Sociálny štát: autor, modely a realita sociálnej politiky

Sociálny štát označuje štát, v ktorom sociálne podmienky ľudí nie sú iba vecou jednotlivcov alebo rodín, ale aj vecou verejnou. Každému občanovi sa poskytuje aspoň určité uznané minimum podpory a pomoci v životných situáciách, ktoré ohrozujú jeho alebo jeho rodinu.

Cieľom publikácie Sociálny štát: realita namiesto mýtov je priniesť faktami a argumentmi podložený pohľad na podstatu sociálneho štátu na Slovensku a rámcovo aj vo vybraných krajinách v zahraničí, tým konfrontovať mýty o ňom s realitou. Kniha sa venuje historickým modelom sociálneho zabezpečenia, fungovaniu sociálneho štátu na Slovensku, skúsenostiam vybraných európskych krajín aj dôsledkom sociálnych politík na verejné financie, ekonomickú slobodu a individuálnu zodpovednosť.

Autor a základné zameranie publikácie

V publikácii prinášame východiskový pohľad na podstatné súvislosti sociálneho štátu u nás a jeho rozvinutejších podôb v zahraničí. Práve zahraničné skúsenosti meniacich sa spoločností na také s pasívnejšími a od štátu závislejšími ľuďmi môžu slúžiť ako memento.

Dôležité je zároveň poznanie systémového rizika finančného kolapsu sociálnych štátov, osobitne priebežných dôchodkových systémov. Veríme, že naša publikácia aspoň malým dielom prispeje k tomu, že ľudia si budú vo väčšej miere uvedomovať systémové deformácie a riziká rozmáhajúceho sa sociálneho štátu a budú viac myslieť a konať v duchu étosu individuálnej zodpovednosti a slobody, finančnej nezávislosti, dobrovoľnej spolupráce, rešpektu k vlastníctvu a ďalších civilizačných hodnôt, vďaka ktorým zatiaľ žijeme v historicky najlepších časoch, aké kedy pre ľudstvo boli.

Publikácia mladého autora Dušana Štraussa (1978): Sociálny štát, sociálna politika, obyvateľstvo a finančná kríza, ktorá rozšírila fond knižnice Inštitútu ASA, ozrejmuje pojmy sociálneho štátu a sociálnej politiky s uvedením historických skúseností s vykonávaním sociálnych opatrení v jednotlivých krajinách.

V práci sú uvedené alternatívne nástroje riešenia súčasnej finančnej krízy a modifikácie sociálnej politiky tak, aby nedochádzalo k jej zneužívaniu.

Čo je sociálny štát

WELFARE STATES -patrí ku kľúčovým pojmom teórie sociálnej politiky. Označuje štát, kde sociálne podmienky, ktorých ľudia žijú, nie sú len vecou jedincov či rodín, ale i vecou verejnou.

Každému z jeho občanov sa dostáva aspoň určitého uznaného minima podpory a pomoci v rôznych životných situáciach, ktoré jeho či jej rodinu ohrozujú.

V európskom kontexte sa sformovali tri základné piliere sociálne politiky:

• Sociálne poistenie
• Sociálna pomoc
• Štátna sociálna podpora

Štátna sociálna podpora, ktorej zakladateľom bol práve Myrdal, vyčleňuje systém dávok, vyjadrujúcich podporu určitým skupinám vo vzťahu k životnej udalosti, ktorá môže mať dlhodobý charakter.

Je to štátom organizovaná solidarita. Jej typickými adresátmi sú hlavne deti, rodiny s deťmi, mladé rodiny, a zdravotne postihnutí občania.

Historické východiská sociálneho zabezpečenia

Na formovaní sociálnej politiky v európskych krajinách sa podieľali predovšetkým tri svetové osobnosti:

• Otto von Bismarck
• Wiliam Henry Beveridge
• Gunnar Myrdal

Otto von Bismarck a konzervatívny model

Prvým z veľkých reformátorov európskej sociálnej politiky bola Otto von Bismarck (1815-1898). V histórii je síce oveľa známejší ako zjednotiteľ nemeckej ríše (1871).

Nemecko bolo do roku 1871 rozbité nielen na množstvo štátnikov, ale aj na množstvo socialistických spolkov, ktoré boli pre svojich členov nielen politickým, ale aj sociálnym a ekonomickým zázemím.

Bismarck, ako ríšsky kancelár, postavil tieto spolky na vyše 12 rokov (1878-1890) mimo zákon a ponúkol robotníkom inú alternatívu - sociálnu reformu : zdravotné, úrazové, starobné a invalidné poistenie.

• r.1878 - zákaz činnosti sociálno-demokratickej strany a ako náhrada robotníkom bola poskytnutá sústava povinného sociálneho zabezpečenia
• r.1881 - Ríšsky snem schválil sociálno-politický program, v ktorom sa počítalo so zavedením poistenia pre robotníkov pre prípad úrazu, choroby, invalidity a staroby
• r.1890 - bola opäť povolená činnosť sociálno-demokratickej strany

Bismarckovo sociálne zákonodárstvo bolo súčasťou jeho politiky „cukru a biča“ v záujme stability štátu.

Systém sociálneho zabezpečenia sa realizoval v podobe troch zákonov:

• Zákon o nemocenskom poistení z roku 1883
• Zákon o úrazovom poistení z roku 1884
• Zákon o poistení pre prípad invalidity a staroby z roku 1889

Významným znakom zavedenej sústavy poistení bolo, že oddeľovala rôzne kategórie zamestnancov a robotníkov. Takto sa štátu podarilo prevziať kontrolu nad sférou, ktorú kontrolovali odbory.

