Sociálny pracovník vo výkone trestu

Sociálny pracovník vo výkone trestu pomáha odsúdenému zvládať dôsledky uväznenia, riešiť sociálne problémy a pripravovať sa na návrat do občianskeho života. Jeho práca nespočíva v preberaní zodpovednosti za klienta, ale v poskytovaní odbornej podpory, poradenstva a praktickej pomoci, ktorá odsúdenému umožňuje prevziať zodpovednosť za vlastný život.

Intervencie v penitenciárnej oblasti sú prvým krokom resocializácie človeka, ktorý porušil spoločenské normy a pravidlá. Účinná práca s trestanými osobami musí byť kontinuálna počas výkonu trestu aj po prepustení, pretože práve prepojenie penitenciárnej a postpenitenciárnej starostlivosti uľahčuje adaptáciu na slobode a prispieva k prevencii recidívy.

Postavenie sociálneho pracovníka v penitenciárnej oblasti

V rámci väzenského ústavu sa do kontaktu s väznenými osobami okrem personálu podieľajúceho sa na režimových činnostiach (personál zabezpečujúci napr. výkon sociálnych práv) dostáva aj odborný personál medzi, ktorý o. i. patria aj sociálni pracovníci.

Odsúdeným vo výstupných oddieloch je zabezpečená komplexná podpora a príprava na prepustenie najmä zo strany odborného personálu ústavu (psychológ, sociálny pracovník, pedagóg), ale aj sociálneho kurátora metodika, ktorý je zamestnancom Ústredia práce, sociálnych vecí a rodiny. Práve on predstavuje významné spojenie medzi životom vo väzení a životom po prepustení.

Základným aspektom úspešnej a účinnej intervencie je pozitívny, podporný vzťah medzi sociálnym pracovníkom a klientom, podmienkou, ktorého je empatia, rešpekt, ústretovosť, vrelosť a opravdivosť. „V procese intervencie má klient mať psychickú aj praktickú oporu v sociálnom pracovníkovi.“ (Schavel, Čisecký 2005, s. 106)

Pociťovanie veľkej opory zo strany penitenciárneho sociálneho pracovníka v podmienkach slovenského väzenského systému v rámci výskumu zameraného na sociálne poradenstvo uvádzalo 44 % respondentov (N = 145). (Banás 2023)

Čo je sociálna práca vo výkone trestu

Charakteristiky výkonu väzby a výkonu trestu odňatia slobody akými sú izolácia, absencia opornej sociálnej siete, prerušenie vzťahov a i., svojou povahou vytvárajú podmienky pre aplikáciu intervencií sociálnej opory (praktických aj psychických) smerom od väzenského personálu alebo osôb z vonkajšieho prostredia k väzneným osobám.

Sociálna opora je druh prosociálneho správania a pomoci vyznačujúca sa skutkami v prospech inej osoby, ktorá sa nachádza v kríze alebo záťaži, bez očakávania odmeny. Je nápomocná pri zvládaní nepriaznivých životných udalostí zasahujúcich celkovú psychickú pohodu a zdravie. (Verešová a kol. 2011, s. 293)

V zahraničnej literatúre sa v tejto oblasti stretávame s pojmom sociálna podpora (ang. social support), ktorý tvorí náš ekvivalent termínu sociálna opora. Hobbs (2000a, s. 4) ju definuje ako akúkoľvek formu pomoci, ktorá môže byť vyžiadaná alebo poskytnutá inou osobou, osobami s cieľom vyriešiť svoje problémy, pričom jednotlivec nemusí nevyhnutne vyhľadávať oporu, ale môže mu napomôcť len samotné vnímanie, že v prípade potreby mu bude dostupná.

Vo vzťahu k sociálnej opore v penitenciárnych podmienkach zdôrazňuje ako najefektívnejšie poskytovanie a prijímanie sociálnej opory na základe bežných každodenných interakcií prebiehajúcimi medzi väzenskou klientelou a väzenským personálom, kedy ju klient nevyžaduje a on ani poskytovateľ sociálnej opory nie sú ovplyvnení vzájomnými vzťahmi.

