Sociálny experiment ako presvedčiť niekoho: dôkazy, empatia a hranice ovplyvňovania

Presvedčiť niekoho neznamená prinútiť ho, aby okamžite súhlasil. Najúčinnejšie presviedčanie vychádza z pochopenia jeho motivácie, obáv, hodnôt a spôsobu rozhodovania, pričom musí zostať konkrétne, zrozumiteľné, dôveryhodné a bez nátlaku.

Sociálne experimenty ukazujú, že ľudské rozhodovanie ovplyvňuje konformita, sociálny dôkaz, prvý dojem, emócie, vzájomnosť aj spôsob, akým je informácia podaná. Zároveň však odhaľujú, že presvedčenie založené na predsudku alebo neúplných informáciách sa môže zmeniť, keď človek dostane vlastnú skúsenosť a možnosť porovnať očakávanie s realitou.

Čo sociálny experiment odhaľuje o presviedčaní

V dobe, keď internet hýri rôznymi sociálnymi experimentmi, je dôležité zamyslieť sa nad ich dopadom a výpovednou hodnotou. Hoci mnohé z nich prinášajú predvídateľné výsledky, občas sa nájde experiment, ktorý odhalí prekvapivé a často aj znepokojujúce aspekty ľudského správania.

Internetom kolujú rôzne druhy sociálnych experimentov, ako sú napríklad videá, ktoré sa nejakým spôsobom snažia zachytiť zachovanie ľudí v určitých neobvyklých situáciach. Následne sú nahrané na kameru a uploadované na youtube. Väčšinou obsahujú aj názor autora videa, ktorý zhodnotí či bolo dané konanie v rámci normy, nečakané, alebo primerané.

Sociálne experimenty presviedčania sú fascinujúcou oblasťou výskumu, ktorá odhaľuje zložité mechanizmy, ktoré používame na ovplyvňovanie iných. Presvedčiť niekoho o novom nápade alebo získať podporu pre svoj projekt nie je len otázkou rečníckych zručností. Vyžaduje to pochopenie psychológie, kontextu a malých, no účinných trikov, ktoré môžu zmeniť „nie“ na „áno“.

Najprv pochopte človeka, ktorého chcete presvedčiť

Presvedčiví ľudia majú schopnosť vtiahnuť iných do svojho sveta. Väčšinou sú to obľúbení a sympatickí ľudia. Nielen riaditelia firiem, vedúci oddelení či vrcholoví manažéri, ale aj učitelia či rodičia by mali pôsobiť presvedčivo.

Presvedčiví ľudia dokážu odhaľovať charaktery, ciele a túžby iných a adekvátne reagujú. Vedia využívať emocionálnu inteligenciu a sociálne zručnosti, vďaka ktorým získavajú ľudí na svoju stranu.

Vedia, čo ľudí motivuje

Niektorí riaditelia firiem sú veľmi nedočkaví, netrpezliví a veľmi na zamestnancov tlačia. No tí sa kvôli tomu môžu ešte viac zablokovať a nepodajú optimálny výkon.

Presvedčiví ľudia svoje myšlienky predstavujú asertívne a sebavedome, ale nie sú agresívni a na ľudí netlačia. Keď sa budete vnucovať, tak vám to len uškodí.

Presvedčiví ľudia študujú povahy iných a vedia, čo na koho účinkuje. Ak viete, aké má niekto ciele a aká je jeho povaha, dokážete ho dostať do situácie, keď sám pochopí, čo je potrebné robiť, a to tak, aby bol spokojný on i zamestnávateľ.

Tak napríklad opatrní ľudia potrebujú nenápadné náznaky a neustále povzbudenie či možnosť priebežne zisťovať, aký pokrok dosiahli. Prípadne potrebujú vidieť dôkazy o tom, ako to fungovalo v iných prípadoch.

Niekto potrebuje presný termín, dokedy má úlohu splniť a niekto ďalší sa musí zoznámiť s reálnymi príkladmi, ktoré fungovali v podobných situáciách. Toto poznanie ich dokáže naštartovať.

Myslia na túžby iných

Mnohí ľudia presviedčajú druhých len preto, aby dosiahli vlastné ciele. Títo ľudia pôsobia nepresvedčivo a ich skryté úmysly väčšinou rýchlo odhalíme.

Ľudia, ktorí vedia byť presvedčiví, to nerobia. Títo ľudia dokážu zabudnúť na vlastné ciele a snažia sa vnímať aj svet tých druhých.

Snažia sa zistiť, aké majú názory či problémy, a tak ich dokážu presvedčiť vďaka tomu, že hovoria o týchto ich názoroch a hodnotách. Mnohí sa snažia byť aj empatickí.

Najprv sa zaujímajte o názor druhej strany

Namiesto snahy presadiť svoje hneď na začiatku, sa najprv zaujímajte o názor druhej strany. Otázky typu „Čo by ti pomohlo rozhodnúť sa pre môj nápad?“ alebo „Ako by si ty riešil túto situáciu?“ podporia diskusiu.

Tým, že im dáte priestor a vypočujete ich, získate cenné informácie o ich prioritách a obavách. Presviedčanie sa tak mení z jednostranného presadzovania názoru na rozhovor, v ktorom môže druhá strana sama pomenovať, čo potrebuje.

Ako formulovať presvedčivý argument

Buďte konkrétni a priami

Ľudí nepresvedčíte len všeobecnými frázami či neurčitými cieľmi. Ak poviete, čo presne očakávate a akú pridanú hodnotu z toho môžu mať, skôr získate ich dôveru.

Presvedčiví ľudia sú schopní svoje myšlienky oznamovať rýchlo a jasne. Keď sami dobre rozumiete tomu, o čom hovoríte, je oveľa zábavnejšie a jednoduchšie to vysvetliť ostatným.

Dobrou stratégiou je poznať svoju tému tak dobre, že by ste ju dokázali vysvetliť aj malému dieťaťu. Najhoršia zo všetkého je pretvárka a neznalosť problematiky, ktorú chcete prezentovať.

Nikdy nič nepredstierajte. Presvedčiví ľudia vedia, kým sú. Veria si natoľko, aby sa vo vlastnej koži cítili pohodlne.