Bismarckov prínos pre formovanie modernej európskej sociálnej politiky spočíva v tom, že:

• Prvýkrát si štát priznáva spoluzodpovednosť za sociálnu situáciu svojho obyvateľstva
• Vzniká prvý systém sociálneho poistenia, založený na zamestnaneckom princípe
• Náklady na tento systém sú rozdelené medzi zamestnancov, zamestnávateľov a štát

Konzervatívny model welfare state

KONZERVATÍNY MODEL: (Nemecko) - štát garantuje len spoločnosťou uznané minimálne životné štandardy, je vytvorený priestor pre neštátne subjekty.

• Korporatívny, pracovno-výkonový
• Prioritou je uspokojovanie potrieb na základe pracovného výkonu a zásluhy
• Garancie štátu sú len minimálne životné štandardy uznané spoločnosťou
• Vytvorený priestor pre neštátne subjeky
• Dávky sú odrazom miezd a sú financované z príspevkov zamestnávateľov a zamestnancov

Wiliam Henry Beveridge a liberálny model

Bismarckov model sociálneho poistenia sa postupne šíril v celej Európe, uplatnil sa aj vo Veľkej Británii, kde k nemu pribudlo aj poistenie proti nezamestnanosti ako ďalšiemu sociálnemu riziku.

Zaslúžil sa o to Wiliam Henry Beveridge (1879-1963), ktorý analyzoval nedostatky Bismarckovho modelu v dôsledku hospodárskej krízy, kedy došlo k znehodnocovaniu peňazí.

Dávky, ktoré vtedy vyplácali slabé poisťovne, boli nedostatočno a ľudia sa ocitli v biede. Hospodárskou krízou bola postihnutá aj Veľká Británia, vláda sa preto rozhodla reformovať sociálny systém.

Koncom r.1942 predložil Beveridge návrh celonárodného systému poistenia, ktorý požadoval zásadné zmeny v poisťovníctve, zdravotníctve, školstve, v oblasti bývania a na trhu práce.

Išlo o plán sociálneho štátu. Beveridge navrhol predovšetkým zaviesť určité garantované minimum, ktoré malo byť dostupné pre všetkých a zároveň systém, ktorý by umožňoval preskúmať, či ich príjem skutočne nedosahuje hranicu tohto minima.

Zdôrazňoval, že sociálne poistenie je len súčasťou politiky sociálneho pokroku. Plne rozvinuté sociálne poistenie by malo odstrániť núdzu, nemoc, nevedomosť, špinu a biedu, zaháľku.

Znaky Beveridgeovho systému

• Sociálne poistenie je povinné, zabezpečuje príjem na úrovni životného minima všetkým, ktorí sú poistení
• Umožnil dobrovoľné, doplnkové sociálne poistenie
• Doplnil sociálne poistenie o dávky, ktoré mali adresný charakter
• Testovanie príjmov
• Začal používať termín spotrebný kôš, t.j. súbor typických tovarov, ktoré spotrebúva priemerná rodina
• Výrazne podporoval a stimuloval súkromnú iniciatívu
• Tým, že uplatnil rovnaký prístup k testovaniu príjmov pre účely sociálnych dávok, upevnil význam životného minima

Liberálny model welfare state

LIBERÁLNY MODEL WELFARE STATE : (typický pre USA a časť GB)

• Minimálne zásahy štátu
• Každý sám o seba predovšetkým povinným a dobrovoľným poistením
• Štát stojí na konci s intervenciou
• Silný tretí sektor (mimovládne, občianske a iné organizácie)

Karl Gunnar Myrdal a sociálno-demokratický model

Karl Gunar Myrdal (1898-1987) - bol tretím z veľkých reformátorov sociálneho poistenia.

Bol to ekonóm, poslanec švédskeho parlamentu za sociálnu demokraciu, v r. 1972 mu bola udelená Nobelova cena za ekonómiu.

Zameral sa na plánovité znižovanie chudoby a znižovanie sociálnych nerovností.

V roku 1934 vyšla štúdia, ktorej autorom bol K.G.Myrdal a zaoberala sa populačnou krízou a navrhujúca tieto opatrenia:

• Zavedenie materského príspevku a prijatie ďalších opatrení podporujúcich pôrodnosť
• Zavedenie prídavkov na deti
• Zavedenie príspevkov na bývanie
• Vyučovanie a stravovanie v školách zdarma
• Všeobecne dostupná zdravotná starostlivosť

Význam Myrdalovho modelu bol v tom, že uskutočnil štátnu sociálnu podporu smerujúcu plošne k tým skupinám, ktorým poistenie nebolo poskytované zo špeciálnych zdrojov a ktorých sociálna marginalizácia by mala za dôsledok oslabenie potenciálu celej spoločnosti.

Sociálno-demokratický model welfare state

SOCIÁLNO-DEMOKRATICKÝ MODEL WELFARE STATES: (typický pre Škandináviu a Švédsko)

• Sociálny systém plošnej pomoci ešte pred vznikom sociálnej udalosti
• Náklady znáša štát, potom zamestnávateľ až tak zamestnanec
• Financie idú z daní
• Široká paleta služieb je bezplatná
• Koncepcia postavená na plnej, trvalej zamestnanosti a vysokej produktivite práce
• Rozsiahla podpora najmä rodín
• Ústava garantuje práva všetkým, ale práva sú odvodené od predpokladu, že občan platí dane
• Systém dvoj pilierový: všeobecné poistenie, sociálna pomoc

Sociálny štát a ekonomická sloboda

Ľudia dnes žijú v najväčšom blahobyte a celkovo v historicky najlepších časoch, a to tak u nás, ako aj na Západe.

Zároveň sa však postupne odkláňajú od koreňov dnešnej prosperity a slobody, pričom sa opäť čoraz viac presadzujú myšlienky a podoby kolektivistického prístupu.

K zmene myslenia a konania ľudí od étosu individuálnej zodpovednosti, finančnej nezávislosti a dobrovoľnej spolupráci či pomoci k mentalite nárokovateľnosti a spoliehania sa na vládu a cudzie zdroje prispieva rozmáhajúci sa sociálny štát, respektíve štát blahobytu.

