Špeciálna stimulácia telesne postihnutých

Špeciálna stimulácia telesne postihnutých je súbor pedagogických, liečebných, psychologických a sociálnych postupov, ktoré podporujú vnímanie, pohyb, komunikáciu, sebaobsluhu, učenie a sociálne začlenenie človeka s telesným postihnutím. Jej cieľom je čo najviac rozvinúť zachované schopnosti, podporiť náhradné funkcie a vytvoriť podmienky na maximálnu možnú samostatnosť a nezávislosť.

Stimulácia má byť komplexná, individuálna, systematická a primeraná zdravotnému stavu, veku, vývinovej úrovni a osobitným potrebám človeka. Rozvoj jednotlivých oblastí psychomotorického vývinu dieťaťa sa buduje postupne a všetky sa vzájomne ovplyvňujú a prelínajú. Stimulácia by preto mala byť komplexná, zameraná na všetky oblasti osobnosti dieťaťa (bio-psycho-socio).

Čo je telesné postihnutie

Telesne postihnutý jedinec sa vyznačuje chybami pohybového, nosného a nervového ústrojenstva, ktoré sú príčinou poruchy jeho hybnosti. Patria sem aj všetky odchýlky od normálneho tvaru tela a končatín, teda deformity, abnormality a anomálie.

Telesné postihnutie môže byť vrodené (na základe porúch vývinu zárodku počas prvých týždňov tehotenstva) alebo získané (v dôsledku úrazu, zápalových a degeneratívnych ochorení mozgu, miechy a pod.). Telesne postihnutý je osoba s chybou pohybového a oporného ústrojenstva alebo poškodením nervového ústrojenstva, ak sa prejavuje porušenou hybnosťou a jedinec v stave choroby alebo zdravotného oslabenia.

Telesne postihnutý jedinec si vyžaduje starostlivosť - primeranú pomoc svojim potrebám, ktoré sú individuálne predovšetkým preto, lebo jestvuje veľa typov telesného postihnutia. Pohybové poruchy, odlišnosť jedinca od ostatných, priebeh liečby, izolácia a iné činitele môžu nepriaznivo ovplyvniť aj osobnostný vývin jedinca.

Príčiny a formy telesného postihnutia

Vrodené telesné postihnutia s poškodením mozgu

Detská mozgová obrna (DMO) je najčastejšou príčinou telesného postihnutia. Zapríčiňuje poruchu hybnosti. Perinatálne (pôrodné) činitele - nedostatok kyslíka u detí oživovaných viac ako 10 min.

Formy DMO: spastické (diparetická, hemiparetická, kvadruparetická), nespastické (hypotonická, dyskinetická). Pridružené poruchy DMO: poruchy telesného vývinu, intelektových schopností, epilepsia, poruchy zraku, sluchu, učenia, reči, dýchania, obmedzenie sociálnych kontaktov.

Vrodené poruchy vývinu

Dysmélie sú poruchy vo vývine končatín. Dochádza k nim medzi 20. až 46. dňom tehotenstva pôsobením vonkajších (exogénnych) činiteľov - žiarenie, lieky, nedostatok kyslíka a pod.

Druhy dysmélií: amélia - chýba celá končatina; fokomélia - tulenia ruka - chýba rameno i predlaktie. Pri rázštepe chrbtice ide o porušenie uzáveru embryonálnej neurálnej trubice (na určitom mieste chýba stavec a medzistavcová platnička).

Porucha vzniká v prvých štyroch až šiestich týždňoch tehotenstva. Postihnuté dieťa neudrží moč, stolicu, koža je necitlivá, náchylná k preležaninám.

Získané telesné postihnutia bez poškodenia mozgu

Amputácie znamenajú oddelenie časti, či celej končatiny od tela. Príčiny amputácií: úrazy dopravné, pracovné, v domácnosti; zhubné nádory končatín; chorobné zmeny končatín z cievnych alebo metabolických príčin.

Anatomické straty sa nahrádzajú protézami. Svalové ochorenia môžu mať podobu progresívnej svalovej dystrofie, pri ktorej dochádza k degeneratívnemu rozpadu svalstva a príčinou je chromozómová porucha.

Perthesova choroba má neznámy pôvod. Zápalový proces poškodzuje hlavicu stehennej kosti, ktorá stráca pevnosť a pod tlakom sa deformuje.

