Nárok na trón Habsburgovcov: pôvod, dedičstvo a cesta k uhorskej korune

Nárok Habsburgovcov na uhorský trón vznikol spojením dedičného práva, sobášnej politiky a politickej situácie po bitke pri Moháči v roku 1526. Ferdinand I. Habsburský si ho uplatnil najmä vďaka sobášu s Annou Jagelovskou, sestrou uhorského a českého kráľa Ľudovíta II. Jagelovského, a na bratislavskom sneme 17. decembra 1526 ho časť uhorskej šľachty zvolila za uhorského panovníka.

Po Moháči však nevznikla okamžitá a nesporná habsburská vláda, pretože časť uhorskej šľachty podporila Jána Zápoľského, ktorý sa tiež dal korunovať za uhorského kráľa. Uhorsko sa tak ocitlo v období dvojvládia a nárok Habsburgovcov na trón musel byť presadzovaný nielen právnymi a dynastickými argumentmi, ale aj vojnami proti Zápoľskému a Osmanskej ríši.

Pôvod Habsburgovcov a začiatok ich mocenského vzostupu

Habsburgovci sú rakúsky panovnícky rod pôvodom z Alsaska. Habsburský rod patrí medzi najstaršie a najvýznamnejšie panovnícke rody v Európe.

Prvopočiatky rodu sú zahalené tajomstvom. Starí genealógovia mu dávali biblický pôvod, neskôr rímsky, iní ho spájali s franským kráľovským rodom Merovejovcov.

Až v 18. storočí nastal seriózny výskum dejín rodu. František Jakub Hergott začal rod odvodzovať od alamanského vojvodu Eticha, ktorý žil v 7. storočí a pokladal ho za prapredka nielen habsburského, ale i lotrinského rodu.

Naproti tomu Fridolin Kopp dokazoval, že s určitosťou možno považovať za prapredka rodu istého Guntrama zv. Bohatý. Podľa neho je isté, že predkovia rodu boli alamanského pôvodu a mali panstvá v Alsasku, Švábsku a v severnom Švajčiarsku, najmä v Aargavsku a Thurgavsku.

Na základe tohto prameňa možno habsburský rod odvodzovať od spomenutého Guntrama († 26. marec 973). Prvým známym predkom, ktorý žil v 10. storočí, bol Guntram.

Syn Guntrama Lanzelin (Kanzelin) I., aargavský gróf († asi 1007) mal početné potomstvo. Syn Lanzelina a Guntramov vnuk, klettgavský gróf Ratbod (Radebot) († asi 1045) založil v r. 1020 kláštor Muri a jeho brat Rudolf založil kláštor Ottmarsheim v Hornom Alsasku.

Tretí z tejto zakladateľskej generácie Werner, štrasburský biskup († 28. október 1028), ich brat, založil na sútoku riek Aary a Reussy v kantóne Aargau hradisko Habichtsburg alebo Habsburg, teda Jastrabí hrad, po ktorom sa potom rod pomenoval.

Radebotov vnuk Otto II. († 8. november 1111) ako prvý člen rodu začal používať prídomok gróf z Habsburgu (comes de Haubichburch). Jeho syn Werner II. († 19. august 1167) bol landgrófom v Hornom Alsasku a tento titul prešiel na jeho syna Albrechta III., zvaného Bohatý († 25. november 1199).

Tomu sa v r. 1172 podarilo získať do vlastníctva majetky po vymretom rode Lenzburgovcov. Rod ďalej pokračoval Albrechtovým synom Rudolfom II., zvaným Starý († 10. apríl 1232), a vnukmi Albrechtom IV., zvaným Múdry († 13. december 1239), a Rudolfom III. († 1249).

Dvaja posledne menovaní si rozdelili zdedené majetky tak, že starší Albrecht dostal panstvá v Alsasku i v Aargavsku, mladší Rudolf, zakladateľ mladšej habsbursko-laufenburskej vetvy, panstvá klettgavské a panstvo Laufenburk, Rheinfelden i niektoré ďalšie v Breisgavsku.

Do majetku rodu sa ženbou Albrechta IV. s Heilvigou dostali i majetky bohatého rodu Kyburgovcov. Albrecht sa ako križiak zúčastnil piatej krížovej výpravy do Palestíny v rokoch 1228 - 1229, na ktorej zahynul.

Rudolf I. a získanie rakúskych krajín

Jeho nástupcom a hlavou rodu sa stal jeho syn Rudolf IV., ktorý sa 29. septembra 1273 ako Rudolf I. stal rímskonemeckým kráľom.

V roku 1273 ho zvolili kurfirsti za nemeckého kráľa, pretože bol neznámy, bez veľkých prostriedkov a majetkov a nemal mocenské ambície. Bol priamym opakom Přemysla Otakara, ktorý bol najbohatšie a najmocnejšie ríšske knieža a jeho protikandidát.

