Sociálny pracovník v zdravotníckych zariadeniach

Sociálny pracovník v zdravotníckom zariadení zohráva kľúčovú úlohu v komplexnej starostlivosti o pacienta, pretože jeho práca presahuje rámec bežnej zdravotnej starostlivosti. Sociálna práca v zdravotníctve je súčasťou ošetrovateľského a liečebného procesu a vychádza z holistického prístupu k človeku ako k bio-psycho-sociálno-spirituálnej bytosti.

Cieľom sociálnej práce v zdravotníctve je poskytnúť oporu, podporu, sprevádzanie a pomoc pri zlepšovaní životných možností človeka, ktorý je pre svoju chorobu určitým spôsobom znevýhodnený. Sociálny pracovník pomáha pacientovi a jeho rodine riešiť sociálne, ekonomické, psychické, rodinné a spoločenské problémy, ktoré vznikli alebo sa prehĺbili v dôsledku ochorenia, úrazu či hospitalizácie.

Význam sociálnej práce v zdravotníctve

Sociálna práca v zdravotníctve je zameraná na integráciu človeka do spoločnosti, prípadne, ak integrácia už nie je možná, ide o zabezpečenie dôstojného prežitia zvyšku jeho života. Pomoc sociálneho pracovníka máva spravidla charakter sociálnej agendy, sociálno-právneho poradenstva a sprostredkovania, napríklad pri podávaní žiadostí o umiestnenie do iných zariadení alebo pri kontaktovaní ďalších inštitúcií.

Sociálny pracovník v zdravotníctve vychádza vo svojej práci z holistického modelu chápania človeka ako bio-psycho-sociálno-spirituálnej bytosti. V sociálnej práci klient predstavuje bio-psycho-sociálno-spirituálnu jednotku, ktorá je v interakcii s prostredím.

Vďaka práci sociálnych pracovníkov v nemocnici dochádza ku skráteniu doby hospitalizácie a znižuje sa i riziko rehospitalizácie. Sociálni pracovníci motivujú pacientov k riešeniu vlastných problémov a pomáhajú pacientom účelne využiť materiálne a finančné prostriedky sociálnych služieb.

Sociálna práca má vtedy zmysel, ak je včasná, účinná a adresná. Jej výsledkom nemusí byť iba vyriešenie konkrétnej administratívnej otázky, ale aj lepšia pripravenosť pacienta a jeho rodiny na návrat do domáceho prostredia, pokračovanie liečby alebo využitie následnej starostlivosti.

Aké problémy sociálny pracovník rieši

Práve v zdravotníckom zariadení sa často odkrývajú latentné problémy, ako je týranie a zanedbávanie dieťaťa, nevyhovujúce sociálne prostredie alebo závislosť na alkohole a drogách. Sociálny pracovník v zdravotníctve má preto nezastupiteľné miesto a jeho činnosť máva spravidla charakter sociálnej agendy, sociálno-právneho poradenstva a sprostredkovania.

Niektorí pacienti sú pri prepúšťaní z nemocnice v stave, ktorý im neumožňuje, aby sa dokázali aj v domácom prostredí postarať sami o seba. Ak neponúkne pomocnú ruku rodina alebo iní blízki pacienta, nepriaznivú situáciu klienta nemocnice rieši sociálny pracovník.

Sociálny pracovník pomáha riešiť problémy pacienta prameniace z nepriaznivého zdravotného stavu v sociálnej, ekonomickej, psychickej, rodinnej a spoločenskej oblasti života. Sleduje vývoj hospitalizácie pacienta a vplyv choroby alebo úrazu na jeho potreby.

• sociálne a právne poradenstvo,
• vybavovanie dokladov a zisťovanie totožnosti pacienta,
• pomoc pri vybavovaní peňažných dávok, dôchodkov a kompenzačných príspevkov,
• zabezpečenie domácej opatrovateľskej starostlivosti,
• sprostredkovanie umiestnenia do zariadení sociálnych služieb,
• riešenie bytovej a ekonomickej situácie,
• pomoc pri zabezpečení prístrešia,
• spolupráca s rodinou, úradmi a ďalšími inštitúciami,
• riešenie prípadov týrania, zneužívania a zanedbávania detí alebo dospelých,
• podpora pri návrate pacienta do prirodzeného rodinného prostredia.

