Starostlivosť o zranených v prvej svetovej vojne

Starostlivosť o zranených v prvej svetovej vojne prebiehala v podmienkach masového nasadenia vojakov, nedostatku liekov, preťažených nemocníc, nedostatočnej hygieny a nových druhov poranení spôsobených delostrelectvom, guľometmi a chemickými zbraňami. Prežitie ranených často záviselo od toho, ako rýchlo sa dostali z bojiska do poľného lazaretu, či sa podarilo zastaviť krvácanie a či sa zabránilo infekcii.

Práca zdravotných sestier síce nemusí byť na prvý pohľad celkom viditeľná, ale len vďaka ich usilovnosti, úsiliu a odhodlaniu sa podarilo zachrániť státisíce ľudských životov. Zdravotné sestry vykonávali na bojisku aj v tyle mimoriadne náročnú a nebezpečnú službu.

Rozsah zranení a príčiny vysokej úmrtnosti

Prvej svetovej vojny sa zúčastnilo viac ako 70 národov, ak teda hovoríme aj o tých, ktoré boli súčasťou ríše ako Rakúsko-Uhorsko či koloniálnych mocností typu Británie. Vojna sa dotkla viac než 800 miliónov ľudí, čo vtedy predstavovalo vyše polovicu svetovej populácie.

V rokoch 1914 až 1918 bolo mobilizovaných cez 60 miliónov vojakov, z ktorých 9,5 milióna počas konfliktu padlo. Sedemdesiat percent mŕtvych a ranených bolo zasiahnutých delostreleckou paľbou. Päť až 6 miliónov vojakov bolo zmrzačených na celý život.

Známe bitky pri Verdune a na Somme v roku 1916 majú na svedomí 770 000 a 1,2 milióna mŕtvych, zranených alebo nezvestných na oboch stranách. Najťažšiu daň na ľudských životoch si však vyžiadali prvé týždne vojny.

Len 22. augusta 1914 bolo zabitých 27 000 francúzskych vojakov, čo predstavuje najsmrteľnejší deň v histórii francúzskej armády. Jedovatý plyn, ktorý sa na bojovom poli použil prvýkrát, vyhasil 20 000 životov.

Takmer desať miliónov vojakov zahynulo a osem miliónov bolo zmrzačených. Mnohí, ktorí vojnu prežili, mali doživotné následky. Na Slovensku po vojne zostalo až 61-tisíc vojakov - invalidov.

Vojna bola sprevádzaná hladom a vyčerpaním, rozšírenými chorobami a pandémiou španielskej chrípky. Španielska chrípková epidémia, ktorá vypukla na konci vojny si vyžiadala ďalších 20 až 40 miliónov životov.

Bojisko ako zdravotnícke prostredie

Bojisko v prvej svetovej vojne bolo špecifické predovšetkým všadeprítomným bahnom, rozkladajúcimi sa telami a tiež hlodavcami, ktorí na mŕtvych vojakoch hodovali. Práve kvôli kombinácii útržkov znečistených uniforiem a bahnu v oblasti otvorenej rany dochádzalo k rozsiahlym infekciám.

Počas vojny bol nedostatok liekov, nemocnice fungovali v obmedzenom režime. V tom čase ešte antibiotiká neexistovali, a tak si museli zdravotné sestry často poradiť po svojom.

Ranených bolo potrebné najprv vyhľadať v zákopoch a na miestach bojov, následne im poskytnúť základné ošetrenie a dopraviť ich do zázemia. Telo potom pevne obviazali a zranených vojakov prevážali veľa kilometrov do vojnových nemocníc.

Na fronte tak vznikol rad svojráznych postupov, ktoré sa pravidelne využívali. Jedným z nich bola transfúzia krvi. Tá sa vykonávala jednoduchým prepojením hadičky medzi pacientom a darcom.

Niektoré sestry tiež zasypávali rany jodidom alebo soľou. Ihneď po kúpaní sa pacientom obväzovali rany, tento proces mohol trvať od pár minút až po dlhé hodiny.

Poľné nemocnice a presun ranených

Na začiatku vojny sa velitelia snažili sestričky udržať čo najďalej od vojnovej vravy. Z toho dôvodu ich umiestňovali do spomínaných vojnových nemocníc.

Panoval totiž názor, že ženy do prvej línie nepatria a že v tyle budú v bezpečí. Prax ale neskôr ukázala, že zdravotné sestry dokážu v blízkosti prvej línie zachrániť oveľa viac životov.

Došlo preto k presunu do poľných nemocníc, kde boli ženy zároveň menej chránené pred delostrelectvom. Rovnako ako vojakom v prvej línii, ani im sa nevyhýbalo bombardovanie, strelné zranenia či posttraumatická stresová porucha.

