Každý môže konať to, čo nie je zákonom zakázané

V právnom poriadku platí pre občanov a firmy princíp, že každý môže konať, čo nie je zákonom zakázané. Nikoho tiež nemožno nútiť, aby konal niečo, čo zákon neukladá.

Toto pravidlo je zakotvené v čl. 2 ods. 3 Ústavy Slovenskej republiky: „Každý môže konať, čo nie je zákonom zakázané, a nikoho nemožno nútiť, aby konal niečo, čo zákon neukladá.“ Ide o základnú garanciu slobody jednotlivca a jeden zo základných pilierov právneho štátu.

Ústavné znenie princípu

Slovenská republika je zvrchovaný, demokratický a právny štát. Štátna moc pochádza od občanov, ktorí ju vykonávajú prostredníctvom svojich volených zástupcov alebo priamo.

Ústava SR, prijatá Slovenskou národnou radou 1. septembra 1992, definuje Slovenskú republiku ako zvrchovaný, demokratický a právny štát. Štát sa neviaže na žiadnu ideológiu ani náboženstvo a umožňuje systém voľnej súťaže politických strán.

Princíp slobody konania je súčasťou čl. 2 Ústavy Slovenskej republiky, ktorý upravuje základný vzťah medzi štátnou mocou a ostatnými subjektmi práva:

Daný princíp je zakotvený v Ústave Slovenskej republiky, konkrétne v čl. 2 ods. 2, ktorý znie: „štátne orgány môžu konať iba na základe ústavy, v jej medziach a v rozsahu a spôsobom, ktorý ustanoví zákon", a v čl. 2 ods. 3, ktorý znie: „každý môže konať, čo nie je zákonom zakázané, a nikoho nemožno nútiť, aby konal niečo, čo zákon neukladá."

Čo princíp znamená pre občanov a firmy

V právnom poriadku platí pre občanov a firmy princíp, že každý môže konať, čo nie je zákonom zakázané. Nikoho tiež nemožno nútiť, aby konal niečo, čo zákon neukladá. Toto pravidlo vyjadruje základnú slobodu každého v rozhodovaní sa napríklad o tom, či vstúpi do zmluvného vzťahu s inou osobou a aký obsah takýto zmluvný vzťah bude mať.

V praktickom živote to znamená, že nás nik nesmie nútiť, zobrať na seba nevýhodný záväzok alebo uzatvoriť nevýhodnú zmluvu. Občan alebo firma sa môže rozhodovať o svojom konaní v rámci hraníc stanovených zákonom.

Slovenská republika rešpektuje zásady, ktoré zabezpečujú slobodu a autonómiu jednotlivca v rámci právneho poriadku. Medzi tieto zásady patrí aj:

• Každý môže konať, čo nie je zákonom zakázané.
• Nikoho nemožno nútiť, aby konal niečo, čo zákon neukladá.
• Štátne orgány môžu konať iba na základe ústavy, v jej medziach a v rozsahu a spôsobom, ktorý ustanoví zákon.

Táto zásada znamená, že občan má právo slobodne sa rozhodovať a konať v rámci hraníc stanovených zákonom. Ak zákon niečo nezakazuje, je to dovolené.

Táto zásada chráni občana pred svojvoľným zasahovaním štátu do jeho života. Štát nemôže nikoho nútiť robiť niečo, čo mu zákon neukladá.

Táto zásada obmedzuje moc štátu a zabezpečuje, že štátne orgány nemôžu konať svojvoľne, ale iba v súlade so zákonom.

Rozdiel medzi občanom a štátnym orgánom

Pre orgány štátnej (verejnej) moci platí ústavná maxima, „čo nie je dovolené, je zakázané“ vyjadrená v ustanovení Ústavy podľa ktorého štátne orgány môžu konať iba na základe Ústavy, v jej medziach a v rozsahu a spôsobom, ktorý ustanoví zákon.

Pre občanov platí iná ústavná maxima, totiž „čo nie je zákonom zakázané, je dovolené“ a je v Ústave vyjadrená v ustanovení, podľa ktorého každý môže konať, čo nie je zákonom zakázané, a nikoho nemožno nútiť, aby konal niečo, čo zákon neukladá.

Ústavný princíp legality štátnej moci vyjadrený v čl. 2 ods. 2 Ústavy hovorí o viazanosti štátnych orgánov ústavou a zákonmi. Štátne orgány nie sú oprávnené konať, ak ich na to nesplnomocní zákon a ak konajú, sú povinné konať iba spôsobom, ktorý ustanovil zákon.

Táto zásada zabezpečuje v štáte pre jeho obyvateľov právnu istotu - majú možnosť predvídať nielen následky svojich právnych úkonov, možnosti a spôsoby uplatnenia svojich práv voči štátu, ale predovšetkým konanie štátnych orgánov a ich zmysel.

Iné pravidlo platí pre štátne orgány. Tie môžu konať iba na základe ústavy, v jej medziach a v rozsahu a spôsobom, ktorý ustanoví zákon.

Znamená to, že celé fungovanie ktoréhokoľvek štátneho orgánu, ale tiež orgánov mesta, obcí a vyšších územných celkov musí byť vo vzťahu k občanom (fyzickým osobám) a firmám zákonné.

