Rozsudok pri nesúhlase matky so striedavou starostlivosťou

Nesúhlas matky so striedavou osobnou starostlivosťou sám osebe nebráni tomu, aby súd dieťa zveril do striedavej starostlivosti oboch rodičov. Rozhodujúce je, či sú obaja rodičia schopní dieťa vychovávať, či o osobnú starostlivosť majú záujem, či je striedavá starostlivosť v najlepšom záujme dieťaťa a či sa ňou lepšie zabezpečia jeho potreby.

Nesúhlas matky môže byť relevantný vtedy, ak je založený na konkrétnych a preukázaných dôvodoch, ktoré môžu intenzívne negatívne zasiahnuť do záujmu dieťaťa. Ak je však založený iba na zjavne iracionálnom, nepreskúmateľnom alebo preukázateľne nedôvodnom tvrdení, súd na ňom nemôže založiť zamietnutie návrhu na striedavú starostlivosť.

Právny základ striedavej osobnej starostlivosti

Inštitút striedavej osobnej starostlivosti o dieťa (ďalej len „striedavá starostlivosť“) bol do slovenského právneho poriadku zavedený prijatím zákona č. 217/2010 Z. z., ktorým sa mení a dopĺňa zákon č. 36/2005 Z. z. o rodine. Táto legislatívna zmena priniesla rodičom možnosť dohodnúť sa na striedavej starostlivosti v rodičovskej dohode, alebo ju navrhnúť súdu v už prebiehajúcom súdnom konaní.

Podstatou striedavej starostlivosti je striedanie období, kedy je dieťa zverené do osobnej starostlivosti jedného z rodičov a období, kedy je zverené do osobnej starostlivosti druhého rodiča. Doba zverenia do osobnej starostlivosti u oboch rodičov je presne určená a nemusí mať u oboch rodičov rovnaké trvanie.

Inštitút tzv. striedavej osobnej starostlivosti bol zavedený do rodinného práva novelou zákona o rodine č. 217/2010 Z. z. Ide o spôsob osobnej starostlivosti o dieťa, ktorý zohľadňuje právo obidvoch rodičov na výchovu dieťaťa po ich rozchode, zabezpečuje dieťaťu primeraný kontakt s obidvoma rodičmi.

Striedavá osobná starostlivosť kladie vysoké požiadavky na oboch rodičov. „Zachovanie vzťahu k obom rodičom po ukončení ich spolužitia je prvoradým záujmom dieťaťa. Pokiaľ striedavá osobná starostlivosť je v záujme dieťaťa, práve táto forma osobnej starostlivosti zaručuje dieťaťu právo na zachovanie vzťahu k obidvom rodičom, právo na starostlivosť a výchovu zo strany oboch rodičov, na udržiavanie pravidelného, rovnocenného a rovnoprávneho osobného styku s oboma rodičmi.“

Čo musí súd pri rozhodovaní skúmať

Podľa ustanovenia § 24 ods. 2 zákona o rodine: „Ak sú obidvaja rodičia spôsobilí dieťa vychovávať a ak majú o osobnú starostlivosť o dieťa obidvaja rodičia záujem, tak súd môže zveriť dieťa do striedavej osobnej starostlivosti obidvoch rodičov, ak je to v záujme dieťaťa a ak budú takto lepšie zaistené potreby dieťaťa.“

Ak so striedavou osobnou starostlivosťou súhlasí aspoň jeden z rodičov dieťaťa, tak súd musí skúmať, či bude striedavá osobná starostlivosť v záujme dieťaťa.

Súd pri rozhodovaní o striedavej starostlivosti zohľadňuje nasledujúce kritériá:

• súhlas aspoň jedného z rodičov so zverením dieťaťa do SOS,
• spôsobilosť rodičov vychovávať dieťa a ich záujem o osobnú starostlivosť o dieťa,
• bezpečie dieťaťa, ako aj bezpečie a stabilitu výchovného prostredia, v ktorom sa dieťa zdržiava,
• ochranu dôstojnosti, ako aj duševného, telesného a citového vývinu dieťaťa,
• okolnosti, ktoré súvisia so zdravotným stavom dieťaťa alebo so zdravotným postihnutím dieťaťa,
• ohrozenie vývinu dieťaťa zásahmi do jeho dôstojnosti a ohrozenie vývinu dieťaťa zásahmi do duševnej, telesnej a citovej integrity osoby, ktorá je dieťaťu blízkou osobou,
• názor dieťaťa a jeho možné vystavenie konfliktu lojality a následnému pocitu viny,
• podmienky na vytváranie a rozvoj vzťahových väzieb s obidvomi rodičmi, súrodencami a s inými blízkymi osobami,
• využitie možných prostriedkov na zachovanie rodinného prostredia dieťaťa, ak sa zvažuje zásah do rodičovských práv a povinností,
• či obaja rodičia žijú v rozumnej vzdialenosti od seba, ktorá umožňuje dieťaťu dennú dochádzku do zariadenia, ktoré už navštevuje, resp. bude navštevovať.

Základom pre hmotno-právne posúdenie otázky, či má byť dieťa zverené do výlučnej starostlivosti jedného rodiča alebo do striedavej starostlivosti oboch rodičov, sú spoľahlivé skutkové zistenia o tom, čo je v záujme dieťaťa.

Nesúhlas matky nie je automatickým dôvodom na zamietnutie návrhu

Je dôležité poznamenať, že súd má možnosť zveriť dieťa do SOS i v prípade, že jeden rodič s SOS nesúhlasí. Z uvedeného je možné jasne vyvodiť záver, že nie je prekážkou nariadenia striedavej starostlivosti, ak jeden z rodičov s nariadením striedavej starostlivosti nesúhlasí.

Nesúhlas matky so striedavou starostlivosťou môže byť relevantný len vtedy, ak je vybudovaný na dôvodoch, ktoré sú spôsobilé intenzívnym spôsobom negatívne zasahovať do záujmu dieťaťa. Súd nemusí takéto dokazovanie vykonávať, ak je nesúhlas rodiča založený len na zjavne iracionálnom alebo nepreskúmateľnom dôvode.

Ak pôjde o tento iracionálny či nepreskúmateľný dôvod alebo bude v konaní preukázané, že ide o nesúhlas spočívajúci na dôvode, ktorý preukázateľne nemá negatívny vplyv na záujem dieťaťa, nemôžu súdy na tomto nesúhlase postaviť rozhodnutie, ktorým návrhu na zverenie dieťaťa do striedavej starostlivosti nevyhovejú.

Opačný postup je totiž v rozpore so základným právom druhého rodiča na spravodlivý proces podľa čl. 36 Listiny a súčasne zásahom nielen do jeho základného práva vychovávať a starať sa o svoje dieťa podľa článku 32 ods. 4 Listiny, ale aj do základného práva dieťaťa na rodičovskú výchovu a starostlivosť podľa toho istého článku.

Záujmom dieťaťa nepochybne je, aby bolo predovšetkým v starostlivosti obidvoch rodičov, a ak to nie je možné, potom toho z rodičov, ktorý k tomu má lepšie predpoklady, okrem iného uznáva rolu a dôležitosť druhého rodiča v živote dieťaťa a je presvedčený, že aj ten druhý je dobrým rodičom.

Najčastejšie pôjde o rodiča, ktorý sa o dieťa osobne a v prevažnej miere stará, a z toho dôvodu odmieta nariadenie striedavej starostlivosti. Zákon preto pamätá aj na tieto prípady a nepovažuje názor tzv. preferenčného rodiča za relevantný, nakoľko neodôvodnené odmietanie striedavej starostlivosti je v zásade zneužívaním práva dieťa vychovávať.

V praxi dochádza pomerne často k situáciám, že tzv. preferenčný rodič odmieta nariadenie striedavej starostlivosti a to najmä z dôvodu rozporov medzi partnermi, ktorí nemajú záujem a chuť spoločne komunikovať o potrebách maloletého dieťaťa. Zdôrazňujeme, že v týchto prípadoch je rozhodujúce skúmanie najlepšieho záujmu dieťaťa.