Komu sociálny pracovník v nemocnici pomáha

Klientmi sociálnej práce v nemocnici sú prevažne osamelo žijúci starí ľudia, bezdomovci, ľudia z marginalizovaných a segregovaných komunít, pacienti, ktorí sú obeťami domáceho násilia, zanedbávania starostlivosti, pacienti bez totožnosti, pacienti pod vplyvom návykových látok a drog a osoby ťažko zdravotne postihnuté.

Medzi klientov patria aj deti, u ktorých je evidentne zanedbávaná osobná starostlivosť, deti so syndrómom týraného, zneužívaného a zanedbávaného dieťaťa, deti, ktoré sú nechcené a určené na adopciu, a deti z utajených pôrodov.

Klientmi sociálneho pracovníka v nemocnici sú aj rodinní príslušníci pacientov a zamestnanci nemocnice, ktorí potrebujú pomoc pri riešení rôznych sociálnych problémov. Klientela sociálneho pracovníka v nemocnici je širokospektrálna a samotná sociálna práca okrem odbornosti je flexibilná činnosť, ktorá závisí nielen od charakteristiky jednotlivých klientov, ale aj od podstaty problému.

Sociálny pracovník sa môže stretnúť s pacientom, ktorý nemá rodinu, bývanie, doklady alebo dostatočné finančné prostriedky, ale aj s pacientom, ktorého rodina potrebuje usmernenie pri zabezpečení ďalšej starostlivosti. V jednotlivých prípadoch môže ísť zároveň o zdravotný, sociálny, právny, ekonomický aj rodinný problém.

Náplň práce sociálneho pracovníka

Z pohľadu praxe kompetencie sociálneho pracovníka v zdravotníctve zahŕňajú zisťovanie sociálnej anamnézy hospitalizovaného alebo ambulantného pacienta so zameraním na analýzu sociálnej a zdravotnej situácie pacienta v období pred hospitalizáciou, počas hospitalizácie alebo počas ambulantnej návštevy zdravotného zariadenia.

Sociálny pracovník vyhodnocuje životnú situáciu pacienta na základe rozhovoru s pacientom, jeho rodinnými príslušníkmi a známymi. Zhodnocuje aj konzultácie s verejnoprávnymi inštitúciami a v prípade potreby zastupuje pacienta na základe písomného splnomocnenia pri rokovaniach s inštitúciami, na úradoch alebo súdoch.

Poskytuje základné a špecializované sociálne poradenstvo, diagnostikuje sociálne problémy, plánuje a vykonáva sociálnu intervenciu. Poradenstvo môže poskytovať na základe vlastnej vyhľadávacej činnosti alebo na základe oznámenia ošetrujúceho lekára, sestry či iného zdravotníckeho pracovníka.

• zisťuje sociálnu anamnézu pacienta,
• vyhodnocuje sociálnu a zdravotnú situáciu pacienta,
• komunikuje s pacientom, rodinou a blízkymi osobami,
• spolupracuje s lekármi, sestrami, psychológmi, liečebnými a špeciálnymi pedagógmi a logopédmi,
• poskytuje sociálne poradenstvo,
• vypracúva návrh sociálnej pomoci a sociálnych intervencií,
• vedie sociálnu dokumentáciu,
• zabezpečuje kontakt s úradmi a poskytovateľmi sociálnych služieb,
• vykonáva vyhľadávaciu, preventívnu a resocializačnú činnosť,
• podľa potreby sa zúčastňuje na lekárskych vizitách,
• sleduje škodlivé vplyvy sociálneho prostredia,
• spolupracuje pri integrácii chorých do spoločenského prostredia.

Podľa vzdelania, ďalšieho výcviku a miesta v multidisciplinárnom tíme nemusí mať činnosť sociálneho pracovníka v nemocnici len administratívny charakter. Napríklad na psychiatrických oddeleniach môže sociálny pracovník s relevantným výcvikom v psychoterapii pôsobiť ako ko-terapeut alebo terapeut.

Sociálny pracovník môže tiež koordinovať dobrovoľnícke aktivity v nemocnici, pôsobiť ako case manager, spolupracovať pri psychoterapii pacientov, pokiaľ má na to špeciálny výcvik, a participovať na výskumoch a prieskumoch v zdravotníckych zariadeniach.