Cieľom publikácie je priniesť faktami a argumentmi podložený pohľad na podstatu sociálneho štátu na Slovensku a rámcovo aj vo vybraných krajinách v zahraničí, tým konfrontovať mýty o ňom s realitou.

Chceme tak demaskovať sociálny štát a ukázať jeho nezamýšľané dôsledky. Podliehanie mýtom o ňom a príklon k nemu má totiž reálny vplyv na rast rozsahu a intervencií štátu, ktorý tým výrazne odkrajuje zo súčasnej a budúcej prosperity a slobody ľudí.

Verejná mienka a predstavy o úlohe štátu

Silné kolektivistické postoje ľudí a mýty o úlohe štátu potvrdili výsledky prieskumov verejnej mienky, ktoré v rámci nášho projektu Búranie mýtov o socializme a sociálnom štáte zrealizovala agentúra FOCUS.

Podľa jej reprezentatívneho prieskumu z roku 2018 napríklad až 87 % respondentov súhlasilo s tým, že štát musí garantovať bezplatnú zdravotnú starostlivosť, 81 % s tým, že vysokoškolské štúdium nemá byť spoplatnené a školstvo má byť bezplatné, 71 % s tým, že vo vyspelých krajinách majú ľudia vyššiu životnú úroveň, lebo v nich štát výraznejšie prerozdeľuje zdroje od bohatších smerom k chudobnejším a 69 % s tým, že ľudia nie sú ochotní v dostatočnej miere dobrovoľne pomáhať ľuďom v núdzi, preto sa o nich musí prostredníctvom sociálneho systému starať štát.

Veľkú dôveru v silný štát namiesto osobnej zodpovednosti preukázalo i to, že 68 % respondentov súhlasilo s tým, že štát by mal zabezpečiť, aby mal každý prácu a slušnú životnú úroveň a len 16 % s tým, že o svoju prácu a životnú úroveň by sa mal postarať predovšetkým každý sám (viac v kapitole Mýty optikou aktuálnych prieskumov).

Práve posledné vyjadrenie zapadá do definičného zamerania sociálneho štátu, ktorý sníma a prenáša finančnú zodpovednosť z pliec ľudí na seba, teda na daňovníkov.

V prípade Slovenska však takéto predstavy nesúvisia len s garanciami sociálneho štátu, ale v značnej miere aj so zakorenenými deformáciami v myslení ľudí zo socializmu.

Druhou našou odlišnosťou oproti západným krajinám, tiež aj v dôsledku socializmu, je podstatne menšie naakumulované bohatstvo, tým aj nižšie zdrojové možnosti na financovanie sociálneho štátu.

Prerozdeľovanie, solidarita a individuálna zodpovednosť

Ten deklaratívne stojí na lákavo, ale vágne, znejúcich cieľoch ako „sociálna solidarita“ a „sociálna spravodlivosť,“ ktoré prispievajú k orwellovskému mäteniu pojmov.

Skutočná solidarita a spravodlivosť sú totiž spojené s osobnou zodpovednosťou a individuálnym konaním bez donucovania iných.

Inštitucionálnou charakteristikou sociálneho štátu a jeho „sociálnej solidarity“ je centrálne prerozdeľovanie vytvorených finančných zdrojov, ktoré vláda získava vynucovaním a následne poskytuje ľuďom s cieľom zabezpečovania ich životných podmienok.

Sociálny štát s otvorenými neadresnými dávkami tak funguje ako tragédia obecnej pastviny, aj s následnými devastačnými finančnými a morálnymi dôsledkami.

Tomu sa venujeme v prvej sekcii publikácie na príklade Slovenska, aj keď sociálny štát sa u nás zatiaľ nerozvinul do takého rozsahu ako vo viacerých západných krajinách.

Hospodárstvo, regulácie a verejné financie

Keďže východiskom prerozdeľovania zdrojov je ich tvorba, tak aj pohľad na sociálny štát u nás začíname kapitolou 1.1 Hospodárstvo a jeho regulácie.

Zhoršujúce sa výsledky miery ekonomickej slobody v ostatných rokoch na Slovensku v medzinárodnom porovnaní potvrdzujú, že napriek systémovému zlepšeniu podmienok fungovania trhu a podnikania od Novembra 1989 pretrvávajú a prehlbujú sa niektoré obmedzenia podnikateľského prostredia a fungovaniu trhu.

Práve podmienky ekonomickej slobody sú pritom kľúčovým predpokladom generovania bohatstva, z ktorého sa okrem iných financujú aj vládne programy.

Tie sú na Slovensku veľkou a rastúcou záťažou v dôsledku výdavkovej expanzie verejnej správy v ostatných rokoch, zapríčinené napríklad chýbajúcimi limitmi rastu verejných výdavkov, rastom vládnej spotreby, ako aj deformovanou štruktúrou verejných výdavkov s rôznymi transfermi živenými aj „sociálnymi balíčkami.“

Veľký počet zamestnancov platených z daní spolu s ďalšími skupinami ľudí, ktorí sú z nich finančne podporovaní, prehlbuje podporu rozsahu a vplyvu štátu, a to aj v jeho podobe bujnejúceho zaopatrovateľského štátu.

Tým, že vláda rozdeľuje a presmeruváva veľkú časť vytvorených zdrojov, znižuje ľuďom disponibilné zdroje, vytláča súkromné aktivity, vnáša falošné signály, obmedzuje súčasnú a budúcu prosperitu a slobodu ľudí, podporuje morálny hazard a závislosť ľudí od štátu (viac v kapitole 1.2 Vládne prerozdeľovanie a verejné financie).

