Schémy v psychológii a mentálne procesy

Schémy v psychológii predstavujú usporiadané mentálne štruktúry, pomocou ktorých človek triedi, interpretuje a využíva skúsenosti, poznatky a informácie. Súvisia s tým, ako si utvárame mentálne reprezentácie okolitého sveta, ako rozpoznávame situácie, ako si vybavujeme minulé skúsenosti a ako riadime svoje prežívanie a správanie.

Mentálne procesy sú dynamické psychické javy, ktoré prebiehajú v čase a zahŕňajú poznávacie procesy, citové procesy a vôľové alebo motivačné procesy. Psychiku jednotlivca tvoria psychické procesy, psychické stavy a psychické vlastnosti, pričom všetky tieto zložky sa navzájom ovplyvňujú.

Psychológia, psychika a mentálne procesy

Psychológia je veda, ktorá študuje ľudské správanie, mentálne a telesné procesy a ich vzájomné vzťahy a interakcie. Predmetom psychológie je vedecké štúdium správania a duševnej činnosti.

Psychológia je veda o prežívaní a správaní, pričom psychiku jedinca utvárajú psychické procesy, stavy a vlastnosti. Psychika predstavuje súhrn duševných javov a činností počas celého ľudského života.

Psychika je funkcia nervovej sústavy. Vo svojom obsahu je obrazom objektívnej skutočnosti v mozgu, odráža podnety z vonkajšieho alebo vnútorného sveta. Je jednotou objektívneho a subjektívneho.

Psychika sa rozvíja v činnosti a v činnosti sa aj prejavuje. Je sociálne determinovaná. Je celistvá.

Psychika sa chápe ako vlastnosť a funkcia vyššej nervovej sústavy, ktorá je spojená s činnosťou mozgu a ktorá nám na základe podnetov umožňuje odrážať objektívny a subjektívny svet. Súhrnný pojem pre všetko duševné dianie zahŕňa duševné javy, vlastnosti, stavy, vedomé a nevedomé procesy, prežívanie, správanie a odraz vonkajšieho prostredia v mozgu.

Je to zároveň samostatná veda, ktorá súvisí s biológiou, neurofyziológiou a neurochémiou, t. j. s oblasťou prírodovedy na jednej strane, ale zároveň súvisí so spoločenskými vedami ako sú pedagogika, sociológia, avšak stále i niektorými časťami filozofie, ako je napr. logika.

Vedomie, nevedomie, prežívanie a správanie

Vedomie je najvyšší stupeň vývinu psychiky, je to najvyššia, s rečou spojená funkcia mozgu, ktorá umožňuje rozpoznávanie skutočnosti, uvedomenie si okolia, aj seba.

Nevedomie označuje momentálne neuvedomované, ale predtým vedome prežité zážitky. Sú to tie javy, o ktorých subjekt nevie, chýba vzťah k objektu.

Psychodynamický prístup tvrdí, že časť nášho prežívania - niektoré psychické obsahy - sú ohrozujúce a preto si ich nepripúšťame. Vytláčame ich do nevedomia, odkiaľ ale ovplyvňujú naše chovanie a prežívanie.

Mnohé psychické procesy prebiehajú mimo vedomia. Ľudia si uvedomujú psychické obsahy, ale nie deje, ktoré viedli ku ich vzniku.

Prežívanie je vnútorné subjektívne dianie, ktoré sa pokladá za vedomie. Prežívanie je súhrnný názov pre všetky vnútorné, subjektívne psychické procesy a stavy, ktoré tvoria celok.

Medzi tieto procesy a stavy patria vnemy, predstavy, emócie, rozhodovanie a rozpamätávanie. Človek si ich uvedomuje len do určitej miery, preto rozlišujeme vedomé a nevedomé prežívanie.

Správanie je súbor vonkajších prejavov, ktoré sú spracovaním a vyjadrením vnútornej situácie človeka. Zahŕňa všetky činnosti, pohyby, úkony, konanie, reakcie, reč, výrazy, červenanie, plač, smiech, zmeny v dýchaní a držaní tela.

Správanie je vonkajší výraz v určitých senzomotorických komplexoch a súhrn reakcií na určité podnety. Prežívanie sa navonok prejavuje v správaní človeka, napríklad vo výraze emócií.

Rozlišujeme dve formy správania:

• expresívna - vyjadruje skutočné zmýšľanie a pocity, teda bezprostredné prežívanie,
• adaptívna - účelne sa prispôsobuje danej situácii, napríklad predstieranie alebo štylizácia.

Prežívanie a správanie sú prejavom osobnosti človeka s jeho individuálnymi vlastnosťami a dispozíciami vo vzájomnom pôsobení s prostredím. Sú východiskom k poznaniu osobnosti človeka.

Čo sú psychologické schémy

Štrukturalistický prístup sa zameriava na analýzu mentálnych štruktúr a správania. To znamená, že sa snaží skúmať a pomenovať jednotlivé zložky psychiky a vzťahy medzi nimi.

Kognitívna psychológia skúma spôsoby, ktorými si človek utvára mentálne reprezentácie okolitého sveta a ich funkcie v riadení prežívania a správania. Táto psychológia chápe ľudskú psychiku ako systém spracovávania informácii.

Schéma je v tomto kontexte usporiadanie skúseností a poznatkov, ktoré človeku pomáha rozpoznať predmety, javy a situácie, zaradiť ich do významových celkov a primerane na ne reagovať. Zoskupenie do kategórií podľa významu má pozitívny vzťah k zapamätaniu.

