Nutná obrana a krajná núdza patria medzi okolnosti vylučujúce protiprávnosť činu. To znamená, že konanie môže navonok napĺňať znaky trestného činu, ale pri splnení zákonných podmienok nejde o trestný čin, pretože mu chýba protiprávnosť.
Základný rozdiel spočíva v tom, že pri nutnej obrane osoba odvracia priamo hroziaci alebo trvajúci útok, zatiaľ čo pri krajnej núdzi odvracia priamo hroziace nebezpečenstvo. Nutná obrana smeruje proti útočníkovi, kým nebezpečenstvo v krajnej núdzi môže pochádzať od človeka, zvieraťa, prírodnej udalosti, technickej poruchy alebo iného zdroja.
Okolnosti vylučujúce protiprávnosť činu
Trestný zákon v § 8 definuje, čo znamená pojem trestný čin. „Trestný čin je protiprávny čin, ktorého znaky sú uvedené v tomto zákone, ak tento zákon neustanovuje inak.“
Inými slovami je trestný čin protiprávne konanie, ktoré napĺňa formálne znaky uvedené v trestnom zákone pri jednotlivých definíciách trestných činov uvedených v osobitnej časti Trestného zákona. V praxi však môže prísť k situácii, kedy síce čin vykazuje znaky skutkovej podstaty trestného činu, avšak za splnenia istých zákonných podmienok je tento dovolený a z toho dôvodu mu chýba prvok protiprávnosti.
Trestnoprávna teória má pre dôvody, ktoré spôsobujú, že ak sú tieto dôvody dané a konanie má znaky trestného činu, v skutočnosti o trestný čin nejde, pripravenú definíciu a nazýva ich „okolnosti vylučujúce protiprávnosť činu“. Trestný zákon v ustanoveniach § 24 až § 30 jednotlivé okolnosti vylučujúce protiprávnosť definuje.
Medzi tieto patria aj nutná obrana a krajná núdza. Konania, ktoré možno pod tento pojem subsumovať majú jeden spoločný element, ktorým je fakt, že pri nich chýba protiprávnosť činu.
Protiprávnosť je však iba jedným z definičných znakov trestného činu. Uvedené teda znamená, že nie každý protiprávny čin je aj činom trestným. Niektoré z protiprávnych činov sú iba priestupkami, prípadne inými správnymi deliktami, disciplinárnymi alebo poriadkovými deliktami, ktoré je možné postihnúť iba občianskoprávnou sankciou, hlavne povinnosťou nahradiť škodu.
Spomedzi protiprávnych činov sú trestnými činmi iba tie, ktoré zároveň napĺňajú znaky niektorej zo skutkových podstát trestných činov uvedených v osobitnej časti Trestného zákona.
Nutná obrana podľa § 25 Trestného zákona
Trestnoprávny inštitút nutnej obrany poskytuje osobe, ktorá útok odvracia, značnú voľnosť v jej konaní a to hlavne pokiaľ ide o intenzitu sily, ktorú obranca pri obrane svojich záujmov zvolí a takisto vo výbere prostriedkov na obranu týchto záujmov.
§ 25 ods. 1 Trestného zákona ustanovuje: „Čin inak trestný, ktorým niekto odvracia priamo hroziaci alebo trvajúci útok na záujem chránený týmto zákonom, nie je trestným činom.“
Nutná obrana je okolnosť vylučujúca protiprávnosť činu, ktorej podmienky za akých môže osoba útok na záujem chránený Trestným zákonom odvracať, bez toho, aby bola za tento čin trestne zodpovedná, sú celkom jasne dané.
„Čin inak trestný“
„Čin inak trestný“ znamená akýkoľvek trestný čin uvedený v osobitnej časti Trestného zákona, ktorým niekto odvracia priamo hroziaci alebo trvajúci útok.
Myslí sa tým akýkoľvek trestný čin uvedený v osobitnej časti Trestného zákona, napríklad krádež, nedovolené ozbrojovanie a obchodovanie so zbraňami, ublíženie na zdraví, lúpež a iné, ktorý by bol trestný, keby neexistovala konkrétna okolnosť vylučujúca protiprávnosť.
Priamo hroziaci útok
Priamo hroziaci útok znamená, že záujem chránený Trestným zákonom v danom momente ešte nie je porušovaný, ale z okolností vyplýva, že s vysokou pravdepodobnosťou bude bezprostredne nasledovať začiatok útoku.