Sociálne zabezpečenie a princíp „obeda zadarmo“

Práve veľké a rastúce verejné výdavky garantujúce ľuďom veľkú mieru spoliehania sa na vládu sú nosičom problémov sociálneho štátu v oblastiach, ktoré spadajú pod jeho primárnu pozornosť: sociálne zabezpečenie, zdravotníctvo a školstvo.

Problémy v nich vyplývajú z podstaty verejných, povinných a centralizovaných schém, ktoré poskytujú ľuďom široký rozsah garantovaných nárokov z peňazí daní a odvodov, neraz však bez reálneho finančného krytia.

Príkladom toho sú starobné dôchodky. Sociálny štát tak v ľuďom živí mýtus „obeda zadarmo,“ pričom popiera základný ekonomický koncept: vzácnosť.

Veľký rozsah a rast nárokov a tým aj výdavkov sa odvíja najmä od ich zákonných nastavení, opierajúcich sa aj o ústavou garantované pozitívne práva.

Ústava otvára legislatívne „dvere“ takýmto nárokom napríklad garantovaním práva na minimálnu mzdu za prácu, bezplatnú zdravotnú starostlivosť, bezplatné vzdelávanie a prostredníctvom toho, že vek potrebný na vznik nároku na primerané hmotné zabezpečenie v starobe nesmie presiahnuť 64 rokov.

Deformáciou sociálneho systému s finančnými tlakmi je podporovanie takej životnej úrovne mnohých ľudí z daní a odvodov, ktorá neraz prevyšuje základný životný štandard, najmä v priebežnom dôchodkovom systéme a tiež neadresná podpora rodinných dávok.

Nezamýšľané dôsledky zaopatrovateľského štátu

Aj u nás sa tak prejavujú nezamýšľané dôsledky zaopatrovateľského vládneho prístupu ako kultúra závislosti ľudí od štátu, nízka miera motivácie a postarania sa o seba a svoju rodinu, pasca ekonomickej neaktivity, spoliehanie sa na štát a cudzie zdroje, ako aj vytlačovanie dobrovoľnej solidarity a súkromných iniciatív.

Výrazne sa ním oslabuje zodpovednosť jednotlivca za svoj vlastný život, napríklad v starobnom dôchodkovom systéme, v ktorom sú ľudia značne závislí od cudzích zdrojov a politických rozhodnutí.

Takto nastavený systém vyvoláva morálny hazard, ekonomicky perverzné motivácie „natrčených dlaní,“ respektíve celkovo mentalitu nárokovateľnosti.

Spôsobuje zároveň veľkú finančnú záťaž v súčasnosti (napríklad vysoké odvodové zaťaženie) a neúmerné finančné nároky do budúcnosti (viac v kapitole 1.3 Sociálny systém a sociálne zabezpečenie).

Dôchodkový systém a starnutie populácie

Enormné finančné zaťaženie do budúcnosti sa kumuluje najmä v priebežnom dôchodkovom systéme, tak u nás, ako aj inde vo svete.

Jeho systémovo defektný a deficitný charakter prehĺbili na Slovensku nedávne zmeny, predovšetkým zavedenie stropu na dôchodkový vek, vďaka čomu výrazne narastie dlh v systéme.

Poslanci ním schválili veľké nekryté dlhodobé záväzky na dôchodky, čo ešte zhoršilo finančné vyhliadky dôchodkového systému, a to tak pre platcov a ich zaťaženie, ako aj pre poberateľov a výšku ich dôchodkov.

Starnutie populácie pritom bude urýchľovať devastačné finančné problémy v dôchodkovom systéme a tlačiť aj na rast výdavkov na dlhodobú a zdravotnú starostlivosť pre starších.

Zdravotníctvo a školstvo

Ďalším segmentom so systémovo deficitným nastavením je zdravotníctvo, v ktorom bude nevyhnutné zreálnenie očakávaní a obmedzenie nároku na financovanie z povinných zdravotných odvodov a daní.

Nie je možné sľubovať neobmedzený rozsah zdravotných služieb za obmedzené peniaze (viac v kapitole 1.4 Zdravotníctvo).

Ďalšou oblasťou sociálneho štátu je deklaratívne bezplatné školstvo.

Jeho zlyhávanie tiež vyplýva z podstaty verejne poskytovanej a financovanej služby, pričom upriamujeme pozornosť na neefektívnosť verejnej správy školstva, odolnosť systému voči tlakom na jeho reformu a absenciu následkov voľby štúdia, konkurenčného tlaku a systému motivácií.

Vysokoškolskí študenti nemajú motivácie dbať na hodnotu vzdelávacej investície do ich budúcnosti a v systéme chýba aj prepojenie štúdia s trhom práce (viac v kapitole 1.6 Vzdelávací systém).

Práca, minimálna mzda a regulácie trhu práce

Aj trh práce je objektom „starostlivého“ štátu.

Prejavuje sa to najmä mnohými vládnymi reguláciami pracovného pomeru a reguláciou ceny práce, pričom zákonodarcovia schválili nárast minimálnej mzdy až na 60 % priemernej mzdy.

V kapitole 1.4 Práca, zamestnanosť a regulácie trhu práce upozorňujeme na negatívne nezamýšľané dôsledky takýchto regulácií na zníženie pracovných príležitostí a zvýšenie nezamestnanosti, čo sa znásobí v kontexte dôsledkov koronakrízy.

Na Slovensku tak pretrváva syndróm opatrovníckeho štátu, ktorý obmedzuje konkurenciu a slobodu voľby ľudí.

Prejavuje sa to nielen v ekonomickej a sociálnej oblasti, ale aj v občianskej spoločnosti, ktorá je tiež štátom vytláčaná a obmedzovaná (viac v kapitole 1.7 Občianska spoločnosť).

Sociálne balíčky a slovenská realita

Od roku 2006 vládli na Slovensku väčšinu času politici, ktorí zdôrazňovali úlohu sociálneho štátu.

