosti využívať čo najlepšie.
Rozhodovacia právomoc súdu sa vzťahuje na starostlivosť o deti, miesto pobytu, právo styku a výživné. V prípade potreby môže súd rozhodnúť aj o úlohách, právach a povinnostiach nositeľa rodičovských práv a povinností, ako aj o rozdelení úloh medzi nositeľmi rodičovských práv a povinností.
Pri rozhodovaní o práve styku musí súd poskytnúť podrobné ustanovenia o podmienkach návštev a o tom, s kým bude dieťa žiť.
Ak sú nositelia rodičovských práv a povinností odlúčení, robia každodenné rozhodnutia týkajúce sa dieťaťa v závislosti od toho, s ktorým rodičom dieťa žije. Pri dôležitých rozhodnutiach je však potrebný súhlas obidvoch nositeľov rodičovských práv a povinností.
Ako sa zisťuje názor dieťaťa
Toto vypočutie zvyčajne realizuje úrad práce, sociálnych vecí a rodiny, ktorý je v konaní ustanovený za kolízneho opatrovníka, teda za zástupcu dieťaťa v súdnom konaní.
Väčšinou vypočutie dieťaťa realizuje Úrad práce, sociálnych vecí a rodiny, ktorý je v súdnom konaní ustanovený ako kolízny opatrovník, teda zástupca dieťaťa.
Tieto nenápadné návštevy pracovníkov úradu a krátky rozhovor s deťmi sú bežnou súčasťou procesu. To sú tie nenápadné správy z návštevy dvoch pracovníčok u vás a z niekoľkominútového rozhovoru s deťmi.
V zložitejších prípadoch, keď je postoj rodičov diametrálne odlišný, sa deti vypočúvajú aj na úrade, zvyčajne za prítomnosti psychológa, a niekedy je dokonca situácia taká nejasná, že musí byť ku konaniu privolaný znalec.
V zložitejších prípadoch, keď sú postoje rodičov diametrálne odlišné, môžu byť deti vypočúvané priamo na úrade, často za prítomnosti psychológa. Ak je situácia mimoriadne nejasná, môže byť ku konaniu privolaný aj znalec.
Vypočutie dieťaťa priamo súdom
Súd sa detí určite bude pýtať. Bez toho, aby poznal ich názor, spor rodičov nerozhodne.
V niektorých prípadoch, najmä pri rozhodovaní o úprave styku s maloletým dieťaťom, sa súdy obracajú priamo na deti. Hoci neexistuje striktne stanovený vek, od ktorého si dieťa môže slobodne vybrať, s ktorým rodičom chce žiť, prax ukazuje, že súdy zvyčajne vypočúvajú deti priamo na pojednávaní od približne 12 rokov veku.
Nie je však vylúčené, že súd vypočuje aj mladšie dieťa, ak dosiahne dostatočnú psychickú vyspelosť. Existujú prípady, kedy boli vypočuté aj 8-ročné deti, hoci v niektorých situáciách to nemusí byť pre dieťa vhodné a výsluch realizuje radšej detský psychológ mimo súdnej miestnosti.
Právo dieťaťa byť vypočuté neznamená len možnosť vyjadriť svoj názor. Znamená aj povinnosť dospelých tento názor aktívne zisťovať, vnímať a primerane zohľadňovať pri rozhodnutiach, ktoré ovplyvňujú život dieťaťa.
Úloha kolízneho opatrovníka
Dieťa sa často ocitá uprostred konfliktu dospelých, ktorému nerozumie a ktorý samo nedokáže ovplyvniť. O to dôležitejšie je, aby existovala osoba, ktorá nezastupuje záujmy rodičov, ale výlučne záujmy dieťaťa.
Práve v takýchto situáciách je úloha kolízneho opatrovníka nezastupiteľná. Súd zároveň poveril kolízneho opatrovníka, aby monitoroval priebeh stretnutí otca so synom a poskytol súdu informácie o tom, ako kontakt prebieha a ako ho dieťa prežíva.
Pri preskúmavaní podnetu som zistil, že kolízny opatrovník nepristupoval k monitorovaniu styku dostatočne aktívne. Nedochádzalo k pravidelnému sledovaniu priebehu stretnutí ani k aktívnemu zisťovaniu toho, ako sa vyvíja názor dieťaťa po obnovení kontaktu s otcom.
Takýto postup podľa môjho názoru nenaplnil požiadavku osobitnej ochrany detí, ktorú garantuje Ústava Slovenskej republiky.
Čo znamená názor dieťaťa v praxi
Súd prihliada na názor dieťaťa, ale nie je ním viazaný. Súd má zodpovednosť korigovať predstavy a názory maloletého dieťaťa, ak by ich priame naplnenie nebolo v jeho najlepšom záujme.
