NKS alebo mentálne postihnutie: rozdiely, diagnostika a podpora dieťaťa

Narušená komunikačná schopnosť (NKS) sama osebe neznamená mentálne postihnutie. Dieťa s NKS bez mentálneho postihnutia má spravidla normointelekt a môže sa vzdelávať v bežnej základnej škole s primeranou podporou, napríklad s logopedickou starostlivosťou, individuálnym vzdelávacím plánom (IVP), úpravou skúšania a ďalšími podpornými opatreniami.

Mentálne postihnutie sa neposudzuje iba podľa toho, ako dieťa rozpráva, číta alebo píše. Diagnostika musí zohľadniť intelektové fungovanie, adaptívne správanie, schopnosti v koncepčnej, sociálnej a praktickej oblasti, vývinovú anamnézu aj podmienky, v ktorých dieťa vyrastá. Rozhodujúce je komplexné interdisciplinárne vyšetrenie, nie jednorazový výsledok jediného testu.

Čo znamená narušená komunikačná schopnosť

Narušená komunikačná schopnosť (NKS) je rozsiahly pojem, ktorý zahŕňa rôzne druhy ťažkostí v oblasti reči a jazyka. Vymedzenie hraníc „normy“ v oblasti medziľudskej komunikácie je komplikované, no vo všeobecnosti sa komunikačná schopnosť človeka považuje za narušenú vtedy, keď niektorá rovina jeho jazykových prejavov alebo receptívna zložka (vnímanie a porozumenie) interferuje s jeho komunikačným zámerom.

NKS môže mať trvalý alebo prechodný charakter a môže dominovať v klinickom obraze alebo byť príznakom iného, dominujúceho postihnutia či ochorenia. Narušenie môže byť úplné alebo čiastočné, pričom jeho vplyv na komunikačný zámer sa môže líšiť v závislosti od objektívnych aj subjektívnych faktorov, ako sú napríklad vzdelanie recipienta či konkrétna komunikačná situácia.

Komunikačná schopnosť človeka je zložitým priesečníkom troch skupín komponentov- biologické, psychické a sociálne súčasti. O narušenej komunikačnej schopnosti (NKS) žiaka hovoríme vtedy, ak niektorá rovina jeho jazykových prejavov interferuje s jeho komunikačným zámerom.

Najčastejšie kategórie NKS

• Vývinová bezrečnosť- narušený vývin reči.
• Získaná orgánová bezrečnosť (pri poškodení mozgu)- afázia.
• Získaná psychogénna bezrečnosť- mutizmus, elektívny mutizmus.
• Narušenie zvuku reči- fufňavosť.
• Narušenie plynulosti- zajakavosť, brblavosť.
• Narušenie článkovania- dyslália, dyzartria.
• Poruchy hlasu- dysfónia, afónia.
• Kombinované chyby a poruchy reči- súčasný výskyt viacerých druhov narušenej komunikačnej schopnosti.
• Symptomatické poruchy reči: narušená schopnosť pri iných postihnutiach, ochoreniach, narušeniach, napr. pri sluchovom postihnutí, detskej mozgovej obrne, poruchách pozornosti s hyperaktivitou.
• Narušenie grafickej stránky reči: agrafia, alexia, akalkúlia, dyslexia, dysgrafia, dyskalkúlia- špecifické poruchy učenia.

Čo je mentálne postihnutie

Mentálne postihnutie je termín značne nejednoznačný a určovaný množstvom definícií, ktoré majú spoločné to, že sa orientujú na celkové zníženie intelektových schopností jednotlivca a jeho schopnosť adaptácie na sociálne prostredie (Valenta, 2012).

Mentálne postihnutie zahŕňa postihnutie všeobecných duševných schopností, ktoré ovplyvňujú adaptívne fungovanie v troch oblastiach. Tieto oblasti určujú, ako dobre jednotlivec zvláda každodenné úlohy.

Mentálne postihnutie je komplexný stav, ktorý zahŕňa postihnutie všeobecných duševných schopností, čo ovplyvňuje adaptívne fungovanie v troch kľúčových oblastiach: koncepčnej, sociálnej a praktickej.