Koncept predvolebných sociálnych balíčkov zľudovel a stal sa neoddeliteľnou súčasťou bežnej politiky bez ohľadu na fázu volebného cyklu.

Zavládla fráza „štát sa musí s občanmi podeliť“.

Napriek tomu sa sociálna situácia tých najchudobnejších obyvateľov Slovenska v hmotnej núdzi nezlepšila.

Od roku 2006 do roku 2022 vzrástla dávka v hmotnej núdzi z 54,8 eur na 68,8 eur, čo je nárast o 26,7 % za 16 rokov.

V rovnakom období dosiahla celková inflácia výšku 54 %. V reálnom vyjadrení cien z roku 2006 tak klesla dávka na konci roku 2022 na 44,6 eur.

Inými slovami, poberateľ dávky v hmotnej núdzi si môže po viac ako dekáde sociálnych balíčkov kúpiť mesačne o 8,4 eura menej tovarov alebo služieb.

Hlavne služby zmizli z výdavkov sociálne odkázaných, nemôžu si ich dovoliť, keďže mzdy ich poskytovateľov (napr. opravár práčky) vzrástli o 110 %.

Pre porovnanie, v rovnakom čase vzrástla minimálna mzda z 252 eur na 646 eur, čo je nárast o 156 %.

Teda skoro šesťkrát rýchlejší rast, ako bol rast dávok v hmotnej núdzi.

Politicky bolo navyšovanie minimálnej mzdy predávané voličom ako sociálna politika. Túto sociálnu politiku však z veľkej časti platil súkromný sektor, a nie priamo štátny rozpočet.

Nehovoriac o jej nezamýšľaných negatívnych dopadoch v chudobných regiónoch Slovenska, ktoré potvrdila aj štúdia IFP.

Ďalšími obľúbenými adresátmi sociálnych balíčkov boli dôchodcovia.

Priemerný dôchodok vzrástol medzi rokmi 2006 a 2022 z 273 eur na 517 eur. Ide o skoro 90 % nárast, čo je stále viac ako trojnásobne rýchlejší rast než rast dávok v hmotnej núdzi.

Z tohto rozdielneho vývoja rastu dávok, minimálnej mzdy a dôchodkov je zrejmé, že sociálnou politikou sa na Slovensku nemyslí pomoc sociálne odkázaným.

V tom lepšom prípade je to pomoc ľudom s nízkymi mzdami alebo dôchodcom. V tom horšom prípade je to rovno pomoc rodinám strednej triedy, ako ukázali posledné sociálne balíčky z pera Hegerovej vlády.

Adresnosť sociálnej pomoci

Slovenský sociálny systém tak potrebuje filozofickú reformu.

Plošné sociálne balíčky pre všetkých znemožňujú pomáhať tým, ktorý to skutočne potrebujú. To znamená sociálne odkázaným ľudom.

Je správne, ak rozdiel medzi čistou mzdou a sociálnou dávkou je dostatočne motivujúci, ale ak naberie astronomické rozmery, zjavne vytvára vedľajšie náklady.

Sociálne odkázaní, bohužiaľ, nie sú pozývaní na rokovanie tripartity, nedostanú sa ani do víkendových politických diskusií.

Absencia efektívne nadizajnovaného sociálneho systému sa ukázala ako veľký problém aj počas krízových situácií.

Štát nedokázal spoľahlivo identifikovať finančne najzraniteľnejšie osoby počas pandémie koronavírusu a rovnako ich nevie identifikovať ani počas súčasnej energetickej krízy.

Nedokázal tak efektívne pomáhať tým, ktorí boli a sú na pomoc štátu odkázaní.

A preto šiel cestou plošných, nesystémových a hlavne extrémne drahých opatrení, ktoré podrývajú udržateľnosť verejných financií.

Skúsenosti vybraných krajín

Užitočné je poznať aj dôsledky sociálnych štátov s otvorenými pozitívnymi právami a nárokmi ľudí na peniaze iných daňovníkov, ktoré ho dlhodobejšie uplatňujú takýto model.

V druhej sekcii publikácie preto stručne približujeme takéto skúsenosti vybraných krajín, ktoré sú oproti Slovensku výrazne bohatšie.

Počas 20. storočia v nich došlo pod vplyvom pseudokultúry štátneho zaopatrovania k enormnému nárastu miery vládneho prerozdeľovania vytvorených zdrojov v ekonomike (z približne jednej desatiny na úroveň okolo jednej polovice) a súčasne aj k eskalovaniu intervenčných zásahov do životov ľudí.

Švédsko

Keďže sa vo verejnej diskusii sociálny štát väčšinou spája so Švédskom (prípadne ostatnými škandinávskymi krajinami), tak pohľad na zahraničné skúsenosti začíname ním.

To je príbehom úspechu a veľkého zbohatnutia vďaka trhovým princípom a reformám v 19. storočí, masívneho sociálneho štátu po druhej svetovej vojne až do 90-tych rokov, keď skolaboval a následným presmerovaním k zmenšovaniu vlády a deregulácii.

Orientačným ukazovateľom toho je porovnanie miery pomeru verejných výdavkov k HDP z približne 7 % na konci 19. storočia na takmer 72 % v roku 1993 a na dnešných 52 %.

Francúzsko

Na rozdiel od Švédska vo Francúzsku k takémuto obratu nedošlo, pričom sa v ňom kumulujú nepriaznivé dôsledky silného štátu, z finančných najmä veľké a rastúce daňové a regulačné zaťaženie, či nadmerný verený dlh - oficiálny na úrovni okolo 100 % a implicitný 300 % HDP.

Nemecko a Rakúsko

Prezentujeme aj dva príklady korporatívneho sociálneho modelu - Nemecko a Rakúsko, pričom práve v Nemecku Otto von Bismarck naštartoval éru sociálnych štátov, tým aj podstatnej premeny spoločností na kolektivistickejšie.