Schémy nevytvárajú iba pasívny zoznam informácií. Pomáhajú triediť, dopĺňať a interpretovať senzorické informácie, pričom sa opierajú o predchádzajúce skúsenosti, vedomosti, očakávania a aktuálny psychický stav.

Vnímanie je poznávací proces, ktorý nielen prijíma informácie, ale ich aj spracováva. Mozog triedi a spracováva tok senzorických informácií tak, že sa doplňujú na základe doterajších skúseností, triedia sa, zaraďujú sa a dáva sa im zmysel.

Človek neodráža objektívny svet pasívne, ale aktívne. Aktívnosť obrazu znamená, že človek si vyberá podnety, ktoré bude odrážať.

Schémy, kategórie a význam

V pamäťových experimentoch, kde sa mali probanti naučiť dlhé zoznamy podnetov, sa zistili medzikultúrne rozdiely. Zistilo sa, že zoskupenie do kategórií podľa významu, napríklad potraviny alebo hudobné nástroje, má pozitívny vzťah k zapamätaniu.

Netriedené pojmy rôznych kategórií sa nám zapamätajú ťažšie. Ľudia z kmeňa Kpelle nie sú tak ako my zvyknutí tvoriť kategórie.

Vysvetľuje sa to tak, že zoskupovanie do kategórií je zvyková záležitosť, ktorú máme školským systémom vštepovanú aj my. Vezmime si len druhácke učivo o spoluhláskach - zoskupujeme ich do kategórií tvrdé, mäkké, obojaké.

Schéma preto umožňuje organizovať jednotlivé prvky do významových celkov. Pri nákupnom zozname je jednoduchšie zapamätať si kategórie ako zelenina, pečivo, mliečne výrobky, mäsové výrobky a pochúťky než samostatný netriedený zoznam.

Schémy a mentálne reprezentácie

Kognitívna psychológia skúma spôsoby, akými si utvárame mentálne reprezentácie okolitého sveta, reflektujeme svoje vlastné prežívanie a psychické dianie.

Mentálne reprezentácie vznikajú prostredníctvom vnímania, predstavivosti, pamäti, myslenia a reči. Môžu mať podobu vnemov, predstáv, snov, spomienok, vedomostí, prianí a myšlienok.

Procesy vedú ku vzniku psychických obsahov. Napríklad predstavovanie je proces, ktorý vedie ku vzniku predstáv, myslenie ku vzniku myšlienok.

Psychické obsahy sa nachádzajú vo vedomí a v pamäti, takže si ich môžeme vybaviť. Schémy umožňujú tieto obsahy navzájom prepájať, zaraďovať a používať pri ďalšom poznávaní.

Klasifikácia psychických javov

Psychické javy možno rozdeliť na psychické procesy, stavy a vlastnosti.

Psychické procesy

Psychické procesy sú dynamické javy, ktoré prebiehajú v čase a zahŕňajú poznávacie procesy, citové procesy a vôľové procesy.

K poznávacím procesom patria vnímanie, pamäť, myslenie, pozornosť a fantázia. Citové procesy zahŕňajú emócie a city. Vôľové procesy zahŕňajú motiváciu, rozhodovanie a konanie.

Psychické procesy sú aktuálnou činnosťou človeka a ich výsledkom sú určité psychické obsahy - vnemy, predstavy, sny, spomienky, vedomosti, myšlienky a pocity.

Psychické stavy

Psychické stavy sú relatívne stabilné a dlhšie trvajúce prejavy psychiky, ktoré ovplyvňujú prežívanie a správanie človeka. Patria sem nálada, emócie a aktivácia.

Ich existenciu dokazuje introspekcia. Ľudia dokážu rozlíšiť, či sa nachádzajú v dobrom, alebo v zlom psychickom stave.

Psychické stavy poznáme dočasné, napríklad nálada a únava, a trvalé, pretože každý človek má tendenciu k určitej prevládajúcej nálade.

Psychické vlastnosti

Psychické vlastnosti sú trvalé charakteristiky osobnosti, ktoré ovplyvňujú správanie a prežívanie človeka. Psychické vlastnosti, respektíve určité rysy a charakteristiky, ktoré sú relatívne stále, tvoria osobnosť človeka.

Všetky psychické vlastnosti osobnosti môžeme klasifikovať do štyroch základných skupín: schopnosti, temperament, záujmy a charakter.

Psychické vlastnosti môžu byť prirodzené alebo získané. Prirodzené vznikali vo fylogenéze a tvoria prirodzenú podstatu človeka, napríklad jeho temperament.

Získané vlastnosti sa utvárajú na základe psychických procesov v priebehu vývinu človeka. Závisia od interakcie vrodených vlastností, vplyvov prostredia a sociálnych vplyvov, učenia a ďalších činiteľov.

Psychické procesy a psychické vlastnosti navzájom dialekticky súvisia - navzájom sa podmieňujú, ovplyvňujú a formujú. Psychické vlastnosti sa prejavujú pri rôznych psychických procesoch a zároveň sa tieto psychické vlastnosti počas psychických procesov utvárajú, formujú a rozvíjajú.

Hlavné skupiny mentálnych procesov

Poznávacie alebo kognitívne procesy

Kognitívne poznávacie procesy sa vo všeobecnosti vymedzujú ako proces utvárania obrazu sveta vo vedomí človeka. Výsledkom procesu poznávania je poznanie.

K poznávacím dejom patria vnímanie, učenie, pamäť, predstavivosť a myslenie. Tieto procesy slúžia na získavanie informácií z vonkajšieho prostredia a na rozhodovanie, plánovanie a riešenie problémov.