Teda ak štátny orgán mieni uložiť občanovi či firme nejakú povinnosť alebo vykonať nejaké opatrenie, musí to byť uskutočnené na základe zákona. Štátny orgán teda môže konať, len ak mu to zákon umožňuje a zároveň musí konať takým spôsobom, ako zákon vyžaduje.

Tento princíp zabraňuje štátnym orgánom vo svojvôli a v zneužívaní štátnej moci na šikanovanie občanov, podnikateľov a firiem.

Princíp právneho štátu

Pri vymedzení pojmu právny štát sa názory právnych teoretikov zhodujú, že ide o štát, v ktorom vládne právo. Obyvatelia, rovnako ako aj štát a štátne orgány, nestoja nad právom a sú viazaní jeho pôsobením.

Charakteristickým znakom demokratického štátu je skutočnosť, že je tvorený zo slobodných a rovnoprávnych subjektov a úlohou štátnej moci je ochraňovať slobodu a práva občanov.

Takisto je pre demokratický štát príznačné, že dodržiavanie platného práva sa nevzťahuje len na občanov, ale platí pre všetkých. Štátna moc môže vykonávať svoje právomoci len na základe práva a v jeho medziach.

Brőstl charakterizuje právny štát nasledovne: „Moderne sa pojem právny štát často používa ako synonymum ústavnej alebo zákonnej vlády."

To znamená, že to, či daný štát možno označiť ako právny, záleží na spôsobe, akým je spravovaný. Štát, v ktorom je verejná moc vykonávaná v súlade s ústavou a zákonmi, možno označiť za právny štát.

Ústavný súd sa k požiadavke právneho štátu vyjadril nasledovne: „V právnom štáte, v ktorom sú ako neoddeliteľné súčasti okrem iných stelesnené také princípy, ako sú právna istota a spravodlivosť (princíp materiálneho právneho štátu), čo možno spoľahlivo vyvodiť z čl. 1 ústavy, sa osobitný dôraz kladie na ochranu tých práv, ktoré sú predmetom jej úpravy."

Zadefinovať právny štát je veľmi náročné, pretože právny štát je určitý ideál, ku ktorému sa jednotlivé štáty pokúšajú priblížiť. Princípy právneho štátu nám slúžia na vyjadrenie znakov právneho štátu.

Sloboda jednotlivca ako základ právneho štátu

Sféra slobody jednotlivca je prvotná. Svedomie a presvedčenie, svetonázor, morálka a náboženstvo sú vyňaté z kompetencie štátu.

Sú výlučne v individuálnej dispozícii, vrátane rozhodovania o národnej príslušnosti. Povinnosti občana sú chápané ako určité hranice základných práv a slobôd.

Základné práva a slobody sa zaručujú na území Slovenskej republiky všetkým bez ohľadu na pohlavie, rasu, farbu pleti, jazyk, vieru a náboženstvo, politické, či iné zmýšľanie, národný alebo sociálny pôvod, príslušnosť k národnosti alebo etnickej skupine, majetok, rod alebo iné postavenie.

Zabezpečenie individuálnej slobody, najmä pred štátnymi zásahmi, je hlavnou úlohou základných práv a slobôd. Existencia univerzálnych a neodňateľných ľudských práv a základných slobôd tvorí základ modernej koncepcie ľudských práv.

Bez ohľadu na štátne občianstvo patria všetkým ľudom. Prioritne sú dané prirodzeným právom štátu, nie pozitívnym právom.

Úlohou štátu nie je len prirodzené ľudské práva obsiahnuť vo svojom právnom poriadku, ale aj poskytnúť im účinnú ochranu. Garancia základných ľudských práv a slobôd je elementárnou požiadavkou každého demokratického štátu.

Občania sa môžu plnohodnotne podieľať na spravovaní štátu iba za predpokladu, že sú im tieto práva a slobody priznané. Rovnako tak môžu vykonávať všetky činnosti, ktoré sú v súlade s právnym poriadkom daného štátu.

Právne hranice slobody konania

Výraz „čo nie je zákonom zakázané, je dovolené“ neznamená, že výkon práv je úplne bez hraníc. Sloboda jednotlivca sa uplatňuje v medziach právneho poriadku a nesmie zasahovať do práv iných osôb.

V občianskom práve platí aj obmedzujúce pravidlo, že výkon práv a povinností vyplývajúcich z občianskoprávnych vzťahov nesmie byť v rozpore s dobrými mravmi ani nesmie bez právneho dôvodu zasahovať do práv a oprávnených záujmov iných.

Toto pravidlo zakazuje zneužitie práv na úkor iného, zakazuje neoprávnené obohatenie, chráni dobromyseľnosť osoby, zakazuje šikanózny výkon práv.

Súdna prax k tomu priniesla výklad, podľa ktorého výkon práva, ktorý zodpovedá zákonu, nemusí byť ešte vždy zároveň v súlade s dobrými mravmi.

To znamená pre občanov dôležitú výhodu, že súdy aj pri zistení, že konanie určitej osoby nesie známky zákonnosti, skúmajú aj, či je konanie zároveň v súlade s dobrými mravmi.