Získané telesné postihnutia s poškodením mozgu alebo miechy

Úrazy miechy sprevádza znížená mobilita (schopnosť hýbať sa) až imobilita (neschopnosť pohybu). Ďalšie dôsledky úrazov miechy: parézy - čiastočné ochrnutia, plégie - úplné ochrnutia, problémy s ovládaním zvieračov, problémy s dýchaním, problémy až neschopnosť hrýzť a prehĺtať.

Úrazy mozgu môžu mať podobu otrasu mozgu, pomliaždenia mozgu alebo krvácania do mozgu. Z hľadiska praktického života je možné poúrazové postihnutie deliť na postihnutie horných končatín (alebo oboch horných končatín), dolných končatín (alebo obidvoch), postihnutie chrbtice a postihnutia mozgu.

Poruchy miechy a ich funkčné dôsledky

Ak dôjde k porušeniu miechy, čo je väčšinou len pri ťažkých úrazoch, vzniká ochrnutie dolnej polovici tela (paraplégia) v rozsahu, závislom na výške poškodenia miechy. Pri porušení miechy v krčnej oblasti dochádza aj k ochrnutiu horných končatín (quadruplégia - tetraplégia - ochrnutie všetkých končatín, samozrejme aj trupu).

Ochrnutie postihuje aj zvierač konečníka a močového mechúra (inkontinencia - neudržanie moču a stolice) a sexuálnej funkcie. Liečba týchto úrazov (ale aj neúrazových postihnutiach miechy) je záležitosťou dlhodobej odbornej starostlivosti.

Liečebná rehabilitácia končí tým, že bol dosiahnutý maximálne možný úspech, čo je v priaznivejších prípadoch, že môže byť obnova všetkých postihnutých funkcií, v minimálnych prípadoch (pri úplnom alebo rozsiahlejšom porušení miechy), je ochrnutie trvalé a úlohou rehabilitácie bolo docieliť maximálne možnú sebestačnosť využitia funkcie zachovalých svalov nad miestom postihnutia.

Takto postihnutých ľudí pripravuje rehabilitácia (liečebná, psychologická, pracovná a sociálna) pre život so zmenenými podmienkami, napr. pri možnej chôdzi len s opornými pomôckami, alebo pri možnosti pohybu len na invalidnom vozíku.

Význam špeciálnej stimulácie

Špeciálna stimulácia je súčasťou výchovnej rehabilitácie. Výchovná rehabilitácia je súhrn takých aktivít špeciálno-pedagogického charakteru, ktoré sú v konečnom dôsledku zamerané na socializáciu jedinca, spôsobujú pozitívne zmeny v stave vychovanosti a vzdelanosti, tieto podnecujú alebo odstraňujú prípadné prekážky pri ich dosahovaní, pričom podporujú terapeutické aktivity a majú aj psychoterapeutické poslanie.

Do výchovnej rehabilitácie sa zaraďuje špeciálna edukácia, špeciálna stimulácia, korekcia, reedukácia a kompenzácia. Pri výchovnej rehabilitácii je potrebné pridržiavať sa istých zásad, ktoré uľahčujú a zvyšujú rehabilitačný efekt.

Špeciálna stimulácia môže podporovať postihnuté, oslabené aj zachované funkcie. Pomáha človeku lepšie vnímať vlastné telo, orientovať sa v priestore, reagovať na okolie, rozvíjať pohybové a komunikačné schopnosti a postupne zvládať praktické činnosti.

Komplexná rehabilitácia telesne postihnutých

Komplexná rehabilitácia (ucelená rehabilitácia) je vzájomne previazaný, koordinovaný a cielený proces, ktorého základnou náplňou je čo najviac minimalizovať priame i nepriame dôsledky trvalého alebo dlhodobého zdravotného postihnutia jedinca.

Realizácia komplexnej rehabilitácie si vyžaduje využívanie liečebných, sociálnych a pedagogických nástrojov a nástrojov aktívnej politiky zamestnanosti. Každé zdravotné postihnutie s trvalými následkami vyžaduje komplexný prístup zameraný nielen na úpravu postihnutých fyziologických funkcií, ale aj na úpravu psychosociálnych funkcií s cieľom integrácie postihnutej osoby do bežných spoločenských štruktúr.