Už v roku 1273 vyhlásil obnovenie všeobecného ríšskeho mieru a zrušil všetky clá zavedené od doby Fridricha II. Rudolf Habsburský si zabezpečil autoritu, zvíťazil v boji proti Otakarovi II. aj bez pomoci kniežatstiev, vysporiadal sa s lúpežnými rytiermi a budoval vlastnú dŕžavu v dnešnom Rakúsku.

S Přemyslom sa dostal do konfliktu, ktorý mu umožnil vytvoriť si vlastné územie, pretože jeho majetky boli dovtedy roztrúsené. Přemysl sa zmocnil Babenberského dedičstva, ale to Rudolf spochybnil a v roku 1276 mu ich odňal.

Vo vojne s Přemyslom Rudolf vyhral s pomocou uhorského kráľa Ladislava IV. Výsledkom vojny bolo to, že si ponechal rakúske krajiny. V roku 1282 ich venoval synovi Albrechtovi.

Rudolf viedol úspešnú ríšsku politiku a upevnil vnútornú moc. Keď umrel Ladislav IV., snažil sa získať uhorskú korunu, no kurfirsti neboli spokojní s jeho vládou.

Ríšska moc a obmedzenia stredovekého panovníka

Základný problém, s ktorým sa Rudolfova vláda musela vyrovnávať, spočíval v extrémnej veľkosti rímsko-nemeckej ríše v porovnaní s ostatnými zemami. Rozsiahle územia tvorili neprechodné bažiny a pralesy.

Rozhľad vtedajšieho obyvateľstva však zostával obmedzený. V dôsledku týchto skutočností mohol panovník uskutočňovať svoju politiku len obmedzene. Väčšinou len reagoval na požiadavky a priania ostatných.

Preto chcel kráľ posilniť svoju mobilitu tým, že cestoval po ríši, aby svoju vládu uplatnil na miestach spolu s regionálnymi alebo lokálnymi držiteľmi moci. Avšak toto kráľovstvo na cestách ešte nemalo za Rudolfa žiadnu alternatívu.

Základné problémy, s ktorými sa musela kráľovská moc vyrovnávať, bola ríšska správa a slobodné volebné právo. Kráľ po svojom zvolení síce získal vládu nad ríšskymi statkami, ale to neznamenalo, že sa stal aj ich vlastníkom.

Najnaliehavejšou úlohou bolo ukľudniť pomery v ríši, ktorá sa kvôli vojnám a nezhodám mocných nachádzala v chaotickom stave. Rudolf zaviedol ríšske fojstvá, teda administratívne spojenie ríšskych stavov.

Na ich čele stál zemský fojt, ktorý vyberal dane, menoval úradníkov, mal na starosti ochranu kláštorov a židov, zaistenie mieru a vojenskú pomoc.

Habsburgovci v 14. a 15. storočí

Habsburgovci v 14. storočí neboli nemeckými kráľmi. Albrechtovi II. a Otovi sa však podarilo zväčšiť územia o Korutánsko a Tirolsko.

V tom čase už mali Dolné a Horné Rakúsko, Kraňsko a Štajersko. Menšie územia pripojil Leopold III. Príbuzenské zväzky mali s Luxemburgovcami a Anjuovcami.

Po smrti Žigmunda Luxemburského sa stal dedičom jeho zať Albrecht V. Habsburský. Snažil sa o reformy a rozdelil ríšu na šesť obvodov, jeho snaha však bola neúspešná, lebo umrel skoro.

Albrecht II. nastúpil na rímsko-nemecký trón po Žigmundovej smrti v roku 1438. Bol prvým Habsburgom na uhorskom tróne a vládol v rokoch 1438 - 1439.

Prvým Habsburgom na uhorskom tróne bol zať kráľa Žigmunda Luxemburského Albert (Albrecht) v rokoch 1438 - 1439. Sobášom s jedinou dcérou cisára a českého a uhorského kráľa Žigmunda Luxemburského Alžbetou získal pre svoj rod svätoštefanskú korunu.

Po Albrechtovej smrti chránil záujmy jeho nedospelého syna Ladislava Pohrobka Ján Jiskra z Brandýsa. Smrťou Ladislava V., zvaného Pohrobok, 23. novembra 1457 vymrela po meči albrechtova vetva rodu.

Albrechtova dcéra Alžbeta sa vydala za poľského kráľa Kazimíra IV. Jagellonského a priviedla na svet budúceho českého a uhorského kráľa Vladislava II. Jagellonského.