Judikatúra k nesúhlasu jedného rodiča

Ústavný súd ČR v náleze sp. zn. III. ÚS 1206/09 uviedol: „Záujmom dieťaťa nepochybne je, aby bolo predovšetkým v starostlivosti obidvoch rodičov, a ak to nie je možné, potom toho z rodičov, ktorý má na to lepšie predpoklady, okrem iného uznáva úlohu a dôležitosť druhého rodiča v živote dieťaťa a je presvedčený, že aj ten druhý je dobrým rodičom.“

Ústavný súd ČR v rovnakom rozhodnutí uviedol: „Nesúhlas matky so striedavou starostlivosťou môže byť relevantný len vtedy, ak je založený na dôvodoch, ktoré sú spôsobilé intenzívnym spôsobom negatívne zasahovať do záujmu dieťaťa.“

„Súd nemusí takéto dokazovanie vykonávať, ak je nesúhlas rodiča založený len na zjavne iracionálnom alebo nepreskúmateľnom dôvode.“ Ak pôjde o tento iracionálny či nepreskúmateľný dôvod alebo sa v konaní preukáže, že ide o nesúhlas spočívajúci v dôvode, ktorý preukázateľne nemá negatívny vplyv na záujem dieťaťa, súdy nemôžu na tomto nesúhlase postaviť rozhodnutie, ktorým návrhu na zverenie dieťaťa do striedavej starostlivosti nevyhovejú.

Opačný postup je totiž v rozpore so základným právom druhého rodiča na spravodlivá proces podľa čl. 32 Listiny a súčasne zásahom nielen do jeho základného práva vychovávať a starať sa o svoje dieťa podľa čl. 32 ods. Listiny, ale aj do zákonného práva dieťaťa na rodičovskú výchovu a starostlivosť podľa toho istého článku Listiny.

Striedavá starostlivosť a výlučná starostlivosť so širokým stykom

Ústavný súd ČR v bodoch 19. až 26. svojho nálezu I. ÚS 3065/21 zhrnul požiadavky kladené na všeobecné súdy pri rozhodovaní o starostlivosti rodičov o dieťa.

V spomínanom náleze Ústavný súd ČR zároveň uviedol rozdiel medzi zverením dieťaťa do striedavej starostlivosti a zverením dieťaťa jednému rodičovi so širokým stykom pre druhého rodiča:

„V praxi dané východisko znamená, že obecné soudy by neměly při posuzování změny péče i při naplnění všech kritérií upřednostňovat ponechání výlučné péče (většinou matky) s určitým rozšířením styku druhého rodiče (většinou otce), ale v souladu s judikaturou zvolit model střídavé (byť třeba nestejnoměrné) péče.“

„Tím samozřejmě není vyloučeno, aby obecný soud zvolil i při zohlednění východisek rovnocenné péče a naplnění zmíněných kritérií variantu výlučné péče jednoho z rodičů zkombinovanou se (skutečně) širokým stykem pro druhého rodiče.“

„Jedná se ale poté o výjimku a obecný soud je povinen v takových situacích podat přesvědčivé důvody pro svůj postup a zároveň předestřít, za jakých podmínek a kdy by v budoucnu byla změna na střídavou péči v daném případě realizovatelná, ideálně rovněž při stanovení konkrétních opatření, které by takové změně napomohly dosáhnout.“

V najnovšom náleze III. ÚS 928/22 Ústavný súd ČR uvádza: „Ústavní soud proto dospěl k závěru, že v daném případě nebylo na místě svěřit nezletilé do výlučné péče matky, neboť zde nebyla prokázána existence relevantního důvodu, který by vylučoval uplatnění preferovaného výchovného modelu v podobě střídavé péče.“

Konflikt medzi rodičmi a nedostatočná komunikácia

Striedavá starostlivosť sa v ČR udomácnila ako preferovaná varianta porozvodovej starostlivosti o deti v prípadoch, keď sa rodičia nevedia dohodnúť. Pokiaľ sa dohodnúť vedia, môžu využiť spoločnú starostlivosť, ktorá je ideálom pre deti v rozvedených rodinách.

Pri spoločnej starostlivosti rodičia nepotrebujú mať dopredu stanovené, kedy sa bude o dieťa starať jeden a kedy druhý. Sú schopní dohodnúť sa na starostlivosti a na naplňovaní akýchkoľvek potrieb dieťaťa podľa potreby.

Pri striedavej starostlivosti majú rodičia presne stanovené, kedy sa bude o dieťa starať matka a kedy sa bude starať otec, pretože sa rodičia nevedia dohodnúť.