Model komplexnej rehabilitačnej starostlivosti vyžaduje skúsených odborníkov v rehabilitačnej medicíne - lekárov, fyzioterapeutov, rehabilitačných pracovníkov, psychológov, logopédov, ale aj sociálnych pracovníkov, orientovaných v problematike dlhodobej sociálno - rehabilitačnej starostlivosti.

Liečebná rehabilitácia

Liečebná rehabilitácia je súbor včasných, diagnostických, terapeutických a organizačných opatrení, ktoré smerujú k optimálnej funkčnej zdatnosti a vytvoreniu podmienok pre jej dosiahnutie. Jej súčasťou sú fyzioterapia, ergoterapia, psychológia, logopédia a zaisťovanie zdravotníckej techniky.

Cieľom liečebnej rehabilitácie je obnova, alebo náhrada porušenej funkcie, ktorá v rámci procesu rehabilitácie osoby so zdravotným postihnutím vytvorí základné predpoklady pre jej integráciu.

Sociálna rehabilitácia

Sociálna rehabilitácia je odborná činnosť, ktorá sa zameriava na podporu samostatnosti, nezávislosti a sebestačnosti jednotlivca. Realizuje sa rozvíjaním a nácvikom zručností, aktivizovaním schopností a posilňovaním návykov v oblasti sebaobsluhy, starostlivosti o domácnosť a základných sociálnych aktivít.

Sociálna rehabilitácia je proces, v ktorom osoba s dlhodobým, či trvalým zdravotným postihnutím absolvuje nácvik potrebných zručností, ktoré smerujú k dosiahnutiu samostatnosti a sebestačnosti v maximálnej možnej miere s ohľadom na jej zdravotné postihnutie.

V aktivitách je nutné sa zameriavať najmä na nácvik zručností pre zvládanie starostlivosti o vlastnú osobu, sebestačnosti a ďalších činností smerujúcich k sociálnemu začleneniu, sprostredkovanie kontaktu so spoločenským prostredím, výchovné, vzdelávacie a aktivizačné činnosti, pomoc pri uplatňovaní práv, oprávnených záujmov a pri obstarávaní osobných záležitostí.

• nácvik sebaobsluhy;
• vedenie domácnosti;
• nácvik špeciálnych komunikačných zručností;
• nácvik používania kompenzačných pomôcok;
• nácvik priestorovej orientácie a samostatného pohybu;
• nácvik sociálnej komunikácie;
• poradenstvo v zdravotných a sociálnych problémoch.

Sociálna rehabilitácia, ktorá obsahuje v sebe nácvik sebaobsluhy, vedenie domácnosti, nácvik špeciálnych komunikačných zručností, nácvik používania kompenzačných pomôcok, nácvik sociálnej komunikácie, poradenstvo umožňujúce týmto osobám samostatnosť a pomoc v zdravotných a sociálnych problémoch prispeje k lepšiemu začleneniu detí, mládeže a dospelých do spoločnosti a zvýšením ich nezávislosti sa zlepší aj kvalita ich života a možnosti uplatnenia.

Pedagogická rehabilitácia

Pedagogická rehabilitácia je súhrn špecifických pedagogických činností zameraných na rozvoj osobnosti a podporu vzdelávania detí a ľudí so zdravotným postihnutím. Ide tu zároveň aj o prevenciu vzniku a odstraňovanie negatívnych dôsledkov zdravotného postihnutia v procese vzdelávania.

Zahrňuje výchovu a vzdelávanie ľudí so zdravotným postihnutím realizovanú za pomoci špeciálno-pedagogických činností pri rešpektovaní individuálnych možností a potrieb smerujúcich k dosiahnutiu čo najvyššieho stupňa vzdelania a vedomostí, ako predpokladu samostatnosti, spoločenského a pracovného uplatnenia.

Pracovná rehabilitácia

Profesijná rehabilitácia predstavuje cielené opatrenia na reintegráciu jednotlivca na trh práce s rešpektovaním jeho individuálnych profesijných potrieb, možností a zručností. Pracovná rehabilitácia je zložka komplexnej rehabilitácie, ktorej úlohou je na základe individuálnych plánov realizovaných s klientmi so zdravotným postihnutím, umožniť nácvik pracovných návykov a zručností, potrebných na získanie vhodného pracovného miesta, udržanie si pôvodného zamestnania.