Opierajte sa o fakty, dáta a skúsenosti

Ak chcete, aby vás ľudia brali vážne, musia cítiť, že viete, o čom hovoríte. Opierajte sa o fakty, dáta a reálne skúsenosti.

Ľudia si však pamätajú príbehy a príklady viac než suché fakty. Popíšte, ako váš návrh už niekomu pomohol, alebo vytvorte obraz toho, ako by vyzeralo zlepšenie po úspešnom zavedení vášho nápadu.

Využite príbeh a vhodný príklad

Príbeh alebo dobrý príklad dokáže spojiť ciele tých, ktorí sú presviedčaní a vplyv tých, čo presviedčajú.

Ak manažér ponúkne príbeh o tom, ako súvisí zmena produktu s cieľmi firmy, je ľahšie zjednotiť sa na tom, že zmena je potrebná. Následne je ľahšia aj dohoda o tom, akú má mať podobu.

Často aj rodičia a starí rodičia používajú príbehy a vhodné príklady, aby deťom vysvetlili princípy fungovania života.

Prispôsobte spôsob podania informácií

Niektorí ľudia reagujú na krátke, stručné argumenty, iní potrebujú detailné podklady a analýzy. Upravte spôsob podania tak, aby zodpovedal tomu, komu sa prihovárate.

Jednou z najsilnejších zbraní, akou človek disponuje, je jazyk. Je preto nesmierne dôležité voliť vždy tie správne slová.

Prvý dojem, reč tela a dôveryhodnosť

Viete o tom, že ľudia sa rozhodujú v priebehu prvých 7 sekúnd o tom, či vás budú mať radi alebo nie? Na túto skutočnosť je potrebné myslieť aj vtedy, keď chcete niekoho presvedčiť o vašich myšlienkach a nápadoch.

Ak sa s niekým stretávate prvý raz, predstavte sa a aj niečo o sebe povedzte. Takto sa vám nestane, že niekoľko minút druhá strana bude premýšľať nad tým, kto ste, odkiaľ ste a prečo tu ste.

Ľudia oveľa skôr prijmú myšlienky nejakého človeka, keď majú predstavu o tom, kto vlastne je. Potrebujete získať určité osobné spojenie.

Pretvárku nemá nikto rád. Ľudí priťahujú tí, ktorí sa na nič nehrajú, nič nepredstierajú a pôsobia dôveryhodne.

Dbajte na mimiku a gestá

Keď chcete, aby vás ľudia so zaujatím počúvali a aby ste ich dokázali presvedčiť, je potrebné si dať pozor aj na svoje gestá, mimiku, výraz tváre a tón hlasu.

Všetky tieto aspekty by mali pôsobiť pozitívne a v určitom súlade. Základom by mal byť nadšený tón hlasu, neprekrížené ruky, udržiavanie zrakového kontaktu a telo naklonené k poslucháčom.

Humor uvoľňuje a keď má človek dobrú náladu, lepšie sa mu aj premýšľa. Ak chcete iných presvedčiť, stane sa tak skôr, ak pôsobíte optimisticky a máte dobrú náladu.

V dobrej atmosfére sa ľudia skôr dokážu stotožniť s vašimi myšlienkami. Ľudia prirodzene a nevedomky zrkadlia reč tela toho, s kým sa rozprávajú.

Ak chcete, aby vás ľudia mali radi a verili vám, tak sa v priebehu rozprávania usmievajte. Oni vám budú podvedome úsmev vracať a vďaka tomu sa budú cítiť lepšie.

Presviedčanie bez nátlaku

Naliehanie a netrpezlivosť sú pre presvedčivosť veľmi nebezpečné. Je dokázané, že keď sa ľudí snažíte dotlačiť k tomu, aby s vami súhlasili okamžite, skôr sa budú držať svojho pôvodného postoja.

Presviedčanie nie je jednorazová záležitosť. Niekedy ľudia potrebujú čas, aby váš návrh dôkladne spracovali.

Netlačte na nich, ale buďte pripravení odpovedať na ďalšie otázky a pripomienky. Ak človek dostane priestor na premyslenie, môže dospieť k rozhodnutiu bez pocitu, že bol zatlačený do kúta.

Žiadajte menšie súhlasy

Niekedy je ťažké presvedčiť ľudí priamo na veľkú zmenu. Skúste si preto vopred vyžiadať menšie súhlasy - drobné ústupky alebo podporu čiastkových krokov.

Takýto postup umožňuje postupne objasniť návrh, overiť obavy a vybudovať dôveru bez toho, aby druhá strana musela naraz prijať veľké rozhodnutie.

Urobte niečo navyše bez očakávania

Ak urobíte niečo navyše pre druhú stranu bez očakávania okamžitej odmeny, ľudia pocítia prirodzenú túžbu vrátiť vám láskavosť.

Napríklad, ak kolegovi pomôžete s jeho úlohou, ochotnejšie podporí váš návrh či projekt.

Sociálny dôkaz, konformita a sociálny vplyv

Jednou z najsilnejších pák presviedčania je sociálny dôkaz. Keď ľudia vidia, že váš nápad už podporili iní, ktorí sú rešpektovaní alebo ktorým dôverujú, ľahšie povedia „áno“ aj oni.

Konformita označuje zmenu v správaní alebo presvedčení jedinca v dôsledku skutočného (alebo domnelého) tlaku zo strany skupiny.

Prejavuje sa vtedy, keď sa jedinec prispôsobuje názorom, postojom, hodnotám alebo správaniu skupiny, do ktorej patrí alebo chce patriť.

Tento tlak môže byť explicitný (priamy), napríklad keď nás niekto priamo žiada, aby sme sa správali určitým spôsobom, alebo implicitný (nepriamy), keď sa prispôsobujeme vnímaným očakávaniam skupiny.

Existujú tri úrovne sociálneho vplyvu. Prvou z nich je snaha o konformitu. Ak chceme zapadnúť do spoločnosti, podvedome prispôsobujeme svoje správanie tak, aby vyhovovalo ostatným.