Hlavné úlohy sociálneho pracovníka

Sociálny pracovník vo výkone trestu identifikuje sociálne problémy odsúdeného, poskytuje sociálne poradenstvo, podporuje jeho motiváciu k zmene a pomáha mu plánovať kroky potrebné na návrat do spoločnosti. Súčasťou jeho práce je aj spolupráca s rodinou, väzenským personálom, sociálnymi kurátormi, úradmi práce a ďalšími inštitúciami.

Každý odsúdený, ktorý má záujem riešiť svoj sociálny problém, má možnosť začať proces jeho riešenia už počas výkonu trestu. Pokiaľ nemá záujem a vnútornú motiváciu využiť dostupnú pomoc, je malá pravdepodobnosť, že ju vyhľadá sám po prepustení.

Preto je dôležité zamerať sa na motiváciu odsúdených prevziať zodpovednosť za svoj život. Dôležité je nič nerobiť za klienta. Stále len ukazovať možnú cestu, ale nekráčať po nej namiesto klienta.

Ani chvíľu. Ani ten najkrajší krok na dobrej ceste nikomu nepomôže, pokiaľ je náš vlastný. Akokoľvek by sme chceli, nič nedosiahneme vlastnou vôľou.

Formy sociálnej opory

Vanková (2020, s. 79 - 80) uvádza nasledovné zložky sociálnej opory (doplnené autorom), pričom v tejto súvislosti zdôrazňuje význam prítomnosti sociálneho pracovníka v penitenciárnych podmienkach:

• Emocionálna opora - prejav empatie a prijatie klienta takého aký je pri súčasnom dodržiavaní platných pravidiel a profesionálnych vzťahov, komunikácia o prežívaných problémoch a i., je ňou dodávaná nádej.
• Hodnotiaca opora - umožňuje zhodnotenie komunikácie, poskytuje informácie užitočné pre samohodnotenie. Posilňuje kladné seba hodnotenie a sebavedomie človeka, ktorý je v núdzi. (Žilová 2015)
• Informačná opora - umožňuje poskytnutie poradenstva, ktoré pomáha riešiť vzniknuté problémy; vytvára priestor pre aplikáciu sociálneho poradenstva.
• Inštrumentálna opora - poskytuje praktické druhy hmotnej a materiálnej pomoci.

Inštrumentálna opora môže zahŕňať pomoc so zabezpečením vhodného oblečenia a obuvi odpovedajúcim klimatickým podmienkam pri prepustení z výkonu väzby alebo výkonu trestu odňatia slobody, poskytnutie finančných prostriedkov na zabezpečenie prepravy do miesta bydliska, pomoc s hľadaním práce alebo bývania po prepustení z väzenského ústavu a pod.

Inštrumentálna opora sa nám javí ako žiaduca najmä pred prepustením klienta z väzenského ústavu. Odborní pracovníci zainteresovaní do poskytovania sociálnej pomoci sa snažia pred prepustením väzneným osobám, ktoré to potrebujú zabezpečiť pri prechode do občianskej spoločnosti následnú kontinuálnu pomoc, či už s využitím štátneho alebo neštátneho sektora.

Takáto pomoc by mala obsahovať vyššie uvedené zložky sociálnej opory, aby sa prepusteným osobám najmä v prvých mesiacoch po prepustení uľahčilo zvládanie niektorých náročnejších situácií súvisiacich so začlenením do spoločnosti, napr. administratívna pomoc spojená s vybavovaním na úradoch, orientácia v meniacej sa spoločnosti, pomoc s návratom do rodiny, komunity a pod.

Príprava na prepustenie

Prvé kroky po prepustení bývajú najťažšie, preto sme pre prepúšťaných pripravili personalizované portfólio, ktoré im pomôže zorientovať prvé dni na slobode.

Jeho súčasťou je potvrdenie o prepustení, manuál „Čo robiť po prepustení“, životopis, kontakty na ubytovacie zariadenia, pracovné ponuky, ďalšie dôležité kontakty a priestor pre poznámky.