Fridrich III. a cisárska koruna

Po Albrechtovej smrti krajiny spravoval Fridrich. V roku 1440 bol zvolený za nemeckého kráľa a vládol 55 rokov. Fridrich III. vládol viac ako 40 rokov, súperil s Jurajom Poděbradským a Matejom Korvínom.

Spočiatku sa snažil o reformy, ale keď videl, že jeho snaha nie je úspešná, nadradil vlastné dynastické záujmy záujmom ríše. V 40. rokoch sa zamiešal do cirkevných konfliktov, neskôr do konfliktu s Jurajom Poděbradským a v ríši sa rozmohlo lúpežné rytierstvo.

V dynastickej politike zabezpečil dedičstvo po Karolovi Smelom, ktorý mu sľúbil svoju dcéru. Tá dala prednosť Maximiliánovi. Fridrich prišiel o Dolné Rakúsko a o Viedeň.

V roku 1452 bol v Ríme korunovaný za cisára. Odvtedy si habsburská, respektíve habsbursko-lotrinská dynastia držala okrem jedinej výnimky cisársku hodnosť až do zániku ríše v roku 1806.

V rokoch 1742 - 1745 bol cisárom Karol VII. z rodu bavorských Wittelsbachovcov. Táto výnimka prerušila dlhú habsburskú kontinuitu na cisárskom tróne.

Maximilián I. a sobášna politika

Po Fridrichovi nastúpil na trón jeho syn Maximilián I. Za vlády Fridrichovho syna Maximiliána I. nastal nový veľký rozmach rodových dŕžav.

Sobášom s Máriou Burgundskou pripravil svojmu rodu bohaté burgundské dedičstvo. Úspešnou sobášnou politikou, riadiacou sa heslom „Austria felix, nube!“, sa počas 14. storočia Habsburgovci dostali medzi najvýznamnejšie nemecké i európske rody.

Heslo „Bella gerant alii, tu felix Austria nube!“ znamenalo: „Nech vedú vojny iní, ty šťastné Rakúsko, sobáš sa!“ Politika sobášov umožnila Habsburgovcom získať Rakúsko, Čechy, Uhorsko, neskôr Španielsko, Holandsko či rozsiahle zámorské kolónie.

V kontexte európskych dejín bolo významnejšie ako otcov sobáš manželstvo Maximiliánovho syna Filipa s infantkou Johannou Kastílskou a Aragónskou, dcérou Ferdinanda II. Aragónskeho a Izabely I. Kastílskej, v roku 1496.

Tým sa rod dostal na španielsky trón a otvorila sa mu cesta k ovládnutiu podstatnej časti európskeho kontinentu. Po Filipovej smrti sa rod jeho synmi Karolom V. a Ferdinandom I. rozdelil v roku 1521 na dve veľké vetvy - staršiu španielsku a mladšiu rakúsku.

Rozdelenie habsburských vetiev

Španielska vetva, ktorá okrem Európy panovala i nad veľkou časťou Talianska, Belgicka, Nizozemska a rozsiahlymi zámorskými územiami, pokračovala po Karolovi V. jeho synom Filipom II. a vnukom Filipom III.

Vetva napokon v roku 1700 synom Filipa IV. Karolom II. vymrela po meči. Vydajom Filipovej dcéry Márie Terézie za kráľa Ľudovíta XIV. sa Habsburgovci stali príbuznými francúzskeho panovníckeho rodu Bourbonovcov.

Rakúska vetva založená Ferdinandom I. získala výhodným sobášom Ferdinanda s Annou Jagellonskou, dcérou uhorského kráľa Vladislava II. Jagellonského, uhorskú kráľovskú korunu.

Ku korune v roku 1531 pribudla i koruna rímskeho kráľa a v roku 1558 i rímskonemeckého cisára, čím bola hegemónia rodu dovŕšená.

Ferdinandov syn Maximilián sa stal pokračovateľom rodu a otcovým nástupcom v ríši i na českom a uhorskom tróne. Jeho bratmi boli Ferdinand, správca vedľajších rakúskych krajín, Tirolska, a Karol, ktorý ako zakladateľ štajerskej vetvy rodu vládol nad Štajerskom, Korutánskom, Kranskom a Goricou.

Ferdinand I. a vznik habsburského nároku na Uhorsko

Ferdinand I. získal svoje nároky na uhorský trón aj vďaka sobášu s Annou Jagelovskou, sestrou Ľudovíta II. Ferdinand I. bol kráľom uhorským a českým a stal sa aj rímskym cisárom.

Po smrti Žigmunda Luxemburského sa stal dedičom jeho zať Albrecht V. Habsburský. Práve tento dynastický model - spojenie nároku cez manželstvo, dedičstvo a voľbu stavov - sa neskôr stal kľúčovým aj pri nástupe Ferdinanda I.