Koncepčná oblasť

Koncepčná oblasť zahŕňa jazykové zručnosti, čítanie, písanie, matematiku, uvažovanie, znalosti a pamäť. Jedinci s mentálnym postihnutím môžu mať oslabenú koncentráciu, krátkodobú pamäť a problémy s učením či chápaním abstraktných myšlienok.

Sociálna oblasť

Sociálna oblasť odkazuje na empatiu, sociálny úsudok, medziľudské komunikačné zručnosti, schopnosť vytvoriť a udržať priateľstvo a podobne. Znížená schopnosť adaptability sa prejavuje v ťažkostiach prispôsobiť sa kultúrnym požiadavkám spoločnosti.

Praktická oblasť

Praktická oblasť sa sústredí na schopnosť sebariadenia, čo sa týka osobnej starostlivosti, zamestnania, zodpovednosti, hospodárenia s peniazmi, školských a pracovných úloh.

Praktická oblasť: Týka sa sebaobsluhy, zodpovednosti a manažmentu úloh.

Mentálne postihnutie nie je choroba, ale stav, ktorý môže byť spôsobený genetickými príčinami (napr. Downov syndróm), poškodením mozgu, chorobami, úrazmi alebo neznámymi príčinami.

Hlavný rozdiel medzi NKS a mentálnym postihnutím

Pri NKS je primárnym problémom komunikácia, teda tvorba reči, výslovnosť, porozumenie, slovná zásoba, gramatika, plynulosť, hlas alebo grafická stránka jazyka. Dieťa môže mať výrazné ťažkosti s hovorením alebo písaním a pritom môže mať primerané rozumové schopnosti, dobré porozumenie situáciám a schopnosť učiť sa na úrovni svojho veku.

Pri mentálnom postihnutí sú okrem prípadných komunikačných ťažkostí prítomné významné obmedzenia v intelektovom fungovaní aj v adaptívnom správaní. Ťažkosti sa preto neobmedzujú iba na reč, ale zasahujú napríklad do učenia, riešenia problémov, sociálneho úsudku, sebaobsluhy a zvládania každodenných úloh.

Intelekt - medzi mentálne retardovanými žiakmi evidujeme častý výskyt NKS.

Táto veta však neznamená, že každé dieťa s NKS má mentálne postihnutie. NKS môže byť samostatnou diagnózou, ale môže sa objaviť aj ako symptomatická porucha reči pri inom postihnutí alebo ochorení.

Prečo samotná slabá reč nepreukazuje mentálne postihnutie

Žiaden test nemeria inteligenciu celostne, ale nám poskytuje parciálne informácie. Problém nastáva, ak sa tieto informácie neadekvátne zovšeobecňujú (Ruisel, 2004).

Zo psychologického hľadiska zjednodušené alebo dokonca jednorazové určovanie mentálneho postihnutia a jeho stupňa, založené na zisťovaní inteligencie prostredníctvom inteligenčných testov, nie je najvodnejšie. Musí ísť teda o dlhodobejšie pozorovanie, pričom do úvahy treba brať aj iné ukazovatele psychického vývinu (Jakabčic & Požár, 1996).

Ak k oneskoreniu duševného vývinu došlo práve na podklade neprimeraných kultúrnych, sociálno-ekonomických, či psychologických podmienok, nemožno hovoriť o mentálnom postihnutí. Teda na označenie mentálneho postihnutia nestačia iba výrazne znížené intelektové schopnosti (Jakabčic & Požár, 1996).

V diferenciálnej diagnostike ide predovšetkým o diferencovanie mentálneho postihnutia od postihnutia zapríčineného depriváciou, zmyslovým či telesným postihnutím, špecifickými poruchami reči, špeciálnymi vývojovými poruchami učenia a správania, čiastkovými neuropsychickými dysfunkciami, poruchami autistického spektra či inými duševnými poruchami (Lečbych, 2012).

Diagnostika NKS

Diagnostika NKS a mentálneho postihnutia vyžaduje komplexný a interdisciplinárny prístup. Cieľom diagnostiky je predovšetkým pomoc mentálne postihnutému jedincovi v rámci jeho výchovy a vzdelávania.