Príprava na prepustenie by mala začať s dostatočným predstihom, aby odsúdený neodchádzal z ústavu bez základného plánu. Sociálny pracovník s ním môže riešiť doklady, bývanie, zamestnanie, finančnú situáciu, rodinné vzťahy, zdravotné a psychické ťažkosti, závislosti a možnosti ďalšej odbornej pomoci.

V tejto súvislosti Černíková (1996) uvádza, že k opätovnému spáchaniu trestného činu (recidíve) dochádza najčastejšie prvý rok po prepustení z väzenského ústavu.

Prepojenie penitenciárnej a postpenitenciárnej starostlivosti

Prepojenie politík penitenciárnej a postpenitenciárnej starostlivosti v kontexte projektu Šanca na návrat a jeho cieľov je nasmerované na:

• Tvorbu a realizáciu resocializačných a výchovných vzdelávacích programov v rámci výkonu trestu tak, aby tvorili základňu pre uľahčenie adaptácie odsúdeného po prepustení.
• Zameranie programov na témy, ktoré sú v páchaní trestnej činnosti kľúčovými rizikovými faktormi, napríklad závislosti, zamestnanosť, rodina a vzťahy, násilie a pod.
• Zaradenie sociálneho kurátora - metodika do pracovného tímu vo výstupných oddieloch.
• Vytvorenie a využívanie nových nástrojov, ako napr. „Individuálneho akčného plánu sociálneho začlenenia“, nástrojov na meranie rizika recidívy trestnej činnosti alebo určenie potrieb odsúdených osôb.
• Dosahovanie užšej integrácie politík a aktivít penitenciárnej a postpenitenciárnej starostlivosti.

Jeho úlohou je premostenie oboch typov starostlivosti na základe úzkej spolupráce so sociálnymi kurátormi pre plnoleté fyzické osoby, či odborníkmi z iných inštitúcií a organizácií.

Dosahovanie užšej integrácie politík a aktivít penitenciárnej a postpenitenciárnej starostlivosti je často podmienené zreálnením prepojenia z hľadiska možností legislatívnych úprav, keďže „mosty“ medzi uvedenými politikami majú nie len praktické súvislosti a dopady, ale aj právne kontexty.

Zdroje sociálnej opory

Sociálna opora môže pochádzať z formálnych alebo neformálnych zdrojov. K neformálnym zdrojom priraďujeme rodinu, blízke osoby a pod., k formálnym zdrojom radíme väzenský personál (napr. sociálnych pracovníkov, psychológov, duchovných a i.) a inštitucionalizované zdroje z vonkajšieho prostredia (napr. sociálni kurátori, pracovníci občianskych združení a pod.).

Cullen (1994 in Thames 2010, s. 5) uvádza, že neformálne poskytovanie sociálnej opory sa uskutočňuje prostredníctvom vzťahov s jednotlivcami, ktorí nie sú spájaní so žiadnou štátnou alebo úradnou inštitúciou.

Na rozdiel od formálne poskytovanej sociálnej opory, ktorú poskytujú formálne organizácie ako napr. školy, štátne programy sociálneho zabezpečenia a dokonca aj systém trestného súdnictva.

Rodina a blízke osoby

Udržiavanie kontaktu so svojimi neformálnymi zdrojmi sociálnej opory sa vo väzenskom ústave môže uskutočňovať prostredníctvom návštev (aj videonávštev), korešpondencie a telefonovania.

Udržiavanie kontaktu s vonkajším prostredím upravujú v podmienkach väzenského systému Slovenskej republiky primárne zákon č. 221/2006 Z. z. o výkone väzby v znení neskorších predpisov a zákon č. 475/2005 Z. z. o výkone trestu odňatia slobody a o zmene a doplnení niektorých zákonov.

Solbakken a Wynn (2022 In Duwe, Clark 2013) uvádzajú, že „uľahčenie kontaktu medzi uväznenými jednotlivcami a ich rodinami je obzvlášť dôležité, pretože je trvalo spojené s lepšími rehabilitačnými výsledkami znížením recidívy po prepustení.“

Väznené osoby však nemusia prežívať každý kontakt ako podporný. La Vigne et al. (2005 In Meyers a kol. 2017) upozorňujú, že zážitok z návštevy a jej následné výsledky sú ovplyvnené vzájomnou kvalitou vzťahov medzi návštevníkmi a väznenými osobami.