V procese rozhodovania musí súd prihliadať aj na schopnosť rodiča spolupracovať s druhým rodičom pri výchove dieťaťa, t.j. či je rodič schopný kompromisu. Ak súd dospeje k záveru, že rodič nie je schopný bez zjavného dôvodu spolupracovať, má sa za to, že rodič nie je výchovne spôsobilý.

Chýbajúca kvalifikovaná komunikácia medzi rodičmi nemôže mať za následok odopretie striedavej osobnej starostlivosti oboch rodičov, hlavne za predpokladu, že zostávajúce podmienky pre nariadenie striedavej osobnej starostlivosti sú splnené.

Odvolací súd uvádza, že pre riadne fungovanie akejkoľvek starostlivosti o dieťa (nielen striedavej) je potrebné, aby rodičia dokázali komunikovať aspoň o základných otázkach týkajúcich sa starostlivosti o dieťa.

To však neznamená, že v prípade, ak komunikácia medzi rodičmi nie je ideálna, neprichádza vôbec do úvahy striedavá osobná starostlivosť. V každom prípade je potrebné brať do úvahy záujem dieťaťa, ktorý, ako už bolo uvedené vyššie, bol v tomto konaní dostatočne zistený vykonaným dokazovaním a je zrejmé, že striedavá starostlivosť nie je s týmto záujmom v rozpore.

„Základným prvkom rodinného života je spolužitie rodiča a dieťaťa a ich vzájomné prežívanie obojstrannej prítomnosti, a to aj napriek rozkolom vo vzťahoch medzi rodičmi.“

Právo rodiča vychovávať svoje dieťa a starať sa oň nachádza svoje vyjadrenie v čl. 41 ústavy, pričom na rovnakom mieste ústava zaručuje aj dieťaťu právo na rodičovskú výchovu a starostlivosť.

Aj z Dohovoru o právach dieťaťa vyplýva, že ak to nie je v rozpore s jeho záujmami, má dieťa právo udržiavať osobné kontakty s oboma rodičmi a obaja rodičia majú spoločnú zodpovednosť za jeho výchovu a zdravý vývoj (čl. 9 ods. 3 a čl. 18).

Názor dieťaťa na striedavú starostlivosť

V konaniach, v ktorých sa rozhoduje o veciach týkajúcich sa maloletého dieťaťa, má maloleté dieťa právo byť vypočuté. Právo dieťaťa vyjadriť samostatne svoj názor patrí maloletému dieťaťu v rozsahu jeho schopností a rozumovej vyspelosti s ohľadom na jeho vek.

Ak dieťa so striedavou starostlivosťou nesúhlasí, je potrebné, aby súd skúmal dôvody takého postoja. Vždy je však potrebné brať do úvahy názor a potreby maloletého dieťaťa.

Pokiaľ striedavá starostlivosť dieťaťu nevyhovuje, narobí viac zloby ako osohu.

Podľa § 43 zákona o rodine platí, že „maloleté dieťa má právo vyjadriť samostatne a slobodne svoj názor vo všetkých veciach, ktoré sa ho týkajú. V konaniach, v ktorých sa rozhoduje o veciach týkajúcich sa maloletého dieťaťa, má maloleté dieťa právo byť vypočuté. Názoru maloletého dieťaťa musí byť venovaná náležitá pozornosť zodpovedajúca jeho veku a rozumovej vyspelosti.“

Súd je povinný prihliadnuť na názor maloletého dieťaťa, ktoré je účastníkom konania, avšak to neznamená, že súd neposúdi napriek názoru maloletého, že striedavá osobná starostlivosť je v jeho záujme.

O to viac, že maloleté dieťa nie je vždy schopné objektívne posúdiť, čo je v jeho najlepšom záujme.

ESĽP uviedol, že právo dieťaťa na vyjadrenie vlastných názorov by sa nemalo interpretovať tak, že dáva deťom bezpodmienečné právo veta bez zvažovania ďalších faktorov a bez skúmania ich najlepšieho záujmu.

Okrem toho záujem dieťaťa zvyčajne vyžaduje, aby boli väzby dieťaťa s jeho rodinou zachované, s výnimkou prípadov, keď by to poškodilo jeho zdravie a vývoj.