Subjektívne právo je chápané ako miera faktickej možnosti správania subjektu, ktorá je objektívnym právom (zákonom) chránená proti neoprávnenému rušeniu niekým iným, vrátane štátu samotného.

Subjektívne právo je však pojmom komplementárnym k pojmu subjektívnej povinnosti (a vice versa), ktorú právna teória definuje ako mieru určitého správania, na ktorého uskutočnenie, pokiaľ nebolo uskutočnené dobrovoľne, použije príslušný štátny orgán štátnu donucovaciu moc.

Komplementarita subjektívneho práva a subjektívnej povinnosti je potom vyjadrená v povinnosti neminem laedere, t. j. vo všeobecnej povinnosti každého nerušiť práva toho druhého.

Ukladanie povinností

Úzko súvisí ďalšie jej ustanovenie, ktoré slúži predovšetkým na ochranu jednotlivca pred verejnou mocou. Ide o ustanovenie článku 13 ods. 1 Ústavy, ktoré stanovuje, že povinnosti možno ukladať:

• zákonom alebo na základe zákona, v jeho medziach a pri zachovaní základných práv a slobôd,
• medzinárodnou zmluvou podľa čl. 7 ods. 4, ktorá priamo zakladá práva a povinnosti fyzických osôb alebo právnických osôb,
• nariadením vlády podľa čl. 120 ods. 2.

Citované ustanovenie stanovuje formálnu podmienku pre zaťaženie jednotlivca právnymi povinnosťami, ktorou je, že takáto povinnosť musí byť určená v ústavne uznanom prameni práva.

Takouto formou je výlučne jedna z uvedených štyroch foriem: zákon, vykonávací predpis k zákonu vydaný na základe výslovného splnomocnenia ustanoveného v zákone a v rozsahu udeleného splnomocnenia, medzinárodná zmluva uvedená vo výpočte článku 7 ods. 4, ak priamo zakladá povinnosti fyzických osôb alebo právnických osôb, alebo nariadenie vlády.

Od možnosti ukladania povinností je potrebné dôsledne odlišovať možnosť úpravy medzí, teda vymedzenia základných práv a slobôd vrátane možností ich obmedzenia.

Obmedzením práva sa pritom rozumie zásah do „priestoru práva“, teda medzi hranice, ktorými je právo vymedzené.

Obmedzenie základných práv a slobôd

Podľa dôležitého ustanovenia článku 13 ods. 2 Ústavy SR medze základných práv a slobôd možno upraviť za podmienok ustanovených touto ústavou výlučne formou zákona.

Toto ustanovenie má na mysli normatívne obmedzenie základných práv a slobôd, teda vytvorenie materiálnych podmienok obmedzenia základných práv a slobôd v zákone, po splnení ktorých je možné realizovať obmedzenie základného práva alebo slobody aj v aplikačnej rovine.

Zákonné obmedzenia základných práv a slobôd musia platiť rovnako pre všetky prípady, ktoré spĺňajú ustanovené podmienky.

Pri obmedzovaní základných práv a slobôd sa musí dbať na ich podstatu a zmysel. Takéto obmedzenia sa môžu použiť len na ustanovený cieľ.

Ustanovenia článku 2 ods. 2 a 3 Ústavy tak vo svojej komplementarite spoločne vytvárajú účinný právny základ systému ochrany všetkých osôb pred negatívnou činnosťou štátu.

V právnom štáte právny poriadok nechráni štátnu moc pred občanmi. Právny poriadok v právnom štáte určuje postup orgánov verejnej správy tak, aby neboli porušované práva občanov.

Princíp obmedzenej vlády

Harvánek o princípe obmedzenej vlády hovorí, že: „Ide o princíp sebaobmedzenia štátnej moci právom, kedy povaha právneho štátu vyžaduje, aby všetky formy štátnej moci boli limitované ústavou a zákonmi."

Rovnako to platí pre všetky zložky moci, tak moc výkonnú, ako aj zákonodarnú a súdnu. Už v 19. storočí, keď koncepcia právneho štátu vznikla, bola vyvíjaná snaha o limitovanie činnosti výkonnej moci, rovnako ako neobmedzenej moci panovníka.

Samotná požiadavka, aby v danom štáte existovala vláda práva, je nedostatočná. Zásahy štátnej moci do sféry slobody občanov a ich ľudských práv musia byť upravené právnymi normami.

Právny štát je teda akousi liberálnou snahou o minimálny štát, ktorý nepotláča občiansku slobodu, ale naopak, garantuje verejné záujmy občanov a spoločnosti.

Základné hľadisko a kritérium právneho štátu tvorí rozsah slobody občanov.

Právne princípy

Jednu z vymožeností právnej kultúry bezpochyby predstavujú právne princípy. Bez ohľadu na to, či sú, alebo nie sú vyjadrené v platných právnych normách, tvoria súčasť právneho štátu.

Už klasickí rímski právnici formulovali viacero z týchto princípov. Iné sú výsledkom vývoja práva od začiatku konštitucionalizmu, od formovania právneho štátu a od zakotvenia zásady rovnosti občanov pred zákonom a verejnou mocou.