• podporované zamestnávanie;
• poradenstvo pri hľadaní zamestnania;
• hľadanie zamestnania;
• výcviky a tréningy;
• rozvoj osobných schopností a zručností;
• ergoterapia.

Špeciálna pedagogika a somatopédia

Špeciálna pedagogika sa radí k pedagogickým disciplínam a zaoberá sa špeciálnou edukáciou a rozvojom znevýhodnených jedincov, ktorí majú oproti väčšinovej populácii špeciálne edukačné potreby výchovy a vzdelávania a ktorí pre svoj rozvoj potrebujú špeciálny prístup a starostlivosť.

Somatopédia je jednou z oblastí špeciálnej pedagogiky, ktorá sa špecificky venuje edukácii telesne postihnutých, chorých a zdravotne oslabených jedincov. Telesne postihnutý jedinec môže získať vzdelanie všetkých stupňov.

Základné pojmy

• Hendikep: Relatívne trvalý nepriaznivý stav alebo situácia pre daného jedinca, vyplývajúca z jeho poruchy alebo defektu, ktorý obmedzuje alebo znemožňuje plnenie úloh.
• Defekt: Väčšia odchýlka od normy ako porucha a synonymum defektu je postihnutie. Znamená nedostatok integrity a fungovania organizmu alebo jeho časti.
• Znevýhodnenie: Je totožné s pojmom hendikep.
• Kompenzácia: Vyrovnávanie, nahradenie chýbajúceho alebo zníženého výkonu orgánov alebo funkcie aktivizáciou funkcie iných orgánov alebo funkcií.
• Korekcia: Aktivity, ktoré sú zamerané na nápravu, úpravu chybnej funkcie, orgánu alebo správania sa.
• Reedukácia: Špeciálnopedagogické aktivity, ktoré sú zamerané na rozvíjanie a úpravu nevyvinutých, chybných alebo porušených funkcií.
• Edukácia: Výchovné, vyučovacie a vzdelávacie aktivity, pomocou ktorých sa znevýhodnený jedinec stáva relatívne vychovaným a vzdelaným.

Metódy špeciálnej stimulácie a špeciálnej pedagogiky

Metódy starostlivosti o postihnutých a narušených jedincov sa zameriavajú na prekonanie, zmiernenie, prevenciu defektivity. Základné skupiny metód tvoria reedukačné, kompenzačné a rehabilitačné metódy.

• Reedukačné metódy: Súhrn špecificko-pedagogických postupov zameraných na postihnutú funkciu.
• Kompenzačné metódy: Súhrn postupov zameraných na rozvíjanie náhradných nepostihnutých funkcií.
• Rehabilitačné metódy: Súhrn postupov upravujúcich spoločenské vzťahy a umožňujúcich maximálny stupeň socializácie.

Pri práci s telesne postihnutým človekom sa môžu využívať aj metódy viacnásobného opakovania, nadmerného zvýraznenia informácie, zapojenia viacerých kanálov, optimálneho kódovania, intenzívnej spätnej väzby a algoritmizácie obsahu edukácie.

Špeciálno-pedagogické zásady

K špeciálno-pedagogickým zásadám priraďujeme zásadu prevencie, komplexnosti, jednotnosti, dispenzarizácie, optimálneho prostredia a socializácie.

• Zásada prevencie požaduje, že sa vhodnými preventívnymi opatreniami má predchádzať vzniku postihu.
• Zásada komplexnosti znamená spoločenskú starostlivosť o postihnutých vo všetkých zložkách a oblastiach komplexnej rehabilitačnej starostlivosti.
• Zásada jednotnosti znamená koordinované riadenie starostlivosti.
• Zásada dispenzarizácie požaduje, aby každý postihnutý jedinec bol evidovaný a sledovaný po celý život.
• Zásada optimálneho prostredia znamená vytváranie kvalitných podmienok pre rozvoj jedinca.
• Zásada socializácie smeruje k zaradeniu a návratu postihnutého do spoločenstva a pracovného prostredia.

Zásada čo najskoršej špeciálnej výchovy znamená poskytovať jedincovi postihnutému špeciálne výchovné opatrenia od najskoršieho veku, keď je jeho nervový systém najviac ovplyvniteľný.

Zásada korekcie znamená, že celá špeciálna výchovná činnosť je zameraná na odstraňovanie a úpravu porúch, ktoré sú reparabilné. Zásada reedukácie požaduje používanie poškodených, menej poškodených a zvyškových funkcií s cieľom obnovovať ich činnosť.