Zdravotný stav rodiča a dokazovanie

Ústavní soud ČR sa vyjadril k posúdeniu zdravotného stavu rodiča v súvislosti s jeho schopnosťou vychovávať deti.

Ústavný súd ČR uviedol, že krajský súd pri rozhodovaní o starostlivosti o maloleté deti prihliadol k zdravotnému stavu otca a dospel k záveru, že „střídavou péči nelze upravit mimo jiné i s ohledem na zdravotní stav otce“.

Krajský súd ďalej uviedol, že „byť se otec snažil v průběhu odvolacího jednání navodit dojem, že je v plné kondici, bylo zřejmé, že je svým zdravotním stavem limitován, při chůzi byl nejistý“.

Pri rozhodovaní súd vzal do úvahy aj názor maloletého dieťaťa na zdravotný stav otca, keď poukázal na to, že „sám nezletilý uvedl, že otec má málo pohyblivou levou ruku, což bylo patrné i při jednání odvolacího soudu, a nechce, aby otec řídil auto a vozil je do školy“.

Krajský súd teda pri rozhodovaní o starostlivosti o maloleté deti vzal do úvahy zdravotný stav otca, ktorý však hodnotil iba na základe vlastného úsudku s prihliadnutím na vyjadrenie jedného z maloletých detí.

Podľa § 127 ods. 1 o. s. ř., závisí-li rozhodnutí na posouzení skutečností, k nimž je třeba odborných znalostí - jako tomu bylo právě v nyní posuzované věci ve vztahu k zdravotnímu stavu otce - vyžádá soud u orgánu veřejné moci odborné vyjádření; jestliže pro složitost posuzované otázky takový postup není postačující nebo je-li pochybnost o správnosti podaného odborného vyjádření, ustanoví soud znalce.

Krajský súd však neprípustne posúdil zdravotný stav otca sám, hoci rozhodnutie súdu záviselo od posúdenia skutočností, na ktoré sú potrebné odborné znalosti.

Ku zdravotnému stavu otca krajský súd nevykonal žiadne relevantné dokazovanie, ani neuviedol, z akých dôkazov vychádzal a ako ich vyhodnotil.

V predmetnej veci bolo pritom namieste, aby si krajský súd vyžiadal aspoň lekársku správu ošetrujúceho lekára o zdravotnom stave otca, čo však neurobil. Ukázalo-li by sa, že takáto vyžiadaná správa je nedostatočná, bolo by treba ustanoviť znalca.

Z uvedeného vyplýva, že súd nemôže založiť záver o nevhodnosti striedavej starostlivosti iba na vlastnom pozorovaní rodiča, dojme zo súdneho pojednávania alebo na tvrdení dieťaťa bez riadneho odborného dokazovania.

Vzdialenosť bydlísk rodičov

Obaja rodičia dieťaťa by mali žiť v rozumnej vzdialenosti od seba, ktorá umožňuje dieťaťu dennú dochádzku do zariadenia, ktoré už navštevuje, resp. bude navštevovať.

Striedavá starostlivosť nie je vhodná v prípade vzdialených bydlísk rodičov, kedy by dieťa malo meniť vzdelávacie zariadenie.

V tomto smere zákon nestanovuje žiadnu presnú hranicu a je to ponechané na voľnej úvahe súdu a konkrétnych skutkových okolností.

Najvyšší súd Slovenskej republiky napríklad v prípade maloletého D. C. zveril dieťa do striedavej osobnej starostlivosti oboch rodičov v týždenných intervaloch, aj napriek vzdialenosti bydlísk rodičov, ktorá bola medzi Jelkou a Dunajskou Lužnou.

Súd prihliadal na vek maloletého, ktorý navštevoval materskú školu, a pre ktorého z dôvodu dlhej doby pravidelného odlúčenia od matky nebola vhodná striedavá starostlivosť v dvojtýždňových intervaloch, ale v záujme maloletého bola striedavá osobná starostlivosť v týždenných intervaloch.

Odvolací súd potvrdil záver súdu prvej inštancie, že cestovanie nespôsobuje maloletému problémy a argumenty matky týkajúce sa vzdialenosti bydlísk preto vyhodnotil ako nedôvodné.