Skutočnosť, že ide o pravidlá, ktoré sú spoločné pre práva rôznych zemí, je typickým znakom právnych princípov. Ich univerzálny dosah je možné badať najmä v metódach porovnávacej právnej vedy.

Právne princípy, tak ako aj všetky právne normy, sú dielom synchronizácie právnej vedy, zákonodarstva a judikatúry.

Právne princípy, rovnako ako právne normy, majú za úlohu udržiavať spoločenský poriadok a regulovať ľudské správanie. Uskutočňujú tak prostredníctvom príkazov, zákazov a dovolení.

Medzi právne normy s najvyššou mierou abstrakcie patria právne princípy, tak v porovnaní s abstraktnými normami, rovnako ako konkrétnymi právnymi normami.

Napriek tomu, že právne princípy tvoria významnú zložku právneho štátu, nie sú jeho jedinou súčasťou. Ekonomické a politické podmienky života, prostredie demokracie a ekonomickej súťaže, ako aj ďalšie faktory majú taktiež výrazný podiel na existencii právneho štátu.

Docieliť existenciu právneho štátu je možné iba vtedy, ak budú dané faktory v harmonickej koexistencii s princípmi právneho štátu.

Ústavnosť a zákonnosť

Ústavnosť možno vymedziť z formálneho hľadiska ako dodržiavanie ústavy, ústavných zákonov, medzinárodných zmlúv. Taktiež sem zaraďujeme výkon moci, povinností a práv v súlade s ústavou.

Postup štátu na základe práva a v jeho medziach je nevyhnutnou zložkou ústavnosti a zákonnosti. Ústavnosť z materiálneho hľadiska predstavuje právo na ústavu.

Pri zákonnosti vzniká všetkým subjektom práva povinnosť dodržiavať zákony a ostatné právne predpisy. Výsledkom uskutočňovania princípu zákonnosti (legality) je právny štát.

Pokiaľ dochádza k dodržiavaniu výhradne princípu zákonnosti ide o tzv. minimálnu koncepciu právneho štátu, ktorá vyjadruje skutočnosť, že štát dodržiava iba vlastné právo.

Ústavnosť, označovaná aj ako jadro zákonnosti, je pevne spätá s princípom zákonnosti. Ústavnosť, okrem obdobného významu k pojmu zákonnosť, predstavuje aj súlad zákonov a podzákonných predpisov s ústavou.

Skutočnosť, že štátne orgány tvoria právo, ich nijako nezvýhodňuje voči adresátom tohto práva.

Deľba moci a kontrola verejnej moci

Princípy ústavnosti a zákonnosti, obmedzenej vlády sú zabezpečované významným spôsobom deľbou moci.

Mnohí významní autori, už od obdobia antiky, sa zaoberali témou rozdelenia moci, aby sa tým zabránilo koncentrácii moci v rukách jednej osoby, resp. orgánu, ktoré by následne viedlo k jej zneužitiu.

Do popredia sa myšlienka deľby moci dostáva najmä vďaka skúsenostiam s absolutistickou monarchiou, kde sústredenie všetkej moci v rukách panovníka umožňovalo jej zneužitie.

Tak v 17. storočí došlo k zrodeniu koncepcie deľby moci. V súvislosti s ňou sa spomínajú najmä John Locke a Charles de Secondat Montesquieu.

Prostredníctvom deľby moci sa najmä zabezpečuje jej nezávislosť. Jednotlivé zložky moci majú byť striktne oddelené.

Nemajú zasahovať do iných zložiek, avšak majú plniť funkciu akéhosi orgánu dohľadu. Jednotlivé zložky musia byť otvorené, nesmú vytvárať akýsi „štát v štáte".

Zákonodarná moc

Zákonodarnú moc zveruje Ústava Slovenskej republiky Národnej rade SR. NR SR je jediným (jednokomorovým) ústavným a zákonodarným orgánom SR.

Má 150 poslancov, ktorí sú volení na štyri roky. Poslanci sú volení vo všeobecných, rovných a priamych voľbách s tajným hlasovaním.

Voľba je založená na princípe pomerného zastúpenia. Za poslanca možno zvoliť občana, ktorý má volebné právo, dosiahol 21 rokov veku a má trvalý pobyt na území SR.

Návrhy zákonov môžu podať výbory NR, poslanci a vláda. Najprv sa prerokúva vo výboroch a potom na zasadnutí NR.

Zákon podpisuje predseda NR, prezident a predseda vlády. Prezident môže NR vrátiť ústavné zákony a zákony s pripomienkami do 15 dní po ich schválení.

Práve zákon predstavuje základný nástroj, ktorým sa ustanovujú povinnosti a upravujú medze základných práv a slobôd. Zákonodarná moc však môže upraviť spoločenské vzťahy len v rozsahu a spôsobom, ktorý je v súlade s ústavou.

Ústava Slovenskej republiky vymedzuje proporcie a hranice deľby moci medzi jednotlivými štátnymi orgánmi. Ak Národná rada Slovenskej republiky chce upraviť určité spoločenské vzťahy ako vzťahy právne, môže tak urobiť len v rozsahu a spôsobom, ktorý je v súlade s ústavou.