Na konci 15. storočia sa o spojenie Poľska a Uhorska neúspešne pokúsili Jagellovci. Do 16. storočia sa však politická rovnováha v strednej Európe zmenila a Habsburgovci začali presadzovať svoj vplyv v českých a uhorských krajinách.

Rod Habsburgovcov pochádzal pôvodne zo Švajčiarska a Alsaska. Ich mocenský vzostup sa začal v stredoveku a postupne sa z nich stala jedna z najmocnejších dynastií Európy.

Neuspeli len vo vojnách, ale najmä šikovnou diplomaciou a výhodnými sobášmi. Ferdinand I. si nárok na uhorský trón uplatnil na základe dynastickej sobášnej zmluvy uzavretej v roku 1515.

Bitka pri Moháči a kríza uhorského nástupníctva

Bitka pri Moháči v roku 1526 znamenala zásadný zlom v dejinách Uhorska. Na bojisku nezahynul len mladý kráľ Ľudovít II. Jagelovský, ale aj veľká časť uhorskej šľachty a vysokých cirkevných hodnostárov vrátane ostrihomského arcibiskupa.

Krajina zostala bez pevného vedenia a politický systém sa začal rozkladať. Turecké oddiely po víťazstve obsadili Budín i Pešť, plienili široké okolie a prenikli hlboko na sever.

Osmanská ríša sa však v tom čase Uhorska definitívne nezmocnila. Sultán Sulejman po správach o nepokojoch na východe ríše odtiahol späť.

Po nešťastnej smrti kráľa Ľudovíta II. Jagelovského počas bitky si Habsburgovci na základe dynastickej sobášnej zmluvy uzavretej v roku 1515 uplatnili nástupnícky nárok na uhorský trón.

Časť uhorskej šľachty zvolila Ferdinanda Habsburského za kráľa Uhorska. Habsburgovci sa tak nestali iba dedičmi uhorských zemí, ale zároveň zodpovedali za obranu uhorského územia a hraníc pred rozpínajúcou sa Osmanskou ríšou.

Bratislavský snem v roku 1526

V neistých časoch opustila Budín aj vdova po kráľovi, Mária Habsburská. Útočisko našla v Bratislave, ktorá bola dobre opevnená a zároveň ležala v blízkosti Viedne, kde vládol jej brat Ferdinand Habsburský.

Do mesta dala previezť aj relikvie sv. Jána Almužníka, ktoré sa dodnes nachádzajú v Dóme sv. Martina. Práve z Bratislavy začala organizovať podporu habsburských nárokov na uhorský a český trón.

Zatiaľ čo časť uhorskej šľachty podporila mocného magnáta Jána Zápoľského, ktorý sa dal korunovať za uhorského kráľa v tradičnom korunovačnom meste Stoličnom Belehrade, Mária Habsburská iniciovala snem v Bratislave.

Ten sa konal 17. decembra 1526 vo františkánskom kláštore a prítomní magnáti, šľachta i zástupcovia miest zvolili za uhorského panovníka Ferdinanda I. Habsburského.

Týmto rozhodnutím sa začalo takmer štyristo rokov trvajúce obdobie habsburskej vlády v Uhorsku. Uhorsko však naďalej zostávalo politicky rozdelené a Ferdinandov nárok nebol prijatý celou krajinou.

Dvojvládie Ferdinanda I. a Jána Zápoľského

Po Moháči sa situácia skomplikovala dvojvládím - za legitímnych kráľov sa považovali Ferdinand aj Ján Zápoľský. Ich spor prerástol do dlhoročného konfliktu, do ktorého čoraz výraznejšie zasahovala Osmanská ríša.

Toto obdobie bolo zároveň charakteristické súperením medzi Ferdinandom Habsburským a sedmohradským vojvodom Jánom Zápoľským, neskôr aj jeho synom Jánom Žigmundom, ktorého v roku 1526 v Tokaji časť uhorskej šľachty vyhlásila za uhorského proti kráľa.

Aby získal vojenskú pomoc v boji proti svojmu súperovi, Ján Zápoľský sa stal spojencom, respektíve vazalom osmanského sultána. Vzájomné súperenie medzi nimi trvalo do roku 1538, keď bol vo Veľkom Varadíne podpísaný mier.

V rámci tejto dohody sa dohodli na rozdelení sféry vplyvu. Tento konflikt do veľkej miery komplikoval akýkoľvek výraznejší postup a obranu proti osmanskej ofenzíve do strednej Európy.

Prvé habsbursko-osmanské konflikty

Hoci v 16. a 17. storočí boli vojny s Osmanmi v strednej Európe primárne vedené Habsburgovcami, neboli prvou a jedinou dynastiou, ktorá sa s nimi ocitla v konflikte.