Priebeh diagnostického procesu sa delí na niekoľko fáz:

• Orientačné vyšetrenie (skríning/depistáž): Úlohou je objaviť v určitej populácii osoby s NKS a približne určiť dosiahnutú úroveň ontogenézy reči.
• Základné vyšetrenie: Zamerané na zistenie konkrétneho druhu NKS.
• Špeciálne vyšetrenie: Presné identifikovanie zistenej narušenej komunikačnej schopnosti pomocou špecifických diagnostických postupov.

Špeciálne vyšetrenie odpovedá na otázky o type, forme, stupni a patogenéze NKS a jej prípadných ďalších osobitostiach a následkoch. Často je viazané na konziliárne vyšetrenia viacerých odborníkov (logopéd, foniater, audiológ, otorinolaryngológ, neurológ, psychológ, psychiater atď.).

Pri diagnostických krokoch je veľmi dôležité úsilie o kvantifikáciu, čo umožňuje presnejšiu komparáciu stupňa NKS na začiatku, v priebehu a na konci logopedickej starostlivosti, ako aj porovnávanie viacerých osôb s NKS a určovanie odchýlok od normy.

Je dôležité si uvedomiť, že komunikačná schopnosť sa zisťuje pomocou komunikácie, čo môže komplikovať diagnostiku.

V diagnostickej situácii NKS pôsobia rôznorodé faktory, ktoré je zložité udržať pod kontrolou. Vyšetrovaný jedinec, konkrétna situácia, použitý diagnostický materiál a osobnosť vyšetrujúceho sa vzájomne ovplyvňujú.

Kladie sa dôraz na viacdimenzionálnu analýzu a princíp najobjektívnejšieho posúdenia, ktorý od diagnostika vyžaduje vyhnúť sa sugestívnym otázkam, nadradenému dojmu a v maximálnej miere využívať štandardizované metódy.

Diagnostika mentálneho postihnutia

Podľa I. Jakabčica a L. Požára (1996) je potrebné, aby sa k diagnostike mentálneho postihnutia pristupovalo komplexne, interdisciplinárne v úzkej spolupráci lekára, psychológa, špeciálneho pedagóga, či sociálneho pracovníka.

Stanovenie mentálneho postihnutia sa zakladá na vyšetrení kognitívnych funkcií, posúdení adaptívneho správania, klinického posúdenia miery zvládania zvyčajných sociálno-kultúrnych nárokov a na podrobnej anamnéze zameranej na biologické a psychosociálne faktory a informáciách o doterajšom vývinovom tempe jednotlivca (Lečbych, 2012).

Okrem globálneho posúdenia inteligencie je potrebné zamerať sa aj na skúmanie jej štruktúry, na analýzu základných psychických funkcií ako sú napríklad vnímanie, pozornosť, pamäť, abstrakcia.

Je vhodné upriamiť pozornosť aj na rozbor činností jednotlivca, lebo len tak možno postihnúť charakteristiky priebehu psychického vývinu v jednotlivých zložkách a v celkovej úrovni (Jakabčic & Požár, 1996).

Posudzovanie adaptívneho správania

K posudzovaniu mentálneho postihnutia neodmysliteľne patrí posúdenie adaptability, ktoré v zásade určuje stupeň mentálneho postihnutia.

Toto posúdenie je však rýdzo klinickou záležitosťou, ktorá integruje súbor údajov získaných z rozhovoru a z anamnézy.

Examinátor by sa počas psychologickej diagnostiky mal sústrediť najmä na schopnosti a reálne možnosti jednotlivca, teda čo dokáže realizovať úplne sám, čo naopak s pomocou, čo s verbálnou podporou, k čomu je nevyhnutná plná fyzická podpora.

Pri rozhovore je dobré všímať si, aké schopnosti už boli reálne vyskúšané a s akým výsledkom a čo vyskúšané doposiaľ nebolo.

