Môže byť osoba s mentálnym postihnutím trestne stíhaná za porušenie zákona?

Áno, osoba s mentálnym postihnutím môže byť trestne stíhaná, samotné mentálne postihnutie však automaticky neznamená trestnú zodpovednosť ani jej automatické vylúčenie. Rozhodujúce je najmä to, či osoba v čase spáchania skutku dokázala rozpoznať jeho protiprávnosť alebo ovládať svoje konanie.

Podľa slovenskej trestnoprávnej úpravy sa trestná zodpovednosť fyzickej osoby posudzuje predovšetkým podľa jej veku a príčetnosti. Ak osoba pre duševnú poruchu v čase spáchania činu nemohla rozpoznať jeho protiprávnosť alebo ovládať svoje konanie, za tento čin spravidla nie je trestne zodpovedná.

Čo znamená mentálne postihnutie

Mentálne postihnutie nie je choroba. Jeho príčinou môže byť choroba, alebo môže byť spôsobená genetickými príčinami, napríklad Downovým syndrómom. Môže byť spôsobená fyzickým poškodením mozgu v tehotenstve, v priebehu pôrodu alebo v priebehu života. Môže mať komplexné alebo psychologické príčiny a v mnohých prípadoch príčiny nie sú známe.

Väčšina definícií vychádza z medicínskeho modelu zdravotného postihnutia. Podľa Warda má mentálne postihnutie dve hlavné charakteristiky: funkcie intelektu sú výrazne pod priemerom a je zrejmá znížená schopnosť adaptability.

Prvá charakteristika sa prejavuje ako oslabená schopnosť koncentrácie, oslabená schopnosť krátkodobej pamäti, problémy s učením a problémy s chápaním komplexných alebo abstraktných myšlienok. Druhá charakteristika vedie k deficitu schopnosti prispôsobiť sa niektorým alebo všetkým kultúrnym požiadavkám spoločnosti.

Človek s mentálnym postihnutím môže mať niektoré schopnosti vysoko vyvinuté, ale iné zasa oslabené. K týmto schopnostiam patrí schopnosť komunikácie, sebestačnosti, sociálneho kontaktu, praktické zručnosti, schopnosť čítať a počítať, pracovať a všeobecná schopnosť a iniciatíva využívať možnosti a žiť nezávisle.

Podľa AAIDD je mentálne postihnutie neschopnosť charakterizovaná významnými obmedzeniami v intelektovom fungovaní a adaptívnom správaní, ktoré zahŕňa pojmovú, praktickú a sociálnu inteligenciu.

Stupne mentálneho postihnutia

Podľa Medzinárodnej klasifikácie chorôb ide o stav zastaveného alebo neúplného duševného vývinu s narušením poznávacích, rečových, motorických a sociálnych schopností.

Stupeň mentálneho postihnutia nám nič nepovie o tom, o akého človeka sa jedná a aké sú jeho potreby. Môžeme mať vedľa seba akýkoľvek počet ľudí s rovnakým výsledkom IQ a každý z týchto ľudí bude iný a bude mať aj inú mieru potreby podpory zo strany rodiny, sociálnych pracovníkov, asistentov a iných odborníkov či podporných osôb.

V súčasnosti sa kladie dôraz na mieru podpory, ktorú takýto človek s mentálnym postihnutím potrebuje. Podľa AAMR môže byť podpora občasná, obmedzená, rozsiahla a úplná.

• Občasná podpora je typ podpory epizodického charakteru, osoba ju potrebuje iba krátkodobo, v životných situáciách prechodného rázu.
• Obmedzená podpora je časovo obmedzená, ale nie je už občasného charakteru.
• Rozsiahla podpora je priebežná, napríklad denného rázu, potrebná aspoň v niektorom prostredí, kde sa človek pohybuje.
• Úplná podpora je charakterizovaná vysokou intenzitou; človek ju potrebuje vo všetkých typoch prostredia a je celoživotného charakteru.

Každý človek s mentálnym postihnutím je jedinečný subjekt s charakteristickými osobnými črtami. Ľudia s mentálnym postihnutím sú veľmi rôznorodou skupinou a ku každému je potrebné pristupovať individuálne.