Druhou úrovňou je snaha vyhovieť, aby sme sa vyhli potrestaniu alebo aby sme získali nejakú odmenu.

Odborníci z univerzity Yale prišli na to, že presvedčivosť informácie ovplyvňuje napríklad aj výzor toho, kto nám ju podáva a tiež spôsob, akým tak spraví.

Experimenty s konformitou

Štúdium konformity má korene v klasických experimentoch sociálnej psychológie 20. storočia. Významný impulz priniesol Muzafer Sherif so svojimi experimentami s autokinetickým efektom, demonštrujúcimi vplyv skupiny na individuálne vnímanie.

Ešte známejšie sú experimenty Solomona Ascha, ktoré ukázali, že ľudia sú ochotní poprieť vlastný úsudok a prispôsobiť sa zjavne nesprávnemu názoru skupiny.

Tieto experimenty prispeli k rozvoju teórií sociálneho vplyvu, ktoré vysvetľujú mechanizmy, ktorými skupiny ovplyvňujú individuálne správanie.

Predstavte si skupinu študentov, ktorí sa pripravujú na dôležitú skúšku. Väčšina z nich sa rozhodne použiť určitú, menej efektívnu študijnú metódu, pretože ju považujú za „tradičnú“ a „osvedčenú“.

Jeden študent, Peter, vie o vedecky podloženej a efektívnejšej metóde, ktorá by mohla celej skupine výrazne pomôcť. Avšak, cíti tlak prispôsobiť sa väčšine.

Ak Peter podľahne konformite, nebude sa deliť o svoje poznatky a bude sa prispôsobovať zaužívanému, hoci menej účinnému spôsobu štúdia, čím zníži šance na úspech nielen sebe, ale aj celej skupine.

Sebaklam ako nástroj presviedčania

Od 70. rokov sa objavujú teórie, ktoré naznačujú, že sebaklamy sú adaptívnym znakom mysle. To znamená, že nám pomáhajú prežiť a rozmnožiť sa.

Z evolučného hľadiska to bola veľká záhada. Prečo by sme mali klamať sami sebe?

Ak by sme sebaklamy iba fingovali, hrozilo by, že ich ľudia prekukli, lebo by sme sa červenali alebo vykazovali iné znaky, ktoré by prezrádzali, že klameme.

Ak sme však presvedčení o svojej vlastnej "pravde", je pravdepodobnejšie, že presvedčíme aj ostatných.

Robert Trivers, legenda evolučnej biológie a psychológie, patrí k zástancom tejto teórie. Tvrdí, že sebaklam nám umožňuje prezentovať sa v lepšom svetle, čím zvyšujeme svoju atraktivitu pre potenciálnych partnerov a posilňujeme svoju pozíciu v sociálnych interakciách.

Spolupráca sa jednoducho vypláca. Problémom sebaklamov je, že ich používame aj v prípadoch, ktoré s evolučnou výhodou nijako nesúvisia.

Experimentálny dôkaz interpersonálneho sebaklamu

Nový výskum o sebaklamoch ukazuje, že majú interpersonálny rozmer, lebo slúžia na klamanie druhých.

Nedávny výskum sa zameral na interpersonálny rozmer sebaklamu a jeho úlohu pri presviedčaní. Výskumu sa zúčastnilo o niečo viac ako 300 ľudí, ktorým bola za účasť na experimente sľúbená finančná odmena.

Experiment mal niekoľko fáz, počas ktorých ľuďom ukazovali videá, ktoré vykresľovali Marka buď pozitívne, alebo negatívne.

Ako sa ukázalo, ľudia boli v prísune informácií o Markovi výrazne selektívni. Ak o ňom mali napísať pochvalnú ódu, videá zastavili čoskoro po tom, čo im pustili snímky, ktoré ho vykresľovali pozitívne.

Naopak, ak mali Marka ohovárať, vyhľadávali negatívne informácie. Tento selektívny prístup k informáciám naznačuje, že sa podvedome snažili vytvoriť si skreslený obraz o Markovi, ktorý by im uľahčil presviedčanie ostatných.

Psychologické princípy presviedčania

Priming

Pojem priming označuje kognitívny proces, pri ktorom podaná informácia ovplyvňuje neskoršie správanie jedinca, keď už podnet nie je prítomný.

Efekt primingu si však väčšinou ani neuvedomujeme.

Reciprocita

Reciprocitou označujeme jav, kedy vy niekomu pomôžete a očakávate, že nabudúce pomôže dotyčná osoba vám.

Čím je to, čo poskytujete váženejšie, tým lepšie. Neposkytujte však donekonečna príliš veľa.

Nedostatok

Tento princíp najčastejšie využívajú obchodníci. Napríklad, ak uvedú, že daný tovar je vyrobený len v niekoľkých kusoch a dostupný bude len obmedzený čas, vyvíjajú na zákazníkov nátlak, aby sa rozhodli rýchlo.

Pri etickom presviedčaní však nedostatok nemá slúžiť na vytváranie nepravdivého pocitu naliehavosti.

Efekt spáča

Pri efekte spáča hovoríme o fenoméne, kedy spočiatku nenápadná informácia naberá časom na sile a presvedčivosti.

Možno si to všimnete, ale vypustíte to z mysle.

Behaviorálny experiment: ako overiť vlastný strach

Čo by sa stalo, keby si sa na porade ozval/a otázkou namiesto toho, aby si mlčal/a? Čo by sa stalo, keby si povedal/a „nie" na úlohu navyše? Čo by sa stalo, keby si niekomu povedal/a, že s ním nesúhlasíš?

Na tieto otázky už odpovede máš. Napísala ich tvoja úzkosť.

„Budú si myslieť, že som hlúpy/hlúpa." „Prestanem im byť sympatický/sympatická." „Bude to trápne a budem to ľutovať."

Ale je v tom háčik: nikdy si to vlastne neoveril/a.

Behaviorálny experiment je spôsob, ako to overiť. Nie tým, že budeš tvrdšie premýšľať, či je strach racionálny - ale tým, že to urobíš a zistíš, čo sa naozaj stane.