• pociťovanie,
• vnímanie,
• pozornosť,
• predstavivosť a fantázia,
• pamäť,
• učenie,
• myslenie,
• reč.

Emocionálne alebo citové procesy

Emocionálne procesy vedú hlavne ku vzniku emócií, ako sú radosť, smútok, hnev a zlosť. Vyjadrujú vzťah človeka k iným ľuďom, veciam alebo javom.

Cit môže mať rôznu polaritu, napríklad láska - nenávisť, milujem - ľúbim - mám rád - je mi jedno - nemám rád - neznášam - nenávidím.

Ambivalencia citu znamená jednu situáciu a dve polarity citu, napríklad radosť a strach.

Nálada je dlhšie trvajúci citový stav, ktorý je rovnako zafarbený. Môže byť povznesená, skľúčená alebo zlostná.

Afekt je náhla zmena a krátkodobý cit s prudkými prejavmi. Strach má ochranný charakter a môže byť zväzujúcim; jeho formou je aj tréma.

Tréma je naučený strach, strach zo strápnenia alebo zlyhania. Vyššie city oddeľujú človeka od zvierat a patria medzi ne láska, dobro a estetické cítenie.

Motivačné alebo vôľové procesy

Motivačné procesy sú duševné sily, ktoré aktivizujú a usmerňujú chovanie. Bývajú označované aj ako vôľa.

Motivácia môže byť vedomá a nevedomá. Motivácia vyjadruje, prečo niečo robím.

Medzi prvky motivácie patria potreby, hodnoty, postoje a záujmy. Potreby vyjadrujú snahu vyplniť nedostatok, hodnoty predstavujú vieru v cieľ, postoje sú názory, ktoré sa budujú a ťažko sa menia, a záujmy môžu byť aktívne alebo pasívne.

Motivačné procesy súvisia s učením, myslením, rozhodovaním aj správaním. Bez správnej motivácie nemôže pamäť fungovať optimálne.

Pociťovanie a pocit

Pociťovanie je základný poznávací proces, ktorý poskytuje informácie o vlastnostiach predmetov a javov a o zmenách v organizme prostredníctvom pocitov.

Pocit je bezprostredný odraz jednotlivej vlastnosti predmetov a javov, ktorý pôsobí na zmyslové orgány alebo receptory človeka.

Pocit vzniká v dôsledku pôsobenia fyzikálnej alebo chemickej energie v podobe podnetu na receptor, v ktorom dochádza k transformácii tejto energie na fyziologický proces tým, že vznikne vzruch.

Vzruch sa v podobe impulzov šíri po dostredivom nervovom vlákne do príslušného centra, kde vyvoláva jav psychický - pocit. Podnet musí mať určitú intenzitu.

Analyzátor je anatomicko-fyziologické zariadenie, ktoré sa skladá zo zmyslového orgánu, dostredivého nervu a príslušného centra v mozgu.

Analyzátory sú vonkajšie, teda exteroreceptory, a vnútorné, teda interoreceptory.

• Vonkajšie pocity sú pocity zraku, sluchu, čuchu, chuti a kožné alebo dotykové pocity.
• Vnútorné pocity sú pocity polohy, rovnováhy a orgánové pocity.
• Zrakové pocity vznikajú pôsobením elektromagnetických vĺn na oko.
• Sluchové pocity vznikajú pôsobením tlakových zmien vzduchu na uši.
• Čuchové pocity súvisia s rozlišovaním pachov a vôní.
• Chuťové pocity vznikajú pôsobením chemickej látky na chuťové poháriky.
• Kožné pocity zahŕňajú tlak, teplo, chlad a bolesť.

Vnímanie a percepčné schémy

Vnímanie vzniká spojením viacerých pocitov a je bezprostredným odrazom predmetov, vecí a javov ako celkov vo vedomí človeka.

Vnímanie je poznávací proces, ktorý nielen prijíma informácie, ale ich aj spracováva. Zabezpečuje bezprostredný kontakt človeka s prostredím a je jedným zo základných psychických regulátorov.

Vnímanie možno definovať ako interpretáciu a organizáciu senzorických informácií. Proces vnímania sa uskutočňuje v dvoch fázach.

1. Prvú fázu tvorí senzorické vnímanie alebo pociťovanie, pri ktorom receptory zaznamenávajú podnetovú situáciu.
2. Druhú fázu tvorí kognitívne vnímanie, pri ktorom mozog triedi a spracováva tok senzorických informácií.

Vnímanie tvaru, času, priestoru, vzdialenosti a pohybu je ovplyvnené tým, ako človek organizuje a interpretuje podnety. Každý vníma skutočnosť rôzne, pretože vnímanie má aj vlastnosť vyberavosti.

• zrakové vnímanie,
• sluchové vnímanie,
• čuchové vnímanie,
• chuťové vnímanie,
• hmatové vnímanie,
• vnímanie polohy a rovnováhy,
• vnímanie tvaru a veľkosti predmetov,
• vnímanie priestoru a vzdialenosti,
• vnímanie času,
• orgánové vnímanie,
• vnímanie bolesti,
• vnímanie osôb.

Adaptácia je zmena citlivosti, ktorá vzniká v dôsledku prispôsobenia sa zmyslového orgánu podnetom, ktoré naň pôsobia. Uskutočňuje sa v smere zvyšovania citlivosti aj v smere znižovania citlivosti.