Útočník nemusí hrozbu priamo vysloviť, ale postačí, ak táto vyplýva priamo z okolností prípadu. Útočník sa napríklad nemusí priamo verbálne vyhrážať, že niečo urobí, aby sme mohli konať v nutnej obrane tak, že útok priamo hrozí, ale stačí, ak z konania útočníka evidentne vyplýva, že hrozí útok na záujem chránený Trestným zákonom.
Vtedy je dôležité útočníka upozorniť, že ak bude pokračovať, napríklad v približovaní sa, tak sa budete brániť.
Trvajúci útok
Trvajúci útok znamená, že záujem chránený Trestným zákonom je v danom momente porušovaný útokom.
Ak útok už skončil a vy sa teprve „mstíte“, nejde o nutnú obranu. Nutná obrana preto nemôže slúžiť ako prostriedok pomsty alebo dodatočného trestania útočníka.
Čo je útok
Útok je úmyselné protiprávne konanie človeka, ktoré ohrozuje záujem chránený Trestným zákonom. Útok je protiprávne konanie človeka a to spravidla „aktívne“ konanie alebo aj opomenutie, napríklad neopustenie cudzieho bydliska.
Vo všeobecnosti je však nutné útok charakterizovať ako protiprávne konanie človeka, resp. zvieraťa, či veci, ktorých konanie však na rozdiel od krajnej núdze ovláda úmysel človeka.
Útokom môže byť napríklad situácia, keď človek hucká na iného človeka psa alebo človek úmyselne riadi auto tak, aby priamo hrozil útok na život či zdravie iných.
Pod záujmom chráneným Trestným zákonom si môžeme predstaviť život, zdravie, slobodu a ľudskú dôstojnosť, majetok, práva a slobody, rodinu, mládež, hospodárske záujmy a iné záujmy spoločnosti chránené Trestným zákonom.
Podmienky nutnej obrany
Aby išlo o nutnú obranu, musia byť splnené všetky zákonné podmienky. Obranca musí odvracať priamo hroziaci alebo trvajúci útok a jeho obrana nesmie byť celkom zjavne neprimeraná útoku.
Všetky vyššie uvedené podmienky nutnej obrany musia byť nevyhnutne splnené k tomu, aby protiprávne konanie obrancu nemohlo byť posúdené ako trestný čin.
- musí existovať priamo hroziaci alebo trvajúci útok,
- útok musí smerovať proti záujmu chránenému Trestným zákonom,
- obrana musí smerovať proti útočníkovi,
- obrana musí byť súčasná s útokom,
- obrana nesmie byť celkom zjavne neprimeraná útoku.
Obrana musí smerovať voči útočníkovi a v prípade, ak útok vedú spoločne viacerí útočníci, je nutná obrana prípustná proti ktorémukoľvek z nich.
Primeranosť nutnej obrany
Ak vychádzame zo zákonného vymedzenia nutnej obrany a tiež z jej zákonných podmienok, tak v podstate jediným relevantným obmedzením pri konaní v nutnej obrane je fakt, že obrana nesmie byť zjavne neprimeraná útoku.
§ 25 ods. 2 Trestného zákona ustanovuje: „Nejde o nutnú obranu, ak obrana bola celkom zjavne neprimeraná útoku, najmä k jeho spôsobu, miestu a času, okolnostiam vzťahujúcim sa k osobe útočníka alebo k osobe obrancu.“
Pre správne posúdenie nutnej obrany je nevyhnutné vždy hľadať akceptovateľný prienik medzi primeranou obranou a útokom so zameraním sa na spôsob útoku, miesto útoku, čas útoku, okolnosti vzťahujúce sa na osobu útočníka a okolnosti vzťahujúce sa na osobu obrancu.
Spôsob útoku
Kritériom posúdenia nie sú použité prostriedky na obranu, ale spôsob ich použitia.
Pri hodnotení spôsobu útoku sa posudzuje najmä intenzita, priebeh a nebezpečnosť útoku, ako aj to, akým spôsobom útočník ohrozuje chránený záujem.
Miesto útoku
Menej zaľudnené miesto útoku alebo miesto, na ktorom sa nachádzajú ľudia naklonení útočníkovi, môže zvýšiť nebezpečnosť útoku a obrana môže byť razantnejšia.