„Inými slovami, dynamika a výmena názorov medzi väzňami a ich návštevníkmi nemusia mať vždy podporný charakter.“ (Meyers a kol. 2017b)

Význam rodinného kontaktu

Z výskumných zistení Jiang a Winfree (2006a, s. 48) realizovaných v oblasti účinkov sociálnej opory pri umiestnení odsúdených vo väzenskom ústave vyplýva, že rodinný stav vplýva rozdielne z pohľadu porušovania interných pravidiel väzenského ústavu na odsúdených mužov a na odsúdené ženy.

U ženatých mužov je nižšia pravdepodobnosť, že budú porušovať pravidlá ako slobodní muži. Medzi vydatými a slobodnými ženami neboli v tomto ukazovateli zaznamenané rozdiely, čo Pollock (2002 In Jiang a Winfree 2006b, s. 48) vysvetľuje väčšou pravdepodobnosťou, že manželky odsúdených mužov ich budú navštevovať a postarajú sa o deti, než manželia, ktorí navštívia svoje uväznené manželky a postarajú sa o deti.

U väznených žien, ktoré udržiavajú telefonický kontakt so svojimi deťmi (buď im volajú alebo prijímajú od nich hovory) bola na mesačnej báze zaznamenaná očakávaná miera porušovania pravidiel nižšia o 27%. (Jiang a Winfree 2006c, s. 46)

Valentovičová (2019, s. 85 - 90) na základe realizovaného výskumu uskutočnenom na reprezentatívnej vzorke väzenskej populácie (N = 841) v období od mája 2017 do júna 2017 medzi odsúdenými v podmienkach výkonu trestu odňatia slobody v Slovenskej republike uvádza, že najviac využívanou formou udržiavania kontaktu s vonkajším prostredím sa deje v 39, 72% prípadov prostredníctvom korešpondencie.

Odsúdení zo strany rodiny vnímajú v 41% psychickú oporu, v 31% finančnú oporu, v 21% materiálnu oporu, v 5% nepociťujú žiadnu oporu a v 2% uvádzajú pociťovanie opory inou formou.

Formálne zdroje

Väzneným osobám sa môže dostávať sociálnej opory od formálnych zdrojov pôsobiacich vo väzenskom ústave na báze vykonávaných denných činností, účasti na organizovaných aktivitách (napr. poradenské skupiny, svojpomocné skupiny a pod.), na základe vlastnej alebo sprostredkovanej žiadosti alebo od iných spoluväzňov.

Vo vzťahu k celému inštitucionálnemu personálu sa odporúča poskytnúť školenie, vzdelávanie prispôsobené ich všeobecným a špecifickým povinnostiam, ktoré budú reflektovať súčasné osvedčené postupy v trestných vedách založené na dôkazoch (UNODC, s. 23).

Do skupiny špecifického personálu môžeme zaradiť napr. pedagógov, špeciálnych pedagógov, psychológov, sociálnych pracovníkov a duchovných.

Významnú úlohu tiež zohráva poskytovanie sociálnej opory zo strany externých subjektov a ich spoločnej participácii na organizovaných aktivitách a programov penitenciárnej sociálnej práce.

K externým formálnym zdrojom patria o. i. sociálni kurátori pôsobiaci na Úradoch práce, sociálnych vecí a rodiny, probační a mediační úradníci, občianske združenia podieľajúce sa na pomoci prepusteným z výkonu väzby alebo výkonu trestu odňatia slobody a sprostredkúvajúce prácu, bývanie alebo pomoc so zvládaním závislostí.

Formálne zdroje sociálnej opory pôsobiace priamo v penitenciárnom ústave a odborní pracovníci z rôznych oblastí externého prostredia sú významným zdrojom sociálnej opory nie len počas priebehu umiestnenia, ale u niektorých väznených osôb aj pred prepustením z väzenského ústavu, kedy sa podieľajú na riešení problémov spojených s návratom do občianskej spoločnosti a k rodinným príslušníkom.