Pracovný deň sociálneho pracovníka

Sociálna práca v nemocnici sa nedá nalinajkovať, každý deň prináša nových klientov, nové problémy a nové výzvy. Dôležité je určiť si priority a nezabúdať na čas.

Sociálna práca v nemocnici sa vykonáva prevažne na základe poradenskej paradigmy. To v praxi znamená celodennú komunikáciu, kooperáciu a manažovanie, poznanie silných a slabých stránok klienta a vyhodnotenie rizík.

Proces začína identifikáciou klienta, ktorého nahlásia ošetrujúci lekári alebo vrchné sestry, prípadne sociálneho pracovníka navštívi klient a jeho rodinní príslušníci. Štúdiom dostupných dokumentov, zdravotnej dokumentácie a rozhovorom sa sociálny pracovník pokúša zistiť čo najviac informácií o klientovi.

Ak je to možné, komunikuje s pacientom priamo na oddelení. Ak pacient nekomunikuje, ale aj v prípade bezdomovcov, osamelo žijúcich ľudí a podobne, kontaktuje mestský alebo obecný úrad, políciu, terénnych sociálnych pracovníkov a neziskové organizácie.

V dopoludňajších hodinách sociálny pracovník prichádza na oddelenia, kde je potrebná jeho intervencia. Zvyčajne ho kontaktuje vedúca sestra oddelenia alebo priamo lekár.

Pred samotnou návštevou pacienta sa stretne s ošetrujúcim lekárom s cieľom získať potrebné informácie o pacientovi a vysvetlí kroky, ktoré bude robiť. Následne navštívi pacienta pri lôžku.

Ak to zdravotný stav pacienta dovolí, vedie rozhovor s pacientom a robí anamnézu. Vždy sa pacientovi predstaví a objasní mu dôvod, pre ktorý ho navštívil.

O intervencii vedie záznamy, sumarizuje potrebné kontakty a plánuje ďalšie kroky. Čas po obede môže byť vyhradený na osobné stretnutia s rodinou pacienta a na administratívnu agendu.

Etapy práce sociálneho pracovníka

Sociálny pracovník dodržiava pri svojej práci určitý postup. Jednotlivé etapy popísala takzvaná americká škola.

1. Prvý kontakt s klientom alebo pacientom.
2. Stanovenie sociálnej diagnózy.
3. Návrh riešenia a plán sociálnej pomoci.
4. Intervencia a sociálna pomoc.
5. Ukončenie spolupráce a overovanie výsledkov.

Prvý kontakt s pacientom

Sociálny pracovník sa musí najskôr zoznámiť so zdravotnou dokumentáciou alebo chorobopisom pacienta. Zistí, o aký zdravotný problém u pacienta ide, konzultuje s ošetrujúcim lekárom, dozvedá sa predpokladaný typ liečby, jej dopad a prognózu ochorenia.

Sociálny pracovník nikdy nesmie dopustiť, aby k pacientovi pristupoval s predsudkami alebo pod vplyvom názorov iných ľudí, napríklad lekárov a sestier. Svoj úsudok si o pacientovi vytvára sám.

Pri prvom stretnutí sa sociálny pracovník pacientovi predstaví a vysvetlí mu, akú pomoc mu môže ponúknuť. Je dôležité, aby klient alebo pacient porozumel poslaniu sociálneho pracovníka.

Dôraz sa kladie na rozhovor o predmete spolupráce vrátane formálnej dohody o právach a povinnostiach zúčastnených. Dôležité je získať si dôveru klienta alebo pacienta a posudzovať pacienta ako súčasť jeho rodiny v celom doterajšom živote, nielen v čase rozvinutia choroby.

Dôležité je aj to, za akých okolností došlo k vzájomnému stretnutiu, či z iniciatívy sociálneho pracovníka, klienta alebo na odporučenie iného zdravotníckeho pracovníka. Základnou metódou je individuálny rozhovor.

Stanovenie sociálnej diagnózy

Sociálny pracovník štruktúrovaným rozhovorom zisťuje psychosociálnu anamnézu. Získava kľúčové informácie o sociálnom probléme, pričom postupuje od najzákladnejších vecí k zložitejším a témy zaraďuje v hierarchickej postupnosti.