Národná rada rozšírením svojej pôsobnosti nad rámec ústavy nemôže obmedziť pôsobnosť iných štátnych orgánov alebo prevziať ich kompetencie spôsobom, ktorý nie je v súlade s princípom právneho štátu.

Vláda a výkonná moc

Vláda je najvyšším orgánom výkonnej moci v štáte. Je zodpovedná NR.

Vláda SR je kolektívnym orgánom, rozhoduje v zbore. Do okruhu otázok patrí rozhodovanie o návrhoch zákonov, o nariadeniach vlády, o programe vlády a jeho plnení, o návrhu štátneho rozpočtu, atď.

Vláda je schopná uznášať sa, ak je prítomná nadpolovičná väčšina jej členov. Môže vydávať predpisy vo forme vládneho nariadenia, to možno vydať len na základe zákona, nariadenia sa publikujú v Zbierke zákonov SR.

O ostatných veciach prijíma uznesenia. Jednotlivé ministerstvá možno zriadiť a ich pôsobnosť vymedziť len zákonom.

Na základe zákonného splnomocnenia môžu ministerstvá a ostatné orgány štátnej správy vydávať právne predpisy a to formou vyhlášky.

Súčasťou ústavného režimu štátnych orgánov podľa čl. 2 ods. 2 Ústavy je aj ich výlučné oprávnenie rozhodovať o tom, ktorý druh právnej úpravy (ústavný, zákonný) použijú vo svojej rozhodovacej či inej činnosti.

Uplatňovanie právomoci ministerstiev a iných orgánov štátnej správy je v právnom štáte limitované predovšetkým čl. 2 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky.

Z tohto ustanovenia vyplýva pre sféru normotvornej právomoci orgánov štátnej správy jednoznačný právny záver, aby v prípadoch, kedy túto činnosť vykonávajú prostredníctvom vlastnej normotvorby, právne vzťahy, ktorých obsahom sú povinnosti občanov, upravili iba na základe zákona a v jeho medziach.

Tieto ústavné podmienky sú dôsledkom viazanosti orgánov štátnej správy zákonom.

Uznesenie vlády a právna povinnosť

Ostatné veci vláda prijíma vo forme uznesení. Uznesenie vlády však samo osebe nemožno bez ďalšieho zamieňať so zákonom alebo s nariadením vlády.

Ústava Slovenskej republiky a zákon Národnej rady Slovenskej republiky č. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení jeho sudcov v znení zákona Národnej rady Slovenskej republiky č. 293/1995 Z. z. nespájajú ani s podaniami na Ústavný súd Slovenskej republiky a ani s jeho rozhodnutiami také právne účinky, ktoré by tie orgány štátu, ktorým sú určené, oprávňovali konať nad rozsah ich zákonom ustanovených právomocí.

Údajné porušenie ústavy jedným orgánom štátu nie je pre iný orgán štátu dôvodom nekonať v rozsahu zákona a zákonom ustanovených právomocí.

Otázka posúdenia, či sú alebo nie sú splnené podmienky, za ktorých sa môže uskutočniť dovolacie konanie, patrí do výlučnej právomoci dovolacieho súdu, t. j. Najvyššieho súdu Slovenskej republiky, a nie do právomoci Ústavného súdu Slovenskej republiky.

Zo subsidiárnej štruktúry systému ochrany ústavnosti vyplýva, že práve všeobecné súdy sú primárne zodpovedné za výklad a aplikáciu zákonov, ale aj za dodržiavanie práv a slobôd vyplývajúcich z Ústavy Slovenskej republiky alebo Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd.

Núdzový stav a obmedzenie práv

S účinnosťou od 16. marca 2020 vláda Slovenskej republiky na základe ústavného zákona č. 227/2002 Z. z. o bezpečnosti štátu v čase vojny, vojnového stavu, výnimočného stavu a núdzového stavu vyhlásila núdzový stav pre oblasť vybraných poskytovateľov ústavnej zdravotnej starostlivosti.

Tento núdzový stav trval do 13. júna 2020, kedy ho vláda svojím uznesením ukončila. S účinnosťou od 1. októbra 2020 vláda opäť vyhlásila núdzový stav tentokrát pre celé územie Slovenskej republiky na obdobie 45 dní.

Novelou Ústavného zákona o bezpečnosti štátu účinnou od 29. decembra 2020 došlo k zakotveniu možnosti v nevyhnutnom rozsahu a na nevyhnutný čas predĺžiť trvanie núdzového stavu z pôvodných 90 dní najviac o ďalších 40 dní, a to aj opakovane.

Počas trvania núdzového stavu vláda prijala celý rad rozhodnutí vo forme uznesenia vlády, ktorými došlo k obmedzeniu základných práv a slobôd.

Ústavný zákon o bezpečnosti štátu v jeho článku 5 ods. 4 stanovuje, že v čase núdzového stavu vyhláseného z dôvodu ohrozenia života a zdravia osôb v príčinnej súvislosti so vznikom pandémie možno v nevyhnutnom rozsahu a na nevyhnutný čas podľa závažnosti ohrozenia obmedziť základné práva a slobody a uložiť povinnosti na postihnutom alebo na bezprostredne ohrozenom území.