V inom prípade sa matka s maloletým v septembri 2023 presťahovala 475 km ďaleko od pôvodného bydliska rodiny, zmenila synovi trvalé bydlisko bez súhlasu otca či opatrovníckeho súdu, prihlásila ho do tamojšej základnej školy a k miestnej detskej lekárke.

Stanovený styk otca so synom neprebiehal štandardne minimálne od doby presťahovania. Otec preto podal návrh na nariadenie predbežného opatrenia spočívajúceho v zatiaľnom zverení maloletého do jeho starostlivosti, na určenie základnej školy v mieste pôvodného bydliska rodiny a určenie detského lekára tamtiež.

Praktické modely striedania

V praxi sa stretávame s tým, že väčšina rodičov považuje za SOS len striedanie dieťaťa v týždňových intervaloch.

Napríklad matka odovzdá dieťa otcovi v piatok nepárneho kalendárneho týždňa o 18.00 hod. a otec následne v piatok párneho kalendárneho týždňa odovzdá dieťa matke o 18.00 hod.

Forma SOS závisí opäť od potrieb dieťaťa - rozhodným je vek dieťaťa, jeho záujmy, školské povinnosti a mimoškolské aktivity.

Pomer starostlivosti oboch rodičov môže byť preto 50:50, ale aj 60:40, 65:35, 70:30 a pod.

Frekvencia osobnej starostlivosti môže byť rôzna, všetko závisí na dohode rodičov. Z právneho hľadiska nie je možné vysloviť záver, ako optimálne nadstaviť striedavú starostlivosť.

Je to skôr otázka psychologická. Doba, po ktorú dieťa trávi čas u každého z rodičov môže byť nastavená rôzne.

V praxi pôjde najčastejšie o model 2-2-3-2-2-3 týždne. Nie je však vylúčené ani striedanie po mesiaci, po 14 dňoch alebo v iných intervaloch.

Spoločná starostlivosť rodičov

Aj na Slovensku je možné, aby sa rodičia po rozvode starali o dieťa spoločne. Pri spoločnej starostlivosti rodičia nepotrebujú mať dopredu stanovené, kedy sa bude o dieťa starať jeden a kedy druhý.

Prinášame príklad rozsudkov OS Žilina, v ktorých súd potvrdil rodičovské dohody o zverení detí do spoločnej osobnej starostlivosti oboch rodičov.

Mal. T., nar. XX.X.XXXX, sa z v e r u j e do spoločnej osobnej starostlivosti oboch rodičov, ktorí ho budú zastupovať a spravovať jeho majetok. Počas trvania spoločnej osobnej starostlivosti sa výživné na mal. dieťa a styk s ním n e u p r a v u j ú.

Mal. G., nar. XX.XX.XXXX, sa z v e r u j e do spoločnej osobnej starostlivosti oboch rodičov, ktorí ju budú zastupovať a spravovať jej majetok. Počas trvania spoločnej osobnej starostlivosti sa výživné na mal. dieťa a styk s ním n e u p r a v u j ú.

Výživné pri striedavej starostlivosti

Súd sa musí s otázkou výživného na oprávnené dieťa vyporiadať i v prípade, ak rodičom nariadi striedavú osobnú starostlivosť o maloleté dieťa.

V zásade nie je povinnosťou súdu pri rozhodnutí o striedavej osobnej starostlivosti zároveň určiť vyživovaciu povinnosť. Rovnako súd nie je viazaný ani prípadnou dohodou rodičov o zverení dieťaťa do striedavej starostlivosti a určení výšky výživného.

Súd zisťuje okolnosti daného prípadu a o všetkých relevantných skutočnostiach sám a vždy rozhoduje v najlepšom záujme dieťaťa.

Pri určovaní výšky výživného v prípade striedavej starostlivosti súd vychádza primárne z nákladov oprávneného dieťaťa na bývanie, ošatenie, vzdelávanie, školské a mimoškolské aktivity, kurzy, telefón, dopravu, výlety a pod. v závislosti od miery životnej úrovne povinného rodiča.

Následne súd podľa schopností, možností a majetkových pomerov povinných rodičov určí pomer, v akom budú jednotlivé náklady oprávneného dieťaťa rozdelené medzi rodičov majúcich dieťa v striedavej starostlivosti.