Používa otvorené otázky a zisťuje informácie o klientovi, jeho osobnosti, rodine, školských, pracovných a partnerských úspechoch a problémoch. Zaujíma sa o to, ako choroba ovplyvnila život klienta a celej rodiny, ako ju prijali a kde hľadajú oporu.

Psychosociálna anamnéza môže obsahovať tieto oblasti:

• identifikačné údaje,
• dôvod intervencie a zjavný alebo skrytý problém,
• rodinné pozadie,
• telesný stav,
• stupeň uspokojenia fyziologických potrieb,
• hygiena,
• intelekt a dosiahnuté vzdelanie,
• emocionálne prejavy a správanie,
• schopnosť riešiť problémy,
• zamestnanie a ekonomická situácia,
• bývanie a bytové podmienky,
• dopravné prostriedky,
• stravovanie,
• osobné bezpečie,
• príbuzní a sociálna opora,
• celkový dojem z klienta,
• pohľad klienta do budúcnosti.

Sociálny pracovník si všíma aj reakcie klienta a jeho prežívanie, napríklad plač, smútok, vtipkovanie, smiech, hľadanie slovnej podpory, mlčanie, popieranie faktov, agresiu alebo emotívne neúmerné správanie.

Pri zisťovaní sociálnej diagnózy využíva rozhovor, počúvanie, parafrázovanie, pozorovanie, prispôsobenie sa jazyku klienta a analýzu existujúcich dokumentov.

Návrh riešenia a plán sociálnej pomoci

V tejto etape si sociálny pracovník vypracuje plán, podľa ktorého bude pacientovi poskytovaná sociálna pomoc. Plán práce je rozdelený do niekoľkých krokov, pretože mnohí klienti majú viac problémov naraz.

Pri plánovaní treba brať do úvahy dôležitosť a naliehavosť problémov. Naliehavé problémy si vyžadujú plán krátkodobej pomoci, zatiaľ čo menej naliehavé problémy možno riešiť v rámci plánu dlhodobej pomoci.

S plánom treba oboznámiť aj ostatných členov zdravotníckeho tímu a pripojiť ho k terapeutickému plánu. Súčasťou dohody má byť určenie toho, kto, čo a za akých podmienok vykoná a dokedy.

Osobitnú pozornosť treba venovať nespolupracujúcemu klientovi alebo klientovi odporučenému inou osobou či inštitúciou.

Intervencia a sociálna pomoc

Spôsob intervencie vychádza z potrieb klienta, jeho možností a schopností, ako aj z možností a schopností organizácií. Sociálny pracovník je zodpovedný za hľadanie takých riešení, ktoré sú pre klienta prínosom.

Pri intervencii sa rešpektuje slobodné rozhodovanie klienta, dôvernosť informácií, anonymita klienta, profesionálna objektivita, rešpekt voči rozdielom medzi ľuďmi, individuálny prístup a využívanie silných stránok klienta.

Bežná intervencia je určená klientovi, ktorého problém umožňuje postupné a pokojné riešenie. Sociálny pracovník s klientom pracuje počas pravidelných, dohodnutých stretnutí na základe vopred vypracovaného plánu.

Krízová intervencia je určená pre klienta v akútnej krízovej situácii. Tento typ intervencie sa poskytuje v čase, ktorý je potrebný pre klienta, teda bez vopred dohodnutého alebo naplánovaného stretnutia.

Sociálny pracovník môže pacientovi prostredníctvom sociálneho poradenstva pomôcť krok za krokom vyriešiť jeho sociálny problém. Nezmení však to, čo sa zmeniť nechce alebo nedá, a jeho úlohou je predovšetkým pacienta sprevádzať, podporovať a pomôcť mu využiť dostupné možnosti.

Ukončenie spolupráce

Ukončenie spolupráce zahŕňa kontrolu účinnosti použitých metód sociálnej práce a bilancovanie výsledku. Problém môže byť vyriešený úplne, čiastočne alebo nedostatočne.

Po ukončení spolupráce sociálneho pracovníka a klienta alebo pacienta môže nasledovať odporučenie k inému odborníkovi v spádovej oblasti. Dôležité je, aby pacient vedel, na koho sa môže obrátiť pri ďalšom riešení svojej situácie.