Prostredie a klíma v okolí nemocníc bolo drsné a sestričky si neraz siahli na úplné dno vlastných síl. Takmer každý deň sa museli vysporiadať s novými výzvami, ako boli napríklad do tej doby neznáme infekcie zo strelného zranenia.

Každodenná práca zdravotných sestier

Uvádzame tu príklad bežného pracovného dňa zdravotných sestier v nemocnici svätého Jána, ktorá bola neďaleko prebiehajúcich bitiek na Somme. Sestry pracovali striedavo na smeny.

Denná smena začínala o 7:50 a trvala až do 20:00, ihneď potom nadväzovala smena nočná, ktorá končila nástupom dennej smeny. V prípade, že bolo v nejaký deň menej práce, bolo možné zdravotným sestrám poskytnúť 3 hodiny voľna navyše.

Pracovný deň začínal prípravou raňajok pre pacientov a vydaním ranných liekov. Následne prevádzali sestry ranené do umyvární, kde sa vykonávala ranná hygiena.

V prípade ťažkého zranenia umývali sestry pacientov priamo na nemocničnom lôžku. U ťažkých prípadov sa obväzy mohli meniť aj niekoľkokrát denne, takže jeden zranený mohol viazať takmer celý pracovný čas jednej zdravotnej sestry.

Popoludňajšia časť pracovného času sa niesla v zmysle základných potrieb pacientov. Zdravotné sestry, rovnako ako dopoludnia, zabezpečovali výdaj stravy, kúpele, preväzy a roznos zdravotníckeho materiálu.

Pokiaľ popoludňajšiu smenu nenarušil príjem nových pacientov, potom mohli sestry pomáhať s písaním listov vojakov domov či sa venovať voľnočasovým aktivitám, ktoré umožnovali obrátiť pozornosť aj na niečo iné než len vojne a utrpenie.

Zdravotné sestry sa vo veľkom venovali spevu, hudbe, divadlu, výletom do okolia, ale aj športovým aktivitám. Mnohým raneným tak prinášali nádej na záchranu života aj v tých najzúfalejších okamihoch.

Choroby, infekcie a chemické zranenia

Rozsiahle infekcie vznikali najmä v otvorených ranách znečistených bahnom, textíliami uniforiem a úlomkami materiálu. Bez antibiotík sa zdravotnícky personál spoliehal na dezinfekciu, výplachy, obväzy a chirurgické zákroky.

Najhoršia pre ňu ale bola práca s chudákmi, ktorí nestihli včas utiecť pred jedovatými plynmi. Ich žlto-sivá farba predznamenávala obrovské utrpenie.

Ťažko ranení zajatci, ktorým nebola včas poskytnutá zdravotná starostlivosť, balansovali medzi životom a smrťou. Mnohí podľahli nákazlivým chorobám ako týfus alebo cholera.

Milióny civilistov zomreli priamo v dôsledku vojenských operácií, pri masakroch, pogromoch, pri genocíde Arménov alebo kvôli hladu a vyčerpaniu, rozšíreným chorobám a pri pandémii španielskej chrípky.

Zdravotná starostlivosť o vojnových zajatcov

Masové zajatectvo počas prvej svetovej vojny so sebou prinieslo viacero problémov, ktoré bolo treba riešiť na medzinárodnej úrovni. Najvypuklejším bolo sociálno-právne postavenia vojnových zajatcov, predovšetkým zlepšenie ich životných podmienok, hygieny a zdravotníckeho zabezpečenia.

V neposlednom rade bolo potrebné riešiť spôsob repatriácie vážne chorých a ťažko zranených späť do vlasti, resp. zabezpečenia ich návratu do vlasti po vojne. Nezastupiteľnú úlohu v tejto oblasti zohrával Medzinárodný komitét Červeného kríža.

Počas prvej svetovej vojny padlo do zajatia najmenej 7 miliónov vojakov, podľa niektorých prameňov až 8 - 9 miliónov vojakov, pričom väčšina z nich bojovala na východnom fronte. Odhaduje sa, že počas štyroch rokov vojny sa do rakúsko-uhorského zajatia dostalo 1,2 - 1,8 milióna zajatcov.

V približne 50 zajateckých táboroch a zariadeniach pre zajatých dôstojníkov v Rakúsko-Uhorsku boli najmä Rusi, Srbi, Taliani, Čiernohorci, Rumuni a Albánci. Na území Slovenska boli umiestnené tri veľké tábory - v Šamoríne, Dunajskej Strede a vo Veľkom Mederi.

Ich hlavnou úlohou bol príjem, triedenie, ubytovanie, stravovanie a zabezpečenie zdravotníckej starostlivosti o zajatcov až do ukončenia vojny. Zajatý vojak tak mohol byť podľa svojho zdravotného stavu zaradený do poľného lazaretu, nemocnice, zberného tábora alebo pracovného oddielu.