Predohrou habsbursko-osmanskej konfrontácie v strednej Európe boli viaceré konflikty uhorských kráľov z luxemburskej a jagelovskej dynastie. Práve bitka pri Moháči v roku 1526 bola poslednou bitkou zástupcu jagelovskej dynastie v Uhorsku proti Osmanom.

Ich vzájomné súperenie na území strednej Európy trvalo nasledujúcich vyše 150 rokov. V období od 16. do začiatku 18. storočia sa v priestore strednej Európy odohralo viacero habsbursko-osmanských konfliktov.

Ich chronologické vymedzenie nie je v rámci stredoeurópskej historiografie jednoznačne totožné, no z hľadiska dosiahnutia určitého výsledku v podobe územného zisku a zároveň uzavretia mierových dohôd možno toto obdobie rozdeliť na niekoľko fáz.

Pomoháčske obdobie 1526 - 1568

Prvé obdobie habsbursko-osmanských konfliktov nastalo hneď po bitke pri Moháči a trvalo do roku 1568. Pre tento časový úsek bolo charakteristické postupné rozšírenie a prehĺbenie moci Osmanov v stredoeurópskom priestore, najmä na území južnej a centrálnej časti Uhorska.

V rámci tohto obdobia však boli uzavreté viaceré prímeria a mierové dohody, ktoré boli obojstranne porušované. Preto nie je možné túto fázu chápať ako obdobie súvislého a neprerušovaného ozbrojeného konfliktu, ale ako sériu viacerých vojenských ťažení a bojov na území Uhorska.

Osmanský vojenský triumf v bitke pri Moháči neznamenal okamžité podmanenie uhorských území. Osmanská armáda síce vstúpila do Budína, no jej pobyt v meste netrval dlho.

V domnienke, že uhorská strana zmobilizuje sily do protiútoku, sa osmanská armáda na krátky čas stiahla. V Uhorsku sa medzitým sformovali dva mocenské tábory - Habsburgovcov a Zápoľského, ktoré začali viesť boj o moc.

Osmanský útok na Viedeň v roku 1529

Po viacerých vojenských úspechoch veliteľa Jána Katzianera v habsburských službách sa Zápoľský obrátil so žiadosťou o podporu na osmanského sultána. Výsledkom bola formálna dohoda medzi oboma aktérmi, pričom Ján Zápoľský uznal osmanskú zvrchovanosť.

Pod zámienkou pomoci sa sultán Sulejman vydal so svojím vojskom na ozbrojenú výpravu do Uhorska. Počas tejto výpravy bola spustošená veľká časť územia západného Uhorska, obsadené niektoré kľúčové mestá a pevnosti, napríklad Budín a Ostrihom, a neúspešne obliehaná Viedeň v roku 1529.

Pre nepriazeň počasia a problémy so zásobovaním armády sa Osmani museli stiahnuť. Habsburgovci, teda Karol V. a Ferdinand I., však nebojovali iba na osmanskom fronte.

V tom čase viedli vojnu aj proti francúzskemu kráľovi Františkovi I. a jeho spojencom. Angažovanie sa Habsburgovcov v európskych mocenských konfliktoch do veľkej miery komplikovalo obranu proti expandujúcej Osmanskej ríši.

Rozdelenie Uhorska po roku 1541

K novej vojenskej konfrontácii došlo po smrti Jána Zápoľského v roku 1540, ktorému sa krátko pred skonom narodil syn Ján Žigmund.

Zápoľského prívrženci na čele s Jurajom Utešeničom-Martinuzzim vyhlásili Varadínsky mier za neplatný a požiadali sultána o pomoc pri obhajobe Zápoľského nárokov na uhorskú korunu.

Medzitým si Ferdinand na základe Varadínskej zmluvy nárokoval uhorské územie a poslal svoje vojsko obsadiť Zápoľskými kontrolovaný Budín. Cisárske vojsko na čele s rakúskym generálom Wilhelmom von Rogendorfom však neúspešne obliehalo mesto.

Osmani obsadili Budín a členov Zápoľského frakcie poslali preč do Sedmohradska. Mesto sa nasledujúce obdobie stalo centrom novozriadeného Budínskeho ejáletu v rokoch 1541 - 1686.

Po tejto udalosti sa osmanská sféra vplyvu definitívne upevnila v centrálnom a južnom Uhorsku, teda v takzvanom Osmanskom Uhorsku.

Severné a západné územia, takzvané Kráľovské Uhorsko, pripadli pod kontrolu Habsburgovcov a Sedmohradsko sa stalo centrom kniežat často rebelujúcich proti cisárskej moci.