V 80-tych rokoch 19. storočia totiž ako prvý zaviedol priebežný systém sociálneho poistenia, kde napríklad v dôchodkovom poistení ekonomicky činní povinne odvádzajú príspevky na financovanie dôchodkov aktuálnych dôchodcov a im vznikajú nároky na dôchodky v budúcnosti z povinných príspevkov v tom čase ekonomicky činných.

Aj keď ho zaviedol na minimálnej úrovni, otvoril tým pandorinu skrinku k zmene spoločnosti smerom k väčšej závislosti ľudí od štátu, politických rozhodnutí a spoliehania sa na štát.

Tento priebežný dôchodkový systém dnes v jeho zväčšenej podobe a v čase starnutia predstavuje časovanú finančnú bombu.

Spojené kráľovstvo a USA

Negatívne dôsledky sociálneho štátu na ekonomiku a spoločnosť uvádzame aj na príklade dvoch anglosaských krajín - Spojeného kráľovstva a USA.

Tie zbohatli a boli príkladom úspešných spoločností vďaka kapitalizmu a podmienkam celkovej slobody.

Mementom sú dnes napríklad zlyhávajúce britské zdravotníctvo a školstvo, ktoré pred vznikom sociálneho úspešne fungovali.

Aj v USA je stále viac ľudí napojených na rôzne štátne podpory a implicitný dlh tam rastie do závratných výšok, len v programoch Social Security a Medicare na približne 500 % HDP.

Európska únia ako transferová únia

Špecifickým príkladom realizovaných schém sociálnych a zároveň intervenčných štátov je ich experiment na nadnárodnej úrovni v Európskej únii.

Tá napriek tomu, že nie je príkladom klasického sociálneho štátu, čoraz viac preberá jeho prvky centrálneho prerozdeľovania vytvorených zdrojov.

Z tohto dôvodu preto aspoň rámcovo uvedieme niekoľko príkladov tohto prístupu a problémy, ktoré spôsobujú.

Projekt Európskeho spoločenstva bol projektom kombinujúcim dve myšlienky.

Prvou bola myšlienka hospodárskej spolupráce a ekonomickej integrácie, postavená na štyroch ekonomických slobodách: voľný pohyb tovarov, služieb, kapitálu a pracovnej sily.

Tá mala zabrániť zopakovaniu rastu nacionalizmu a motivovať krajiny k spolupráci cez vzájomnú prepojenosť ekonomík a cez rast životnej úrovne spojenej s touto spoluprácou.

Druhým aspektom, ktorý bol prítomný vo vízií autorov európskej myšlienky, najmä Roberta Schumana, bolo smerovanie k zjednotenej Európe a politická integrácia.

Ten považoval pôvodné Európske spoločenstvo uhlia a ocele za prvý krok týmto smerom.

U časti politikov, intelektuálov a verejnosti pretrváva predstava o dnešnej EÚ, kde dominuje realizovanie myšlienky ekonomických slobôd a rozširovania spoločného hospodárskeho priestoru.

Práve preto prvotná kritika Európskej únie prichádzala z radov ľavicových strán.

Realita však ukazuje, že najmä od 90-tych rokov 20. storočia sa jej fungovanie a mechanizmy zmenili prostredníctvom série zmlúv a ich úprav v smerovaní druhej línie k stále užšej únii.

Súčasťou tohto čoraz viac prevládajúceho trendu je rozmáhajúci sa mechanizmus nadnárodných transferov a intervencií.

Kohézna a spoločná poľnohospodárska politika

Princíp Európskej únie ako transferovej únie je priznávaný podporovateľmi Európskej únie.

Magazín POLITICO v roku 2011 opísal EÚ ako v princípe transferovú úniu, ktorej dva základné piliere boli kohézna politika a Spoločná poľnohospodárska politika.

Tieto dva programy sú tradične dve nákladné iniciatívy, prostredníctvom ktorých Európska únia rozdeľovala peniaze s ušľachtilými cieľmi.

V prípade kohéznej politiky boli týmito cieľmi znižovanie regionálnych rozdielov EÚ, zatiaľ čo v prípade Spoločnej poľnohospodárskej politiky boli ciele komplexnejšie.

Hlavnými dôvodmi transferov v poľnohospodárstve bolo zaručiť dodávky potravín, zachovať vidiecky spôsob života, vyvážiť podporu nemeckého priemyslu s podporou francúzskeho poľnohospodárstva.

Aj táto politika vo svojej podstate zahŕňala transfer bohatstva.

Tieto politiky si z európskeho rozpočtu ukrajujú nemalé zdroje.

V rámci doterajšieho finančného rámca z rokov 2014 - 2020 vyčlenila Európska únia na kohéznu politiku 351,8 miliardy eur.

To tvorilo takmer jednu tretinu rozpočtu Európskej únie za toto obdobie. Na najbližšie obdobie sa táto suma ešte navýši na 373 miliárd eur.

Kohéznu alebo tiež regionálnu politiku tvoria v praxi tri fondy: Európsky fond regionálneho rozvoja, Kohézny fond a Európsky sociálny fond.

Z týchto fondov sú financované projekty v menej rozvinutých oblastiach a regiónoch na ich zapojenie do európskej ekonomiky.

V oblasti poľnohospodárskej politiky mala zohrávať spoločná politika Európskej únie významnú úlohu najmä v oblasti zabezpečenia stability s ohľadom na neistotu podnikania v poľnohospodárstve.

Spoločná poľnohospodárska politika sa uplatňuje prostredníctvom podpory príjmu, trhových opatrení a opatrení na rozvoj vidieka.

Tie spoločne majú zabezpečovať stabilitu príjmov pre poľnohospodárov a ich odmeňovanie za činnosť šetrnú k životnému prostrediu.

Európske garancie a záchranné mechanizmy

Významným nástrojom transferov na úrovni EÚ je séria opatrení v dôsledku hospodárskej a finančnej krízy po roku 2007.