Podmienky trestnej zodpovednosti

Na to, aby bolo možné voči páchateľovi trestného činu vyvodiť trestnú zodpovednosť, musí spĺňať určité podmienky. Tieto podmienky upravuje Trestný zákon.

Konkrétne ide o podmienku veku subjektu, ktorá je uvedená v ustanovení § 22 Trestného zákona, a o podmienku príčetnosti subjektu, ktorá je uvedená v § 23 Trestného zákona.

V prípade, že je páchateľom činu fyzická osoba, ktorá nespĺňa tieto obligatórne podmienky, tak nie je za tento čin trestne zodpovedná, a to ani v prípade, že jej konanie inak spĺňa znaky trestného činu.

Slovenská právna úprava zoskupuje pod týmto pojmom len dve okolnosti, a to konkrétne situácie, pri ktorých nebude páchateľ trestne zodpovedný vzhľadom na svoj vek alebo nepríčetnosť.

V prípade, ak nastane niektorá okolnosť vylučujúca trestnú zodpovednosť, tak čin má spravidla charakter trestného činu, ale vzhľadom na absenciu okolnosti vylučujúcej trestnú zodpovednosť nemožno za neho vyvodiť trestnú zodpovednosť.

Vek a trestná zodpovednosť

Ustanovenie § 22 Trestného zákona upravuje všeobecnú hranicu trestnej zodpovednosti dosiahnutím štrnásteho roku veku. Z toho vyplýva, že osoby mladšie ako štrnásť rokov nie sú za svoje konanie trestne zodpovedné.

Trestná zodpovednosť sa vzhľadom na výkladové ustanovenie § 136 Trestného zákona začína až dňom nasledujúcim po dni štrnástych narodenín. Ak sa osoba dopustí trestného činu presne v deň, keď dosiahne 14 rokov, tak nie je za tento čin trestne zodpovedná.

Pre vznik trestnej zodpovednosti je dôležitá doba konania a nie doba vzniku následkov. Ak sa takáto osoba dopustí pokračovacieho alebo trváceho trestného činu, trestná zodpovednosť je obmedzená iba na činy spáchané po dosiahnutí štrnástich narodenín.

Z takto vymedzenej všeobecnej hranice trestnej zodpovednosti z hľadiska veku Trestný zákon upravuje dve výnimky: pre trestný čin sexuálneho zneužívania podľa § 201 Trestného zákona nie je trestne zodpovedný, kto v čase spáchania činu nedovŕšil pätnásty rok svojho veku, a pre trestný čin sexuálneho zneužívania podľa § 201a Trestného zákona nie je trestne zodpovedný, kto v čase spáchania činu nedovŕšil osemnásty rok svojho veku.

Mentálne postihnutie teda samo osebe nenahrádza podmienku veku a ani ju nemení. Ak osoba dosiahla zákonom stanovený vek, jej trestná zodpovednosť sa bude posudzovať najmä podľa príčetnosti a konkrétnych okolností skutku.

Príčetnosť a nepríčetnosť

Pod pojmom príčetnosť sa rozumie úroveň duševných schopností páchateľa, ktoré zakladajú jeho spôsobilosť stať sa páchateľom trestného činu. Vo všeobecnej rovine možno pod príčetnosťou rozumieť taký stav fyzickej osoby, ktorý jej umožňuje v čase spáchania činu ovládať svoje konanie a takisto rozpoznať protiprávnosť svojho konania.

Pojem príčetnosť nie je v Trestnom zákone výslovne definovaný. Zákonodarca však v ustanovení § 23 Trestného zákona vymedzil pojem nepríčetnosť tak, že kto pre duševnú poruchu v čase spáchania činu inak trestného nemohol rozpoznať jeho protiprávnosť alebo ovládať svoje konanie, nie je za tento čin trestne zodpovedný, ak tento zákon neustanovuje inak.

Na základe tejto definície páchateľ konal v nepríčetnosti, ak trpel duševnou poruchou a bol pozbavený schopnosti rozpoznať protiprávnosť činu alebo ovládať svoje konanie.