Zabezpečenie starostlivosti po prepustení

Pri zabezpečení ďalšej starostlivosti po prepustení z hospitalizácie si sociálny pracovník zhotovuje takzvaný prepúšťací plán. Ten zahŕňa ďalšie zariadenia a inštitúcie, ktoré poskytujú sociálne a zdravotné služby.

Sociálny pracovník zabezpečuje umiestnenie pacientov na oddeleniach ODCH, v zariadeniach DOS, LDCH a v hospicoch. Zabezpečuje aj opatrovateľskú službu, službu Agentúry domácej ošetrovateľskej služby a vybavuje opatrovateľský príspevok.

Pri umiestnení klienta v zariadení sociálnych služieb je potrebné skompletizovať zdravotnú dokumentáciu, vypracovať sociálny posudok a podať žiadosť o posúdenie odkázanosti na sociálnu službu.

Sociálny pracovník v tejto oblasti spolupracuje so sociálnymi pracovníkmi na mestských a obecných úradoch, ako aj na vyšších územných celkoch. Spolupráca je potrebná preto, aby ďalšia starostlivosť nadväzovala na zdravotný stav, sociálne potreby a možnosti pacienta.

Spolupráca s inštitúciami

V prípade príspevku na opatrovanie a kompenzáciu ťažkého zdravotného postihnutia sociálny pracovník kompletizuje zdravotnú dokumentáciu a spolupracuje s ÚPSVaR.

S ÚPSVaR spolupracuje aj pri vyplácaní dávok štátnej sociálnej podpory a pomoci. So Sociálnou poisťovňou rieši vybavovanie PN, dlhodobej OČR a zastupuje klientov pri vybavovaní invalidných, starobných a iných dávok zo systému sociálneho zabezpečenia.

So zdravotnými poisťovňami spolupracuje pri zabezpečení zdravotníckych pomôcok. Spolupracuje aj s jednotlivými zariadeniami sociálnych služieb, napríklad so zariadeniami pre seniorov, špecializovanými zariadeniami, domovmi sociálnych služieb a útulkami.

V spolupráci s príslušnými orgánmi Policajného zboru vybavuje doklady pre hospitalizovaných klientov, zisťuje totožnosť a nahlasuje požívanie alkoholu a drog maloletých pacientov.

Sociálny pracovník môže pacientom a ich rodinám odporučiť aj možnosť využitia právneho poradenstva v centre právnej pomoci. Ak je to potrebné, kontaktuje organizácie, ktoré združujú osoby s podobným životným údelom.

Celá práca je založená na komunikácii a kooperácii, ktoré vychádzajú z poznania podstaty problému klienta, zo znalosti platnej legislatívy, zo znalosti sociálnej siete a možností regiónu.

Časové a organizačné limity

Pri plánovaní ďalšej starostlivosti musí sociálny pracovník zohľadniť zdravotný stav pacienta, dostupnosť služieb, rozhodovacie procesy a časové obmedzenia jednotlivých typov starostlivosti.

Pobyt na Oddelení dlhodobo chorých alebo v liečebni dlhodobo chorých je určený zdravotnou poisťovňou na 21 dní. Pobyt v Domove ošetrovateľskej starostlivosti, pri ktorom pacientovi polovicu uhradí zdravotná poisťovňa, je 31 dní.

Vydanie rozhodnutia a posudku o odkázanosti na sociálnu službu sa riadi správnym zákonom. Umiestnenie klienta v zariadeniach sociálnych služieb je možné na základe zaradenia klienta do poradovníka čakateľov na zabezpečenie poskytovania sociálnej služby.

Časový tlak je jednou z náročných stránok tejto práce. Sociálny pracovník musí koordinovať potreby pacienta, možnosti rodiny, kapacity zariadení, požiadavky úradov a podmienky zdravotných poisťovní.

Multidisciplinárna spolupráca

Sociálny pracovník pracuje v multidisciplinárnom tíme. V spolupráci s pacientom, jeho najbližším okolím a ostatnými zdravotníckymi pracovníkmi vypracúva návrh sociálnej pomoci a intervencií.