Ak súd určí, že výška výživného je od každého z rodičov rôzna, môže rozhodnúť tak, že dôjde k započítaniu týchto súm a prevyšujúcu sumu bude ten-ktorý rodič posielať druhému rodičovi a obaja budú zároveň hradiť potreby dieťaťa v čase, keď bude toto v ich osobnej starostlivosti.

Zákon ďalej uvádza, že v prípade striedavej osobnej starostlivosti môže súd rozhodnúť i tak, že výživné neurčí, čo je v zásade najčastejší prípad i v aktuálnej rozhodovacej praxi súdov.

V žiadnom inom prípade takýto postup nie je možný a výživné musí byť určené vždy.

Trvalý pobyt, dávky a daňový bonus

V neposlednom rade v prípade striedavej starostlivosti súd rozhodne tiež o tom, kde bude mať dieťa trvalý pobyt a ktorý z rodičov bude poberateľom rodičovských dávok, resp. ktorý z rodičov si bude uplatňovať na dieťa daňový bonus.

Súd rozhodne tiež o tom, kde bude mať dieťa trvalý pobyt. Trvalý pobyt je pobyt občana spravidla v mieste jeho stáleho bydliska na území Slovenskej republiky.

Tento aspekt je dôležitý pre rôzne administratívne a sociálne záležitosti dieťaťa.

Rodičovský príspevok je štátna sociálna dávka a poberá sa aj v prípade striedavej starostlivosti o dieťa.

Na rodičovský príspevok má nárok oprávnená osoba, ak zabezpečuje riadnu starostlivosť o dieťa a má trvalý pobyt alebo prechodný pobyt na území SR.

Nárok má len jedna oprávnená osoba, a to určená podľa dohody osôb, ktoré sa o dieťa starajú. Ak sa rodičia (oprávnené osoby) nedohodnú, rozhodne na základe ust. §35 ZoR súd, resp. vo výrokovej časti rozhodnutia, ktorým upravuje pomery dieťaťa.

Daňový bonus je suma, o ktorú sa daňovníkovi znižuje daň z príjmu.

Podľa ust. § 33 ods. 4 Zákona o dani z príjmov: „Ak dieťa (deti) uvedené v odseku 2 vyživujú v domácnosti viacerí daňovníci, môže si daňový bonus uplatniť len jeden z nich. Pri použití ustanovenia odseku 5 môže uplatniť pomernú časť daňového bonusu po časť zdaňovacieho obdobia jeden z daňovníkov na všetky vyživované deti a po zostávajúcu časť druhý z daňovníkov.“

„Ak podmienky na uplatnenie daňového bonusu spĺňa viac daňovníkov a ak sa nedohodnú inak, daňový bonus na všetky vyživované deti sa uplatňuje alebo sa prizná v poradí matka, otec, iná oprávnená osoba.“

Výkon rozhodnutia a marenie kontaktu s druhým rodičom

Základným prvkom rodinného života je spolužitie rodiča a dieťaťa a ich vzájomné prežívanie obojstrannej prítomnosti, a to aj napriek rozkolom vo vzťahoch medzi rodičmi.

Aj rodič, ktorému dieťa nebolo zverené do starostlivosti má právo v primeranom rozsahu podieľať sa na výchove dieťaťa, v starostlivosti oň i na budovaní citových a rodinných väzieb, je a stále zostáva rodičom so všetkými právami a povinnosťami z tohto vzťahu vyplývajúcimi.

Realizuje sa to prostredníctvom styku tohto rodiča s dieťaťom. Je pritom treba mať na zreteli, že akákoľvek deformácia vzťahu rodič a dieťa v dôsledku odcudzenia sa neskôr len ťažko napráva.

ESĽP rozhodoval v prípade Vykhovanok proti Ukrajine 12962/19 o porušení článku 8 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd.

Sťažovateľ namietal nedostatočné opatrenia zo strany štátu, keď mu matka jeho dcéry znemožňovala styk s dcérou. Hoci štát vykonal niekoľko opatrení, ESĽP ich posúdil ako nedostatočné a priznal sťažovateľovi, že Ukrajina porušila článok 8 Dohovoru.

ESĽP uviedol, že obmedzený prístup vykonávateľov súdneho rozhodnutia nebol dostatočný. Nezdalo sa, že by orgány počas konania o výkone rozhodnutia niekedy uvažovali o opatreniach na dobrovoľné vykonanie rozsudku, napríklad vypracovaním komplexnej stratégie dodržiavania vrátane cielenej podpory dieťaťu, ktoré zjavne vykazovalo znaky zavrhovania rodiča.