Ilúzia znamená, že vnem je síce vyvolaný odrazom skutočného podnetu, ale tento odraz je skreslený. Halucinácie sú klamné vnemy vznikajúce nezávisle od vonkajšieho podnetu, pričom o ich reálnosti je subjekt presvedčený.

Predstavy, predstavivosť a fantázia

Predstavy sú obrazy predmetov, vecí a javov, ktoré človek v danom momente nevníma. Predstava je reprodukovaný obraz predmetu založený na minulej skúsenosti.

Predstavy sa vyznačujú názornosťou a vzťahujú sa na minulosť, zatiaľ čo vnímanie sa vzťahuje len na prítomnosť. Predstavy majú centrálny pôvod, pretože vznikajú v mozgu, zatiaľ čo vnemy majú periférny pôvod, pretože vznikajú v dôsledku činnosti receptorov.

Predstavy môžu byť jedinečné, všeobecné, zrakové, sluchové a pohybové. Zrakové predstavy zahŕňajú tvary, farby a rozmery, sluchové predstavy umožňujú reprodukovať zvuky a melódie a pohybové predstavy súvisia so športovými, tanečnými a remeselnými zručnosťami.

Fantázia je vytváranie predstáv o nepoznanom. Vo vedomí človeka vznikajú obrazy predmetov a javov, ktoré predtým neboli obsahom jeho psychického života.

Fantázia môže byť neúmyselná, teda obrazotvornosť bez osobitého zamerania, alebo úmyselná, ktorá vzniká zo snahy vytvoriť niečo určité.

Predstavivosť vedie k vzniku pamäťových predstáv, ktoré vznikajú v mozgu na základe minulých pocitov a vnemov. Fantázia vedie k predstavám, ktoré už nie sú iba reprodukciou predtým vnímanej skutočnosti, ale obsahujú aj niečo nové alebo pozmenené.

Druhy fantázie

• rekonštruujúca alebo reproduktívna fantázia - človek si vytvára predstavu predmetov na základe ich slovného opisu alebo grafického zobrazenia,
• konštruktívna alebo tvorivá fantázia - prejavuje sa v tvorbe nových originálnych hodnôt, modelov a materiálov, ktoré doteraz neexistovali,
• bdelé snenie - vytváranie predstáv vzťahujúcich sa k vlastnej želanej budúcnosti.

Fyziologickým základom fantazijnej činnosti je jav disociácie, pri ktorom sa v mozgovej kôre pôvodne utvorené systémy spojov akoby rozpadávali a spájali sa do nových systémov.

Fyziologickým základom predstavivosti je to, že pocity a vnemy zanechávajú v mozgovej kôre určité stopy, oživením ktorých sa do vedomia premietajú isté psychické zážitky - predstavy.

Funkcie fantázie a tvorba schém

Primárna funkcia fantázie ponúka človeku inú alternatívu k realite. Umožňuje mu odpútať sa od objektívnej reality a vytvárať si vlastnú subjektívnu realitu.

Sekundárna, tvorivá funkcia sa uplatňuje najmä v tvorivej činnosti, prejavuje sa vo vytváraní alternatívneho modelu vonkajšieho sveta a vyjadruje potrebu pretvárať svet.

Medzi princípy fantazijnej činnosti patria aglutinácia, kombinácia, schematizácia, štylizácia, zväčšovanie a zmenšovanie objektov a postáv, synkretizácia, animizmus a symbolizácia.

Schematizácia znamená elimináciu nepodstatných znakov objektu, jeho redukovanie na základnú podobu so zvýraznením podstatných a charakteristických čŕt daného objektu.

Symbolizácia znamená, že sa určitému objektu pripisuje osobitný význam a objekt niečo vyjadruje.

Pozornosť ako výber a organizácia informácií

Pozornosť je psychický stav človeka, ktorý sa prejavuje zameranosťou vedomia a sústredenosťou. Človek si vyberá podnety, ktoré sa potom dostávajú do centra vedomia.

Pozornosť predstavuje stupeň aktivity psychickej činnosti. Čím väčšie je sústredenie, tým viac si človek uvedomuje svoje prežívanie a správanie.

Pri čítaní detektívky nemusíme vnímať okolie, pretože pozornosť je zameraná na určitý predmet alebo jav.

Druhy pozornosti

• Neúmyselná alebo mimovoľná pozornosť vzniká vplyvom neočakávanosti, sily, nápadnosti alebo veľkosti podnetu.
• Úmyselná alebo zámerná pozornosť vzniká vtedy, keď si človek pozornosť vzbudzuje a udržiava vôľou, preto je vyčerpávajúcejšia.

Vlastnosti pozornosti

1. Intenzita je stupeň aktivity.
2. Stálosť je dĺžka sústredenia.
3. Rozdeľovanie je schopnosť súčasne venovať pozornosť dvom alebo viacerým predmetom.
4. Rozsah je počet predmetov, ktoré pozornosť naraz obsiahne.
5. Prenášanie je schopnosť pozornosť rýchlo prenášať z jedného predmetu na druhý.

Roztržitosť je neschopnosť sústrediť pozornosť na to, čo je v danej chvíli potrebné. Príčinou môže byť veľká pohyblivosť procesov vzruchu a útlmu v mozgovej kôre.

Pamäť ako systém mentálnych procesov

Pamäť je základná vlastnosť živých organizmov, ktorá umožňuje uchovanie minulej skúsenosti. Je to psychická schopnosť, ktorá umožňuje vybaviť si minulé prežívanie a správanie.