Ak dieťa jasne vyjadruje, že nechce striedavú starostlivosť, je dôležité, aby to rodič súdu oznámil. Súd by mal vziať do úvahy názor dieťaťa, najmä ak je dostatočne vyspelé na to, aby ho vedelo vyjadriť.
Je však potrebné zdôrazniť, že súd nie je viazaný názorom dieťaťa a rozhoduje na základe všetkých okolností prípadu, pričom prvoradý je záujem dieťaťa.
Dôležité je, aby dieťa malo možnosť vyjadriť svoj názor bez nátlaku a aby sa mohlo slobodne rozhodnúť, s kým sa cíti najlepšie.
Striedavá osobná starostlivosť
Striedavá starostlivosť je jednou z možností, ako môže súd upraviť starostlivosť o dieťa po rozvode rodičov. V zmysle § 24 ods. 3 zákona o rodine, ak sú obidvaja rodičia spôsobilí dieťa vychovávať a ak majú o osobnú starostlivosť o dieťa obidvaja rodičia záujem, tak súd môže zveriť dieťa do striedavej osobnej starostlivosti obidvoch rodičov, ak je to v záujme dieťaťa a ak budú takto zaistené potreby dieťaťa.
Pri rozhodovaní o striedavej starostlivosti súd zvažuje rôzne faktory, ako napríklad:
- Vzdialenosť bydlísk rodičov: Ak žijú rodičia v rôznych mestách, striedavá starostlivosť môže byť pre dieťa náročná z hľadiska cestovania a dochádzky do školy.
- Schopnosť rodičov spolupracovať: Striedavá starostlivosť vyžaduje, aby rodičia vedeli efektívne komunikovať a spolupracovať pri výchove dieťaťa.
- Vek a názor dieťaťa: Súd prihliada na názor dieťaťa, ak je dostatočne vyspelé na to, aby ho vedelo vyjadriť.
Spoločná osobná starostlivosť má množstvo výhod: Dieťa má stabilné prostredie a necíti, že „stratilo“ jedného z rodičov. Oboch rodičov vníma ako plnohodnotných a prítomných. Znižuje sa počet konfliktov, pretože rozhodnutia sú spoločné.
Právo dieťaťa na vzťah s oboma rodičmi
Vzájomná prítomnosť rodiča a dieťaťa, predovšetkým maloletého, je základom pre budovanie a udržanie zdravého a funkčného vzťahu. Pre všestranný harmonický vývin dieťaťa je najlepšou možnosťou vyrastať v prítomnosti oboch rodičov.
Právo styku rodiča s dieťaťom je právom, ktoré vznikne tomu rodičovi, ktorému nie je dieťa rozhodnutím súdu zverené do osobnej starostlivosti.
Právo styku vychádza z Ústavy Slovenskej republiky, keď v zmysle článku 41 ods. 4 Ústavy SR „starostlivosť o deti a ich výchova je právom rodičov; deti majú právo na rodičovskú výchovu a starostlivosť. Práva rodičov možno obmedziť a maloleté deti možno od rodičov odlúčiť proti vôli rodičov len rozhodnutím súdu na základe zákona“.
Právo styku vyplýva z viacerých ustanovení Dohovoru o právach dieťaťa, kde je upravené ako právo dieťaťa poznať svojich rodičov a právo na ich starostlivosť, ako právo dieťaťa na zachovanie jeho rodinných zväzkov a ako právo oddeleného dieťaťa udržiavať pravidelné osobné kontakty s oboma rodičmi, ibaže by to bolo v rozpore so záujmami dieťaťa.
Vzájomná radosť rodiča a dieťaťa v blízkosti toho druhého je základným prvkom rodinného života. Je chránená článkom 8 Európskeho dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd, z ktorého vyplýva tiež pozitívny záväzok štátu chrániť záujmy rodiny a prispievať aktívne k udržiavaniu a obnovovaniu rodinnoprávnych väzieb.
Vyhliadky na vytvorenie takýchto väzieb sa postupne znížia a napokon zaniknú, ak biologickému rodičovi a dieťaťu nie je dovolené stýkať sa alebo len tak zriedka, že žiadne prirodzené puto nemá nádej medzi nimi vzniknúť.
Kedy môže byť styk s rodičom obmedzený
Ak je oprávnený schopný sa o svoje dieťa riadne postarať po celú dobu stretávania a má na to vytvorené všetky podmienky, potom niet žiadneho zákonného dôvodu na to, aby bol tento styk akokoľvek obmedzovaný.
Zásadne nemožno obmedzenie alebo zákaz styku vysloviť v prípade, ak uvádzané dôvody vyplývajú zo vzťahu medzi rodičmi, a nie zo vzťahu medzi rodičom a dieťaťom.
Akékoľvek, aj oprávnené, výhrady jedného rodiča voči druhému rodičovi, ktoré sa týkajú jeho postoja ako partnera, nemôžu byť dôvodom na zásah do styku s dieťaťom.