Skúsenosti ukazujú, že jednotlivci s mentálnym postihnutím nedisponujú určitými schopnosťami preto, že by sa ich nedokázali naučiť, ale preto, že k ich učeniu nedostali nikdy príležitosť kvôli obavám ich okolia (Lečbych, 2012).

Diferenciálna diagnostika

Pri odlišovaní NKS od mentálneho postihnutia treba zohľadniť aj depriváciu, sluchové alebo zrakové postihnutie, telesné postihnutie, ADHD, poruchy autistického spektra, špecifické poruchy učenia, poruchy správania a ďalšie duševné poruchy.

Úskalím diagnostiky a diferenciálnej diagnostiky je skutočnosť, že mnoho nástrojov používaných v našich podmienkach nespĺňa nároky kladené na diagnostické nástroje.

Popri zastaraných normách je otázkou i kultúrna podmienenosť testov. Množstvo testov má normy vytvorené pre iné kultúrne prostredí, než je naše.

Na druhej strane sa však ukázalo, že je prijateľnejšie používať normy vytvorené pre inú populáciu než zastarané normy (Lečbych, 2012).

Stupne mentálneho postihnutia

Podľa Medzinárodnej klasifikácie chorôb (1992) ide o stav zastaveného alebo neúplného duševného vývinu s narušením schopností (poznávacie, rečové, motorické, sociálne).

Ľahká mentálna retardácia (IQ 69 - 50) - najmenej závažné postihnutie. Do 3 rokoch veku dieťaťa je postihnutie ťažšie rozpoznateľné, môžu nastať len mierne problémy - zaostávanie v psychomotorickom vývine, oneskorený vývin reči, či problémy so sebaobslužnými činnosťami.

V školskom veku je však odlišnosť zreteľnejšia a dieťa nezvláda nároky, ktoré sú naň kladené. Väčšina ľudí s týmto typom postihnutia neskôr dosiahne úplnú nezávislosť v starostlivosti o seba, v praktických zručnostiach, i keď vývin je u nich v porovnaní s normou pomalší.

Stredná mentálna retardáciu (IQ 49 - 35) - postihnutie zodpovedá mentálnemu veku 6 - 9 rokov. U dieťaťa býva oneskorenie zjavné už v dojčenskom veku.

Oneskoruje sa vývin motorických zručností, hlavne reč, i keď si dokáže osvojiť základy dorozumievania sa. Ľuďom so strednou mentálnou retardáciou sa len zriedkakedy podarí žiť samostatne.

Ťažká mentálna retardáciu (IQ 34 - 20) - tento typ zodpovedá mentálnemu veku 3 - 6 rokov, čo je zjavné už pri narodení. Často sa pridružia iné postihnutia.

Väčšina detí sa naučí len pár slov. Pri kvalitnej starostlivosti sa môžu rozvinúť aspoň základné schopnosti.

Hlboká mentálna retardáciu (IQ je pod 20) - typ postihnutia, keď človek nedosiahne mentálny vek viac ako 3 roky.

Dieťa je najčastejšie imobilné, nedokáže si osvojiť reč, ani jej porozumieť. Takéto dieťa vyžaduje neustálu pomoc a starostlivosť opatrovateľa.

Príčiny mentálneho postihnutia

Etiológia mentálneho postihnutia je rovnako komplikovaná ako jeho symptomatológia. Je to dané celým radom faktorov, podieľajúcich sa na vzniku mentálneho postihnutia (Lečbych, 2012).

Vo všeobecnosti možno príčiny vzniku mentálneho postihnutia rozdeliť na endogénne a exogénne. V prvom prípade sa jedná o príčiny genetické, v druhom prípade sú to príčiny, ktoré pôsobia od momentu počatia dieťaťa počas celého tehotenstva, pôrodu, popôrodného obdobia, raného detstva, alebo sa jedná o akýkoľvek nepriaznivý zásah počas ďalších vývinových období.

• Genetické faktory - porucha v štruktúre alebo funkcii genetického aparátu.
• Prenatálne vplyvy - poškodenie vývinu plodu fyzikálnymi, chemickými alebo biologickými faktormi.
• Komplikácie pri pôrode - napríklad nedostatok kyslíka.
• Poškodenie mozgu po narodení - úrazy, meningitída a ďalšie ochorenia.
• Sociálne príčiny - extrémne nevhodné životné podmienky.