Pamäť je súbor procesov, ktoré umožňujú osvojenie informácií, ich uchovanie a vybavenie. Jej funkciou je zaznamenanie, uchovanie, organizovanie a používanie individuálnej životnej skúsenosti.

Pamäť chápeme ako schopnosť reprodukovať určité obsahy, ako uchovanie minulej skúsenosti, ktorá intervenuje v súčasnom aktuálnom prežívaní a správaní, a ako kognitívny proces kódovania, skladania a vybavovania informácií.

Základom pamäte je pamäťová stopa. Pamäť môžeme chápať ako psychický proces, ktorý spočíva v zapamätávaní, uchovávaní a vybavovaní psychických zážitkov, psychomotorických úkonov a minulých informácií.

Štyri základné pamäťové procesy

Základné delenie pozostáva zo štyroch nadväzujúcich pamäťových procesov:

1. zapamätávanie alebo kódovanie,
2. uskladnenie alebo uchovanie,
3. vybavovanie alebo rozpamätávanie,
4. zabúdanie.

Zapamätávanie a kódovanie

Vštepenie alebo zapamätávanie je proces, v ktorom prebieha upevňovanie nových informácií tým, že sa spája s informáciami už predtým nadobudnutými.

Zapamätávanie je spracovanie senzorických informácií do podoby, v ktorej ich možno uložiť do pamäti, teda do takej podoby, ktorá je pre psychiku zrozumiteľná a v prípade potreby ju človek dokáže použiť.

Mechanické zapamätávanie tvorí len malú časť celkového zapamätávania. Ide o zapamätávanie údajov, ktoré v sebe neobsahujú významové a logické súvislosti, napríklad čísla.

Slovno-logické zapamätávanie znamená zapamätávanie podstatných, vnútorných a zovšeobecnených, teda logických súvislostí medzi javmi. Toto zapamätávanie je spojené s myslením, rečou a s informáciami, ktoré sú uložené v pamäti človeka.

Mechanická a logická pamäť

Mechanická pamäť znamená, že zapamätanie sa realizuje viacnásobným opakovaním a vybavovanie má podobu reprodukcie. Mechanická pamäť stúpa do 15 rokov a potom klesá.

Logická pamäť znamená, že zapamätanie sa realizuje na základe logického členenia a vybavovanie má podobu spomínania. Logická pamäť stúpa postupne celý život.

Pri nákupnom zozname sa mechanicky menuje, čo ideme kúpiť, zatiaľ čo logicky si stanovíme kategórie na uľahčenie zapamätania.

Výhodou nákupného zoznamu triedeného do kategórií je, že si utriedite počet potravín podľa magickej formulky 7±2.

Magická formulka 7±2

George A. Miller stanovil magickú formulku 7±2 za jednotku pamäti. Realizoval experiment, v ktorom dokázal, že naraz si vieme reálne zapamätať 5-9 podnetov.

Pri krátkodobom zapamätávaní sa experimentálne overilo, že sme schopní zapamätať si 5-9 podnetov. Korešponduje to s jednotkou pamäti, magickou formulou 7±2.

Kategorizácia znižuje počet samostatných jednotiek, s ktorými musí pamäť pracovať. Namiesto zapamätania každého jednotlivého prvku možno vytvoriť menší počet významových skupín.

Krátkodobé a dlhodobé kódovanie

Existujú dva druhy kódovania do pamäti.

• Krátkodobé kódovanie - informáciu kódujeme akusticky.
• Dlhodobé kódovanie - informáciu kódujeme sémanticky na základe významu.

Pri učení sa pojmom je dobré pochopiť ich logiku. Podporuje to dlhodobé zapamätanie.

Uskladnenie a uchovanie

Uchovanie je podržanie zakódovanej informácie v pamäti počas rôzne dlhého obdobia, ktoré uplynie od zapamätávania po vybavenie.

Uskladneniu informácie napomáha opakovanie, ktoré posilňuje nervové spojenia medzi informáciami. Každým opakovaním si posilňujeme nervové spojenia medzi informáciami.

Ak si pamäť predstavíme ako veľkú skriňu, ktorá má mnoho políc a šuflíkov, siahnete po tom, ktorý potrebujete aktuálne použiť. Dokážete tak aktivovať vybavenie informácie z dlhodobej pamäti.

Medzi zapamätaním a vybavením s informáciou pracujeme tak, že myslíme na ňu, pomenúvame koncepty v praxi alebo ju niekomu vysvetľujeme.

Uskladneniu prospieva mechanické opakovanie a logická práca s informáciami. Deň pred skúškou sa v podstate už nič nové nevieme naučiť, ale párkrát si zopakovať uskladnené učivo je pre vybavovanie z pamäti výborné.

Vybavovanie informácií

Vybavovanie je proces, pri ktorom sa informácie uložené v pamäti sprístupňujú a používajú. Pri reprodukcii sa informácia vyhľadáva v dlhodobej pamäti a vyvoláva sa do vedomia.

Podľa Sternberga rozoznávame dva spôsoby vybavovania z pamäti: reprodukciu a znovupoznanie.

Reprodukcia je vybavenie informácie spamäti. Je to náročnejší proces, lebo si máme sami spomenúť na uskladnenú informáciu.

Znovupoznanie je vybavenie informácie, pri ktorom máme pomôcku. Je ľahšie, lebo si vyberáme z možností.

Pri znovupoznaní ide o vybavovanie informácie pri opätovnom vnímaní objektu, ktorého mentálnu reprezentáciu sme už predtým uložili do pamäti.