Na vylúčenie trestnej zodpovednosti postačuje, ak duševná porucha spôsobila úplné vymiznutie jednej z týchto schopností. Nejde teda o automatický dôsledok každého mentálneho postihnutia, ale o posúdenie konkrétneho psychického stavu v čase skutku.

Otázka nepríčetnosti je otázkou právnou, ktorej posúdenie prislúcha orgánom činným v trestnom konaní a súdu na základe skutočností vyplývajúcich z vykonaného dokazovania.

Prečo mentálne postihnutie automaticky nevylučuje trestné stíhanie

Mentálne postihnutie môže mať rôznu intenzitu a môže ovplyvňovať jednotlivé schopnosti človeka rozdielne. Niektorá osoba môže mať obmedzené abstraktné myslenie, ale pritom môže rozumieť základným pravidlám správania a vedieť ovládať svoje konanie.

Iná osoba môže mať závažné postihnutie, ktoré jej v čase skutku znemožní pochopiť význam konania alebo ovládať svoje správanie. Preto nie je možné rozhodnúť iba na základe diagnózy, označenia stupňa postihnutia alebo výsledku IQ testu.

Rozhodujúce je individuálne posúdenie konkrétneho skutku, konkrétnej osoby a jej duševného stavu v čase konania. Stupeň mentálneho postihnutia nám nič nepovie o tom, o akého človeka sa jedná a aké sú jeho potreby.

Ak je osoba príčetná a dosiahla zákonom stanovený vek, môže byť trestne stíhaná rovnako ako iná fyzická osoba. Ak sa však preukáže nepríčetnosť podľa § 23 Trestného zákona, za čin spravidla nie je trestne zodpovedná.

Ako sa nepríčetnosť zisťuje

Pri posudzovaní príčetnosti je potrebné odborné dokazovanie. Znalecké dokazovanie má objasniť najmä existenciu duševnej poruchy, jej vplyv na rozpoznávaciu a ovládaciu schopnosť a stav osoby v čase spáchania skutku.

Podmienkou vyvodenia trestnej zodpovednosti je preukázaný stav nepríčetnosti, pričom uvedený záver musí vychádzať z riadneho znaleckého dokazovania, v rámci ktorého musí znalec jednoznačne, bez akýchkoľvek pochybností konštatovať úplné vymiznutie aspoň jednej zložky uvedenej v § 23 Trestného zákona.

Samotná existencia duševnej poruchy ešte neznamená nepríčetnosť. Musí byť preukázané, že práve táto porucha v čase skutku spôsobila neschopnosť rozpoznať protiprávnosť alebo ovládať konanie.

Zmenšená príčetnosť nie je to isté ako nepríčetnosť

Ak osoba svoje konanie čiastočne rozpoznáva alebo ho čiastočne ovláda, nemusí ísť o nepríčetnosť. Zmenšená príčetnosť spravidla neznamená automatické vylúčenie trestnej zodpovednosti, môže však mať význam pri právnom posúdení skutku, pri hodnotení zavinenia a pri ukladaní sankcie.

Rozlišovanie medzi nepríčetnosťou a zmenšenou príčetnosťou je preto zásadné. Pri nepríčetnosti chýba podmienka trestnej zodpovednosti, zatiaľ čo pri zmenšenej príčetnosti môže trestná zodpovednosť zostať zachovaná.

Rozdiel medzi osobou s mentálnym postihnutím ako páchateľom a ako obeťou

Pri posudzovaní osoby s mentálnym postihnutím ako páchateľa sa skúma najmä jej vek, duševná porucha, rozpoznávacia schopnosť a ovládacia schopnosť v čase skutku.

Pri posudzovaní osoby s mentálnym postihnutím ako obete sa skúma predovšetkým jej schopnosť rozpoznať význam konania inej osoby, prejaviť slobodnú vôľu a primerane reagovať na situáciu.

Tá istá skutočnosť, teda mentálne postihnutie, preto môže mať v rôznych konaniach odlišný právny význam. Pri páchateľovi môže viesť k skúmaniu nepríčetnosti, zatiaľ čo pri obeti môže byť dôvodom zvýšenej ochrany a posudzovania stavu bezbrannosti.