Jedna štvrtina jednotlivcov s mentálnym postihnutím má detekovateľné chromozómové abnormality. Metabolické poruchy sú ďalšími možnými príčinami mentálneho postihnutia.

V niektorých prípadoch je možné vzniku postihnutia zabrániť včasnou intervenciou (Scriver, 1995, in Armatas, 2009). Iné poruchy sú menej citlivé na včasnú liečbu.

Ak príčiny vzniku mentálneho postihnutia podľa časového hľadiska rozdelíme na prenatálne, perinatálne a postnatálne, tak zistíme množstvo vzájomne sa prekrývajúcich vplyvov.

Jedná sa o špecifické genetické príčiny, intrauterinné infekcie, hypoxie plodu, či encefalitídy. Možno konštatovať, že od ťažkého stupňa mentálneho postihnutia prevažuje organická etiológia (Lečbych, 2012).

NKS, mentálne postihnutie a poruchy učenia

Špecifické vývinové poruchy učenia (ŠVPU) sú heterogénna skupina ťažkostí s čítaním, písaním, pravopisom a matematikou, ktoré postihujú značnú časť detskej i dospelej populácie.

Častejšie sa vyskytujú vo vzájomnej kombinácii než izolovane. Ide o oslabenia v schopnostiach a funkciách primárne potrebných na získanie základných školských zručností pri priemernej inteligencii.

Deti s poruchami učenia si ťažko osvojujú učivo bežnými výučbovými metódami, hoci majú primeranú inteligenciu a dostatočne podnetné rodinné prostredie.

Poruchy učenia vznikajú na základe dysfunkcií centrálnej nervovej sústavy, nevyzretosti kognitívnych centier mozgu, majú však aj dedičný pôvod.

Dôsledky porúch učenia, ako frustrácia, traumatizácia, depresie a problémy v správaní, bývajú často závažnejším problémom ako samotné poruchy a negatívne ovplyvňujú osobnostný, sociálny, vzdelávací a profesijný vývin týchto detí.

Preto je potrebné včasné podchytenie, individuálny prístup, pozitívna motivácia, správne techniky a metódy práce, ako aj reedukačno-terapeutická starostlivosť.

Dyslexia

Dyslexia je neschopnosť osvojiť si čítanie, čo nepriaznivo pôsobí na osvojovanie poznatkov vo všetkých vyučovacích predmetoch a často sa objavuje v spojení s dysortografiou.

• Ťažkosti v poznávaní jednotlivých písmen.
• Zámena tvarovo podobných písmen.
• Zámena písmen, ktorých hlásky sú akusticky podobné.
• Vynechávanie písmen v slovách a slov vo vetách.
• Ťažkosti v spájaní hlások do slabík a slabík do slov.
• Ťažkosti pri prechode od slabikovania k plynulému čítaniu.
• Deformovanie slov alebo vsúvanie písmen do slov.
• Problémy v dodržiavaní interpunkčných znamienok.
• Neschopnosť reprodukovať obsah prečítaného textu.

Pri práci so žiakom s dyslexiou je vhodné hovoriť pomaly a zreteľne, parafrázovať zadania a overovať, či ich dieťa správne pochopilo.

Je potrebné dopriať dieťaťu dostatok času na premyslenie odpovede, tolerovať pomalšie tempo čítania a umožniť žiakovi používať korekčné pomôcky, napríklad čítacie okienko, záložky alebo farebné fólie.

Dysgrafia

Dysgrafia je znížená schopnosť až neschopnosť osvojiť si zručnosť písania. Porucha postihuje grafickú (formálnu) stránku písomného prejavu, nie obsahovú.

Ťažkosti sa prejavujú pri osvojovaní si tvarov písma, v ich napodobňovaní a zapamätávaní. Písmo dieťaťa s dysgrafiou je nezrelé až nečitateľné.

Pri písaní je potrebné dbať na správne sedenie, správne držanie písacieho nástroja a využívať vhodné písacie potreby a pomocné linajky.