Zberné tábory alebo dočasné lágre, kde boli zoskupovaní vojnoví zajatci, boli situované hneď za frontovou líniou postupujúcich armád. Už po úvodných prvých ťažkých bojoch na prelome rokov 1914 a 1915 sa robil prehľad a rozdeľovanie zajatcov podľa zdravotného stavu.

Šťastie mali tí, čo sa dostali do poľných lazaretov alebo nemocníc, kde dostali ihneď potrebné zdravotnú pomoc a nevyhnutnú starostlivosť. Zajatci, ktorí počas presunov zomreli, boli pochovávaní priamo na miestach, kde skonali, najčastejšie neďaleko ciest alebo na okraji lesov.

Karpatské bojisko a zdravotné následky

Karpatská ofenzíva (zima 1914-1915) bola jednou z najkrvavejších etáp vojny v Karpatoch. Boje sa odohrávali v ťažkých horských podmienkach - navyše v mraze a hlbokom snehu.

Mnohí zajatci zomreli nie v boji, ale na podchladenie, hlad a choroby. Ťažko ranení zajatci, ktorým nebola včas poskytnutá zdravotná starostlivosť, balansovali medzi životom a smrťou.

Na území nášho regiónu bolo vytvorených niekoľko zberných táborov pre zajatcov, ktorí boli posielaní do zázemia. Išlo o zranených vojakov alebo o vojakov bez zranení, dezertérov či trvalo zmrzačených po boji.

Na základe ich zdravotného stavu a schopností im bola prideľovaná pracovná náplň. Niektorí zo zajatcov vykonávali ťažké stavebné práce, iní pracovali v lesoch, pri opravách ciest a mostov alebo v poľnohospodárstve.

Taktiež netreba zabudnúť na to, že vojnoví zajatci boli často využívaní aj na zber a pochovávanie roztrúsených ostatkov tiel mŕtvol padlých vojakov oboch armád, ktoré operovali a bojovali na našom území. Telá boli často v stave značného rozkladu, čo predstavovalo riziko poškodenia zdravia a získania rôznych nákaz.

Na severovýchode dnešného Slovenska nebolo osady, dediny alebo mestečka, ktoré by nepostihli útrapy vojnovej činnosti prvej svetovej vojny. Okrem budov, ciest a mostov boli poškodené aj kostoly a fabriky.

V oblasti Vihorlatských vrchov boli nasadené jednotlivé skupiny zajatých vojakov na údržbu lesných železníc, keďže boli v značnej miere využívané v lesnom hospodárstve - pri zvoze dreva pre vojnové aj stavebné účely.

Karpatské hory sú lemované množstvom vojnových cintorínov, kde ticho odpočívajú telá vojakov znepriatelených armád, ktorí tu položili svoje životy vo víre nezmyselnej vojny.

Príklad zdravotnej sestry Evelyn Hroudovej

Z radov zdravotných sestier, ktoré pôsobili na strane Rakúsko-Uhorska, je známa napríklad dobrovoľníčka Evelyn Hrouda, ktorá sa po absolvovaní základného kurzu dostala do haličského Rezervného špitálu.

Odtiaľ sa na začiatku novembra roku 1914 presúva do nemocnice v meste Stryj, kde má na starosť príjem a prípravu pacientov na následný transport. Ďalšie skúsenosti potom získala v epidemickom zariadení v Opave.

V júli roku 1917 odchádza Evelyn na juhozápadný sočský front ku IV. maltézskej chirurgickej skupine. Nemocnica sa plní obrovským množstvom zranených a umierajúcich vojakov.

Evelyn sa tak v krátkom čase stretla s takmer všetkými druhmi zranení. Starala sa o vojakov s prestrelenou hlavou, prestrelenými pľúcami, paralýzou končatín.

Naozajstnou skúškou ohňom bol pre Evelyn príjem viac ako 900 ranených počas iba týždňa, z ktorých viac ako 300 pacientov vyžadovalo lekársky zákrok na operačnom sále. Treba dodať, že nemocnici sa podarilo nápor zvládnuť iba v 10 zdravotníkoch (4 lekári a 6 ošetrovateliek).

Evelyn sa v priebehu vojny vypracovala v mimoriadne precíznu a nenahraditeľnú zdravotnú sestru. Vďaka svojim schopnostiam pomohla zachrániť stovky životov ťažko ranených vojakov.

Českí a slovenskí zdravotníci

Český ošetrujúci personál pôsobil na oboch stranách frontu. Pôvodne naše zdravotné sestry slúžili na strane Rakúska-Uhorska. Veľká časť sa tiež pridala do služieb Ruska na začiatku vojny v roku 1914.

Pred vypuknutím vojny žila v Rusku početná komunita Čechov a Slovákov, ktorí v reakcii na vyhlásenie vojny hojne vstupovali do tzv. „Českej družiny“, ktorá dala neskôr vzniknúť slávnym légiám. V rámci Českej družiny pôsobili aj českí zdravotníci.