Osoba s mentálnym postihnutím ako obzvlášť zraniteľná obeť

Osoby s mentálnym postihnutím patria medzi zraniteľné skupiny obyvateľstva, a preto sú neraz vystavené riziku násilia vrátane sexuálneho útoku.

V zmysle § 2 ods. 1 písm. c) bod 3 zákona č. 274/2017 Z. z. o obetiach trestných činov a o zmene a doplnení niektorých zákonov spadajú takéto osoby do kategórie obzvlášť zraniteľných obetí.

V tomto ustanovení síce nie je vyslovene uvedený pojem „osoba s mentálnym postihnutím“, ale „osoba so zdravotným postihnutím“, čo predstavuje širší pojem zahŕňajúci i mentálne postihnutie.

Dohovor o právach osôb so zdravotným postihnutím definuje osoby so zdravotným postihnutím ako osoby s dlhodobými telesnými, mentálnymi, intelektuálnymi alebo zmyslovými postihnutiami, ktoré v súčinnosti s rôznymi prekážkami môžu brániť ich plnému a účinnému zapojeniu do spoločnosti na rovnakom základe s ostatnými.

Štatút obzvlášť zraniteľnej obete vzniká ex lege. Takisto je okrem iných obzvlášť zraniteľnou obeťou aj obeť niektorého z trestných činov proti ľudskej dôstojnosti, ktoré zahŕňajú sexuálne trestné činy.

Prečo sú osoby s mentálnym postihnutím zraniteľnejšie

Osoby s mentálnym postihnutím sú bezpochyby vystavené vyššiemu riziku sexuálneho útoku z viacerých dôvodov, či už je to závislosť na druhých, neschopnosť rozpoznať nebezpečenstvo, čo im bráni adekvátne reagovať alebo vyhľadať pomoc, sociálna izolácia, ktorá ich robí viac zraniteľnými voči útokom, ľahšia manipulovateľnosť s nimi a ďalšie okolnosti.

• závislosť od pomoci a podpory iných osôb,
• obmedzená schopnosť rozpoznať nebezpečenstvo,
• ťažkosti s vyhodnotením situácie a následkov konania,
• sociálna izolácia,
• ľahšia manipulovateľnosť,
• obmedzená schopnosť vyhľadať pomoc alebo opísať udalosť.

Zvýšenie povedomia o problematike sexuálnych útokov na osoby s mentálnym postihnutím je kľúčové pre zmenu spoločenského postoja a zvýšenie citlivosti voči tejto téme.

Sexuálne trestné činy a osoby s mentálnym postihnutím

Trestný čin sexuálneho zneužívania je upravený v druhej hlave v druhom diele pod názvom trestné činy proti ľudskej dôstojnosti. Okrem tohto trestného činu sú jeho súčasťou aj trestné činy znásilnenia, sexuálneho násilia a súlože medzi príbuznými.

V kontexte trestného práva je dôležité rozlišovať medzi sexuálnym zneužívaním, znásilnením a sexuálnym násilím, pričom pri posudzovaní týchto činov vo vzťahu k osobám s mentálnym postihnutím je nevyhnutné dôkladne zhodnotiť ich schopnosť porozumieť významu konania páchateľa a ich stav bezbrannosti.

Sexuálne zneužívanie

Na to, aby mohla byť naplnená objektívna stránka, musí dôjsť k súloži alebo k inému spôsobu sexuálneho zneužitia na osobe mladšej ako pätnásť rokov, a to bez známok násilia, hrozby bezprostredného násilia alebo zneužitia bezbrannosti.

Ak je obeťou osoba s mentálnym postihnutím a má viac ako pätnásť rokov, ale rozumovo je na úrovni napríklad päťročného dieťaťa, absentuje predmet útoku, ktorý je v tejto skutkovej podstate stanovený obligatórne.

Z toho dôvodu nemôže byť naplnená skutková podstata trestného činu sexuálneho zneužívania podľa § 201 Trestného zákona, keďže sa vyžaduje skutočný vek osoby.

Za predpokladu, že by išlo o maloleté štrnásťročné dievča s mentálnym postihnutím a dobrovoľne súhlasila s vykonaním súlože s osobou opačného pohlavia staršou ako pätnásť rokov, je potrebné na správnu kvalifikáciu skutku zistiť, či chápala význam páchateľovho konania, respektíve si uvedomovala protiprávnosť jeho závažného konania.