Takisto nemôže byť dôvodom na obmedzenie alebo zákaz styku len ničím neodôvodnená nechuť dieťaťa, najmä vtedy, ak indície smerujú k zámernému pôsobeniu preferenčného rodiča s cieľom vyvolať takéto správanie dieťaťa.
Ak súd nezistí také okolnosti v správaní oprávneného rodiča, ktoré by mohli viesť k zásahom do výkonu rodičovských práv a povinností, nemôže byť odmietanie dieťaťa samo osebe dôvodom na obmedzenie alebo zákaz styku.
Práve naopak, v takomto prípade musí súd zvážiť širší záujem dieťaťa, ktorým je naplnenie cieľov jeho riadnej výchovy a urobiť všetky kroky smerujúce k tomu, aby sa eventuálne narušený vzťah medzi rodičom a dieťaťom obnovil, resp. prehĺbil.
Manipulácia dieťaťa rodičom
V prípade podozrenia, že jedno z detí je manipulované jedným z rodičov, alebo je psychicky labilné a bojí sa jedného z rodičov, je situácia komplikovanejšia. Súd musí tieto faktory zohľadniť.
Ak jeden z rodičov robí problémy a sťažuje styk dieťaťa s druhým rodičom, je potrebné to riešiť právnou cestou. Môžete podať návrh na súd na úpravu styku s dieťaťom alebo na zverenie dieťaťa do výlučnej starostlivosti.
Súd môže tiež uložiť rodičovi, ktorý robí problémy, pokutu alebo iné opatrenia. V prípade, že jeden z rodičov opakovane a bezdôvodne neumožňuje druhému rodičovi styk s maloletým dieťaťom, súd môže aj bez návrhu zmeniť rozhodnutie o osobnej starostlivosti.
Ak je príčinou odmietania správanie preferenčného rodiča, potom by súd mal bez návrhu riešiť postoj tohto rodiča a nariadiť mu odborné poradenstvo podľa § 37 ods. 2 písm. d/ Zákona o rodine.
Súd je povinný poučiť preferenčného rodiča o následkoch jeho pôsobenia na dieťa a o ďalších právnych prostriedkoch, ktoré môže použiť, aby zabezpečil pre dieťa riadne naplnenie jeho práv, vrátane zmeny zverenia podľa § 25 ods. 4 Zákona o rodine.
V praxi sa často osvedčuje, že deti dokážu oceniť toho „férovejšieho“ rodiča, ktorý im menej vymýva hlavu a poskytuje im väčší priestor na „dýchanie“.
Nie je určite pravda, že deti ostávajú s bonitnejším rodičom. Deti ostávajú tam, kde sa cítia dobre.
Dohoda rodičov je spravidla šetrnejšia
Vždy je ideálne, ak sa rodičia dokážu na starostlivosti o deti po rozchode dohodnúť. Mimosúdne riešenie situácie prostredníctvom mediátora, psychológa alebo iného poradcu môže byť pre všetky strany, a najmä pre deti, oveľa menej traumatizujúce.
Rodičia môžu uzavrieť dohodu o rodičovských právach a povinnostiach. Ak je dohoda ťažšia, skúste požiadať o intervenciu úrad práce, sociálnych vecí a rodiny.
Rodinní mediátori pomáhajú rodičom pri riešení sporov prostredníctvom zmierovacieho postupu a môžu poskytnúť aj pomoc pri vypracúvaní dohôd.
Ak sa rodičia nedohodnú, môže pomôcť intervencia Úradu práce, sociálnych vecí a rodiny. Dôležité je z každého stretnutia na úrade si dať zhotoviť záznam, ktorý môže slúžiť ako poistka.
Čo robiť pri spore o kontakt s dieťaťom
Ak nie je dohoda možná, môže rodič podať návrh na súd na úpravu styku s dieťaťom. Pri úprave styku by mala byť zachovaná proporcionalita rozloženia pri rešpektovaní rovnakých práv každého z rodičov.
Právo stretávania sa s dieťaťom zaručuje oprávnenej osobe právo vidieť dieťa, právo na prístup k dieťaťu, právo určiť miesto a spôsob trávenia času počas stretávania a právo výlučne výchovne na dieťa počas tohto času pôsobiť.
Ak rodičia potrebujú presné pravidlá odovzdávania a preberania dieťaťa, môžu požadovať úpravu tejto otázky súdom. Ak sa rodičia nedohodnú, súd môže určiť konkrétne miesto, čas a spôsob odovzdania dieťaťa.
Rodič, ktorému dieťa nie je zverené do osobnej starostlivosti, nemá byť bezdôvodne vymazaný zo života dieťaťa. Je nevyhnutné, aby rodičia spolupracovali a uvedomovali si dôležitosť oboch rodičov v živote dieťaťa, čím sa predchádza vzniku psychických problémov u detí a zabezpečuje sa ich zdravý vývoj.