Sociálne poradenstvo a resocializácia

Dostupnosť sociálnej opory v penitenciárnych podmienkach neposkytuje väzneným osobám iba pomoc pri zvládaní pre nich záťažových situácií. Podľa Justovej (In Kleskeň 2016, s. 35) sa dostupná sociálna opora podieľa aj na vytváraní nových resocializačných návykov.

A teda návykov, ktoré sa podieľajú na predchádzaní páchania trestnej činnosti, sú to napr. pracovné návyky, návyky zamerané na zvládanie záťažových situácií, návyky zamerané na zmysluplné využívanie voľného času a pod.

„Vnímanie sociálnej opory medzi väznenými je spojené so zníženými pocitmi odcudzenia, úzkosti a väznenia, pričom zároveň vedie k vyššej „výraznosti identity“ a očakávaniam po prepustení.“ (Meyers a kol. 2017a In Paterline & Petersen, 1999, s. 437; pozri tiež Biggam & Power, 1997)

Sociálna opora nie je rozhodujúca iba počas umiestnenia osôb vo väzenskom ústave, ale i po ich prepustení z neho. Uľahčuje prechod z penitenciárneho do občianskeho prostredia, zabraňuje recidíve a zvyšuje pravdepodobnosť zapojenia sa do života bez ohrozenia zdravia ovplyvneného psychickými chorobami, ktoré sa mohli objaviť v súvislosti s umiestnením vo väzenskom ústave. (Seal et al. 2007 In Dadi et al. 2019a)

Odborný vzťah s klientom

Pri uplatňovaní sociálnej opory považujeme za dôležité poukázať na dodržiavanie a rešpektovanie profesionálnych vzťahov medzi zainteresovanými stranami vo väzenskom ústave t. j. osobami poskytujúcimi sociálnu oporu a jej prijímateľmi - obvinenými a odsúdenými.

Uväznenie je o. i. spojené so stratou slobody, obvyklých opôr a vymanením sa zo svojho sociálneho prostredia. Prítomnosť sociálnej opory tak plní ochrannú funkciu, ktorá pomáha pri adaptácii a prekonávaní stresových situácií spojených s umiestnením do väzenského zariadenia (Zimet, Dahlem, Zimet & Farley 1988 In Rodrigues a Santos, s. 213).

Sociálny pracovník musí klienta akceptovať takého, aký je, pričom akceptácia neznamená schvaľovanie trestnej činnosti ani rezignáciu na hranice a pravidlá. Profesionálny vzťah má byť založený na rešpekte, jasných hraniciach, dôvere a zodpovednosti klienta za vlastné rozhodnutia.

Sociálny pracovník sa v prvom rade musí naučiť odložiť svoje nebíčkovské predstavy nabok a akceptovať klienta takého, aký je. Keď prestane mať od klienta očakávania, potom sa mu aj ohromne uľaví a môže byť vo svojej profesii užitočný.

Odbornosť a hranice pomoci

Nevedomosť sociálnych pracovníkov, ich odborná nekompetentnosť. Nie sú vôbec pripravení na prácu s touto cieľovou skupinou.

Niežeby nechceli, nemá ich kto vzdelávať, nemajú sa kde vzdelávať. Pritom paradoxne zo všetkých vysokoškolských odborov školy najviac chrlia sociálnych pracovníkov.

Prílišný súcit sociálnu prácu priamo zabíja. Stále dokola opakujem študentom aj samotným klientom - súcit nám majú na tomto svete darovať prednostne priatelia, rodina, susedia, kolegovia, kamaráti … ten nevyžaduje odbornosť.

Ak takého človeka klient na svete nemá, tak úlohou sociálneho pracovníka je pomôcť klientovi nadobudnúť také správanie, aby blízkeho človeka schopného súcitu získal. To je odbornosť profesie sociálneho pracovníka.

Nehovoriac o tom, že takmer neexistuje trestaná osoba, ktorá by nemala ďalšie patológie, ako sú závislosti, problémová rodina, ohrozené zdravie a podobne. Na sociálneho pracovníka to kladie vysoké profesné nároky.