Čas útoku
Na napadnutom, ktorý je ohrozovaný v nočnej dobe nebezpečnými osobami na živote a majetku, nemožno žiadať takú mieru opatrnosti a obozretnosti ako na osobe konajúcej za stavu menej nebezpečného.
Táto zásada bola vyjadrená aj v judikáte sp. zn. Zm I 62/1939 (Rt 6327/1939).
Osoba útočníka
Posudzujú sa okolnosti vzťahujúce sa na osobu útočníka, napríklad zdravotný stav útočníka, skutočnosť, či ovláda bojové umenia, či ho obranca pozná a či je v dobrej kondícii na rozdiel od obrancu.
Osoba obrancu
Pri posudzovaní sa prihliada aj na okolnosti vzťahujúce sa na osobu obrancu. Obrana môže byť razantnejšia, ak sú obrancove psychické či fyzické vlastnosti v nevýhode proti útočníkovi, napríklad ak ide o ženu proti mužovi, prípadne o osobu oslabenú chorobou, strachom alebo iným stavom.
Intenzívny a extenzívny exces
V súvislosti s nutnou obranou sa môžete často stretnúť s pojmami ako sú extenzívny a intenzívny exces z nutnej obrany.
O intenzívnom excese z nutnej obrany hovoríme vtedy, ak bola obrana celkom zjavne neprimeraná útoku. O extenzívnom excese z nutnej obrany hovoríme vtedy, ak nebola nutná obrana súčasná s útokom.
Ak útok už skončil a obranca následne útočníka napadne alebo poškodí, nejde o nutnú obranu. Rovnako nejde o nutnú obranu vtedy, ak obrana pokračuje po tom, ako útočník prestal predstavovať hrozbu.
Silné rozrušenie obrancu
§ 25 ods. 3 Trestného zákona ustanovuje: „Ten, kto odvracia útok spôsobom uvedeným v odseku 2, nebude trestne zodpovedný, ak konal v silnom rozrušení spôsobenom útokom, najmä v dôsledku zmätku, strachu alebo zľaknutia.“
Táto úprava zohľadňuje, že osoba napadnutá nebezpečným útokom nemusí konať s chladnou rozvahou a presne odhadnúť intenzitu obrany. Pri posudzovaní je preto významný aj psychický stav obrancu spôsobený útokom.
Nutná obrana a zásada subsidiarity
V prípade nutnej obrany zásada subsidiarity neplatí. V praxi to znamená, že obranca nie je povinný využiť všetky dostupné prostriedky na odvrátenie útoku.
Obranca sa môže začať brániť, prípadne brániť záujem chránený Trestným zákonom aj bez toho, že by najprv skúšal iné možnosti, napríklad volal políciu alebo hľadal pomoc.
Nutná obrana smeruje priamo proti útočníkovi, ktorý na vás útočí alebo bezprostredne hrozí útokom.
Putatívna alebo domnelá obrana
Putatívna obrana spočíva v tom, že obranca koná, pretože sa domnieva, že je prítomný priamo hroziaci alebo trvajúci útok, avšak v skutočnosti to tak nie je.
§ 25 ods. 4 Trestného zákona ustanovuje: „Ak sa niekto vzhľadom na okolnosti prípadu mylne domnieva, že útok hrozí, nevylučuje to trestnú zodpovednosť za čin spáchaný z nedbanlivosti, ak omyl spočíva v nedbanlivosti.“
Príkladom si je možné putatívnu obranu vysvetliť tak, že obranca sa skryje pred útočníkom niekam za roh, pričom počuje, že k rohu, za ktorým sa obranca skrýva, niekto prišiel a na toho obranca spoza rohu použije drevenú palicu, avšak následne zistí, že sa nebráni voči útočníkovi, ale obranu smeruje voči náhodnému okoloidúcemu.
Omyl, ktorý nespočíva v nedbanlivosti
Aby omyl nespočíval v nedbanlivosti, musí ísť o také konanie obrancu, pri ktorom nevedel, že ide o omyl a ani sa bez primeraných dôvodov nespoliehal na to, že o omyl nejde.
Občan sedí po zotmení v obývačke svojho domu spolu so svojou rodinou a sleduje televízny program. V tom počuje cez pootvorené okno obývačky kroky na dvore.