Jedným z dominantných príkladov je euroval, ktorý vznikol ako Európsky nástroj finančnej stability za účelom poskytovania pôžičiek členským štátom eurozóny, ktoré sa ocitli v problémoch.

Tento program slúžil ako záruka a prípadná pôžička pre krajiny, ktoré nezvládali financovať svoje rozpočty.

Spolu s Európskym stabilizačným mechanizmom tvorili základ záchranného balíka pre ohrozené krajiny eurozóny.

Problémom sa stal najmä trend ručenia za dlhy iných krajín, ktorý sa kvôli kríze konkrétnych krajín normalizoval v podobe vytvorenia trvalého nástroja ESM.

Eurozóna sa v tomto kontexte kvôli existencii spoločnej meny stala politickým základom pre nadnárodné transfery medzi krajinami tohto spoločenstva na zabezpečenie stability ohrozených krajín.

Podľa dát Eurostatu si záchranné programy EFSM, EFSF a ESM v období od roku 2008 vyžiadali na záchranu Cypru, Grécka, Írska, Portugalska a Španielska spolu 358,4 miliardy eur.

Finančný dopad je ale iba jedným z negatívnych aspektov týchto opatrení.

Hlavným negatívnym dôsledkom z dlhodobého hľadiska je morálny hazard, ktorý týmto spôsobom politika záchranných mechanizmov spôsobila.

Išlo najmä o nakupovanie štátnych dlhopisov Európskou centrálnou bankou (ECB).

Takýmito opatreniami sa prekonalo dlhodobé tabu v rámci Európskej únie a otvorila sa cesta ďalším ambicióznejším projektom spoločného zadlžovania.

To oslabilo pozíciu krajín s tradíciou zodpovedného prístupu k verejným financiám.

Zároveň to ale aj informovalo krajiny žijúce na dlh, že na tento dlh nie sú samy.

Zlyhania transferových politík EÚ

Čoraz viac sa prejavujú negatívne nezamýšľané dôsledky týchto transferových programov, ktoré spolu s rastúcimi intervenciami valcujú štyri ekonomické slobody.

Týmito slobodami sú: sloboda pohybu tovaru, kapitálu, obyvateľov a sloboda poskytovania služieb.

Na jednej strane Európska únia umožnila obchodovanie v rámci jej priestoru bez dovtedajších obchodných bariér, na strane druhej sa obchod smerom von stával nákladnejším a komplikovanejším a ďalším problematickým faktorom negatívne ovplyvňujúcim hospodárske nastavenie Únie je zvyšujúce sa množstvo regulácií, vedúce k stavu nadmernej regulácie.

Spoločná poľnohospodárska politika

Spoločná poľnohospodárska politika, ktorá vznikla ako kompromis na upokojenie francúzskych farmárov, spôsobuje negatívne dôsledky ako plytvanie, prebytky, vyššie ceny, dodatočné náklady a selektívne výhody dotovaným farmárom.

Na tieto formy dotácie teda v konečnom dôsledku doplatili hlavne spotrebitelia v podobe horšej ponuky a absencie reforiem, ktoré by poľnohospodárstvo posunuli vpred.

Zároveň táto politika posilňuje pozíciu niektorých dominantných krajín, čo má negatívny dopad na tých výrobcov, ktorí by im pri absencii dotácií vedeli konkurovať.

Ignorovaním pravidiel ponuky a dopytu sa dosiahlo, že táto politika sa stala nehospodárnou.

Viedla k nadprodukcii mlieka alebo masla, ktoré musela Európska únia následne buď znehodnotiť alebo poslať do rozvojových krajín, čo znamenalo zničenie tamojších domácich producentov.

Rovnako problematická a nákladná sa stala správa týchto fondov, ktoré požierali od 6,7 % platieb vo Francúzsku až po 9,3 % platieb v Nemecku.

Čiastočne sa to prekonalo zrušením národných kvót, negatívne dopady dotácií ale pretrvávajú.

Výsledkom celého systému je tiež prerozdeľovanie bohatstva smerom k bohatším krajinám, kde 80 percent podpory z programu smeruje 20 percentám fariem.

Najväčšia časť podpory ide významným statkárom alebo megafarmám, ktoré sú nešetrné k životnému prostrediu a veľkým poľnohospodársko-priemyselným konglomerátom.

Konečný efekt týchto príspevkov v kombinácii s politikou vysokých dovozných ciel a dumpingovej politiky smerom k poľnohospodárskemu sektoru tretích krajín má táto politika v podobe významného navyšovania ceny poľnohospodárskych produktov, na ktoré doplácajú najmä chudobní, ktorých výdavky na potraviny tvoria významnejšiu časť ich rozpočtu.

Kohézna politika

Kohézne fondy Európskej únie sú relatívne (oproti Spoločnej poľnohospodárskej politike) novším vynálezom transferovej politiky Európskej únie, no to neznamená, že majú menšie negatívne dosahy v porovnaní s inými pokusmi o prerozdeľovanie bohatstva.

Ich pôvod pri podpise Maastrichtskej dohody napovedá, že to bol pokus o presvedčenie menej ekonomicky silných štátov, aby podporili myšlienku vzniku Európskej menovej únie.

Fiškálna disciplína, ku ktorej sa mali štáty zaviazať, im vytvárala obavy z nedostatočného priestoru na verejné investície.

Tie mali byť umožnené prostredníctvom Kohéznej politiky so zameraním na najviac znevýhodnené oblasti.

Štrukturálne fondy a Kohézny fond sa teda pokúšali byť transferom peňazí daňových poplatníkov z bohatých krajín na zvyšovanie rastu a zamestnanosti, no stali sa legendárnym synonymom pre chybné alokovanie zdrojov a korupciu v chudobnejších krajinách.