Záznam myšlienok sa pýta „je táto myšlienka presná?" Behaviorálny experiment hovorí „poďme to zistiť."

Mozog dôveruje dôkazom, ktoré sám získal činom, viac než záverom, ku ktorým dospel premýšľaním.

Štyri kroky behaviorálneho experimentu

1. Predpovedz. Napíš si presne, čo si myslíš, že sa stane. „Ak [urobím X], potom [sa stane Y]." Ohodnoť svoju istotu od 0 do 100.
2. Test. Urob X. Nastav to zvládnuteľne - nie tvoj najhorší strach, ale ani triviálne ľahké.
3. Porovnaj. Čo sa naozaj stalo oproti tomu, čo si predpovedal/a? Vedľa seba. Buď konkrétny/á.
4. Pouč sa. Čo ti to hovorí o tvojom pôvodnom presvedčení? Uprav úroveň istoty. Navrhni ďalší experiment.

Prečo skúsenosť často funguje lepšie než premýšľanie

Záznam myšlienok funguje cez uvažovanie: spíšeš dôkazy pre a proti presvedčeniu a potom napíšeš vyváženú myšlienku.

To má silu - ale ostáva to v tvojej hlave. Behaviorálny experiment funguje cez skúsenosť: vyjdeš do sveta a vytvoríš si reálne dáta.

Predstav si to takto: záznam myšlienok je záverečná reč obhajcu. Behaviorálny experiment je výpoveď svedka.

Mozog verí svedkovi viac. McMillan a Lee (2010) zistili, že behaviorálne experimenty viedli ku kognitívnej aj emocionálnej zmene, kým samotné spochybňovanie myšlienok často posunulo len kognitívnu vrstvu a tú emocionálnu nechalo zaseknutú.

Keď záznamy myšlienok narazia na strop - „viem, že vyvážená myšlienka je správna, ale stále cítim úzkosť" - behaviorálne experimenty to prelomia, lebo dôkaz je zážitkový, nielen rozumový.

Príklad: strach zo sociálneho odmietnutia

Predpoveď

„Ak na tomto networkingovom podujatí oslovím cudzieho človeka, bude vyzerať nepríjemne a pokúsi sa rýchlo ukončiť rozhovor. Istota: 80 %."

Táto predpoveď je dosť konkrétna na to, aby sa dala otestovať. Nie „stane sa niečo trápne" - to sa nedá vyvrátiť.

Test znie: vyzeral človek nepríjemne? Snažil sa rozhovor rýchlo ukončiť? To sa dá pozorovať.

Ak nevieš zistiť, či sa predpoveď naplnila, alebo nie, nebola dosť konkrétna.

Návrh férového testu

Experiment musí byť férový - nesmie byť nastavený tak, aby strach automaticky potvrdil alebo vyvrátil.

Príliš ľahké: „Pozdravím niekoho, kto sa na mňa už usmial." To netestuje nič - vieš, že to funguje.

Príliš ťažké: „Pristúpim k človeku v miestnosti, z ktorého mám najväčší strach, a poviem mu vtip." To je zaplavovanie, nie test.

Férový test: „Niekomu, kto stojí blízko mňa a koho nepoznám, poviem niečo kontextové. Niečo o podujatí, o rečníkovi, o priestore. Jeden komentár. A uvidím, čo sa stane."

Ešte jedno dôležité rozlíšenie: vedieť, že môžeš odísť, je v poriadku - to je plánovanie bezpečnosti.

Vopred si nacvičovať vety, ktorými rozhovor ukončíš a odídeš, je už bezpečnostné správanie, ktoré experiment podkopáva.

Rozdiel je v tom, či máš padák, alebo či sa odmietaš čo i len pozrieť von oknom.

Čo sa naozaj stalo

„Komentovala som rečníkov názor žene vedľa mňa. Usmiala sa, súhlasila a pridala vlastný pohľad. Asi 3 minúty sme sa o tom rozprávali. Predstavila sa. Predstavila som sa aj ja. Obe sme si potom šli po kávu. Nevyzerala, že jej je nepríjemne. Nesnažila sa rozhovor ukončiť. Pôsobila. úplne normálne."

Výsledok si zapíš do pár minút. Pamäť ohýba spomienku smerom k predpovedi.

Po hodine ti úzkosť prepíše záznam na „bolo to fajn, ale. " alebo „bola len zdvorilá."

Písomný záznam chráni dôkaz.

Predpoveď oproti realite

Jeden experiment nedokáže, že „všetci budú vždy priateľskí." Dokáže jedinú vec: tentoraz bola predpoveď nesprávna.

Po 3 - 5 experimentoch s podobnými predpoveďami sa vynorí vzor. Mozog začne meniť východiskové nastavenie z „odmietnu ma" na „väčšina ľudí je neutrálna až priateľská."

Ďalšie behaviorálne experimenty

Strach z toho, že nebudem v práci dokonalý/á

Predpoveď: „Ak svoj nápad poviem ešte pred tým, ako bude úplne dotiahnutý, šéf si bude myslieť, že som neschopná. Istota: 75 %."

Test: Na porade s nízkym rizikom sa podeľ o nápad, ktorý je hotový na 80 %.

Výsledok: Šéfka položila dve doplňujúce otázky. Na jednu som vedela odpovedať a pri druhej som priznala, že som si to ešte celkom nepremyslela.

Šéfka povedala „zaujímavé, poďme to rozvinúť." Žiadna negatívna reakcia.

Aktualizovaná istota: 15 %.

Kľúčové zistenie: otázky nie sú útoky - sú prejavom záujmu. Veľa úzkostných ľudí si otázky vykladá ako kritiku.

Experiment toto nedorozumenie odhalí.

Strach povedať nie

Predpoveď: „Ak túto úlohu navyše odmietnem, kolega si bude myslieť, že som lenivá, a bude na mňa chladný. Istota: 70 %."

Test: Tento týždeň slušne odmietni jednu nepodstatnú požiadavku.

Výsledok: Odpoveď „nič sa nedeje". Pri obede bežná pohoda. Žiadne negatívne dôsledky.

Aktualizovaná istota: 10 %.