Obrana Kráľovského Uhorska

V roku 1542 sa Ferdinand ešte pokúšal dobyť Budín, no neúspešne. Následne na jar 1543 osmanský sultán dal opäť povel tiahnuť do Uhorska.

Osmanská armáda v tomto prípade zožala úspech. V priebehu tejto výpravy sa Osmanom podarilo obsadiť viaceré mestá a pevnosti ako Ostrihom, Tata, Päťkostolie, Stoličný Belehrad, Segedín, Vyšehrad a Novohrad.

Nasledujúce roky osmanské oddiely pokračovali v organizovaní menších pustošivých nájazdov do pohraničných regiónov, čo do veľkej miery vyčerpávalo uhorských obrancov.

V roku 1547 sa podarilo aspoň na päť rokov dohodnúť prímerie za poplatok 30-tisíc zlatých. Prímerie však netrvalo príliš dlho.

V roku 1552 vyhlásil sultán Sulejman novú výpravu do Uhorska. Výsledkom tejto výpravy bolo spustošenie a dobytie viacerých miest, ako boli Temešvár, Lipany, Vesprém, Sečany, Holovce, Buják, Karánsebes, Lugoj a Dregeľ.

V tom istom roku sa spojené osmanské sily pokúšali dobyť jágerskú pevnosť, no obrancovia na čele so Štefanom Dobóm ju úspešne ubránili.

Tento neúspech si však Osmani vynahradili o dva roky neskôr dobytím strategickej pevnosti vo Fiľakove. Jej stratou sa značne oslabila obrana mesta Jáger, čo osmanským jednotkám umožnilo ľahšie prenikať do horských banských oblastí.

Prímerie v Drinopole

Keďže Osmani viedli vojnu aj na východe proti safíjovskému šáhovi Tahmáspovi, nasledujúce roky boli vojenské akcie v Uhorsku na nejaký čas pozastavené.

V roku 1555 však Safíjovci a Osmani uzavreli v meste Amasya mier a sultánova pozornosť sa opäť obrátila na západ. V roku 1556 sa hneď pokúšali dobyť pevnosť v Szigetvári, no jej obrancovia odrazili osmanský útok.

V roku 1562 sa podarilo habsburským vyslancom dohodnúť prímerie na osem rokov za odvádzanie ročného poplatku.

Posledný vojenský stret tohto prvého obdobia habsbursko-osmanských vojen nastal v roku 1566, keď sultán Sulejman vyhlásil výpravu do Uhorska.

Počas pochodu si sultán stanovil za cieľ dobyť pevnosť Szigetvár. Jej obliehanie malo byť len dočasnou zastávkou pred dobytím Viedne.

Začiatkom augusta 50-tisícová osmanská armáda pritiahla k hradu Szigetvár a začala ho obliehať. Správca pevnosti Mikuláš Šubič Zrínsky kládol útočníkom tvrdý odpor, no po mesiaci bola obrana prelomená a hrad dobytý.

Krátko pred kapituláciou však 72-ročný osmanský sultán Sulejman zomrel, čo spôsobilo pozastavenie ďalšieho postupu osmanskej armády smerom k Viedni.

Po tejto výprave cisár Maximilián a nový sultán Selim II. obnovili diplomatické styky a v roku 1568 bolo uzavreté prímerie v Drinopole. Týmto aktom sa ukončila prvá fáza habsbursko-osmanských vojen.

Habsburská monarchia od roku 1526

V roku 1526 vznikol v strednej Európe habsburský štát. Významné etapy ich vlády sa ohraničujú rokmi 1526 - 1648, 1648 - 1740, 1740 - 1848 a 1849 - 1918.

V prvom období boli vytvorené centrálne orgány správy, monarchia viedla neustále vojny a musela súperiť so stavovskou opozíciou. Príčinami bola podstata habsburského absolutizmu a podpora protireformácie.

Na západe v 16. storočí Ferdinand čelil odboju nemeckých kniežat, bojoval proti Francúzsku a na východe a juhu proti Turecku, čo si vyžiadalo aj teritoriálne straty.

V 17. storočí bojovali Habsburgovci v tridsaťročnej vojne. Ferdinand I., kráľ uhorský a český, bol jedným z najschopnejších Habsburgovcov. Stal sa aj rímskym cisárom.

Položil základy absolutizmu a vytvoril centrálne úrady, ktoré s istými korekciami existovali až do roku 1848.

Maximilián I. a reformy ríše

V roku 1518 zvolal Maximilián I. celokrajinský snem do Innsbrucku. Viedol výhodnú sobášnu politiku, zabezpečil mier v Nemecku a dosiahol to, že nemusel bojovať o strednú Európu ako Matej Korvín.