Poznanie väzenského prostredia

Druhá vec, je dôležité poznať výkon trestu čo najlepšie. Ako tam fungujú vzťahy, čo a prečo sa tam žije, aký typ tlaku a stresu tam existuje, jednoducho čo má klient za sebou.

Klienti o tom takmer nehovoria, ale aby sa mohol sociálny pracovník rozhodnúť tak, aby jeho intervencie mali účinnosť, toto potrebuje vedieť. Dosť do hĺbky a dôkladne.

A samozrejme nie od samotného klienta. Tomu prináša ako svoj vklad už vopred získané pochopenie.

Individuálny prístup, komunikácia a motivácia

Som od prírody individualistka, takže preferujem individuálny prístup. Hoci často hovorím všeobecné riešenia, vytváram typológie alebo zaraďujem do skupín, aj tak mám v hlave vždy individuálny prístup.

Vždy počítam s výnimkami a zo srdca úprimne verím na ľudské prekvapenia a vždy ich aj čakám. Aj po tisíckrát opakovanom tom istom.

Takže obľubujem, keď je klientovi a cez neho spoločnosti technika na úžitok. Neznášam štatistiky o množstvách prevedených techník, mám z nich vždy pocit, že zakrývajú neužitočnosť.

Humor je dôležitou súčasťou práce s trestanými osobami. Je to často jediný spôsob na odľahčenie situácie práve pri nedobrovoľných klientoch, ktorí majú prirodzene problém otvoriť sociálnemu pracovníkovi možnosť výchovne zasahovať.

No a potom je to moja psychohygiena. Ventilujem tak svoje emócie, cez humor sociálne prijateľne spracúvam svoj hnev alebo vypätie.

Vzdelávanie a kompetencie sociálneho pracovníka

Akreditácia MŠ SR vydaná 26.4.2021 - číslo akreditovaného vzdelávacieho programu 1678/2021/31/1.

Cieľom vzdelávania je príprava pomáhajúcich odborníkov na aktívnu a profesionálnu prácu v penitenciárnej a postpenitenciárnej oblasti.

Kurz je určený odborníkom a absolventom pomáhajúcich profesií, ktorí pracujú alebo v budúcnosti plánujú pracovať s odsúdenými alebo prepustenými osobami. Požadované vstupné vzdelanie je minimálne 1. Stupeň VŠ (Bc.), odporúčané je VŠ vzdelanie v pomáhajcej profesii.

Obsah kurzu tvoria aktuálne informácie poznatky z oblasti výkonu penitenciárnej a postpenitenciárnej práce. Absolvent chápe širší význam trestu, pozná tresty, ktoré je možné udeliť v rámci SR a ich špecifiká, ovláda podmienky elektronického monitoringu, dokáže identifikovať priestor pre pomoc a podporu v rámci výkonu trestu, vie efektívne pracovať s odsúdeným a prepustenými osobami, dokáže prepájať penitenciárnu a postpenitenciárnu starostlivosť.

Absolvent disponuje odbornými vedmosťami o probácií, má zručnosti vo vedení probačného stretnutia, vie identifikovať typ páchateľa a používať techniky sociálneho poradenstva v probácií.

Je schopný analyzovať a identifikovať problém a riziko recidívy páchateľa. V probačnom procese je schopný komunikácie a kooperácie zameranej na motiváciu páchateľa k pozitívnej zmene a jeho mobilizáciu.

Absolvent ovláda mediačné konanie v trestnom konaní. Absolvent dokáže spolupracovať s inými odborníkmi, vhodne intervenovať v rodine a efektívne pracovať so skupinou.

Zamestnanie a sociálne začlenenie po prepustení

Osoby po výkone trestu túžia po opätovnom zaradení sa do bežného života. Častokrát sa márne snažia získať stabilnú prácu.

V zmysle Zákona č. 112/2018 o sociálnej ekonomike a sociálnych podnikoch môžu registrované sociálne podniky získať motivačný príspevok aj na zamestnávanie ľudí, ktorí sa vracajú z výkonu trestu.