Na riešení situácie sa podľa potreby podieľajú lekár, sestra, psychológ, liečebný a špeciálny pedagóg, logopéd a ďalší odborníci. Veľký význam má vyhľadávanie a kontakt s rodinnými príslušníkmi pacienta alebo s osobami, ktoré sú blízke jeho prirodzenému sociálnemu prostrediu.

Sociálny pracovník môže podľa potreby spolupracovať pri psychoterapii pacientov, sledovať škodlivé vplyvy sociálneho prostredia a signalizovať lekárovi možné negatívne dôsledky na zdravie pacienta, ktoré pramenia z nevyhovujúcich sociálnych pomerov.

Tímová práca môže byť náročná a môže viesť ku konfliktom. Sociálny pracovník by mal poznať svoje úlohy v tíme, vedieť znášať konflikty a vedieť ich riešiť.

Najčastejšie výzvy v práci

V práci sociálneho pracovníka neexistuje jeden rovnaký prípad a jeden rovnaký postup. Tak ako lekárska alebo ošetrovateľská diagnóza, aj sociálna diagnóza je ovplyvňovaná mnohými faktormi.

Najčastejšie prekvapuje neochota alebo nezáujem kompetentných participovať na vyriešení problému. Je ľahké povedať: „To sa nedá, to nejde.“

Pri riešení situácie môže sociálneho pracovníka limitovať čas, zdravotná poisťovňa, nedostupnosť sociálnych služieb alebo nepripravenosť rodiny prevziať starostlivosť o pacienta. Náročné sú aj prípady, keď sa rodina snaží seniora udržať na hospitalizácii v nemocnici čo najdlhší čas.

Výzvou je aj situácia, keď pacient nekomunikuje, nemá doklady, nemá stabilné bývanie alebo nemá nikoho, kto by mu po prepustení pomohol. V takom prípade treba koordinovať viacero inštitúcií a postupovať podľa aktuálnych možností regiónu.

Vzdelanie a kvalifikačné predpoklady

Profesionalizácia sociálnej práce je neodmysliteľnou súčasťou dobre a kvalitne fungujúceho sociálneho systému každej vyspelej krajiny. Sociálny pracovník by mal spĺňať určité kvalifikačné štandardy, predovšetkým vysokoškolské vzdelanie magisterského stupňa v odbore sociálna práca a praktické skúsenosti aspoň v rámci praktickej prípravy študentov v procese vzdelávania.

Byť kompetentným v sociálnej práci znamená, že sociálny pracovník disponuje určitými právomocami pre konkrétny okruh svojej pôsobnosti. Kompetentne konať znamená konať na základe a v zmysle týchto právomocí, so znalosťou problematiky a so zodpovednosťou za vlastné konanie.

Výkon sociálnej práce je predovšetkým závislý od odborných vedomostí a praktických zručností jej realizátorov. Sociálny pracovník v zdravotníctve by mal popri kvalifikačných predpokladoch ovládať aj poznatky z viacerých oblastí.

• medicína, základné odborné termíny a charakteristiky chorôb,
• psychológia, psychoterapia a patopsychológia,
• psychiatria,
• zdravotnícka etika,
• sociológia,
• sociálna a zdravotná politika,
• pedagogika a andragogika,
• ošetrovateľstvo,
• právo a legislatíva,
• výpočtová technika a informačné technológie.

Práca sociálnych pracovníkov je náročná, veľmi zaujímavá, ale nie vždy docenená. Od pracovníka sa vyžaduje zodpovedný a ľudský prístup, osobné nasadenie, flexibilita a v určitom zmysle aj oddanosť svojmu povolaniu.

Úspechy v tejto oblasti často nie sú viditeľné ihneď, pretože im predchádza dlhodobá a systematická práca sociálnych pracovníkov.

Osobnostné predpoklady

Sociálny pracovník je profesionál, ktorý pracuje s ľuďmi, je neustále v interakcii s človekom a jeho osobnosť by sa mala odvíjať od určitých osobnostných predpokladov, charakterových a povahových vlastností.

Sociálnemu pracovníkovi nesmie byť cudzie to, čo je ľudské. Podstatou sociálnej práce je ľudský vzťah, ktorého predpokladom je optimálna komunikácia.