Zásada kompenzácie znamená nahrádzanie poškodených funkcií zdravými. Pri rozvíjaní pohybových a dorozumievacích schopností detí s detskou mozgovou obrnou alebo s viacnásobným postihnutím sa uplatňuje zásada vývojovosti, reflexnosti, rytmizácie hybnosti a reči, komplexnosti, kolektívnosti, primeranosti a individuálneho prístupu.

• Kompenzacionalizácia: využívanie a rozvoj kompenzačných mechanizmov postihnutého jedinca.
• Ortofunkcionalizácia: vytváranie a rozvíjanie správnych funkcií postihnutého jedinca.
• Hyperemocionalizácia: uvoľňovanie napätia a posilňovanie citovej zainteresovanosti.
• Substitucionalizácia: nahrádzanie poškodených senzorov, kanálov a iných funkcií.
• Synergetizácia: spájanie podnetov a reakcií s cieľom vyvolať väčší účinok.
• Kreativizácia: využitie prvkov tvorivosti dieťaťa.

Pri práci s dieťaťom je potrebné najprv poznať jeho schopnosti, zdravotný stav, rodinné a sociálne prostredie a až potom ho vychovávať. Je potrebné vychovávať nielen postihnutého, ale aj jeho okolie, poskytovať dostatok citovej lásky a dieťa zoznamovať s okolitým svetom.

Bazálna stimulácia

Bazálna stimulácia je koncepcia podpory ľudí v krízových životných situáciách, u ktorých sú výmenné a regulačné kompetencie značne znížené alebo trvalo obmedzené. Je to forma celostnej, na telo sa vzťahujúcej komunikácie u ľudí s výraznými obmedzeniami.

Ide o pedagogicko-psychologickú aktivitu, ktorá má jednotlivcovi ponúknuť príležitosti na rozvoj osobnosti. Bazálna znamená ponuka elementárnych podnetov vo svojej najjednoduchšej podobe. Stimulácia znamená ponúkanie podnetov všade tam, kde si jednotlivec vzhľadom na ťažké postihnutie nedokáže zabezpečiť dostatočný prísun podnetov.

Bazálna stimulácia je spôsob, ako podporiť vnímanie, pohyb a komunikáciu u ľudí, ktorí sa sami nevedia aktívne zapojiť. Aj keď človek nehovorí alebo sa nehýbe, stále vníma - dotyk, zvuk, vôňu, pohyb.

Základné oblasti bazálnej stimulácie

Základnou požiadavkou bazálnej stimulácie je celistvosť. To znamená, že jednotlivé oblasti na seba vzájomne pôsobia a spolu tvoria jednotný celok. Všetky oblasti sú rovnocenné a nie je možné nadraďovať ktorúkoľvek z nich.

• vnímanie;
• myslenie;
• pocity;
• pohyb;
• komunikácia;
• telesné skúsenosti;
• sociálne skúsenosti.

Bazálna stimulácia pracuje s tromi hlavnými oblasťami: dotyk, pohyb a vibrácie. Tieto jednoduché aktivity sa vykonávajú pomaly, s rešpektom a v tichom prostredí.

• Dotyk - somatická stimulácia: jemné dotyky, obklady, prikrývanie, masáže či zmeny polohy pomáhajú človeku cítiť vlastné telo.
• Pohyb - vestibulárna stimulácia: hojdanie, otáčanie či presúvanie podporujú rovnováhu a orientáciu v priestore.
• Vibrácie - vibračná stimulácia: napríklad cez hudbu alebo hlboký hlas, ktorý sa prenáša telom, pomáha človeku vnímať rytmus a vibráciu života.

V rámci bazálnej stimulácie možno vyčleniť ponuky podnetov v dvoch rovinách. Prvú rovinu tvoria základné podnety, teda somatické, vestibulárne a vibračné podnety. Druhá rovina je rozširujúca stimulácia, ktorá v sebe zahŕňa podnety taktilno-haptické, chuťové, čuchové, sluchové a zrakové.

Komu je bazálna stimulácia určená

Bazálna stimulácia sa využíva pri poškodeniach CNS, senzorických, psychických, somatických a viacnásobných poruchách, po mozgových príhodách a operáciách. Spočíva v sprostredkovaní elementárnych podnetov na úrovni, ktorá je pre klienta dobre zrozumiteľná.