Spontánne alebo voľné vybavenie nastáva vtedy, keď sa pokúšame nájsť v pamäti určité údaje bez akýchkoľvek percepčných pomôcok.

Zabúdanie a interferencia

Zabúdanie je narušenie pôvodnej podoby zapamätaného materiálu, zmenšenie jeho rozsahu alebo úplné vypadnutie.

Existujú dva typy zabúdania spôsobené konkurenciou informácií.

• Retroaktívna interferencia nastáva vtedy, keď sa po sebe dozvieme dve podobné informácie a druhá negatívne vplýva na zapamätanie prvej.
• Proaktívna interferencia nastáva vtedy, keď prvá informácia pôsobí proti zapamätaniu druhej.

S retroaktívnou a proaktívnou interferenciou súvisí sériový pozičný efekt. Podstatou je, že položky v strede zoznamu sa pamätajú najťažšie kvôli efektom oboch interferencií.

Ebbinghausova krivka zabúdania

Ebbinghausova krivka ukazuje, že hneď po naučení nastupuje prudký proces zabúdania. Zabúdanie spočiatku postupuje veľmi rýchlo, najmä v prvej tretine hodiny a v prvej hodine, neskôr pomalšie.

Najviac zabúdame prvý deň, kedy sa z naučenej informácie zachová iba 30 %. Potom krivka klesá iba mierne. Po mesiaci si zachováme 20 % naučeného.

Priebeh zabúdania je spočiatku veľmi rýchly, neskôr sa ustáli na určitej relatívne nízkej hladine a potom klesá veľmi málo.

Istá pamäťová stopa po hĺbkovo naučenom zostáva naďalej. Ak viete hrať na klavír a roky ste nehrali, stačí pár tréningov a jednoduchšiu skladbu viete opäť zahrať.

Zabúdanie je dôležitý pamäťový proces, cez ktorý si „upraceme“ v hlave. Keďže prijímame denne nové a nové informácie, potrebujeme uvoľniť kapacitu.

Druhy pamäti

• mechanická pamäť,
• logická pamäť,
• krátkodobá alebo pracovná pamäť,
• dlhodobá pamäť,
• explicitná alebo deklaratívna pamäť,
• implicitná alebo nedeklaratívna pamäť,
• staropamäť,
• novopamäť,
• mimovoľná alebo neúmyselná pamäť,
• úmyselná alebo zámerná pamäť,
• vizuálna pamäť,
• pohybová pamäť,
• emocionálna pamäť,
• názorná pamäť,
• slovno-logická pamäť.

Myslenie a mentálne operácie

Myslenie je proces spracovania informácií, ktorý umožňuje človeku riešiť problémy, rozhodovať sa a vytvárať nové poznatky.

Myslenie je pochopenie a riešenie problémov. Je odrazom všeobecných a podstatných vlastností predmetov a javov.

Človek je schopný poznávať podstatné veci nielen bezprostredne, ale aj sprostredkovane. Myslenie je viazané na reč.

Podstatou procesu myslenia je vykonávanie myšlienkových operácií. Myšlienkové operácie možno vymedziť ako účelné mentálne operácie s psychickými obsahmi, ktorých cieľom je riešenie rôznych teoretických aj praktických problémov.

Základné myšlienkové operácie

• Analýza je rozdelenie poznávaného objektu na jeho jednotlivé časti, súčasti, zložky a komponenty.
• Syntéza je myšlienkové zjednocovanie a spájanie vydelených častí, vlastností a vzťahov.
• Porovnávanie je myšlienková operácia, prostredníctvom ktorej sa zisťujú podobnosti a odlišnosti medzi objektmi, predmetmi a javmi.
• Zovšeobecňovanie znamená vystihnutie toho, čo je predmetom a javom spoločné.
• Abstrakcia je myšlienková operácia, pomocou ktorej človek vyčleňuje podstatné a všeobecné vlastnosti predmetov a javov.
• Konkretizácia spočíva vo vyhľadávaní konkrétneho prvku v danej triede.
• Indukcia znamená, že z jednotlivých prípadov vyvodzujeme všeobecný záver.
• Dedukcia znamená, že zo všeobecného poznatku odvodzujeme jedinečný konkrétny poznatok.

Formy myslenia

Pojem je zovšeobecnená predstava o niečom vyjadrená slovom. Pojmy možno rozdeliť na všeobecné alebo abstraktné a zvláštne alebo konkrétne.

Súd predstavuje základnú formu, prostredníctvom ktorej sa myšlienkový proces uskutočňuje. Súd vyjadruje vzťahy medzi dvoma alebo viacerými pojmami a potvrdzuje alebo popiera vzťahy medzi objektmi a javmi skutočnosti.

Úsudok vyjadruje vzťah medzi dvoma alebo viacerými súdmi a vzniká odvodením nového súdu alebo záveru zo súdov iných.

Druhy a vlastnosti myslenia

Konkrétne myslenie pracuje zväčša s konkrétnymi vnemami a názorným materiálom. Uskutočňuje sa na základe fyzického pretvárania situácie, merania, skúšania a zhodnocovania vlastností predmetov.

Slovno-logické alebo abstraktné myslenie sa uplatňuje najmä pri riešení abstraktných problémov. Je to špecificky ľudské myslenie, ktorého dôležitou zložkou je vnútorná reč.