Týmto územím môže byť aj celé územie Slovenskej republiky. Konkrétne možno obmedziť slobodu pohybu a pobytu, či obmedziť alebo zakázať uplatňovanie práva pokojne sa zhromažďovať alebo zhromažďovanie na verejnosti podmieniť povolením.

Ma­te­riál­ne ob­me­dzenie slo­bo­dy po­hy­bu a po­by­tu, ako aj prá­va po­koj­ne sa zhro­maž­ďo­vať ur­ču­je oso­bit­ný práv­ny pred­pis - Ústav­ný zá­kon o bez­peč­nos­ti štá­tu v je­ho člán­ku 5 ods. 4.

Napriek skutočnosti, že samotný Ústavný zákon o bezpečnosti štátu výslovne nestanovuje, ktorý štátny orgán má právomoc obmedzovať základné práva a slobody počas núdzového stavu a akým formálnym aktom tak činí, je možné jazykovým a systematickým výkladom dotknutých ustanovení Ústavného zákona o bezpečnosti štátu aj s ohľadom na ustanovenia Ústavy a Zákona o krízových situáciách dospieť k záveru, že touto právomocou v čase núdzového stavu disponuje práve vláda.

Sloboda pohybu a zhromažďovania

Ústava v článku 23 zaručuje každému slobodu pohybu a pobytu, s tým, že každý, kto sa oprávnene zdržiava na území Slovenskej republiky, má právo toto územie slobodne opustiť.

Sloboda pohybu a pobytu môže byť obmedzená zákonom, ak je to nevyhnutné pre bezpečnosť štátu, udržanie verejného poriadku, ochranu zdravia alebo ochranu práv a slobôd iných a na vymedzených územiach aj v záujme ochrany prírody.

Sloboda pohybu zaručuje voľnosť pri presúvaní sa na území Slovenskej republiky a pri prekračovaní jej hranice. V prípade používania napríklad motorového vozidla môže byť formálne obmedzená povinnosťou držby platného vodičského oprávnenia podľa osobitného zákona.

Sloboda pobytu je zas vyjadrená právom na dočasné alebo trvalé usadenie sa na území Slovenskej republiky a vo vzťahu k občanom je toto právo formálne obmedzené zákonnou evidenčnou povinnosťou nahlásenia trvalého a prechodného pobytu.

Článok 28 Ústavy zase zaručuje právo pokojne sa zhromažďovať, pričom podmienky výkonu tohto práva ustanoví zákon v prípadoch zhromažďovania na verejných miestach.

Zhromaždenie sa nesmie podmieňovať povolením orgánu verejnej správy. Sloboda zhromažďovania slúži v zásade predovšetkým k prezentácii a výmene myšlienok v otvorenej spoločnosti a k formovaniu otvorenej spoločnosti.

Je bezprostredne previazaná so slobodou združovania a hlavne so slobodou prejavu.

Právna istota a predvídateľnosť

Právna istota je hodnota, ktorá je charakteristická pre stabilizovaný demokratický právny štát. Možno ju charakterizovať ako stav, za ktorého sa dá predpokladať, že príslušné orgány budú pri svojich rozhodnutiach dodržiavať spravodlivosť vo formálnom zmysle, čo znamená, že pri znakovo podobných prípadoch budú rozhodovať rovnako.

Pokiaľ by rozhodnutia neboli predvídateľné, znamenalo by to neistotu subjektívnych práv a riziko pri uskutočňovaní rôznych druhov konaní by bolo neúnosné.

Právna istota nezohráva významnú úlohu len pri tvorbe práva, ale aj pri jeho aplikácii a interpretácii. Značný význam má pre právnu istotu relatívna stabilita práva.

Jednou z hlavných úloh právneho štátu je zabezpečiť ústavnoprávnu stabilitu, najmä reguláciu základných práv a slobôd, a taktiež súkromnoprávnu stabilitu, ktorá sa prejavuje najmä vo vlastníckych pomeroch.

Právna istota umožňuje jednotlivcovi rozpoznať hranice dovoleného konania a predvídať následky vlastných rozhodnutí. Rovnako vyžaduje, aby verejná moc svoje právomoci uplatňovala na základe jasných a poznateľných pravidiel.

Poznateľnosť práva a zákaz retroaktivity

Štát má povinnosť zabezpečiť všeobecnú poznateľnosť práva. V rozpore s touto povinnosťou by bola situácia, kedy by pre človeka, ktorý by konal v dobrej vôli, nemohla byť budúca právna úprava poznateľná.

Daný stav, kedy by právna úprava nebola poznateľná, by v spoločnosti spôsobil destabilizáciu právnej istoty. Občania by si nemohli slobodne uplatňovať svoje práva a slobody.

Jedným z komponentov právnej istoty, okrem predvídateľnosti rozhodnutí, je aj zákaz retroaktivity právnych noriem. Vyjadruje požiadavku, aby nedochádzalo k úprave práv nadobudnutých predchádzajúcou právnou úpravou.