V roku 1486 nechal zvoliť za nemeckého kráľa svojho syna Maximiliána, ktorý vládol v rokoch 1493 - 1519. Obsadil obsadené rakúske územia, no neúspech utrpel v Bretónsku.

Reformoval daňový systém, aby získal peniaze a vojsko na rozšírenie dŕžav v Taliansku a Francúzsku. Kniežatá sa usilovali získať väčšiu moc.

Na sneme vo Wormse v roku 1495 žiadal povolenie nových daní. Kniežatá žiadali vytvoriť ríšsky súd, ktorý oslaboval miernu cisársku moc.

Rovnováhou zo strany cisára mu mala byť cisárska rada vo Viedni. V roku 1500 v Augsburgu snem rozhodol o vytvorení armády, pričom za každých 400 obyvateľov mal byť postavený jeden vojak.

Maximilián podporoval univerzity, vedu a umenie. Kvôli lepšej kontrole rozdelil ríšu na desať obvodov.

Pre Karola V. zabezpečil nemeckú a španielsku korunu. Pre Ferdinanda zabezpečil Rakúsko a Uhorsko.

Pragmatická sankcia a nárok Márie Terézie

Leopoldovými synmi Jozefom a Karolom, ktorí obaja zomreli bez mužských potomkov, habsburský rod po meči vymrel.

Jeho pokračovateľkou sa stala Karolova dcéra Mária Terézia. Sobášom s lotrinským vojvodom Františkom Štefanom I. rod pokračoval ako habsbursko-lotrinský.

Pragmatickou sankciou Karola VI. bol Márii Terézii priznaný nárok na rakúske dedičstvo. Pragmatická sankcia bolo nariadenie cisára z roku 1713 o nástupníctve v habsburských krajinách.

Stanovila medzi iným prednostné dedičné právo dcér Karola III. Karolovým najväčším cieľom bolo dosiahnuť uznanie Pragmatickej sankcie.

Hneď po smrti Karola III. vystúpila proti dedičným nárokom Márie Terézie koalícia európskych štátov na čele s pruským kráľom Fridrichom II., ktorý si robil nároky na Sliezsko.

Francúzske a bavorské vojská vtrhli do Čiech a za pomoci Sasov koncom novembra 1741 obsadili Prahu. Bavorského kurfistu Wittelsbachovcov vyhlásili za českého kráľa a začiatkom roka 1742 ho ríšske stavy zvolili aj za rímsko-nemeckého cisára.

Tak pretrhol viac než tristoročnú kontinuitu Habsburgovcov na tróne Svätej ríše rímskej nemeckého národa. Mária Terézia však prejavila rozhodnosť a odvahu veľkého politika.

Pomoc získala u uhorských stavov. Mária Terézia však aj sama vyšla v ústrety stavom a vyhovela ich požiadavkám.

Habsbursko-lotrinská dynastia

František Štefan sám pochádzal z rodu úzko spríbuzneného s Habsburgovcami. Jeho stará mama Eleonóra Mária, manželka vojvodu Karola V. Lotrinského, bola dcérou cisára Ferdinanda III.

Habsbursko-lotrinská dynastia pokračovala po vymretí habsburského rodu po meči. Práve spojenie Márie Terézie s Františkom Štefanom umožnilo zachovať dynastické nároky, habsburské dedičstvo a panovnícku kontinuitu.

Z habsburského, respektíve habsbursko-lotrinského rodu pochádzalo 18 rímsko-nemeckých cisárov, 4 rakúski cisári, 19 českých kráľov, 18 uhorských kráľov, 7 španielskych kráľov, 3 portugalskí králi a 1 mexický cisár.

Habsburgovci a zánik monarchie

Habsburgovci boli jednou z najvýznamnejších a najdlhšie vládnucich panovníckych dynastií v Európe. Od 13. storočia vládli nad obrovskými dŕžavami vrátane Rakúska, Uhorska, Čiech, Španielska a Svätej rímskej ríše.

Ich moc pramenila z politiky sobášov a vojenských úspechov, čo viedlo k dominancii na kontinente. V roku 1867 vzniklo dualistické Rakúsko-Uhorsko, ktoré existovalo až do konca prvej svetovej vojny v roku 1918.

Posledným panovníkom bol cisár Karol I., po ktorom v roku 1918 monarchia zanikla. S Karolom sa skončila po šesťsto rokoch aj panovnícka tradícia dynastie Habsburgovcov.

Minulosťou sa stala aj podunajská monarchia, ktorej od decembra 1916 vládol Karol Habsburský ako rakúsky cisár Karol I., respektíve uhorský kráľ Karol IV.

Hoci z jeho ríše zostalo iba torzo, abdikovať odmietol. Vo vyhlásení, ktoré pod tlakom okolností podpísal v Schönbrunne, uviedol, že nechce, aby jeho osoba bola prekážkou rozvoja národov, a vzdal sa účasti na štátnych záležitostiach.