Žiaka netreba nútiť k dlhodobému dopisovaniu alebo prepisovaniu, ale nechať ho písať len to najdôležitejšie a zredukovať množstvo písaného textu.

Dysortografia

Dysortografia nepostihuje celú oblasť gramatiky, týka sa len tzv. špecifických dysortografických javov. Deti s dysortografiou majú slabší jazykový cit, čo sa následne prejavuje ťažkosťami v aplikácii naučených pravopisných pravidiel.

Prejavy dysortografie zahŕňajú výmenu, pridávanie a vynechávanie písmen alebo slabík, ťažkosti s rozlišovaním mäkkých a tvrdých slabík, diakritických a interpunkčných znamienok, krátkych a dlhých slabík, sykaviek a hraníc slov vo vete.

Diktáty je vhodné pripravovať ako doplňovačku, navýšiť časovú dotáciu, voliť pomalšie tempo diktovania a využívať možnosti slovného hodnotenia.

Dyskalkúlia

Dyskalkúlia znamená zaostávanie v schopnosti rozumieť matematickým pojmom, vzťahom a uplatňovať ich pri riešení matematických úloh.

Ide o významne narušenú štruktúru vlôh pre matematiku pri normálnej úrovni a štruktúre všeobecnej inteligencie, s výnimkou matematického faktora.

Dyskalkúlia preto sama osebe nie je dôkazom mentálneho postihnutia. Pri jej posudzovaní treba rozlišovať medzi špecifickým oslabením matematických schopností a celkovým znížením intelektového fungovania.

Diagnostika a odporúčania pre dieťa s NKS

Diagnostiku robí Centrum pedagogicko-psychologického poradenstva a prevencie (CPP/CPPP/CPPaP), ktoré vykoná testy školskej zrelosti, často formou hry, vyžaduje lekárske správy minimálne od logopéda a na základe výsledkov vydá odporúčanie, odklad alebo návrh podporných opatrení.

Centrum pedagogicko-psychologického poradenstva a prevencie v Trebišove poskytuje komplexnú psychologickú, diagnostickú, výchovnú, poradenskú a preventívnu starostlivosť deťom najmä v oblasti optimalizácie ich osobnostného, vzdelávacieho a profesijného vývinu, starostlivosti o rozvoj nadania, eliminovania porúch psychického vývinu a porúch správania.

Deťom so zdravotným postihnutím poskytujú starostlivosť centrá špeciálno-pedagogického poradenstva. Napriek tomu, naše centrum často poskytuje primárnu diagnostickú starostlivosť i týmto deťom.

V rámci diagnostiky mentálneho postihnutia je nutné, aby rodičia a škola veľmi úzko spolupracovali s príslušným centrom pedagogicko-psychologického poradenstva a prevencie a centrom špeciálno-pedagogického poradenstva.

Odklad nástupu do školy a prípravný ročník

Áno, ak dieťa neprejde testami školskej pripravenosti alebo podľa odporúčania CPP môže dostať odklad nástupu do 1. ročníka; pri žiadosti o odklad sa zvyčajne predkladajú lekárske správy a vyšetrenia.

Prípravný/úvodný (nultý) ročník je špeciálne zameraný ročník s malými triedami, často do približne 10 detí, so špeciálnym pedagogickým a psychologickým zázemím, ktorý pomáha deťom dozrieť na školu.

Prípravný/úvodný/nultý ročník pomáha deťom dozrieť na školu a väčšina rodičov ho považuje za prínosnú alternatívu k dvojitému predškolskému roku.

Nie je na každej ZŠ, preto treba zisťovať ponuku v konkrétnom meste alebo na regionálnom úrade školstva.

Vzdelávanie dieťaťa s NKS bez mentálneho postihnutia

Ak má dieťa normálnu inteligenciu (normointelekt), zákonne má prednosť vzdelávanie v bežnej ZŠ s podporou (IVP, logopédia, podporné opatrenia).

Deti s NKS bez mentálneho postihnutia sa bežne vzdelávajú v bežnej ZŠ s možnosťou logopedickej triedy, prípravného alebo úvodného ročníka alebo podporných opatrení.