Uplatňuje sa najmä u ľudí, ktorí sú po úrazoch alebo v kóme, majú ťažké telesné alebo mentálne postihnutie, trpia demenciou alebo Alzheimerovou chorobou, sú dlhodobo pripútaní na lôžko alebo ide o deti s vývinovým oneskorením.

U všetkých týchto skupín bazálna stimulácia pomáha zlepšiť kvalitu života. Aj drobná reakcia, úsmev, pohyb prstov či zmena dýchania môže byť prejavom vnímania a kontaktu.

Každý pohyb má svoj význam a cieľ - prebudiť, upokojiť alebo nadviazať kontakt. Súčasťou bazálnej stimulácie je aj správna komunikácia a vnímanie prejavov, ktoré sa zrkadlia v tvári človeka.

Ďalšie terapeutické prístupy a programy

Liečebná pedagogika

Liečebná pedagogika je relatívne nový odbor, ktorý sa začal používať v rokoch 1967 a 1968. Realizuje liečebno-výchovné formy pomoci psychosociálne narušeným osobám.

Liečebná pedagogika sa zaoberá výchovou, vzdelaním, diagnostikou a terapiou tých jedincov, ktorých situácia je natoľko sťažená nepriaznivými výchovnými, sociálnymi a zdravotnými problémami, že nemôžu viesť veku primeraný spôsob života a uplatniť sa adekvátne k svojim možnostiam.

V praxi sa zameriava na kompetencie klienta žiť svoj život a riešiť svoje problémy, pričom využíva pohyb, zamestnanie, hru a umeleckú tvorbu vo forme individuálnej, skupinovej a komunitnej terapie. Využíva aj psychoterapiu, jej prístupy a relaxačné techniky.

Formy práce v liečebnej pedagogike

• Liečebnopedagogické cvičenia: Sú najčastejšou formou práce s klientom. Sú zamerané na rozvíjanie funkcií, vytváranie zručností a podporu schopností.
• Liečebnopedagogické programy: Znamenajú pravidelnú starostlivosť o klienta, ktorá sa realizuje v krátkej časovej náväznosti, aby opatrenia pôsobili intenzívne, komplexne a boli napojené na prostredie klienta a na starostlivosť iných.
• Podporný program: Vychádza z premisy, že klient by nemal byť odkázaný sám na seba. Uplatňuje sa pri zabezpečovaní kvality života klientov, u ktorých už nemožno očakávať zlepšenia, ale len udržovanie funkcií.
• Reedukačný program: Koriguje následky nevhodnej výchovy v prípadoch, keď bežné výchovné postupy už nestačia.
• Sociointegračný program: Obsahuje nácvik sociálnych zručností pri nadväzovaní vzťahov a spolupráce, nácvik zručností riešenia problémov a prispôsobovania sa sociálnej realite.
• Program psychosociálnej rehabilitácie: Je určený pre ľudí, ktorí boli v živote funkční a integrovaní, ale po veľmi ťažkej traume, úraze alebo ochorení sa musia naučiť zvládať životné situácie.
• Individuálny edukačný program: Má význam pre deti s ťažkými poruchami učenia, poruchami senzorickej integrácie a komunikácie, psychopatologickými diagnózami a poruchami vývinu a správania.
• Krízový program: Program krízovej intervencie je zameraný na prevenciu, prvú pomoc, sprevádzanie a terapiu.

Činnostné terapie

K činnostným terapiám, ktoré sa využívajú v liečebnej pedagogike, patria arteterapia, muzikoterapia, biblioterapia, dramatoterapia, pohybová terapia, terapia hrou, pracovná terapia a ich kombinácie.

Senzomotorický stimulačný program

Senzomotorický stimulačný program sa uplatňuje najmä u detí s nerovnomerným alebo spomaleným vývinom, pri nemobilných pacientoch, pri závažných ochoreniach CNS, u pacientov po ťažkých úrazoch, ale aj pri poruchách učenia.

Program W. Strassmeiera

Ide o screeningový a zároveň podporný program, ktorý obsahuje niekoľko na seba nadväzujúcich krokov. Vzťahuje sa na päť základných oblastí vývinu: jemná motorika, hrubá motorika, sebaobsluha a sociálny rozvoj, myslenie a vnímanie, reč.