Ak tomu tak nebolo, potom páchateľ zneužil stav jej bezbrannosti, v dôsledku čoho takéto konanie nevykazuje prvok sexuálneho zneužívania, ale môžeme hovoriť o znásilnení.

Predmetom útoku sexuálneho zneužívania môže byť aj osoba mladšia ako pätnásť rokov s mentálnym postihnutím, pokiaľ nebola v stave bezbrannosti s ohľadom na jej mentálny postih.

Znásilnenie

Znásilnenie obsahuje v sebe znak násilia, okrem toho je súčasťou spôsobu konania aj hrozba bezprostredného násilia alebo zneužitie bezbrannosti.

Na naplnenie objektívnej stránky sa teda vyžaduje donútenie ženy k súloži násilím alebo hrozbou bezprostredného násilia alebo zneužitie jej bezbrannosti na taký čin.

Dôležité je pripomenúť, že pri zneužití bezbrannosti je nevyhnutné, aby sa žena do tohto stavu dostala sama alebo pod vplyvom okolností, ktoré páchateľ sám nevyvolal.

Takou okolnosťou je aj duševná porucha, v dôsledku ktorej žena nechápe zmysel konania páchateľa a nie je tak schopná posúdiť potrebu odporu proti súloži alebo iným sexuálnym praktikám.

Pri sexuálnom zneužívaní ide o dobrovoľnú súlož, teda bez známok násilia, hrozby bezprostredného násilia alebo zneužitia bezbrannosti.

Ak ide o taký stupeň mentálneho postihnutia, že v dôsledku tejto trvalej duševnej poruchy poškodená osoba nevníma konanie páchateľa tak, že by jej ubližoval, že by robil niečo, čo je v rozpore so záujmami spoločnosti, a preto sa mu ani neprieči, dokonca aj keď s páchateľom spolupracuje, nemožno to hodnotiť ako dobrovoľnú súlož.

K násiliu síce nedošlo, ani k hrozbe bezprostredného násilia, ale bola zneužitá bezbrannosť, keď je preukázaný páchateľov úmysel vykonať súlož na maloletej poškodenej práve z dôvodu využitia jej mentálneho postihnutia.

Preto neprichádza do úvahy trestný čin sexuálneho zneužívania podľa § 201 Trestného zákona, ale skutok má byť kvalifikovaný ako zločin znásilnenia podľa § 199 ods. 1, ods. 2 písm. b) Trestného zákona s poukazom na § 139 ods. 1 písm. a), písm. f) Trestného zákona, keďže ide o dieťa a zároveň aj o chorú osobu.

Sexuálne násilie

Tak ako znásilnenie i sexuálne násilie je sprevádzané násilím, hrozbou bezprostredného násilia alebo zneužitím bezbrannosti.

Pri sexuálnom násilí však nie je následkom donútenie k súloži, ale donútenie k orálnemu styku, análnemu styku alebo k iným sexuálnym praktikám.

Opäť treba zisťovať, či poškodená osoba je alebo nie je schopná prejaviť dostatočne jednoznačne svoju vôľu a dať svoj nesúhlas s konaním páchateľa zreteľne najavo, či vôbec chápe význam páchateľovho konania z dôvodu svojho mentálneho postihu.

Ak pôjde o maloletú osobu, ktorá je schopná napriek takémuto postihnutiu pochopiť konanie páchateľa a svoj prípadný nesúhlas s týmto konaním dať dostatočne zreteľne najavo, v tom prípade nepôjde z tohto hľadiska o stav bezbrannosti.

Ak absentovalo aj násilie alebo hrozba bezprostredného násilia, bude potrebné takýto skutok kvalifikovať ako zločin sexuálneho zneužívania spáchaného vo forme iného spôsobu sexuálneho zneužívania podľa § 201 ods. 1 Trestného zákona.