• Samostatnosť myslenia sa prejavuje v umení nájsť alebo zostaviť novú otázku bez toho, aby sa myslenie opieralo o cudzie myšlienky a názory.
• Kritickosť myslenia je schopnosť nepoddávať sa vnucujúcemu vplyvu cudzích myšlienok a názorov.
• Pružnosť myslenia spočíva v schopnosti meniť plán alebo spôsob riešenia úlohy.
• Bystrosť alebo rýchlosť myslenia sa vyžaduje pri riešení situácií, v ktorých sa človek musí rozhodovať počas veľmi krátkej doby.
• Hĺbka myslenia je schopnosť vnikať do podstaty otázok a skúmať problém až do detailov.

Reč a vnútorné mentálne schémy

Reč je vyjadrenie. Vnútorná reč je reč „pre seba“, ktorou myslíme.

Vonkajšia reč vyjadruje myšlienky navonok zvukovo. Písaná reč využíva písmo, znaky a symboly a je druhom vonkajšej reči.

Myslenie je viazané na reč, pretože jazyk umožňuje pomenúvať kategórie, vytvárať pojmy, organizovať skúsenosti a odovzdávať mentálne obsahy iným ľuďom.

Reč pomáha udržiavať pozornosť, pomenovať cieľ činnosti a podporiť zapamätávanie. Verbalizovať aktivity znamená sústrediť na ne pozornosť ako na predpoklad zapamätania.

Učenie a formovanie mentálnych schém

Učenie je jedným zo základných pojmov všeobecnej psychologickej teórie. V širšom zmysle znamená každé obohacovanie individuálnej skúsenosti v ontogenéze jednotlivca, ktoré ovplyvňuje jeho správanie.

V užšom zmysle predstavuje učenie proces cieľavedomého, plánovitého a systematického nadobúdania vedomostí, zručností, rozvíjania osobnostných vlastností, návykov a foriem správania.

Učenie je podmienkou funkčnej adaptácie jednotlivca na prostredie. Funkciou učenia je, aby sa človek vo svojom prostredí naučil existovať takým spôsobom, ktorý bude pre neho najvýhodnejší a ktorý čo najviac uspokojí jeho potreby.

Nové učenie mení a rozširuje existujúce schémy. Skôr naučené formy správania, vedomosti a zručnosti vplývajú na učenie sa iným formám správania.

Teórie a druhy učenia

• Učenie podmieňovaním je založené na vytváraní dočasných nervových spojov alebo podmienených reflexov v centrálnom nervovom systéme.
• Učenie vhľadom sa môže uplatniť tam, kde organizmus úlohu cíti ako problém a pozná jednotlivé časti problémovej situácie.
• Neúmyselné učenie prebieha niekedy aj bez účasti vedomia.
• Úmyselné učenie využíva pri spracovaní a zapamätaní informácií aj predstavy, myslenie, emocionálne a motivačné procesy a vôľu.

Zákony učenia

• Zákon motivácie súvisí s motívmi, ktoré bezprostredne vyvierajú z potrieb človeka.
• Zákon spätnej informácie súvisí so zákonom dôsledku.
• Zákon transferu vyjadruje vplyv skôr naučených foriem správania na učenie sa iným formám správania.
• Zákon opakovania súvisí so zákonom cviku alebo frekvencie.

Psychologické smery a rôzne pohľady na mentálne procesy

Psychológia ako veda sa postupne vyvíjala a formovala rôzne smery, z ktorých každý má svoj vlastný prístup a metodológiu.

Štrukturalizmus

Štrukturalistický prístup sa zameriava na analýzu mentálnych štruktúr a správania. Snaží sa skúmať a pomenovať jednotlivé zložky psychiky a vzťahy medzi nimi.

Funkcionalizmus

Funkcionalistický prístup sa sústreďuje na analýzu psychických procesov z hľadiska ich adaptívnej funkcie na prostredie. Zdôrazňuje, ako psychické procesy pomáhajú človeku prispôsobiť sa a prežiť v danom prostredí.

Psychoanalýza a psychodynamický prístup

Psychoanalýza, ktorej zakladateľom je Sigmund Freud, kladie dôraz na nevedomé pudové impulzy. Psychodynamický prístup považuje za súčasť ľudskej mysle okrem vedomia aj nevedomie.

Jeho doménou je skúmanie nevedomých oblastí ľudskej psychiky. Predstavitelia psychodynamických škôl považujú väčšinu našich motívov za nevedomé.

Behaviorizmus

Behaviorizmus, ktorý vznikol v USA na začiatku 20. storočia, sa zameriava na objektívne skúmanie správania organizmu.

Podľa behaviorizmu je správanie jediným skutočným predmetom psychológie, pretože je zjavné, viditeľné a nepopierateľné. Behavioristi neberú do úvahy vedomie a prežívanie, pretože tieto stavy považujú za subjektívne.

Behavioristický prístup ľudskú myseľ považuje za čiernu skrinku, do ktorej vstupujú stimuly a výsledkom sú reakcie. Neskôr sa v rámci behaviorizmu objavili a začali presadzovať rôzne teórie učenia ako spôsob formovania a vytvárania ľudských reakcií a správania sa.

Gestalt alebo tvarová psychológia

Gestalt psychológia, ktorá vznikla v Nemecku začiatkom 20. storočia, považuje za predmet psychológie osobnosť človeka ako celostnú jednotku.

Gestalt znamená tvar, vzorec alebo štruktúru. Podľa tohto smeru je celok niečo iné než súčet častí, z ktorých je zložený.

Predstavitelia tohto smeru tvrdia, že celok a časti sa navzájom podmieňujú, ale celok vždy dominuje nad časťami. Celý psychický život človeka treba chápať ako proces vytvárania nových celkov.