Je vhodný pre deti s postihnutím od narodenia do 5 rokov. Program obsahuje 260 cvičení a námetov pre rozvoj jednotlivých vývinových oblastí v rôznych vekových kategóriách.

Kladie dôraz na učenie v malých krokoch, ale zároveň poskytuje možnosť kreatívne zostaviť obsah a dať tak dieťaťu rôznorodé príležitosti na učenie. Program je realizovaný formou hry, pričom sa snažíme rovnomerne vyvážiť zaťaženie v jednotlivých oblastiach.

Ešte pred samotným zahájením programu podpory sa určí celková vývinová úroveň dieťaťa pomocou krátkych testov pre každú oblasť vývinu. Následne bude možné zostaviť aspoň orientačný profil dieťaťa a porovnať ho s normou.

Vzdelávanie a individuálny edukačný program

Vzdelávanie zohráva kľúčovú úlohu v socializácii telesne postihnutých. Zabezpečuje im prístup k informáciám, rozvíja ich kognitívne schopnosti, podporuje sebaúctu a umožňuje im získať kvalifikáciu potrebnú pre pracovné uplatnenie.

Pre telesne postihnutých žiakov sa zriaďujú základná škola pre telesne postihnutých, stredné odborné učilište pre telesne postihnutú mládež, gymnázium pre telesne postihnutú mládež a stredná odborná škola pre telesne postihnutú mládež.

Pre zmyslovo a telesne postihnutých žiakov a pre žiakov s narušenou komunikačnou schopnosťou, ktorí sú tiež žiakmi s mentálnym postihnutím, sa zriaďujú školy pre mládež s viacerými chybami.

Individuálny vzdelávací program musí obsahovať aktuálnu úroveň poznatkov a spôsobilostí žiaka, konkretizované možné ciele a z nich vyplývajúce krátkodobé ciele, určené špeciálne vzdelávacie služby, dátum začatia projektu, predpokladaný čas trvania, objektívne kritériá hodnotenia dosiahnutých výsledkov a frekvenciu hodnotení.

Individuálny vzdelávací program obsahuje základné informácie o žiakovi a vplyve jeho diagnózy na výchovno-vzdelávací proces, požiadavky na úpravu prostredia školy a triedy, modifikáciu obsahu vzdelávania, aplikáciu špeciálnych vzdelávacích postupov, špecifiká organizácie a foriem vzdelávania, požiadavky na zabezpečenie kompenzačných pomôcok a špeciálnych učebných pomôcok a zabezpečenie servisu odborníkov.

Individuálny vzdelávací program vypracováva špeciálny pedagóg, prípadne podľa potreby s ďalšími odbornými pracovníkmi. Proces edukácie je založený na uplatňovaní metód, foriem a prostriedkov edukácie za rešpektovania edukačných zásad s prihliadnutím na individuálne predpoklady, schopnosti, možnosti a danosti a potreby jednotlivcov zúčastňujúcich sa na edukácii.

Viacnásobné postihnutie a stimulácia

Pri viacnásobnom postihnutí sú nedostatky v kognitívnej, motorickej, komunikačnej či psychosociálnej sfére takého rozsahu, že vyžadujú zvýšenú špeciálnu starostlivosť, individuálny prístup, špeciálne metódy a modifikovaný obsah vzdelávania.

Viacnásobné postihnutie možno charakterizovať ako multifaktoriálne, multikauzálne a multisymptomatologicky podmienený fenomén, ktorý je dôsledkom súčinnosti participujúcich postihnutí či narušení. Ich interakciou a prekrývaním vzniká synergický efekt, teda nová kvalita postihnutia odlišná od jednoduchého súčtu postihnutí a narušení.

Pri ľahkom viacnásobnom postihnutí je cieľom dosiahnuť takú úroveň rozvoja osobnosti, aby bol jednotlivec schopný žiť relatívne samostatný a nezávislý život a primerane sa adaptovať alebo integrovať do spoločnosti s minimálnou mierou podpory.

Pri ťažkom viacnásobnom postihnutí dominujú postupy ako rehabilitácia, stimulácia a kompenzácia. Cieľom je dosiahnuť takú mieru rozvoja osobnosti, že u jednotlivcov bude aspoň perspektíva samostatného fungovania v niektorých elementárnych a praktických situáciách.