Ak sa dokazovaním preukáže páchateľov úmysel vykonať konanie zodpovedajúce sexuálnemu násiliu na poškodenej práve z dôvodu využitia jej mentálneho postihnutia, v dôsledku ktorého nechápe význam páchateľovho konania, a zároveň bol trestný čin spáchaný v súvislosti s jej vekom, skutok potom treba kvalifikovať ako zločin sexuálneho násilia podľa § 200 ods. 1, ods. 2 písm. b) Trestného zákona.

Stav bezbrannosti

Pre komplexnosť si bližšie objasníme, čo treba rozumieť pod bezbrannosťou, pretože Trestný zákon tento pojem nedefinuje.

O zneužitie bezbrannosti ide vtedy, ak sa žena bez pričinenia páchateľa nachádza v takom stave, v ktorom vzhľadom na okolnosti činu nie je schopná prejaviť svoju vôľu, prípadne nie je schopná klásť odpor voči páchateľovmu konaniu.

Takýto stav môže vzniknúť napríklad v dôsledku bezvedomia, hlbokého spánku, nadmernej konzumácie alkoholu alebo omamných látok alebo v dôsledku duševnej choroby, pre ktorú osoba nechápe význam páchateľovho konania.

V stave bezbrannosti sa nachádzajú aj osoby, ktoré síce vnímajú danú situáciu, ale ich duševné a rozumové schopnosti nie sú na takej úrovni, aby si ju dokázali dostatočne vyhodnotiť a primerane, logicky a účinne na ňu reagovať.

Osoba s mentálnym postihnutím preto nemusí byť fyzicky bezvládna ani v bezvedomí. Bezbrannosť môže spočívať aj v tom, že nedokáže pochopiť protiprávnosť konania, vyhodnotiť jeho význam alebo účinne prejaviť nesúhlas.

Súbeh znásilnenia a sexuálneho násilia

Vylúčený nie je ani jednočinný súbeh trestných činov znásilnenia a sexuálneho násilia.

Ak páchateľ prinúti násilím alebo hrozbou bezprostredného násilia ženu k súloži a tiež k inej sexuálnej praktike alebo ak na tento čin zneužije jej bezbrannosť, a tieto sexuálne praktiky strieda, kumuluje alebo ich vykonáva v bezprostrednej nadväznosti, ide o jednočinný súbeh týchto dvoch trestných činov.

Môže byť osoba s mentálnym postihnutím stíhaná za priestupok?

Ak konanie nespĺňa znaky trestného činu, ale ide o menej závažné porušenie právnych predpisov, môže byť kvalifikované ako priestupok. Priestupky sú riešené v správnom konaní.

Pri posudzovaní priestupku sa však tiež môže zohľadňovať psychický stav osoby a jej schopnosť rozpoznať význam konania a ovládať svoje správanie.

V prípadoch, keď orgány činné v trestnom konaní zistia, že skutok, ktorý sa stal, nie je trestným činom, ale môže byť priestupkom, postúpia ho príslušnému orgánu na prejednanie.

Polícia môže rozhodnúť, že vec nie je trestným činom a postúpi ju na prejednanie priestupku príslušnému okresnému úradu.

To, že určitý skutok nie je trestným činom, ešte neznamená, že osoba automaticky zodpovedá za priestupok. Aj pri priestupku je potrebné posúdiť splnenie zákonných podmienok zodpovednosti a individuálne okolnosti konkrétnej osoby.

Aké následky môže mať nepríčetnosť

Ak sa preukáže nepríčetnosť, osoba nie je za daný čin trestne zodpovedná. To však neznamená, že orgány musia udalosť ignorovať alebo že nemožno prijať žiadne opatrenia.

Aj v prípade, že páchateľovo konanie nie je na základe týchto dôvodov možné trestne stíhať, stále sa jedná o trestný čin. Páchateľ zaň len nebude trestne zodpovedný.

V závislosti od okolností môže prichádzať do úvahy ochranné opatrenie, najmä ak osoba predstavuje nebezpečenstvo pre seba alebo svoje okolie. Konkrétny postup závisí od výsledkov dokazovania a rozhodnutia príslušných orgánov.