Humanistická a fenomenologická psychológia

Humanistická psychológia kladie dôraz na špecificky ľudské motívy a vlastnosti, ktorými sa človek líši od ostatných živočíchov. Tento smer zdôrazňuje rozvíjanie ľudského potenciálu.

Zaoberá sa problematikou ľudského bytia, jeho zmyslom, svedomím a zodpovednosťou. Predpokladá u človeka možnosť slobodnej voľby a tým pádom zdôrazňuje osobnú zodpovednosť človeka za svoje rozhodnutia.

Fenomenologický prístup vychádza z filozofického existencializmu a zaoberá sa problematikou ľudského bytia, jeho zmyslom, svedomím a zodpovednosťou.

Kognitívna psychológia

Kognitívna psychológia skúma mentálne, predovšetkým poznávacie procesy. Zaoberá sa tým, ako sa učíme, ako si pamätáme, ako používame jazyk, ako plánujeme budúcnosť a ako uvažujeme.

Táto oblasť skúma spôsoby, ktorými si človek utvára mentálne reprezentácie okolitého sveta a ich funkcie v riadení prežívania a správania.

Kognitívna psychológia chápe ľudskú psychiku ako systém spracovávania informácií. Schémy, kategórie, pamäťové stopy, jazyk a myšlienkové operácie predstavujú významné prostriedky tohto spracovania.

Biologický a kultúrny prístup

Biologický prístup skúma biologické, hlavne neurofyziologické procesy, ktoré sú základom chovania a prežívania. Telo a myseľ považuje za jednotu a celok.

Zameriava sa na skúmanie mozgu, zmien mozgovej aktivity, evolučného vývoja a genetického základu.

Z kultúrneho hľadiska je predmetom štúdia psychológie vplyv sociálnych faktorov, akými sú národnosť, etnická príslušnosť, pohlavie, sexuálna orientácia a spoločenská pozícia.

Kultúrny prístup sa usiluje porozumieť jedinečným skúsenostiam príslušníkov rôznych sociálnych skupín a pochopiť ich subjektívny pohľad na svet.

Stupne vedomia

Stupne vedomia reprezentujú stav nervovej sústavy alebo mozgu a majú rôzne úrovne, od afektu a jeho prežívania až po úplnú stratu vedomia.

• Afekt predstavuje stav, pri ktorom je vedomie vyplnené afektom a jeho prežívaním.
• Hypnagogické stavy sa vyznačujú nedostatočnou sústredenosťou vnímania a pozornosti, voľnými myšlienkovými asociáciami a poklesom uvedomovania si podnetov z vonkajšieho sveta.
• Denné snenie znamená, že vedomie je skoncentrované na vlastné myšlienky, predstavy a fantáziu, pričom podnety z vonkajšieho prostredia sú len slabo uvedomené.
• Spánok prináša takmer úplné obmedzenie uvedomovania si seba samého alebo dejov z blízkeho okolia.
• Hypnóza je sugestívny stav zúženého bdelého vedomia podobného spánku.
• Zastreté vedomie alebo mrákotný stav sa prejavuje zastretím mysle a konaním, ktoré nezodpovedá osobnosti človeka; môže sa objaviť amnézia.
• Rozšírené vedomie je spojené s transpersonálnymi zážitkami a subjekt prežíva akési odpútanie.
• Kóma je úplná strata vedomia, slabosť až vymiznutie motorických reakcií na vonkajšie podnety.

Výskum mentálnych procesov v psychológii

Vedecká metóda je súbor princípov, spôsobov a prostriedkov na získanie vedeckých poznatkov. Je to určitý, s prísnymi pravidlami vymedzený postup, ktorého teória sa označuje ako metodológia.

Štandardné psychologické metódy

• metóda introspekcie alebo sebapozorovanie,
• pozorovanie alebo extrospekcia,
• experimentálna metóda,
• exploratívne metódy, napríklad anamnéza, interview a dotazník,
• projektívne techniky, napríklad Rorschachova metóda a tematicko-apercepčný test,
• psychologický test,
• analýza dokumentov a produktov činnosti,
• psychoterapia a arteterapia.

Pozorovanie je organizované a cieľavedomé vnímanie. Využíva sa pri zisťovaní a podrobnom zaznamenávaní vonkajších prejavov správania človeka v prirodzených alebo upravených podmienkach.

Introspekcia je pozorovanie seba samého a faktov vlastného vnútorného života, teda zmyslového, afektívneho, racionálneho a vôľového života.

Experiment je vedecká metóda, ktorá usporiadaním a kontrolou procedúr umožňuje určovať príčiny javov, určovať vzťahy medzi príčinou a následkom a testovať pravdivosť vytýčenej hypotézy.

Psychologický test je štandardizovaná diagnostická pomôcka s presne určenými podmienkami aplikácie, hodnotenia a interpretácie s cieľom merania individuálnych rozdielov a zvláštností.

Dotazník je metóda určená na zber údajov od väčšieho počtu respondentov. Základ tvoria štandardizované otázky, na ktoré respondenti odpovedajú nútenou voľbou alebo voľne pri otvorených otázkach.

Rozhovor využíva dobre premyslené, pripravené a konkrétne zacielené otázky, pomocou ktorých psychológ získava údaje o povahe človeka, jeho postojoch, záujmoch a citových stavoch.

Analýza dokumentov a produktov činnosti zahŕňa rozbor denníkov alebo výtvarného diela.

tags: #schema #mentalne #psychologicke #procesy