Bežné opatrenia zahŕňajú logopédiu, individuálny vzdelávací plán (IVP), viac času na písomky, menej úloh, upravené stupnice, povolené špeciálne pomôcky a v niektorých prípadoch asistentku alebo pravidelné konzultácie so špeciálnym pedagógom a psychológom.

Asistenta môže navrhnúť CPP a škola ho môže prideliť ako súčasť podporných opatrení, avšak v praxi sú asistenti často zriedkaví a v niektorých školách sú pridelení skôr na celú triedu než individuálne dieťa.

Asistenti a nulté alebo úvodné ročníky nie sú dostupné všade; dostupnosť podpornej infraštruktúry výrazne závisí od regiónu a konkrétnej školy.

Vzdelávanie dieťaťa s mentálnym postihnutím

Dieťa s mentálnym postihnutím sa môže vzdelávať v špeciálnej škole pre žiakov s mentálnym postihnutím, v špeciálnej triede pre žiakov s mentálnym postihnutím zriadenej v bežnej škole alebo v každej bežnej škole formou školskej integrácie, ak škola dokáže vytvoriť na vzdelávanie konkrétneho žiaka primerané, jemu potrebné podmienky.

Pri vzdelávaní dieťaťa s mentálnym postihnutím je vždy dôležitá a rozhodujúca najmä aktuálna úroveň jeho intelektu - teda či sa jedná o ľahký, stredný, ťažký alebo hlboký stupeň mentálneho postihnutia.

Z toho potom vychádza nastavenie vzdelávacieho programu, podľa ktorého sa bude dieťa vzdelávať.

• Vzdelávanie podľa Variant A - vzdelávací program pre žiakov s ľahkým stupňom mentálneho postihnutia pre primárne vzdelávanie.
• Vzdelávanie podľa Variant B - vzdelávací program pre žiakov so stredným stupňom mentálneho postihnutia pre primárne vzdelávanie.
• Vzdelávanie podľa Variant C - vzdelávací program pre žiakov s ťažkým alebo hlbokým stupňom mentálneho postihnutia pre primárne vzdelávanie.

Úloha logopedickej terapie

Logopedická terapia sa zameriava na odstraňovanie komunikačných bariér.

Psychológia, foniatria, neurológia a psychiatria sa zaoberajú čiastkovými otázkami terapie NKS, ale cielene a komplexne sa jej najviac venuje logopédia.

Logopéd pôsobí ako „menič“ diskrepantnej komunikácie na adekvátnu komunikáciu.

Terapia bezprostredne nadväzuje na diagnostiku NKS, kde v ich prelínaní dochádza k tzv. diagnosticko-terapeutickému procesu.

S terapiou sa prelína aj logopedické poradenstvo, kde sa uplatňuje systém symetrického poradenstva (rodič, príbuzný).

Princípy logopedickej terapie predstavujú súbor určitých pravidiel, ktoré podmieňujú úspešnosť metód. Patrí sem individuálna terapia (30 - 60 minút), skupinová terapia, intenzívna terapia a rôzne variácie z hľadiska veku, zamerania a prístupu.

Praktické odporúčania pre školu

Pri agramatizmoch je potrebné poskytnúť správny tvar slova, postupovať po malých častiach a overiť si porozumenie spätnou väzbou, používať jednoduché inštrukcie a rozložiť ich na viac krokov.

Je vhodné používať čo najviac konkrétností, akceptovať nesprávnu výslovnosť a slabú slovnú zásobu a pomôcť žiakovi s vyjadrovaním.

Pri písaní je potrebné navýšiť časovú dotáciu a pri ústnej odpovedi ponechať žiakovi dostatok času na formulovanie odpovede.

V ostatných predmetoch sa nemá hodnotiť gramatická stránka prejavu, pri reprodukcii textu možno využívať pomocné osnovy a pri poznámkach pojmové mapy.

Žiakovi je možné poskytnúť vopred otázky k danej téme a netrvať na presnom znení odpovedí.