Čo treba dokazovať v konaní

Pri posudzovaní trestnej zodpovednosti osoby s mentálnym postihnutím je potrebné zistiť najmä:

• vek osoby v čase skutku,
• existenciu a charakter duševnej poruchy,
• rozsah mentálneho postihnutia,
• schopnosť rozpoznať protiprávnosť konania,
• schopnosť ovládať svoje konanie,
• konkrétne okolnosti skutku,
• úmysel alebo nedbanlivosť,
• správanie osoby pred skutkom, počas skutku a po jeho spáchaní,
• význam komunikácie a podpory, ktorú osoba pri konaní mala.

Samotné označenie osoby ako „mentálne postihnutej“ preto nie je dostatočným dôkazom nepríčetnosti. Rovnako ani skutočnosť, že osoba žije v zariadení, potrebuje opatrovateľa alebo má obmedzenú mieru samostatnosti, sama osebe neodpovedá na otázku trestnej zodpovednosti.

Procesné postavenie osoby s mentálnym postihnutím

Osoba s mentálnym postihnutím má v trestnom konaní právo na obhajobu, právo nevypovedať a ďalšie procesné práva. Pri úkonoch trestného konania je potrebné prihliadať na jej schopnosť porozumieť poučeniu, otázkam a významu jednotlivých úkonov.

Ak osoba nerozumie obsahu konania alebo nedokáže účinne uplatňovať svoje práva, musí byť zabezpečený postup zodpovedajúci jej individuálnym potrebám.

V zložitých právnych situáciách je vhodné vyhľadať odbornú právnu pomoc. Dôležité je uchovávať všetky relevantné dokumenty, lekárske správy, odborné posudky a ďalšie dôkazy súvisiace so zdravotným stavom a priebehom udalosti.

Čo robiť pri podozrení na trestný čin

V situáciách, kde došlo k útoku alebo inému porušeniu zákona, je dôležité konať systematicky. V prvom rade je potrebné podať trestné oznámenie na polícii.

Policajné orgány následne celú vec prešetria. V rámci vyšetrovania bude pravdepodobne vypočutý poškodený, ako aj páchateľ a prípadní svedkovia.

Ak sa občan domnieva, že policajt nepostupuje v súlade so zákonom, môže podať voči jeho rozhodnutiu sťažnosť. Sťažnosť sa podáva proti konkrétnemu rozhodnutiu policajta, napríklad proti rozhodnutiu o odmietnutí veci alebo o jej postúpení.

Pri osobe s mentálnym postihnutím je potrebné venovať osobitnú pozornosť spôsobu komunikácie, primeranosti otázok, potrebe podpory a ochrane pred opakovaným traumatizovaním.

Prečo nemožno rozhodnúť iba podľa diagnózy

Mentálne postihnutie môže ovplyvniť koncentráciu, pamäť, učenie, chápanie abstraktných myšlienok, komunikáciu, sociálne zručnosti aj samostatnosť, ale neznamená jednotný psychický stav všetkých ľudí s touto diagnózou.

Ľudia s mentálnym postihnutím majú problémy s adaptáciou a flexibilitou myslenia. Postihnutie prináša tiež behaviorálne, sociálne a emocionálne problémy, avšak jednotlivé schopnosti sa medzi konkrétnymi osobami výrazne líšia.

Každý človek s mentálnym postihnutím je jedinečný subjekt s charakteristickými osobnými črtami. Ľudia s mentálnym postihnutím neraz po celý svoj život čelia nálepkovaniu a negatívnym očakávaniam.

Pre trestné právo je preto rozhodujúce individuálne posúdenie človeka, nie stereotypná predstava o mentálnom postihnutí. Rovnaká diagnóza môže mať u rôznych ľudí odlišný vplyv na schopnosť rozpoznať protiprávnosť a ovládať vlastné konanie.

Odpoveď na otázku, či môže byť osoba s mentálnym postihnutím stíhaná za porušenie zákona, preto závisí od konkrétneho prípadu. Ak osoba dosiahla potrebný vek a bola v čase skutku príčetná, trestné stíhanie je možné; ak pre duševnú poruchu nedokázala rozpoznať protiprávnosť konania alebo ho ovládať, trestná zodpovednosť môže byť vylúčená.

tags: #mozu #byt #mentalne #postihnuty #stihany #za