Európsky dvor audítorov odmietol podpísať rozpočet Európskej únie 20 rokov za sebou, citujúc nezrovnalosti.

Štúdie tiež naznačujú, že vyplácanie prostriedkov zo štrukturálnych fondov a Kohézneho fondu zhoršilo situáciu v post-komunistických krajinách z hľadiska korupcie.

Problémom sú aj slabé dosiahnuté výsledky z hľadiska znižovania regionálnych rozdielov.

Žiadny zo členských štátov EÚ, ktorý z eurofondov získaval v prepočte na obyvateľa nadpriemerné príspevky, teda Španielsko, Portugalsko, Grécko a Írsko, nedokázal v období 1999-2011 na úrovni NUTS II znížiť regionálne rozdiely.

Práve naopak, tieto rozdiely buď stagnovali alebo dokonca rástli.

Zároveň všetky tieto krajiny s vysokou mierou kohéznych zdrojov zaznamenali v danom období zvyšovanie miery nezamestnanosti na celonárodnej úrovni.

Podobne dopadlo aj Slovensko, ktoré v tom istom období zaznamenalo iba nepatrný pokles regionálnych rozdielov.

Dôsledky týchto programov prerozdeľovania sa v dlhodobom meradle ukazujú ako negatívne.

Je to najmä kvôli konzervovaniu ekonomickej štruktúry a zabráneniu potrebným zmenám.

Spolu s tým sa pridávajú aj inflačné riziká do budúcnosti kombinované s expanziou verejnej správy.

Výsledkom je oslabovanie konkurencieschopnosti ekonomických subjektov ako aj regiónov a presun podnikov do oblastí s lepšími podmienkami podnikania.

Európska dlhová kríza

Záchrana eura a členských krajín eurozóny poukázala na jeden z najvýznamnejších negatívnych aspektov európskej integrácie: útok na právny štát.

V článku 125 Lisabonskej zmluvy sa jasne uvádza, že každý členský štát EÚ je zodpovedný za svoje vlastné dlhy.

Je preto nemysliteľné, že by sa eurozóna vôbec vytvorila bez tohto zásadného ustanovenia, ktoré bolo potrebné na zmiernenie obáv nemeckých voličov.

V článku 123 sa okrem toho zakazuje Európskej centrálnej banke nakupovať štátne dlhopisy.

Európska únia a ECB ignorovali obe ustanovenia s cieľom udržať Grécko v eurozóne.

Samozrejmým súvisiacim problémom je alternatívne možné využitie týchto zdrojov ako aj signalizácia pre ďalšie krajiny, ktoré sa v tomto období znova môžu dostať do problémov a budú vedieť, že ich Európska únia zachráni.

V neposlednom rade, z dôvodu rozdielnych nálad obyvateľstva voči Európskej únii sa vytvára priestor na demokratický deficit, kedy vďaka tlaku z Európskej únie nemohla vzniknúť v Grécku taká vláda s takým programom, akú si ľudia zvolili.

Súčasťou bežného života sa v tom čase v Grécku stali protesty, rast extrémizmu a ničenie súkromného ako aj verejného majetku.

V tomto smere snaha o hospodárske transfery, nech už aj s najlepším úmyslom, viedli k nešťastným následkom.

Výsledkom tohto stavu bola podpora morálneho hazardu, ktorý dokázal motivovať krajiny k vládnemu zadlžovaniu.

To bolo dosiahnuté viacerými opatreniami, od menovo-fiškálnych nastavení na úrovni Hospodárskej a menovej únie ako aj celkovou politikou Európskej centrálnej banky, až po neflexibilné prostredie.

Spúšťačom takýchto problémov do budúcnosti môže byť doterajšia prax nerešpektovania dohodnutých pravidiel, ktoré sa menia za chodu na krízové riešenie, bez ohľadu na dopad na autoritu týchto pravidiel do budúcnosti.

Výsledkom je v praxi ilustrovaná tragédia obecnej pastviny, ktorá podporuje politiku verejných dlhov.

Spolu s tým sa stáva populárnejšie dlhové financovanie sociálnych štátov do budúcnosti s využívaním garancie eurozóny, resp. EÚ.

Motivácia rastov sociálneho štátu tak v sebe skrýva riziko nielen oficiálnych dlhov v súčasnosti, ale aj tých implicitných, ktoré budú vznikať v dôsledku súčasných nastavení sociálneho systému a starnutia populácie.

Implicitné dlhy sociálnych štátov (výrazne prevyšujúce ich oficiálne explicitné dlhy) budú v nasledujúcich rokoch a desaťročiach v dôsledku starnutia tlačiť na výrazné zvyšovanie verejných výdavkov, tým aj na zvyšovanie deficitov verejných financií v krajinách eurozóny a celej EÚ.

Regulačné zaťaženie na úrovni Európskej únie

Popri všetkých aspektoch dotačnej politiky dochádza na úrovni EÚ k trendu konštantného zvyšovania počtu regulácií a intervencií do podnikateľského prostredia ako aj životov bežných obyvateľov.

V súlade s prevládajúcimi ideológiami na úrovni národných štátov sú presúvané z národnej úrovne na úroveň Európskej únie, kde upierajú možnosti zdravej regulačnej konkurencie.

Zároveň v súlade s ideami korporativizmu ako aj ambícií centrálnych plánov vznikajú na európskej úrovni opatrenia sťažujúce situáciu podnikateľom, najmä zo strany Európskej komisie.

Komisia vytvára v priemere každým rokom viac než 1000 legislatívnych aktov.

Výsledkom toho smerovania je fakt, že európske regulácie predstavujú pôvodcu väčšiny legislatívnych opatrení na národnej úrovni.

Zároveň sa čoraz viac reguluje aj vnútorný trh, ktorý mal byť charakterizovaný štyrmi ekonomickými slobodami.

tags: #socialny #stat #autor