Pre istotu zoberie drevenú pálku a ide von na dvor, aby zistil, o čo ide. V prítmí vidí postavu zamaskovanej osoby s kuklou na hlave, ktorá drží v ruke niečo, čo vyzerá ako strelná zbraň, ako sa potichu pozdĺž steny zakráda k osvetlenému oknu obývačky.
Neváha a pálkou udrie túto osobu po hlave a spôsobí jej tak otras mozgu. Neskôr sa ukáže, že touto osobou je rodinný priateľ, ktorý si chcel urobiť žart, zamaskoval sa, zobral si napodobeninu strelnej zbrane a chcel fingovať prepadnutie s cieľom ich vystrašiť.
Majiteľ domu nevedel, že ide o omyl, ani sa bez primeraných dôvodov nespoliehal, že o omyl nejde, a ani to za daných okolností vedieť nemal a nemusel. Preto ide o omyl, ktorý nespočíva v nedbanlivosti.
Omyl spočívajúci v nedbanlivosti
Pôjde o trestnú zodpovednosť za nedbanlivostný trestný čin v prípade, že pôjde o odôvodnený omyl, ale tento bude spočívať v nedbanlivosti.
Ide o situáciu, keď sa obranca bez primeraných dôvodov spoliehal na to, že o omyl nejde alebo keď obranca nevedel, že ide o omyl, aj keď to, že ide o omyl, vzhľadom na okolnosti a svoje pomery vedieť mohol a mal.
Občan sedí po zotmení v obývačke svojho domu spolu so svojou rodinou a sleduje televízny program. V tom počuje cez pootvorené okno obývačky kroky na dvore.
Pre istotu zoberie drevenú pálku a ide von na dvor, aby zistil, o čo ide. V prítmí vidí postavu človeka otočeného chrbtom, ktorý voľným krokom, bez toho, aby si dával pozor na to, či robí hluk, ide smerom k bočnej strane domu k vysvietenému oknu obývačky.
Majiteľ domu bez upozornenia udrie túto osobu pálkou po hlave a spôsobí jej otras mozgu. Neskôr sa ukáže, že touto osobou je rodinný priateľ, ktorý prišiel neohlásene na návštevu a skôr než vošiel do domu sa chcel pohľadom cez okno presvedčiť, kto je doma.
Majiteľ domu sa vzhľadom na okolnosti mohol domnievať, že ide o útok, ale sa bez primeraných dôvodov spoliehal, že nejde o omyl. Ide teda o prípad omylu spočívajúceho v nedbanlivosti.
Krajná núdza podľa § 24 Trestného zákona
Čin odvracajúci priame nebezpečenstvo, ktoré ohrozuje zákonom chránený záujem, sa označuje ako krajná núdza.
Trestný zákon v § 24 uvádza definíciu: „Čin inak trestný, ktorým niekto odvracia nebezpečenstvo priamo hroziace záujmu chránenému týmto zákonom, nie je trestným činom.“
Krajná núdza rieši nebezpečenstvo, ktoré nemusí pochádzať len od človeka, ale napríklad od zvieraťa alebo prírodnej katastrofy.
Pri krajnej núdzi osoba neodvracia útok konkrétneho útočníka, ale nebezpečenstvo ohrozujúce život, zdravie, slobodu, majetok alebo iný záujem chránený Trestným zákonom.
Príklady nebezpečenstva
- útok zvieraťa, ktoré nebolo poštvané človekom,
- útok divého zvieraťa,
- útok túlavého psa,
- lesný požiar,
- lavína,
- padajúca omietka,
- prílivová vlna,
- odbrzdené a nekontrolovateľné vozidlo,
- technická porucha alebo iná udalosť bezprostredne ohrozujúca chránený záujem.
Zásada subsidiarity pri krajnej núdzi
Krajná núdza sa riadi zásadou subsidiarity a zásadou proporcionality.
Zásada subsidiarity v jednoduchosti hovorí, že konať v krajnej núdzi môžeme až potom, čo sme využili všetky možné dostupné prostriedky na odvrátenie hroziaceho nebezpečenstva, napríklad privolanie pomoci alebo útek z miesta.
Krajná núdza neplatí, ak ste mohli nebezpečenstvo odvrátiť inak.