Zásada neretroaktivity je komponentom, ktorý má výrazný vplyv na právnu istotu. Označuje sa aj ako aretroaktivita a znamená zákaz spätnej pôsobnosti právnych noriem.

Podstatou právnej normy je jej pôsobenie na ľudské konanie, či už vo forme príkazu, alebo zákazu. Na to, čo sa už stalo alebo sa stať malo, sa nemôže vzťahovať.

V demokratických štátoch platí téza, že právne normy majú upravovať vzťahy do budúcna, nie do minulosti. Ochrana občianskej slobody jednotlivca, rovnako ako jeho konania v minulosti, sa odvodzuje od princípu zákazu retroaktivity.

Súdna ochrana slobody

Koncepcia súdnictva SR sa zakladá na princípe úplne nezávislých a nestranných súdnych orgánov. Ich úlohou je garantovať práva a slobody a zákonom chránené záujmy občanov, právnických osôb a štátu.

Súdnictvo sa vykonáva na všetkých stupňoch oddelene od iných štátnych orgánov. Základné práva občanov na súdnu a inú ochranu sú formulované v siedmom oddieli druhej hlavy Ústavy SR.

Každý má právo na právnu pomoc v konaní pred súdmi, inými štátnymi či správnymi orgánmi a právo na tlmočníka, ak sa vedie konanie v jazyku, ktorý neovláda.

Všetci účastníci konania sú si rovní, musí im byť poskytnuté najmä právo vyjadriť sa k tvrdeniam druhej strany.

Nezávislosť pri rozhodovaní súdov je najpodstatnejším prejavom skutočnosti, že súdom patrí v sústave štátnych orgánov osobitné postavenie. Rovnako tak súdy plnia funkciu garanta súdnej ochrany práv a slobôd občanov.

Každý má právo, pokiaľ tak urobí zákonom stanoveným spôsobom, domáhať sa svojich práv na súde, ktorý musí byť nezávislý a nestranný.

Takisto sa na súd môže obrátiť ten, kto sa domnieva, že bol rozhodnutím orgánu verejnej správy ukrátený na svojich právach a môže žiadať, aby bola preskúmaná zákonnosť tohto rozhodnutia.

Sudca nie je viazaný žiadnymi inými inštrukciami. Štát má povinnosť zabezpečiť také právne prostredie, ktoré umožňuje nezávislý výkon súdnictva.

Ústavný súd a ochrana základných práv

Ústavný súd SR je nezávislý súdny orgán ochrany ústavnosti. Rozhoduje o súlade zákonov s ústavou, o súlade nariadení vlády, vyhlášok ministerstiev a ostatných ústredných orgánov štátnej správy s ústavou a zákonmi.

V týchto prípadoch ide o priamu kontrolu ústavnosti. Ďalej rozhoduje o ústavnosti a zákonnosti volieb do NR SR a orgánov miestnej samosprávy, o sťažnostiach proti rozhodnutiam, o tom, či je predmet referenda v súlade s ústavou a ústavnými zákonmi.

Má právomoc rozhodovať kompetenčné spory medzi ústrednými orgánmi štátnej správy, poskytuje súdnu ochranu základných práv a osôb, podáva výklad ústavných zákonov.

Ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv a slobôd alebo ľudských práv a základných slobôd.

Môže svojím rozhodnutím, ktorým vyhovie sťažnosti, priznať osobe, ktorej práva boli porušené, primerané zadosťučinenie (satisfakciu).

Ak všeobecný súd vyhodnotil skutkový stav iba jednostranne a vo veci urobil len formalistický výklad zákonných ustanovení, jeho postupom boli porušené základné práva sťažovateľa.

Ústavný súd poukazuje na skutočnosť, že súd nie je doslovným znením zákonného ustanovenia viazaný absolútne. Môže, dokonca sa musí od neho (od doslovného znenia právneho textu) odchýliť v prípade, ak to vyžaduje účel zákona, systematická súvislosť alebo požiadavka ústavou súladného výkladu zákonov a obdobných všeobecne záväzných právnych predpisov (čl. 152 ods. 4 ústavy).

Rešpektovanie príkazu ústavných noriem obsiahnutých v čl. 2 ods. 2 a 3 Ústavy Slovenskej republiky orgánmi štátu je preskúmateľné prostredníctvom a v rámci opravných prostriedkov dostupných oprávneným osobám predovšetkým v rámci súdnej a inej právnej ochrany podľa čl. 46 Ústavy Slovenskej republiky.

Uvedené sa v plnom rozsahu vzťahuje aj na rozhodnutia daňových orgánov. Neúspech v konaní o riadnych a mimoriadnych opravných prostriedkoch v rámci uplatňovania súdnej a inej právnej ochrany nezakladá bez ďalšieho právomoc Ústavného súdu Slovenskej republiky na konanie o podnete fyzickej osoby alebo právnickej osoby.

Analógia a hranice aplikácie práva

Osobitnou kategóriou realizácie práva je aplikácia (uskutočňovanie) práva - osobitná činnosť štátnych orgánov, ktoré aplikujú právo prostredníctvom individuálnych právnych aktov.

Aby sa toto rozhodnutie stalo záväzným, musí nadobudnúť právoplatnosť, a potom už nie je napadnuteľné riadnymi opravnými prostriedkami.