Predpoveď stála na pocite viny, nie na dôkazoch. Presne to behaviorálne experimenty znova a znova ukazujú: pocit bol skutočný, ale predpoveď, ktorú vygeneroval, bola nesprávna.

Ako postupovať od ľahšieho k ťažšiemu

Spíš si 5 - 10 situácií, ktorým sa momentálne vyhýbaš. Každú ohodnoť na škále obtiažnosti 0 - 10.

Začni na 3 - 4, nie na 8 - 9. Každý úspešný experiment buduje dôkazy pre ten ďalší - nezbieraš len odvahu, zbieraš si databázu chýb v predpovediach.

Skús 2 - 3 experimenty na rovnakej úrovni obtiažnosti, kým prejdeš vyššie. Mozog potrebuje viacero dátových bodov, kým aktualizuje hlboko zakorenené presvedčenie.

Jeden dátový bod je náhoda. Päť je vzor.

Cieľom nie je byť bez strachu. Cieľom je presná predpoveď.

Niektoré situácie sú naozaj náročné. Experiment ti pomôže odlíšiť „náročné, ale zvládnuteľné" od „katastrofického" - a práve toto rozlíšenie tvoja úzkosť sama nedokáže urobiť.

Keď sa predpoveď splní

Stáva sa to. Niekedy sa obávaná vec naozaj stane - čiastočne alebo úplne.

Aj „neúspešný" experiment sú stále dáta. Polož si tri otázky:

• Bolo to také katastrofické, ako si predpovedal/a? Zvyčajne nesedela miera, aj keď smer bol správny.
• Zvládol/a si to? Väčšinou áno - a to je samo o sebe objav.
• Boli následky také zlé, ako si sa bál/a? Väčšinou nie.

Obávaný dôsledok len málokedy príde v rozsahu, ktorý úzkosť predpovedala.

Keď je výsledok naozaj zlý: zostúp o priečku nižšie na rebríku a skús menší test.

Nie „zlyhal/a som" - „potrebujem menší experiment."

Metóda nie je zlá, len bola zle nastavená obtiažnosť. Uprav a skús znova.

Keď sociálny experiment odhaľuje predsudky

Aktuálne sa z viacerých strán ozývajú názory, že Islám a jeho posolstvá v Koráne nemajú miesto v západnej kultúre.

Dvaja mladí youtuberi z Holandska sa rozhodli poukázať na mieru predsudkov, s ktorými mnohí ľudia pristupujú ku Koránu a Islámu.

Zrealizovali vlastný sociálny experiment, v ktorom zabalili Bibliu do obalu z Koránu a čítali jej najkontroverznejšie úrivky okoloidúcim ľuďom na ulici.

Medzi nimi boli napr. výroky o podriadenosti žien, o tom, že im nemá byť povolené učiť a majú byť vedené k podriadenosti, či trestoch pre homosexuálov.

Dvojica na ulici zastavila asi 20 náhodných okoloidúcich, ktorým prečítala vybrané pasáže z Biblie.

Zámerne vytipovali také vety, ktoré mohli znieť kontroverzne - týkali sa napríklad podriadenosti žien voči mužom či trestu smrti alebo odseknutia ruky pri porušení pravidiel - napríklad, ak spolu budú mať dvaja muži sexuálny pomer, čaká ich zabitie.

Ľudí pobúrila ich pasáž o konzumácii mäsa z vlastných synov a dcér. Žeby skutočne niečo také mohlo byť napísané v starozákonnej časti Biblie?

Reakcia účastníkov

„Ak ste vychovávaný na základe takejto knihy a takýchto myšlienok, bude to mať vplyv na váš spôsob myslenia”, reagoval jeden z ľudí na úryvky, ktoré si vypočul.

„Ako v toto môže niekto veriť? Príde mi to neuveriteľné,” reagovala na pasáže ďaľšia z oslovených žien.

Na otázku aký je podľa neho rozdiel medzi Bibliou a Koránom, ďalší opýtaný odpovedal, že Biblia je ďaleko menej agresívnejšia a nenásilná.

Ľudia zapojení do experimentu sa zhodli, že Biblia je predsa len mierumilovnejšia ako Korán.

Potom však mladíci dali dole obal z knihy a účastníci boli v šoku. Nedokázali uveriť, že by niečo také mohlo byť napísané v kresťanskej Biblii.

Nikdy doteraz totiž nepočuli celý obsah Biblie, a tak ich niektoré výroky mimoriadne prekvapili.

Pre niektorých príliš drsný žart, pre iných demaskovanie pokrytectva, ktoré sa podarilo dvom holandským mladíkom Alexandrovi Spoorovi a Sacha Harlandovi.

Zobrali do rúk kresťanskú Bibliu, ale vymenili obal z Koránu. Následne sa s knihou v ruke vybrali do Haagu, kde sídli holandský parlament.

„Video je reakciou na to, ako mainstremové médiá narábajú s útokmi a utečeneckou krízou,“ povedal Spoor.

Médiá podľa experimentátorov často píšu o tom, aký je islam nebezpečný a ich zámerom bolo ľuďom otvoriť oči.

Vyvolať tvorivú diskusiu o pálčivej téme, ktorá môže ľahko skĺznuť do hľadania nepriateľa tam, kde nie je.

Experiment poukázuje na to ako mnoho steretotypov a predsudkov majú ľudia o Isláme a ako veľmi sú pri kritizovaní Koránu neznalí Biblie a niektorých krajností, ktoré su aj v nej.

Video v originály sa nazýva The Holy Quran Experiment

Pomoc v núdzi ako skúška sociálneho vplyvu

Dvojica youtuberov, známa ako Shy Chickens, sa rozhodla otestovať charakter obyvateľov Bratislavy prostredníctvom sociálneho experimentu.

Ich cieľom bolo zistiť, či sú Bratislavčania ochotní pomôcť človeku v núdzi.

Experiment mal jednoduchý, no silný koncept: jeden z dvojice bol oblečený ako bezdomovec a druhý pôsobil slušne, no obaja simulovali vážny zdravotný problém.