Špeciálnopedagogická diagnostika má byť zameraná na identifikáciu, analýzu, monitorovanie a hodnotenie prejavov a výkonov jednotlivca so spätnou väzbou a analýzu edukačných potrieb v oblastiach komunikácie, motoriky, emocionality, správania, senzoriky, sebaobsluhy, kognitívnych procesov, sociálnych interakcií, orientácie v prostredí a autoregulácie.

Praktické uplatnenie stimulácie

Špeciálna stimulácia sa uplatňuje v každodennej starostlivosti, v škole, v rehabilitačnom zariadení, v zariadení sociálnych služieb aj v domácom prostredí. Jej súčasťou môže byť polohovanie, zmena polohy, dotykové podnety, práca s predmetmi, stimulácia zraku a sluchu, pohybové aktivity, nácvik sebaobsluhy, komunikácie a orientácie.

Pri stimulácii je dôležité vychádzať zo zachovaných schopností človeka. Úlohy majú byť rozdelené na malé kroky, pravidelne opakované a doplnené zrozumiteľnou spätnou väzbou. Každá reakcia človeka môže poskytnúť informáciu o tom, či je podnet primeraný, príjemný, príliš intenzívny alebo vyvoláva únavu.

Špeciálna stimulácia nemá byť oddelená od ostatných oblastí starostlivosti. Účinnosť podporuje súčinnosť terapie, edukácie a sociálnej starostlivosti. Dôležitá je aj spolupráca rodiny, školy, zdravotníckych pracovníkov, špeciálneho pedagóga, psychológa, fyzioterapeuta, logopéda a sociálneho pracovníka.

Jedna z vhodných foriem pomoci osobám telesne a ťažko telesne postihnutým, vrátane vozičkárov, je program sociálnej rehabilitácie uskutočňovaný jednodňovým a viacdňovým programom. Cieľom aktivít zameraných na sociálnu rehabilitáciu ľudí s telesným a s ťažkým telesným postihnutím rôzneho veku je aktivizovať ich vnútorné schopnosti na prekonanie osobnostných a sociálnych dôsledkov ťažkého zdravotného postihnutia.

Cieľom aktivít je dosiahnuť čo najvyšší možný stupeň samostatnosti osoby s telesným a ťažkým telesným postihnutím, pretože sociálna rehabilitácia je jednou z ciest, ktorá prispieva k nezávislejšiemu životu týchto osôb. Umožňuje im ľahšie sa integrovať do spoločnosti a participovať aktívnejšie na jej živote.

Bariéry a podmienky účinnej stimulácie

Telesne postihnutí ľudia sa stretávajú s fyzickými aj psychickými bariérami. Potreby takto postihnutého jedinca sa vo väčšej či menšej miere týkajú patričnej zdravotníckej starostlivosti, úpravy fyzického prostredia, bezbariérovosti, úpravy bytu, nábytku, prispôsobenia nástrojov a pomôcok, úpravy pracovísk a formovania spoločenských vzťahov.

Každé zdravotné postihnutie s trvalými následkami vyžaduje nielen úpravu fyziologických funkcií, ale aj úpravu psychosociálnych funkcií. Odborná pomoc musí rešpektovať potrebu bezpečia, dôstojnosti, súkromia, komunikácie, prijatia a možnosti rozhodovať o vlastnom živote.

Účinná stimulácia vyžaduje pokojné prostredie, primerané tempo, rešpektovanie individuálnych reakcií, pravidelnosť a nadväznosť jednotlivých činností. Podnety musia byť zrozumiteľné a nesmú človeka preťažovať.

Výsledkom nemusí byť vždy úplné obnovenie poškodenej funkcie. Dôležitým výsledkom môže byť aj udržanie existujúcej schopnosti, zníženie závislosti od pomoci iných, rozšírenie možností komunikácie, lepšia orientácia, vyššia sebaúcta a aktívnejšie zapojenie do spoločenského života.

Špeciálna stimulácia telesne postihnutých má význam v každom veku a pri rôznej závažnosti postihnutia. Ak je založená na komplexnom posúdení potrieb, na spolupráci odborníkov a rodiny a na dôslednom rešpektovaní osobnosti človeka, podporuje jeho zachované schopnosti, sebaobsluhu, komunikáciu, vzdelávanie, sociálne vzťahy a čo najvyššiu možnú mieru samostatného života.

tags: #specialna #stimulacia #telesne #postihnutych