ESĽP opakuje, že právo dieťaťa na vyjadrenie vlastných názorov by sa nemalo interpretovať tak, že dáva deťom bezpodmienečné právo veta bez zvažovania ďalších faktorov a bez skúmania ich najlepšieho záujmu.

Aj keď je uprednostňované dobrovoľné dodržiavanie rozhodnutia, zakorenené postoje, ktoré rodičia v takýchto prípadoch často zaujímajú, môžu sťažiť takéto dodržiavanie, čo v určitých prípadoch vyžaduje použitie primeraných donucovacích opatrení.

Nič však nenasvedčuje tomu, že by takéto donucovacie opatrenia boli úradmi prijaté dostatočne a včas.

Ústavný súd priznal odškodné 10 000 Eur otcovi, ktorého právo na rodinný život s deťmi bolo porušené konaním OS Bratislava III.

Najlepší záujem dieťaťa ako rozhodujúce hľadisko

„Zachovanie vzťahu k obom rodičom po ukončení ich spolužitia je prvoradým záujmom dieťaťa.“

Právo dieťaťa na výchovu a starostlivosť oboma rodičmi však neznamená, že striedavá starostlivosť musí byť nariadená vždy. Model striedavej starostlivosti síce možno vo všeobecnosti považovať za model starostlivosti, ktorý je v záujme maloletých detí, neplatí to však absolútne.

I keď striedavá starostlivosť má svoje pozitíva pri zachovaní rovnocenného vzťahu dieťaťa s rodičmi, je nutné uvedomiť si, že prináša aj zvýšené nároky na psychiku dieťaťa, ale aj rad požiadaviek na rodičov.

Prináša zvýšené nároky na ich vzájomnú komunikáciu a schopnosť dohodnúť sa na jednotnom postupe vo výchove dieťaťa a na riadnom zabezpečení jeho potrieb.

Neustála výmena prostredia, v ktorom dieťa vyrastá, môže mať okrem pozitívnych vplyvov spočívajúcich najmä v kontakte s obidvoma rodičmi a ich výchovným vplyvom aj negatívne vplyvy.

Z psychologického hľadiska nie je vhodná striedavá starostlivosť pri deťoch s poruchami správania sa, nakoľko tie si vyžadujú stabilitu výchovného prostredia.

Názory psychológov, že dieťa potrebuje jednu posteľ, jednu domácnosť a zažívať tie isté rituály sú podľa niektorých už dávno prekonané.

Okrem iného sa dá striedavá starostlivosť zabezpečiť aj sťahovaním rodičov, nie detí.

Požiadavky na odôvodnenie rozsudku

Ak súd rozhodne, že dieťa zostane vo výlučnej starostlivosti jedného rodiča, musí svoje rozhodnutie presvedčivo odôvodniť.

V rozhodnutí musí byť zrejmé, ktoré konkrétne skutočnosti bránia striedavej starostlivosti, akým spôsobom boli tieto skutočnosti preukázané a prečo majú význam z hľadiska najlepšieho záujmu dieťaťa.

Ak súd založí rozhodnutie na zdravotnom stave rodiča, musí vykonať relevantné dokazovanie a nemôže zdravotný stav posudzovať iba na základe vlastného úsudku.

Ak súd založí rozhodnutie na názore dieťaťa, musí skúmať dôvody tohto názoru, jeho vek, rozumovú vyspelosť, prípadný konflikt lojality a ďalšie okolnosti, ktoré môžu jeho postoj ovplyvniť.

Ak súd uprednostní výlučnú starostlivosť jedného rodiča so širokým stykom pre druhého rodiča, ide o výnimku, pri ktorej je povinný podať presvedčivé dôvody a zároveň uviesť, za akých podmienok a kedy by bola zmena na striedavú starostlivosť realizovateľná.

Na takto nedostatočne zistenom skutkovom stave súd nemôže založiť záver o nevhodnosti striedavej starostlivosti. Právne závery súdu musia vyplývať zo zisteného skutkového stavu.

tags: #rozsudok #nesuhlas #matky #striedava #starostlivost