Vďaka Memorandu o spolupráci, ktoré nastavilo rámec vzájomného prepojenia národného projektu Šanca na návrat a národného projektu Inštitút sociálnej ekonomiky, tak bude možné, aby sa ľudia po výkone trestu opäť uplatnili na trhu práce.

Zároveň je to cesta, ako predísť ich sociálnemu vylúčeniu. Memorandum o spolupráci tak umožní vhodné prepojenie sociálnej ekonomiky s programom starostlivosti o odsúdených.

„V praxi bude naša spolupráca spočívať najmä v tom, že naše Regionálne centrá sociálnej ekonomiky sa budú snažiť pomáhať odsúdeným osobám a osobám po výkone trestu pri vyhľadávaní vhodných pracovných príležitostí v sociálnych podnikoch,” priblížil spôsob fungovania vzájomného previazania aktivít generálny riaditeľ Implementačnej agentúry MPSVR SR Ing. Norbert Tinka.

Výsledkom bude plynulý prechod znevýhodnených nezamestnaných do plnohodnotného občianskeho života.

Recidíva ako hlavný cieľ intervencie

Jednoznačne k znižovaniu recidívy. Ľudí nezaujímajú iné ciele a tak je to fajn.

Práca s trestanými osobami nemôže dosahovať cieľ prevencie pred recidívou, ak nebude pracovať s trestanými kontinuálne v treste aj po treste.

Trest sa deje, ale prevýchova nie. Lenže celá spoločnosť potrebuje práve najviac, aby sa diala prevýchova.

Pretože odsúdených na doživotie je pár ľudí. Ostatní vyjdú von a dennodenne vychádzajú medzi nás.

Absolútna priorita je jednoduchosť učenia, zážitkovosť učenia, dlhodobo opakujúce sa rovnaké vzory učenia a ukázanie osobnej výhody so zmeny správania.

Úloha sociálneho pracovníka v tíme

Práca sociálneho pracovníka vo výkone trestu je súčasťou širšieho systému, v ktorom spolupracujú psychológ, pedagóg, špeciálny pedagóg, duchovný, sociálny kurátor, probačný a mediačný úradník, zdravotnícki pracovníci a odborníci z externých organizácií.

Spolupráca umožňuje riešiť sociálne problémy v širších súvislostiach. Závislosť, strata bývania, narušené rodinné vzťahy, nezamestnanosť, nízka vzdelanostná úroveň a psychické ťažkosti sa často navzájom ovplyvňujú a vyžadujú koordinované intervencie.

Rozdelenie prevýchovnej a trestnej zložky vo výkone trestu tak, aby sa nespájali u jednej osoby, je dôležité nie pre pracovníkov, ale pre trestané osoby.

Verím, že ani pre pracovníkov to nie je príjemné, ak majú v jednej chvíli živú ľudskú bytosť napr. ponižovať prehliadkami a v inej chvíli jej pomáhať a snažiť sa vzbudiť jej dôveru.

Etika a profesionálna zodpovednosť

Trest by nemal byť spochybňovaný a rozriedený sociálnou prácou. Trest má svoje dôležité a prvé miesto po odsúdení.

Ja len vravím, že nie jediné. Pokiaľ nejdeme cestou trestu smrti za každý trestný čin, potom nemyslieť na vlastnú bezpečnejšiu budúcnosť je masochizmus.

Na svoju obranu pred ňou sme zatiaľ nič lepšie ako trest nevymysleli. Je treba odložiť svoje nebíčkovské predstavy.

Sociálnemu pracovníkovi v tejto profesii to však nestačí. Aby ju mohol vykonávať profesionálne účinne, potrebuje cítiť k svojim klientom lásku.

Nie naivný súcit plynúci z nepoznania osoby, trestného činu a z naivného pohľadu na život, ale naopak - láska, ktorá je informovaná a bez ilúzií.

Miluje vinných a pozná svoju mieru. To sa inak nedá naučiť, to človek buď cíti, alebo nech hľadá profesiu, v ktorej to cíti.

tags: #socialny #pracovnik #vo #vykone #trestu