Sociálny pracovník by mal mať primeranú dávku inteligencie, všeobecného prehľadu a pozitívne vlastnosti dobrého človeka, ako sú poctivosť, spravodlivosť, pravdovravnosť, pracovitosť, čestnosť, dôvernosť, slušnosť, zodpovednosť, trpezlivosť a obetavosť.

Jeho morálny postoj má byť príkladom pre druhých a vzorom pre klienta i spoločnosť, s ktorými prichádza neustále do kontaktu. Mal by mať vlastnosti zrelej osobnosti, medzi ktoré patrí citová stabilita, životný optimizmus a životné skúsenosti.

Pri kontakte s klientom sa sociálny pracovník nezaobíde bez komunikácie a aktívneho počúvania, ktoré v podstatnej miere ovplyvňujú vzťah klient - sociálny pracovník. Schopnosti efektívne komunikovať sa nedá naučiť len pochopením teórie, ale predovšetkým neustálym komunikačným a tréningovým procesom.

Sociálny pracovník v zdravotníctve využije skúsenosti s individuálnou, rodinnou a skupinovou prácou. Pri riešení problémov klienta alebo pacienta treba zohľadniť, že vzťah klienta k jeho chorobe nezávisí len od jeho osobnosti, ale aj od rodinného zázemia a od etnických i kultúrnych tradícií.

Etické zásady a ochrana dôvernosti

V zdravotníctve všetci zainteresovaní vykonávajú svoju prácu v špecifických podmienkach ľudskej núdze, bolesti, utrpenia a odkázanosti na pomoc iných. Do popredia preto vstupujú otázky ľudskej dôstojnosti, morálnych a etických princípov.

Sociálny pracovník nesie zodpovednosť za svojich klientov, má prístup k zdravotnej dokumentácii a je nutné, aby vždy chránil dôvernosť všetkých informácií, ktoré o klientovi získal.

Pri svojej práci rešpektuje slobodné rozhodovanie klienta, dôvernosť informácií, anonymitu klienta, profesionálnu objektivitu a rozdiely medzi ľuďmi. Individuálny prístup znamená, že riešenie prispôsobuje konkrétnemu pacientovi, jeho možnostiam, schopnostiam, rodine a prostrediu.

Osobnosť sociálneho pracovníka sa odvíja od kvalitného vzdelania, sociálneho rozhľadu, integrovaného súhrnu povahových čŕt, profesionálnych predpokladov, schopnosti komunikácie s klientom, inštitúciami a spoločenskými organizáciami.

Právne postavenie profesie

Nepriaznivý pre sociálnych pracovníkov v zdravotníctve je fakt, že pozícia sociálneho pracovníka doteraz nemá vytvorený právny status, chýba presné vymedzenie kompetencií sociálnych pracovníkov v zdravotníckych zariadeniach a nie sú pre nich vytvorené miesta s príslušným platovým zaradením.

Pre doriešenie právneho postavenia sociálneho pracovníka v zdravotníctve je nutné formulovať právne začlenenie pracovnej pozície zdravotne sociálneho pracovníka alebo sociálneho pracovníka v zdravotníctve do kategórie iných zdravotníckych pracovníkov s vysokoškolským vzdelaním.

Zároveň je potrebné legislatívne zadefinovať sociálnu starostlivosť o pacienta ako súčasť multidisciplinárneho prístupu k chorému alebo ranenému pacientovi a k dôsledkom jeho zdravotného stavu na sociálne prostredie.

Návrh na formalizáciu výkonu sociálnej práce

Dňa 24.07.2023 bol v MPK zverejnený návrh zákona, ktorým sa mení a dopĺňa zákon č. 578/2004 Z. z. o poskytovateľoch zdravotnej starostlivosti, zdravotníckych pracovníkoch a stavovských organizáciách v zdravotníctve.

Cieľom návrhu bola potreba formalizácie výkonu sociálnej práce v zdravotníctve, pretože pomoc a podpora v tejto oblasti od začiatku ochorenia je neoddeliteľnou funkciou poskytovania komplexnej zdravotnej starostlivosti.

Navrhovalo sa medzi vymenované povolania takzvaných iných zdravotníckych pracovníkov, teda medzi povolania logopéd, psychológ, liečebný pedagóg, fyzik alebo laboratórny diagnostik, zaradiť aj povolanie „sociálny pracovník“.