Pri krajnej núdzi musí byť teda potrebné zasiahnuť do cudzieho právom chráneného záujmu preto, že nebezpečenstvo nemožno odvrátiť iným spôsobom.
Zásada proporcionality pri krajnej núdzi
Aj pri krajnej núdzi je nutné hľadieť na to, aby boli použité primerané prostriedky. To znamená, že potenciálne spôsobená škoda či následok činu použitého v krajnej núdzi nemôže byť rovnako závažný alebo dokonca závažnejší než nebezpečenstvo, ktoré hrozilo.
§ 24 ods. 2 Trestného zákona ustanovuje: „Nejde o krajnú núdzu, ak spôsobený následok je zjavne závažnejší ako ten, ktorý hrozil.“
Z takto formulovaného ustanovenia môžeme logicky prísť k záveru, že súčasný právny stav krajnej núdze umožňuje pri odvracaní nebezpečenstva nielen poškodiť záujem menej závažný ako ten, ktorému nebezpečenstvo hrozilo, ale takisto aj záujem rovnakej dôležitosti.
V niektorých prípadoch dokonca záujem o niečo závažnejší. Inak povedané, osoba konajúca v krajnej núdzi môže pri ochrane svojich zákonom chránených záujmov obetovať aj záujem rovnako závažný a dokonca aj záujem o niečo závažnejší.
Podľa takejto definície zásady proporcionality je možné obetovať aj jeden ľudský život za druhý ľudský život, v prípade, ak by išlo o situáciu obetovania života jedného človeka pre záchranu vlastného života.
Krajná núdza je veľkosťou škody limitovaná - nemožno beztrestne spôsobiť škodu rovnakú alebo vyššiu, než bola pôvodná hrozba.
Rozdiel medzi nutnou obranou a krajnou núdzou
| Hľadisko | Nutná obrana | Krajná núdza |
|---|---|---|
| Odvracaný jav | Priamo hroziaci alebo trvajúci útok | Priamo hroziace nebezpečenstvo |
| Zdroj ohrozenia | Útočník alebo osoba, ktorá útok riadi | Človek, zviera, prírodná udalosť, technická porucha alebo iný zdroj |
| Smerovanie konania | Obrana smeruje proti útočníkovi | Škoda sa môže spôsobiť aj inej osobe alebo na cudzom majetku |
| Subsidiarita | Neplatí | Platí |
| Proporcionalita | Obrana nesmie byť celkom zjavne neprimeraná útoku | Spôsobený následok nesmie byť zjavne závažnejší ako hroziace nebezpečenstvo |
| Časové hľadisko | Útok musí priamo hroziť alebo trvať | Nebezpečenstvo musí priamo hroziť |
Nutná obrana smeruje priamo proti útočníkovi, ktorý na vás útočí alebo bezprostredne hrozí útokom. Krajná núdza rieši nebezpečenstvo, ktoré nemusí pochádzať len od človeka, ale napríklad od zvieraťa alebo prírodnej katastrofy.
Pri nutnej obrane možno za určitých podmienok spôsobiť útočníkovi aj závažnú škodu, pokiaľ obrana nie je celkom zjavne neprimeraná útoku. Pri krajnej núdzi je spôsobená škoda limitovaná tým, že nesmie byť zjavne závažnejšia než hroziace nebezpečenstvo.
Pri krajnej núdzi sa škoda môže spôsobiť komukoľvek inému, napríklad poškodením cudzieho majetku. Pri nutnej obrane však musí obrana smerovať voči útočníkovi alebo voči niektorému z viacerých spoločných útočníkov.
Príklady krajnej núdze
Útok zvieraťa
Ak na prechádzke zbadáte agresívneho psa o rozmere menšieho teľaťa, ktorý už-už ide napadnúť vás alebo niekoho iného, pravdepodobne by prokurátor vaše obranné konanie hodnotil ako krajnú núdzu.
Ak však na vás škaredo zašteká niektorý z kabelkových typov domácich miláčikov, použite svoje ruky radšej na hlasné tlesknutie, ktoré asi bude na zastrašenie malého obrancu úplne stačiť.
Odbrzdené vozidlo
Na húf detí sa rúti odbrzdené opustené vozidlo a vy použijete zbraň, aby ste mu prestrelili pneumatiky a spomalili ho, kým sa deti rozutekajú.