Možnosť zmeny rozhodnutia
Ak sa zmenia okolnosti, môže súd zmeniť rozhodnutie o starostlivosti o dieťa. Zmena pomerov môže byť napríklad zmena bydliska, zmena zamestnania, zmena zdravotného stavu alebo iné významné udalosti, ktoré ovplyvňujú starostlivosť o dieťa.
Návrh na zmenu rozhodnutia o starostlivosti o dieťa môže podať ktorýkoľvek z rodičov.
Ak sa rodič s dieťaťom presťahuje do iného mesta a dieťa začne navštevovať novú školu, druhý rodič nemôže zabrániť dieťaťu v návšteve tejto školy. Rodičia by sa mali dohodnúť na tom, ktorá škola bude pre dieťa najvhodnejšia. Ak sa nedohodnú, rozhodne o tom súd.
Medzinárodné pravidlá
V práve EÚ sa v článku 24 ods. 1 Charty základných práv EÚ stanovuje, že deti môžu slobodne vyjadrovať svoje názory a tieto názory sa berú do úvahy pri otázkach, ktoré sa ich týkajú, s prihliadnutím na ich vek a vyspelosť.
Podľa nariadenia Brusel IIa (recast), deti schopné vytvoriť si vlastné názory majú právo dostať skutočnú a účinnú príležitosť vyjadrovať svoje názory, či už priamo, alebo prostredníctvom zástupcu.
Ich názorom sa má prikladať náležitá váha v súlade s ich vekom a zrelosťou. Toto právo platí vo veciach rodičovských práv a povinností, ako aj v konaniach podľa Haagskeho dohovoru o občianskych aspektoch medzinárodných únosov detí.
Európsky dohovor o výkone práv detí sa zaoberá právom detí na slobodné vyjadrenie ich názorov. Cieľom tohto dohovoru je podporovať práva detí tým, že sa im priznávajú osobitné procesné práva v rodinných konaniach, najmä v konaniach týkajúcich sa vykonávania rodičovských práv a povinností.
Kontakt dieťaťa s rodičom vo výkone trestu
Nie každé dieťa má možnosť vyrastať v kruhu obidvoch rodičov. Život prináša rôznorodé situácie a jednou z nich je aj tá, kedy jeden z rodičov, prípadne obaja, vykonáva trest odňatia slobody.
Samotná skutočnosť, že rodič vykonáva trest odňatia slobody, ho práva na rodinný život a v ňom obsiahnuté právo na styk nemôže zbaviť. Avšak právo na rodinný život ako základné ľudské právo nemá absolútny charakter a teda je ho možné obmedziť.
Podstatnou súčasťou práva väzňa na rešpektovanie rodinného života je, že mu štát, resp. väzenské orgány umožnia prípadne napomáhajú udržiavať kontakt so svojou blízkou rodinou.
ZVTOS v § 24 ustanovuje, že odsúdený má právo prijímať návštevu blízkych osôb, teda aj detí, bez ohľadu na ich vek. Obmedzenie je dané len v prípade maloletých mladších ako 15 rokov, ktorí sa môžu návštevy zúčastniť len v sprievode plnoletej osoby.
Odsúdený má právo prijať návštevu najmenej raz za kalendárny mesiac v trvaní dvoch hodín, a to bez ohľadu na vonkajšiu diferenciáciu výkonu trestu odňatia slobody.
Odporúčanie Výboru ministrov Rec (2018) 5 členským štátom týkajúce sa detí uväznených rodičov hovorí, že návštevy zo strany detí by v zásade mali byť povolené jedenkrát týždenne.
Dôležitosť kontaktu dieťaťa s rodičom preto presahuje otázku, s ktorým rodičom dieťa býva. Aj rodič, ktorý s dieťaťom nežije v spoločnej domácnosti alebo sa nachádza vo výkone trestu, môže mať za splnenia zákonných podmienok právo na udržiavanie rodinného vzťahu.
Najlepší záujem dieťaťa ako hlavné kritérium
Dieťa nie je objektom konania dospelých. Je nositeľom práv.
Ak štát prostredníctvom svojich orgánov preberá zodpovednosť za ochranu jeho záujmov, musí ju vykonávať aktívne, dôsledne a s rešpektom k hlasu každého dieťaťa.
Odpoveď na otázku, či sa dieťa na Slovensku môže rozhodnúť, s kým chce žiť, preto znie: dieťa si rodiča právne samo nevyberá, ale jeho názor musí byť zistený a primerane zohľadnený. Čím je dieťa staršie a zrelšie, tým väčšiu váhu môže jeho názor mať, stále však rozhoduje súd podľa najlepšieho záujmu dieťaťa a všetkých konkrétnych okolností.