Simulácia núdze v uliciach Bratislavy

Shy Chickens si pre svoj experiment zvolili priamočiaru metodológiu. Obaja aktéri predstierali, že im prišlo zle a začali vykašliavať „krv“.

Tento simulovaný stav núdze mal otestovať reakcie okoloidúcich a odhaliť, či sú ochotní zastaviť sa a ponúknuť pomoc.

Jeden z nich bol oblečený ako bezdomovec, čo malo prispieť k rozmanitosti situácií a potenciálne ovplyvniť reakcie ľudí.

Druhý aktér bol oblečený slušne, aby sa zistilo, či oblečenie a vzhľad ovplyvňujú ochotu pomôcť.

Experiment trval štyri hodiny a prebiehal v rušných uliciach Bratislavy, aby sa zabezpečila dostatočná vzorka reakcií.

Výsledky a ich limity

Výsledky experimentu boli, bohužiaľ, skľučujúce. Počas štyroch hodín sa našli len traja ľudia, ktorí boli ochotní podať pomocnú ruku.

Táto nízka miera ochoty pomôcť vyvoláva otázky o charaktere obyvateľov hlavného mesta a o ich vnímaní núdze.

Je dôležité poznamenať, že ide len o jeden experiment a výsledky nemusia byť reprezentatívne pre celú populáciu Bratislavy.

Napriek tomu však experiment poukazuje na potenciálny problém ľahostajnosti a nedostatku empatie v spoločnosti.

Prečo ľudia zostávajú ľahostajní

Existuje mnoho faktorov, ktoré mohli ovplyvniť reakcie okoloidúcich.

Jedným z nich je tzv. efekt prizerajúceho sa (bystander effect), ktorý hovorí, že čím viac ľudí je prítomných, tým menšia je pravdepodobnosť, že niekto zasiahne.

Tento efekt je spôsobený rozptýlením zodpovednosti - každý si myslí, že pomoc by mal poskytnúť niekto iný.

Ďalším faktorom môže byť strach z neznámeho. Ľudia sa môžu báť, že sa nakazia, že sa stanú obeťou podvodu alebo že sa dostanú do nepríjemnej situácie.

V neposlednom rade, zohráva úlohu aj zhon a stres moderného života. Ľudia sú často zaneprázdnení vlastnými starosťami a nemajú čas ani energiu na to, aby sa zaoberali problémami iných.

Navyše, vzhľad osoby v núdzi, v tomto prípade bezdomovca, mohol tiež ovplyvniť reakcie okoloidúcich.

Alternatívne interpretácie

Je dôležité pozrieť sa na výsledky experimentu z viacerých uhlov pohľadu.

Možno, že okoloidúci si všimli, že ide o experiment a preto sa nezastavili. Možno, že boli svedkami podobných situácií už v minulosti a naučili sa, že je lepšie nezapájať sa.

Možno, že sa ponáhľali do práce alebo mali iné dôležité povinnosti.

Nemôžeme automaticky predpokladať, že ľudia sú ľahostajní. Niekedy existujú racionálne dôvody, prečo sa rozhodnú nezasiahnuť.

Dôležité je, aby sme sa vyvarovali unáhleným súdom a snažili sa pochopiť motivácie ľudí.

Keď pomoc odhalí predsudky voči ľuďom bez domova

Predstav si situáciu: Kráčaš po ulici, keď zrazu uvidíš na zemi sedieť dospelého bezdomovca a o kúsok ďalej opusteného chlapca.

Obaja vyzerajú zanedbano a žobrú o peniaze na jedlo. Komu by si prispel?

Tento tajný sociálny experiment ti odhalí, ako reagovali okoloidúci ľudia.

Staršieho vojnového veterána, ktorý slúžil vlasti, no zostal na ulici nie len že ignorovali, ale ho i ponižovali.

Chlapcovi policajtka kráčajúca okolo s úsmevom prispela, no bezdomovcovi vynadala a opovrhnuto odpovedala: „Ja každé ráno vstávam do práce. Zožeň si ju tiež!“

A 2-krát ho udrela po hlave.

Ďalší z okoloidúcich ho tiež počastoval nepeknými slovami a vysypal naňho svoje jedlo.

Bezdomovec požiadal chlapca, aby mu postrážil veci a odišiel sa očistiť.

Keď sa vrátil, v ruke držal plátok pizze, ktorý ponúkol hladnému chlapcovi.

V tom okamihu sa chalani organizujúci experiment odhalili a veteránovi za dobrý čin darovali chlapcove vyzbierané peniaze a ďalších 200 $.

Nemali by sme zabúdať na to, že niektorí bezdomovci možno skrývajú neľahký životný príbeh.

Pomoc človeku ležiacemu na ulici

„Žiaden človek nedokáže dať toľko lásky človeku, ako dokáže dať človek človeku,“ týmto výrokom sa kedysi obhajoval bývalý predseda Národnej rady Andrej Danko.

Je však pravdivý?

Sociálny experiment, ktorý vykonala štátna príspevková organizácia Operačné stredisko záchrannej zdravotnej služby (ZZS SR) v spolupráci s nocľahárňou De paul, poukazuje na to, že Slováci sú k svojim blízkym skôr ľahostajní.

Pán Miroslav je bežný pracujúci človek. V pondelok ráno si však na vlastnej koži okúsil, aké je to ležať v zime bezvládne na lavičke.

Takmer hodinu strávil v centre hlavného mesta, pred Univerzitu Komenského. Okolo neho prešlo bezmála 800 ľudí, niektorí sa obzerali, iní si ho natáčali a ďalší odvracali zrak.

Len traja ľudia sa však pristavili, aby skontrolovali, či je v poriadku a ponúkli mu pomoc.

„Dnešná doba je taká, že ľudia len pozerajú do mobilov. Nevšímajú si okolie ani ľudí okolo seba. Nezaujíma ich, či niekto má, alebo nemá problém.

Nemusí byť opitý, môže byť chorý alebo mať nejaký problém. Je naozaj potrebné viac si všímať okolie.