Požiar v susednom dome
Vidíte cez okno, že v susedovej kuchyni horí, rozstrieľate zámok na jeho vchodových dverách, aby ste sa dostali dnu a uhasili požiar jeho bytu.
Záchrana pred prírodnou udalosťou
Zmocníte sa cudzieho auta na útek pred prílivovou vlnou.
Záchrana zdravia
Podnapitú poveziete svoju tehotnú sestru do nemocnice z opustenej chaty v horách, pretože jej a dieťaťu hrozí nebezpečenstvo smrti bez pomoci lekára.
Horolezci na jednom lane
Dvaja horolezci sú na jednom lane, vrchný horolezec vidí, že ukotvenie lana sa vyťahuje zo steny a ak odreže kolegu dole na lane, tak zomrú obaja.
Dôležitá je podmienka, že svojim zakročením nesmiete spôsobiť zjavne závažnejší následok, aký by hrozil bez vášho zásahu.
Príklady nutnej obrany
Útok kameňmi
Muž A sa snažil odvrátiť útok útočníkov, ktorí po ňom hádzali veľkými kameňmi s cieľom zraniť ho, pomocou strelnej zbrane.
Než naozaj vystrelil smerom k jednému z útočníkov, použil dva varovné výstrely, do zeme a do vzduchu. Pretože sa však jeho varovanie minulo účinkom a útočníci neprestali, muž A po jednom z nich vystrelil a smrteľne ho zranil.
Vyslobodenie z garáže
Muž A zavrel muža B v garáži, držaním vrát muži B bránil vo voľnom pohybe a zároveň mu hrozil, že zapáli jeho vonku stojace auto.
Muž B sa vyslobodil rozrazením vrát, pričom mužovi A spôsobil zranenie.
Použitie strelnej zbrane
Strelnú zbraň môžete použiť len pri splnení podmienok nutnej obrany, pričom obrana nesmie byť celkom zjavne neprimeraná útoku.
Zbraň smiete použiť iba proti bezprostredne hroziacemu alebo prebiehajúcemu útoku, keď iné prostriedky obrany nestačia.
Fyzické použitie vašej strelnej zbrane môže súvisieť s krajnou núdzou iba vtedy, ak jej použitím odvraciate priamo hroziace nebezpečenstvo a sú splnené všetky podmienky krajnej núdze.
Ak nebezpečenstvo nehrozilo, za rovnaké použitie vašej zbrane by ste mohli byť trestne stíhaní podľa zákona.
Filozofické a historické východiská
Krajná núdza bola už v teórii prirodzeného práva, ius naturale, odôvodnená pudom sebazáchovy.
I. Kant síce odmietal oprávnenosť konania v krajnej núdzi a takisto odmietal zachraňovanie jedného života na úkor života druhého, avšak udeľovanie trestov za takéto konanie považoval za nezmyselné a neplniace svoj účel.
Naopak Hegel považoval konanie v krajnej núdzi za oprávnené a tento inštitút za samozrejmý ochranný prostriedok integrity každého človeka.
Nutná obrana je starobylým inštitútom, ktorý je v práve uznávaný už od pradávna. Patrí k najstarším ľudským právam, právnu podobu jej však dal až vznik štátu.
Rozširovanie tejto inštitúcie nastalo najmä vplyvom talianskych právnikov v neskorom stredoveku, kedy sa nutná obrana a jej hranice netýkali už len útokov na život samotný, ale aj útokov iného druhu.
Ako prvý nutnú obranu právne vyjadril Cicero, ktorý ju označil za nepísaný prírodný zákon, nata lex, a je teda prirodzeným právom každého človeka.
Právo na nutnú obranu tak nemá základy v pozitívnom práve, ale vychádza z podstaty človeka. Úlohou práva je však zabezpečiť, aby osoba konajúca v nutnej obrane nemusela útočníkovi hradiť obranným konaním vzniknutú škodu.
J. J. Rousseau videl v nutnej obrane navrátenie prirodzeného práva na obranu človeku, ktorý toto právo mal aj v predštátnej spoločnosti a prostredníctvom spoločenskej zmluvy ho len dočasne prenechal štátu.
Všeobecne sa uvádza, že nutná obrana je uplatnenie práva proti bezpráviu.