Právne vzťahy sú konkrétnejšie, bohatšie a rôznorodejšie ako právne normy. V právnej praxi preto niekedy nastane situácia, že sa pri rozhodovaní o určitom prípade nenájde jeho vhodná právna úprava.

Najčastejšie používanou je analógia zákona - analogia legis, teda použije sa právna norma upravujúca obdobný prípad.

Analógia je prípustná vo sfére občianskeho, obchodného, pracovného a medzinárodného obchodného práva (v otázkach dispozitívneho charakteru).

V trestnom práve nie je prípustná, vždy treba naplniť skutkovú podstatu trestného činu, platí zásada rímskeho práva - nullum crimen sine lege, nulla paena sine lege (žiadna vina bez zákona, žiaden trest bez zákona).

Platí zásada, že trestným činom je len také konanie, ktoré zákon za trestný čin ustanoví a možno zaň uložiť trest vymedzený osobitným zákonom.

Len súdy môžu rozhodovať o vine a treste. Ústava zakotvuje prezumciu neviny, to znamená, že obvinený je považovaný za nevinného až do vyslovenia jeho viny právoplatným súdnym rozsudkom.

Praktický význam pre občianske právo

Princíp, že každý môže konať, čo nie je zákonom zakázané, chráni slobodu uzatvárať zmluvy, rozhodovať o vlastnom majetku a voliť si právne dovolené správanie.

Toto pravidlo vyjadruje základnú slobodu každého v rozhodovaní sa napríklad o tom, či vstúpi do zmluvného vzťahu s inou osobou a aký obsah takýto zmluvný vzťah bude mať.

V praktickom živote to znamená, že nás nik nesmie nútiť, zobrať na seba nevýhodný záväzok alebo uzatvoriť nevýhodnú zmluvu.

Táto sloboda však existuje spolu s povinnosťou rešpektovať práva iných osôb. Výkon práva nesmie byť v rozpore s dobrými mravmi ani nesmie bez právneho dôvodu zasahovať do práv a oprávnených záujmov iných.

Princíp preto chráni nielen možnosť konať, ale aj ochranu pred zneužitím práv, neoprávneným obohatením a šikanóznym výkonom práv.

Praktický význam pre verejnú správu

Vo vzťahu k občanom a firmám musí byť konanie štátu založené na konkrétnom právnom základe. Štátny orgán nemôže vytvoriť povinnosť iba preto, že ju považuje za účelnú alebo vhodnú.

Ak štátny orgán mieni uložiť občanovi či firme nejakú povinnosť alebo vykonať nejaké opatrenie, musí to byť uskutočnené na základe zákona.

Štátny orgán teda môže konať, len ak mu to zákon umožňuje a zároveň musí konať takým spôsobom, ako zákon vyžaduje.

Ústavný princíp legality štátnej moci tým vytvára ochranu pred svojvôľou, nepredvídateľnými zásahmi a zneužitím verejnej moci.

Právny poriadok v právnom štáte určuje postup orgánov verejnej správy tak, aby neboli porušované práva občanov.

Územná samospráva

Územná samospráva SR sa člení na územné jednotky, ktoré sú samosprávne, to znamená, že výkon správy je zverený orgánom samosprávnych celkov a štátne orgány vykonávajú správu len v tých veciach, ktoré im do pôsobnosti zveril zákon.

Základom územnej samosprávy je obec. Obec a vyšší územný celok sú samostatné územné a správne celky, združujú osoby ktoré majú na ich území trvalý pobyt.

Obec a vyšší územný celok sú právnické osoby, ktoré samostatne hospodária s vlastným majetkom a finančnými prostriedkami.

Obecné zastupiteľstvo a starosta obce predstavujú základné orgány obce. Obecné zastupiteľstvo tvoria poslanci, volení v komunálnych voľbách.

Rozhoduje o základných otázkach života obce, uznáša sa na nariadeniach obce, zakladá a zriaďuje obecné podniky. Starosta je výkonným orgánom obce.

Aj orgány mesta, obcí a vyšších územných celkov sú pri výkone verejnej moci viazané zákonom. Ich právomoc voči občanom a firmám nemôže prekročiť rozsah, ktorý im zveruje právny poriadok.

Právna ochrana v medzinárodnom systéme

Ľudské práva a slobody sú na území Slovenskej republiky upravené Ústavou SR a zákonom č. 23/1991 Zb., ktorým sa uvádza Listina základných práv a slobôd.

Bola založená príslušnosť Európskeho súdu pre ľudské práva (sídlo: Štrasburg) aj pre našu republiku.

Ktokoľvek sa môže obrátiť na Európsky súd pre ľudské práva, ak sa domnieva že došlo k porušenia práv uznávaných Európskym dohovorom o ochrane ľudských práv a základných slobôd.

Ochrana slobody konania preto nie je založená iba na vnútroštátnom pravidle čl. 2 ods. 3 Ústavy Slovenskej republiky. Súvisí aj so systémom základných práv, súdnou ochranou a medzinárodnými záväzkami Slovenskej republiky.

tags: #kazdy #moze #konat #co #nie #je