Voľakedy to bolo inak, človek sa zastavil pri tom druhom, chcel podať pomocnú ruku. Dnes idú všetci ako s klapkami na očiach a zaujímajú sa len o seba,“ zhodnotil Miroslav Riegl, ktorý pracuje ako kuchár, na chvíľu však vystupoval ako dobrovoľník tohto sociálneho experimentu.

Riziko podchladenia

Na začiatku roka potrebovalo pomoc 313 podchladených pacientov, piatich z nich sa už nepodarilo zachrániť.

Ako uvádza štátna príspevková organizácia Operačné stredisko ZZS SR, boli to ľudia bez identity a domova.

„Možno by následky neboli také fatálne, keby im okoloidúci ľudia venovali pozornosť a včas im pomohli,“ upozorňujú.

Teplota dnes dosahuje svoje mrazivé rekordy. Podľa lekára Martina Balka však človek môže podchladnúť aj pri 15 stupňoch Celzia.

Za posledné tri roky záchranári na Slovensku vyštartovali takmer k 900 prípadom podchladenia, z toho 14 ľuďom už nemohli pomôcť, pričom iba časť prípadov sa týkala ľudí bez domova.

V mnohých prípadoch na ulici ležali ľudia z iných, najmä zo zdravotných dôvodov.

Týka sa to všetkých. Do takejto situácie sa môže dostať hocikto, napríklad v dôsledku náhleho ochorenia alebo iných komplikácií.

Napriek tomu stále existujú situácie, keď okoloidúci automaticky predpokladajú, že človek ležiaci na zemi alebo lavičke je opitý a zo strachu, alebo v snahe vyhnúť sa kontaktu s ním, ho obídu bez povšimnutia.

Pritom môže ísť o vážny zdravotný problém, ktorý si vyžaduje rýchly zásah záchranárov na záchranu života, ale najmä poskytnutie prvej pomoci.

Tri kroky, ktoré môžu zachrániť život

„Na Operačnom stredisku ZZS SR evidujeme volania, keď volajúci kontaktujú tiesňovú linku 155 s tým, že vidia ležať človeka na zemi, ale odmietajú ísť mu reálne pomôcť alebo sa aspoň za telefonickej asistencie našich operátorov presvedčiť o jeho stave s odôvodnením, že sa ponáhľajú alebo miestom už prešli.

To sťažuje prácu operátorom aj záchranárom a v konečnom dôsledku to môže mať fatálne následky pre pacienta. Len zavolať na tiesňovú linku 155 naozaj nestačí,“ uviedla hovorkyňa OS ZZS SR Alena Krčová.

Len tri jednoduché kroky vedia zachrániť človeka. Niekedy ide iba o krátku otázku, ktorá nič nestojí.

Doktor Balko hovorí o prvom. Je ním kontakt.

„Zastavte sa pri človeku ležiacom na zemi a nadviažte ho. Spýtajte sa, či nepotrebuje pomoc. Je možné, že pomoc nepotrebuje alebo ju odmietne. V takom prípade to, samozrejme, rešpektujte,“ vysvetľuje.

S tým, že na operačnom stredisku dostávajú volania, že niekto niekde leží. No zavolať nie je všetko, a treba prísť za ním sa ho spýtať.

Po tom, čo sa bezvládnej osobe prihovoríme a vyžaduje si pomoc, je povinnosťou zavolať na známe číslo 155.

To však podľa lekára nestačí, treba sa presvedčiť, v akom stave je ležiaci.

Ak to situácia vyžaduje, treba poskytnúť prvú pomoc. Operátor dá pokyny, ktoré treba vykonať.

Do príchodu záchranky s pacientom - s výnimkou inštrukcií operátora - by sa nemalo hýbať, ale len sledovať stav vedomia a dýchania.

Ďalší krok je dostať ľudí do tepla. Nie je potrebné si ich hneď nasťahovať k sebe domov, ale existujú rôzne organizácie, ktoré im teplo vedia zabezpečiť.

„V Bratislave funguje veľmi dobrá spolupráca s mestskou políciou, a tí ho vedia odniesť do nocľahárne,“ uviedol riaditeľ Depaul Slovensko Jozef Kákoš.

Ak je to možné, treba osobu prikryť, vymeniť vlhké šaty za suché a pritom hýbať s ňou čo najmenej.

Podchladenie je podľa Martina Balka stav, keď telo nedokáže udržať teplotu vo svojom fyziologickom rozmedzí. Zároveň závažný stupeň podchladenia sa môže končiť až smrťou.

Kákoš tiež priblížil, že v nízkoprahovej Nocľahárni sv. Vincenta de Paul v Bratislave spalo v utorok takmer 180 ľudí.

„V zimných mesiacoch počet stúpa na 200 a viac ľudí, záleží na počasí,“ uviedol Kákoš.

Neverte automaticky tomu, čo vidíte na internete

Hlavným dôvodom bolo práve to, že samozrejme všetci veria tomu, čo je na webe, ako napríklad bulváru.

Na facebooku vznikol už dávnejšie fenomén s názvom Priznania XYZ, kde sa ľudia priznávajú so svojimi trapasmi, príhodami alebo to funguje aj ako nejaký druh „zoznamky“.

Tieto stránky obsahujú určite niekoľko pravdivých príbehov, ale aj plno klamlivých hlúpostí, ktorým ľudia uveria.

Poväčšine sú to krátke výkriky do prázdna, na riadok maximálne dva, a preto pokiaľ chcete niečim fakt zaujať, musíte si prichystať niečo, čo je dostatočne trápne a uveriteľné.

Takže plán bol vymyslieť tri druhy príbehov, ktoré nejako, čo najviac opisujú pravého Slováka.

Sú to tieto témy: peniaze a odrbávanie, alkohol, vzťahy a sex.

Aby boli tieto príbehy dostatočne pútavé a vierohodné musia mať nasledovnú postupnosť: krátky úvod kto si a kedy sa to stalo, samotný príbeh, a rozuzlenie s ponaučením :D

Na tieto témy som teda napísal vlastné vymyslené priznania, ktorým ľudia podľa môjho názoru samozrejme uverili.

Záver je opäť asi taký, že neverte všetkému čo je na nete, ak vás niečo zaujme a rozosmeje ako aj nasledujúce priznania, tak som rád, že splnili svoj účel.