Navrhované doplnenie malo zlegitimizovať postavenie sociálneho pracovníka a výkon sociálnej práce v oblasti zdravotníctva. Podľa vtedajšieho znenia právnych predpisov v oblasti zdravotníctva nebola sociálna práca v zdravotníctve vykonávaná povolaním iného zdravotníckeho pracovníka, čo spôsobovalo praktické problémy pri vykonávaní tejto odbornej činnosti v prospech pacientov.

Odborná činnosť sociálnej práce je nevyhnutnou súčasťou nielen preventívnej zložky zdravotnej starostlivosti, ale prispieva k celkovej liečbe pacienta s cieľom predĺženia jeho života a zvýšenia kvality jeho života.

V súvislosti s doplnením sociálneho pracovníka medzi iné zdravotnícke povolania sa navrhovalo doriešiť aj jeho mzdové náležitosti, a to doplnením osobitného ustanovenia o minimálnej výške základnej zložky mzdy sociálneho pracovníka rovnako ako u niektorých iných zdravotníckych pracovníkov.

Hoci sociálny pracovník ako nezdravotnícky pracovník v oblasti zdravotníctva nemohol vykonávať špecializované pracovné činnosti ani certifikované pracovné činnosti, návrh zároveň smeroval k vytvoreniu podmienok na budúci vývoj a rozvoj tohto povolania v zdravotníctve.

Kedy sa obrátiť na sociálneho pracovníka v nemocnici

Sociálneho pracovníka nemocnice možno kontaktovať v prípade, že sa človek následkom choroby alebo úrazu dostal do krízovej životnej situácie a potrebuje zabezpečiť pomoc alebo poradenstvo.

• umiestnenie do zariadenia sociálnych služieb, napríklad do zariadenia pre seniorov, domova sociálnych služieb, zariadenia podporovaného bývania alebo zariadenia opatrovateľskej služby,
• vybavenie dokladov,
• pomoc pri vybavovaní peňažných dávok,
• riešenie prístrešia,
• zabezpečenie domácej opatrovateľskej starostlivosti,
• pomoc pri kompenzačných príspevkoch a príspevkoch na osobnú asistenciu,
• spolupráca s úradmi pri riešení sociálnej situácie,
• zabezpečenie pomoci vyplývajúcej z nepriaznivého zdravotného stavu,
• riešenie sociálnych, ekonomických, psychických, rodinných a spoločenských problémov,
• spolupráca s lekárom,
• vybavovanie agendy spojenej s adopciou dieťaťa,
• riešenie agendy týkajúcej sa týrania a zneužívania detí.

Úloha sociálneho pracovníka pri návrate pacienta domov

Návrat pacienta do prirodzeného rodinného prostredia môže byť pre rodinu náročný, najmä ak si zdravotný stav pacienta vyžaduje zmenu doterajšieho spôsobu starostlivosti.

Sociálny pracovník usmerňuje rodinu pacienta pri vybavovaní kompenzačných pomôcok, dôchodku a ďalších foriem podpory. Pomáha rodine pochopiť, aké kroky je potrebné vykonať, kam sa obrátiť a o čo požiadať.

Pri rozhodovaní o umiestnení rodiča v zariadení sociálnych služieb môže byť sociálny pracovník oporou pre celú rodinu. Pacient často prijíma túto zmenu ľahšie ako jeho najbližší.

Ak sa pacient vracia domov a vyžaduje si iný prístup, než na aký bola jeho rodina zvyknutá, sociálny pracovník rodinu postupne sprevádza celou prípravou na návrat rodiča domov.

Zmyslom tejto práce je ukázať, že ešte nie je všetkému koniec, vypočuť a povzbudiť pacientov a ich rodiny a pomôcť im vnímať, že každá situácia je riešiteľná a momentálne v nej nie sú jediní a osamotení.

Sociálny pracovník v zdravotníckom zariadení spája zdravotnú starostlivosť so sociálnou podporou, právnym poradenstvom, pomocou rodine a plánovaním ďalšej starostlivosti. Jeho práca začína často už počas hospitalizácie, pokračuje prípravou prepustenia a podľa potreby nadväzuje spoluprácou s ďalšími odborníkmi a inštitúciami.

tags: #socialny #pracovnik #v #zdravotnickych #zariadeniach