Výzvam na formálnu abdikáciu čelil aj naďalej, a keďže ich vytrvalo odmietal, musel napokon aj s rodinou Rakúsko opustiť.

Útočisko našiel na zámku Wartegg vo Švajčiarsku. V apríli 1919 ho navštívila delegácia predstaviteľov štyroch nástupníckych štátov zaniknutého Rakúsko-Uhorska.

Ponúkli mu odstupné 194 miliónov švajčiarskych frankov za skonfiškovaný majetok. Podmienkou bolo, že sa vzdá nárokov na trón, a to nielen pre seba, ale aj svojich potomkov, a nevstúpi 25 rokov na územie žiadnej z krajín bývalej monarchie.

Karol ponuku odmietol. Nástupnícke štáty vrátane Československa ponúkli Habsburgovcom veľkú sumu, ak sa vzdajú akýchkoľvek nárokov, ale Karol to rezolútne odmietol s tým, že „habsburská koruna nemôže byť predmetom čachrov“.

Posledný pokus o obnovenie uhorského trónu

Keďže v Rakúsku vyhlásili republiku, Karol sa ešte dvakrát pokúsil prevziať aspoň uhorský trón. Maďarsko bolo formálne stále monarchiou, krajinu však riadil správca Miklós Horthy.

Príchod bývalého rakúskeho cisára a uhorského kráľa Karola, ktorý už viac než dva roky žil vo švajčiarskom exile, nečakal v tejto chvíli skutočne nik.

Je hlboká noc z 26. na 27. marca 1921. Karol cestoval inkognito a hranice prekročil s falošnými dokladmi.

Do biskupského paláca v západomaďarskom Szombathely postupne prichádzali ďalší ľudia, medzi nimi Karolov prívrženec, veliteľ miestnej posádky plukovník Anton Lehár, a neskôr aj ministerský predseda Pál Teleki.

Oba pokusy sa skončili neúspešne. Aj Otto neskôr pokus svojho otca zvrhnúť Horthyho označil za amatérsky.

Karol zomrel 1. apríla 1922 na ostrove Madeira. V roku 2004 rímskokatolícka cirkev blahorečila Karola za jeho príkladný kresťanský život a mierové iniciatívy počas vojny.

Otto Habsburský a pokračovanie dynastického nároku

Karolov syn Otto bol predsa len trochu z iného cesta. Na rozdiel od otca mal politický cit, dokázal predvídať udalosti a realisticky hodnotiť aktuálnu situáciu.

Rovnako ako otec bol zbožný katolík, ktorý na základe ideálov svojej dynastie videl panovníka nie ako svojvoľného a rozmarného vládcu, ale ako povolaného človeka, ktorý sa za každý čin zodpovedá Bohu a ktorého povinnosťou je slúžiť ľudu.

Otto videl aj chyby, ktorých sa dopustili jeho predkovia. Podľa neho sa Rakúsko v roku 1867 nemalo vyrovnať len s Uhorskom, ale aj špeciálne so slovanskými národmi, ktoré žili v monarchii.

Celý život preklínal nacionalizmus, ktorý povstal v 19. storočí, ako pôvodcu európskej tragédie. Že mu zlá doba nedopriala trón, na ktorý bol povolaný, o tom bol zrejme presvedčený do smrti.

Od najranejšej mladosti však žil iba prítomnosťou a budúcnosťou. Aj k tomu ho nútila doba.

Význam habsburského nároku na trón

Nárok Habsburgovcov na uhorský trón nebol založený na jedinom právnom akte. Vychádzal zo súhry viacerých okolností: zo sobáša Ferdinanda I. s Annou Jagelovskou, z dynastickej zmluvy z roku 1515, z dedičných nárokov po vymretí jagelovskej línie a z voľby Ferdinanda na bratislavskom sneme v roku 1526.

Jeho presadenie však trvalo dlhé obdobie, pretože uhorská šľachta nebola jednotná a proti Habsburgovcom vystúpil Ján Zápoľský s podporou Osmanskej ríše.

Habsburgovci tak získali nielen nárok na korunu, ale aj povinnosť brániť Kráľovské Uhorsko. Ich vláda bola od začiatku spätá s rozdelením krajiny, osmanskou expanziou, stavovskými konfliktmi a postupným budovaním centralizovanej monarchie.

S Habsburgovcami sú spojené dejiny všetkých národov strednej Európy vrátane Slovenska. Ich dedičstvo sa prejavilo v politických inštitúciách, vojenstve, kultúre, náboženských konfliktoch aj v územnom usporiadaní regiónu.

tags: #narok #na #tron #habsburgovci