Známy je predovšetkým počin MUDr. Vladimíra Haeringa, ktorý v krátkom čase zriadil hlavnú nemocnicu s ôsmimi stovkami lôžkami. Po ktorom plne vynikla práca českých a slovenských zdravotných sestier, ktoré sa starali o ranených v zdravotníckych vlakoch a zariadeniach na trase Transsibírskej magistrály.

Pre svoje mimoriadne výkony je známa ošetrovateľka a zdravotná sestra Mariw Treťjaková Dostálová, ktorá sa zúčastnila záchranných prác už od začiatku vojny. Na jar roku 1917 pôsobila Marie v lazarete na rumunskom fronte, kde utrpela zranenie po výbuchu granátu.

Ihneď po zotavení sa roku 1918 zúčastňuje jazdy s prvým sanitným zdravotným vlakom do Vladivostoku. Ten na ceste späť napadli boľševici a zachrániť sa spoločnými silami podarilo iba menšiu časť zranených.

Zdravotnícke zabezpečenie v širšom kontexte vojny

Prvá svetová vojna bola globálny vojnový konflikt, ktorý prebiehal od 28. júla 1914 do 11. novembra 1918. Prvá svetová vojna zasiahla Európu, Afriku a Áziu a bojovalo sa aj na svetových oceánoch.

Dlhé a nerozhodné boje na západnom fronte do značnej miery prebiehali v zákopoch, a preto sa hovorí o zákopovej a opotrebovávacej vojne. Západný front sa tak od samého začiatku vojny stal rozhodujúcim bojiskom.

Popri západnom fronte sa v Európe bojovalo aj na východnom, srbskom, talianskom a solúnskom fronte. Po vstupe Osmanskej ríše do vojny sa nové fronty otvorili rovnako aj na Kaukaze, v Perzii, v Mezopotámii alebo v Sýrii a Palestíne.

Rôzne fronty prinášali odlišné zdravotné riziká: na západe prevládali zákopové zranenia, delostrelecké zásahy a infekcie, v Karpatoch podchladenie a vyčerpanie, na horských a púštnych úsekoch nedostatok vody a náročná evakuácia.

Invalidita a život po zranení

Vojna medzi tzv. Ústrednými mocnosťami a krajinami Dohody trvala štyri roky, vyžiadala si životy dvadsiatich miliónov ľudí. Zranených bolo 20 miliónov ďalších osôb, veľká časť z nich si z bojísk odniesla pre zvyšok života trvalé následky.

V mnohých krajinách bola fakticky zdecimovaná takmer jedna generácia mužov. Päť až 6 miliónov vojakov bolo zmrzačených na celý život.

Nie sú ojedinelé ani prípady, že zajatci po skončení vojny boli natoľko poznačení vojnovými útrapami (v bojoch prišli o ruku alebo nohu), že neboli schopní vrátiť sa domov a z tohto titulu tu ostali žiť.

Na Slovensku bolo podľa historických prameňov po vojne až 61-tisíc vojakov - invalidov. Ich starostlivosť neznamenala iba ošetrenie rany, ale aj dlhodobú rehabilitáciu, prispôsobenie sa strate končatiny alebo trvalému poškodeniu zdravia a návrat do rodinného či pracovného života.

Pamäť na ranených a padlých

11. novembra 1918 sa skončila prvá svetová vojna. Dátum podpísania prímeria sa stal na pamäť obetiam vojny v demokratických zemiach Európy, USA a Kanade „Dňom veteránov“.

Symbolom spomienky na padlých vo vojne sa stali červené maky, ktoré vyrástli na jednom z najkrvavejších bojových polí 1. svetovej vojny - na flanderských poliach v Belgicku.

Prvopočiatky tohto symbolu, ako symbolu nového života, nájdeme v básni „In Flanders Fields - NA FLÁMSKYCH POLIACH“ od kanadského vojenského lekára podplukovníka Johna McCrae. Zložil ju v máji 1915, keď sa v oblasti západného Flámska zúčastnil na druhej veľkej krvavej bitke o belgické mestečko Ypres.

Napriek tomu, že bol vojenským chirurgom, na útrapy a bolesť ranených vojakov, ktorých ošetroval v poľnom obväzisku, si nemohol zvyknúť. Svoju bolesť tlmil písaním básní.

Na flámskych poliach sa nachádzajú obrovské vojenské cintoríny padlých vojakov, ktorých telá sa našli po ťažkých bojoch. Červený mak sa stal pripomienkou nielen padlých, ale aj utrpenia ranených, práce zdravotníkov a trvalých následkov, ktoré si vojna odniesla do povojnového obdobia.

tags: #starostlivost #o #zranenych #v #prvej #svetovej