A ak ste si doteraz mysleli, že ostatné stránky s priznaniami sú pravdivé, a že len táto vyššie spomínaná nie je, tak ste na omyle :D

Etické hranice sociálneho experimentu

Sociálne experimenty sú cenným nástrojom na skúmanie ľudského správania, no je dôležité brať do úvahy aj ich etické aspekty.

V tomto prípade je otázne, či bolo etické simulovať vážny zdravotný problém a uvádzať okoloidúcich do omylu.

Na druhej strane, experiment upozornil na dôležitý problém ľahostajnosti a mohol podnietiť ľudí k zamysleniu sa nad svojím správaním.

Podobne treba pri experimentoch s náboženskými textami, bezdomovectvom alebo zdravotnou núdzou rozlišovať medzi užitočným odhalením predsudku a manipuláciou, ktorá ľudí iba šokuje.

Výsledky jedného experimentu nemusia byť reprezentatívne pre celú spoločnosť. Význam získavajú až vtedy, keď sa interpretujú opatrne, porovnávajú s ďalšími pozorovaniami a nevyužívajú sa na unáhlené odsúdenie celej skupiny.

Stanfordský väzenský experiment a sila rolí

Stanfordský väzenský experiment patrí k najzaujímavejším (a najkontroverznejším) experimentom na poli sociálnej psychológie.

Na Emefka sme ti už predstavili pozoruhodný experiment Stanleyho Milgrama, ktorý sa zaoberal tým, ako ďaleko sú ľudia ochotní zájsť vo svojej poslušnosti k autorite.

Sociálny psychológ Philip Zimbardo sa vo svojom experimente zameral na to, ako veľmi človeka dokáže zmeniť moc a či je možné, že sa ľudia dopúšťajú hrozných činov preto, lebo boli vystavení mimoriadnemu tlaku okolností.

Dôležitým prvkom skúmania bolo, akú rolu hrajú pravidlá, symboly, skupinová identita a sila autority.

Ako si vytvoriť vlastný bezpečný experiment

Behaviorálny experiment má testovať konkrétnu predpoveď, nie vystaviť človeka zbytočnému riziku alebo oklamať verejnosť bez jasného dôvodu.

• Pomenujte presnú obavu alebo presvedčenie.
• Premeňte všeobecné tvrdenie na pozorovateľnú predpoveď.
• Zvoľte test, ktorý nie je príliš ľahký ani príliš náročný.
• Vopred určte, čo budete sledovať.
• Zapíšte predpoveď, mieru istoty a skutočný výsledok.
• Porovnajte očakávanie s realitou bez dodatočného ospravedlňovania výsledku.
• Ak je test príliš náročný, znížte obtiažnosť a experiment zopakujte.

Čo ak nedokážem vymyslieť testovateľnú predpoveď?

Premeň „stane sa niečo zlé" na konkrétnosti: Ako presne bude tá zlá vec vyzerať? Kto bude reagovať? Ako budú reagovať? Čo povedia alebo urobia?

„Ľudia ma odsúdia" sa stane „Ak sa na hodine niečo opýtam, aspoň 3 ľudia viditeľne negatívne zareagujú (prevrátia oči, vzdychnú, uškrnú sa)."

Čím konkrétnejšia predpoveď, tým jasnejšie sa dá otestovať.

Keď sa behaviorálny experiment týka depresie

Dajú sa behaviorálne experimenty robiť aj pri depresii, nielen pri úzkosti?

Áno - ale predpovede vyzerajú inak. Pri úzkosti sa predpovede týkajú hrozby („stane sa niečo zlé"). Pri depresii sa týkajú odmeny („nič ma nebude baviť" alebo „aj tak to pokazím").

Experiment pri depresii môže vyzerať takto: „Ak sa pôjdem prejsť, predpovedám, že ma to bude baviť 0/10. V skutočnosti ma to bavilo: 3/10."

Tri z desiatich neznejú ako veľa, ale vyvracajú predpoveď nuly - a práve vyvracanie predpovedí beznádeje je princíp, na ktorom stojí behaviorálna aktivácia.

Verke poskytuje koučing, nie terapiu ani zdravotnú starostlivosť. Výsledky sa líšia od človeka k človeku.

Ak si v kríze, zavolaj 988 (USA), 116 123 (Spojené kráľovstvo/EÚ, Samaritans), alebo miestnu tiesňovú linku.

Navštív findahelpline.com medzinárodné kontakty nájdeš na.

Koľko experimentov treba

Pri jednom presvedčení zvyčajne stačí 3 - 5 experimentov, ktoré testujú rovnakú predpoveď, na to, aby sa presvedčenie pohlo.

Mozog potrebuje opakované dôkazy - jeden experiment sa dá odbiť ako náhoda.

Začni s ľahšími situáciami a postupne sa posúvaj k náročnejším.

Pri rôznych presvedčeniach môžeš experimenty robiť počas týždňov či mesiacov.

Predstav si to ako postupné zhromažďovanie dôkazov, nie jednorazový test.

Praktický zoznam presviedčacích postupov

• Najprv si vypočujte druhú stranu a zistite jej priority.
• Formulujte návrh konkrétne a priamo.
• Vysvetlite, akú pridanú hodnotu môže mať pre druhého človeka.
• Prispôsobte množstvo detailov spôsobu rozhodovania poslucháča.
• Opierajte sa o fakty, dáta, skúsenosti a zrozumiteľné príklady.
• Využite príbeh, ak pomôže spojiť návrh s hodnotami druhej strany.
• Buďte asertívni a sebavedomí, ale nie agresívni.
• Nespoliehajte sa na pretvárku ani na neznalosť témy.
• Dbajte na tón hlasu, mimiku, gestá a zrakový kontakt.
• Nechajte človeku čas na premyslenie.
• Žiadajte menšie súhlasy a postupné kroky.
• Overujte vlastné predpovede pomocou behaviorálneho experimentu.
• Pri sociálnych experimentoch rozlišujte medzi poučením a manipuláciou.

tags: #socialny #expperiment #ako #presvedcit #niekoho