ADHD, NKS a mentálne postihnutie

Žiaci s ADHD majú problémy s sústredením, s impulzivitou a sú hyperaktívni. Žiaci s ADD sa javia ako pomalí, ich práca si vyžaduje niekoľkokrát dlhší čas.

Obe diagnózy nie sú dôsledkom zlej výchovy.

Deti s ADHD majú kvôli svojmu nepredvídateľnému správaniu málokedy nejakých priateľov. Nie všetky deti s ADHD sa stále vrtia a sú hyperaktívne.

Deti so subtypom ADHD sú označované ako „denní snílkovia“, teda prevažne nepozorný typ.

U detí s mentálnou retardáciou sa objavujú najmä prejavy porúch pozornosti, ale tiež zvýšená agitácia a impulzívnosť.

Technicky vzaté môže byť u týchto detí diagnostikované ADHD, ak sú ich prejavy výraznejšie než by zodpovedalo mentálnej retardácii.

Diagnóza a následná terapia vyžadujú intenzívnu spoluprácu všetkých, ktorí sa starajú o osobu s ADHD.

Podpora žiaka s ADHD v škole

• Učiteľ sa oboznámi s diagnózou žiaka.
• Treba rešpektovať problémy v správaní a učení, ktoré vyplývajú z jeho diagnózy.
• Dôležitá je úzka spolupráca so zákonnými zástupcami žiaka.
• Je potrebné dodržiavať zásady, pri ktorých bude žiak čo najmenej rozptyľovaný.
• Vhodné je venovať žiakovi individuálnu pozornosť.
• Treba striedať činnosti ľahké s ťažšími.
• Žiakovi treba dať pocit úspechu z dobre vykonanej zadanej úlohy.
• Je vhodné zamerať sa len na jednu úlohu.
• Písomný prejav je možné hodnotiť s úľavami.
• Treba vyžadovať od žiaka spätnú väzbu a učiť ho postupnosti krokov.
• Je vhodné umožniť žiakovi častejšie oddychovať, pričom odpočinkom môže byť aj pohybová aktivita.
• V triede ho treba umiestniť tak, aby svojimi prejavmi nerušil ostatných žiakov.
• Pracovať a skúšať žiaka je vhodné za jeho najlepšieho sústredenia.
• Vo veľkej miere treba využívať názornosť, napríklad obrázky a grafy.
• Z dosahu žiaka treba odstrániť veci, ktoré by ho mohli rozptyľovať.

Kedy vyhľadať odbornú pomoc

Rodič, ktorý má podozrenie, že vývin intelektových schopností jeho dieťaťa nezodpovedá celkom bežnému štandardu, by mal čo najskôr vyhľadať odbornú pomoc.

Čím skôr sa začne s terapiou, tým je väčšia pravdepodobnosť, že dieťa bude úspešne napredovať, samozrejme, v rámci svojich možností.

Ak výsledky dieťaťa v škole nezodpovedajú vynaloženej námahe, aj keď sa rodičia denne s dieťaťom pripravujú na vyučovanie, alebo ak dieťa má ťažkosti s písaním, čítaním či počítaním a nachádzajú sa v jeho prejavoch príznaky porúch učenia, je vhodné osloviť triedneho učiteľa a školského špeciálneho pedagóga.

Tí nasmerujú rodičov na odbornú pomoc do poradenského zariadenia, kde dieťa diagnostikujú, určia jeho silné a slabé stránky, stanovia diagnózu a navrhnú optimálne postupy, adekvátnu reedukáciu a terapiu.

Psychológ poradenského centra pomocou testov zhodnotí mentálny vek dieťaťa a odborne rodičovi poradí, ako čo najlepšie a najúčinnejšie rozvíjať schopnosti dieťaťa do maximálne možnej miery.

Intelektové schopnosti sa vplyvom cvičení, učenia či rehabilitácie môžu časom meniť, aj zlepšiť.

Špeciálny pedagóg po odbornej diagnostike poradí, ako ďalej postupovať vo vzdelávaní dieťaťa a spolu so školským zariadením nastaví efektívny individuálny vzdelávací program.

tags: #nks #alebo #mentalne #postihnutie